Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/277/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Heleny Haukvitzovej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Ivana Machyniaka,

v právnej veci žalobkyne Ing. A. J., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Evou Skačániovou,

advokátkou so sídlom v Dunajskej Strede, Korzo Bélu Bartóka 789/3, proti žalovanej

SOREA, spol. s.r.o., so sídlom v Bratislave, Odborárske námestie 3, IČO: 31 339 204,

zastúpená JUDr. Antonom Blahom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6,

o zaplatenie 15 360,31 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp.zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10.

októbra 2012, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške

393,56 € do rúk advokáta JUDr. Antona Blahu, advokáta so sídlom v Bratislave,

Mickiewiczova 6, do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom (v poradí prvým) z 10. septembra 2004 č.k.

-131 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 462 745 Sk (15 360,31 €)

so 17,5 % úrokom z omeškania od 28. mája 2002 do zaplatenia, trovy konania v sume

2

23 137 Sk a trovy právneho zastúpenia v sume 55 268 Sk, všetko do 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaná dosiahla

v roku 2001 mimoriadne priaznivé hospodárske výsledky a nedošlo k neplneniu úloh

žalovanej v dôsledku zavinenia žalobkyne, preto jej na základe uznesenia č.7/2001 Valného

zhromaždenia zo dňa 21. mája 2001 vznikol záväzok voči žalobkyni spočívajúci vo vyplatení

ročnej odmeny za rok 2001 v žalovanej sume. Ročná odmena sa stala splatnou schválením

ročnej účtovnej uzávierky žalovanej valným zhromaždením, ktoré sa konalo dňa 27. mája

2002. Preto súd zaviazal žalovanú aj na zaplatenie príslušenstva žalovanej pohľadávky tak,

ako je uvedené vo výroku. O trovách konania rozhodol podľa

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14. septembra 2006

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie ( ). Odvolací súd považoval rozhodnutie okresného súdu

za nepreskúmateľné, neobsahujúce náležitosti v zmysle ustanovenia

a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Súdu prvého stupňa vytýkal, že

sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovanej a nejako ich nevyhodnotil, preto uložil

súdu prvého stupňa povinnosť opätovne rozhodnúť o nároku žalobkyne a vysporiadať sa

s námietkami žalovanej.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom (v poradí druhým) zo 6. apríla 2011 č.k.

-496 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 15 360,31 € (462 745 Sk)

so 17,5 % úrokom z omeškania od 28. mája 2002 do zaplatenia, trovy konania v sume 768 €

a trovy právneho zastúpenia v sume 6 113,14 €, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku. Súd mal za preukázané, že žalovaná prijala na zasadnutí valného zhromaždenia dňa

21. mája 2001 , ktorým v bode 3 schválila ročnú odmenu za rok 2001

vo výške 95% z objemu vyplatených zmluvných miezd konateľa v roku 2001 pri splnení

finančného plánu na rok 2001, pričom uvedené uznesenie nebolo zrušené a vyhodnotil ho ako

platné. Žalobkyni vznikol nárok na priznanie ročnej odmeny schválením ročnej účtovnej

uzávierky žalovanej uznesením č. 5/2002 valného zhromaždenia, ktoré sa konalo dňa 27. mája

2002. V zmysle bodu 4 uznesenia č. 7/2001 malo valné zhromaždenie žalovanej možnosť už

priznanú odmenu žalobkyni buď zvýšiť alebo znížiť, nie však úplne nepriznať. Žalovanej sa

nepodarilo v konaní preukázať, že by žalobkyňa svojím konaním poškodila žalovanú,

že neboli dosiahnuté plánované hospodárske výsledky, ani že by efektívnosť riadiaceho

a plánovacieho procesu žalobkyňou bola nedostatočná. Argumentáciu žalovanej, že odmena

3

nie je nárokovateľná, považoval súd za neprijateľnú, pretože žalobkyňa splnila všetky

podmienky určené žalovanou v rozhodnutí valného zhromaždenia č. 7/2001 pre vznik nároku

na vyplatenie odmeny, preto súd jej návrhu vyhovel v celom rozsahu. Schválením ročnej

účtovnej uzávierky valným zhromaždením, ktoré sa konalo dňa 27. mája 2002, dostala sa

žalovaná do omeškania s plnením žalovanej pohľadávky a preto súd priznal žalobkyni aj úrok

z omeškania od 28. mája 2002. O trovách konania rozhodol podľa

a zaviazal neúspešnú žalovanú na náhradu trov konania žalobkyni pozostávajúcu

zo zaplateného súdneho poplatku za návrh a trov právneho zastúpenia.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. októbra 2012 sp.zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobkyni 15 360,31 € so 17,5 % úrokom z omeškania od 28. mája 2002

do zaplatenia v lehote 15dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, zmenil tak, že návrh zamietol

( ). Odvolací súd predovšetkým poznamenal, že vzťah medzi žalobkyňou ako

konateľkou a žalovanou ako obchodnou spoločnosťou je v zmysle § 261 ods. 3 zákona

č. , obchodno-záväzkovým vzťahom. Podľa ustanovenia

určenie odmeny konateľa patrí do pôsobnosti

valného zhromaždenia, ktoré má právo určiť nielen výšku odmeny, ale aj čas a spôsob

vyplácania odmien konateľovi. Odvolací súd dospel k záveru, že odmena, ktorá mala byť

žalobkyni vyplatená v zmysle uznesenia valného zhromaždenia č. 7/2001, nebola

nárokovateľná, pretože vznik nároku na ňu bol podmienený v znení tohto uznesenia

zhodnotením dosiahnutých výsledkov, efektívnosti riadiaceho a plánovacieho procesu,

konkurenčnej schopnosti, vývoja zásob a pohľadávok a postoja k rozvoju spoločnosti valným

zhromaždením žalovanej. Až po tomto zhodnotení bolo dané oprávnenie valnému

zhromaždeniu zvýšiť alebo aj znížiť ročnú odmenu žalobkyne prípadne aj ju nepriznať. To,

aké konečné rozhodnutie valné zhromaždenie prijme a aká výška ročnej odmeny bude

priznaná žalobkyni tak záviselo výlučne na úvahe žalovanej, ktorá uznesením č. 8/2002

neschválila žalobkyni ročnú odmenu za rok 2001. Obligatórny nárok žalobkyne by bol daný

až samotným rozhodnutím o priznaní odmeny uznesením valného zhromaždenia žalovanej

po skončení roku 2001. Žalobkyňa tak mohla legitímne očakávať len to, že po skončení roku

2001 valné zhromaždenie žalovanej príjme rozhodnutie, v ktorom stanoví konkrétnu výšku

odmeny. tak malo len charakter prísľubu daného žalovanou žalobkyni

v polovici roka 2001, nemohlo však založiť jej nárok na priznanie odmeny, keď nepochybne

vedela, že o ročnej odmene bude rozhodnuté dodatočne po ukončení hospodárskeho roku

2001. Ak mala žalovaná za to, že takúto odmenu žalobkyni nemožno priznať, je nevyhnutné

takéto rozhodnutie žalovanej rešpektovať a jeho dôvody pre nepriznanie takejto

nenárokovateľnej časti odmeny nemožno preskúmavať. Odvolací súd dodal, že uznesenie

valného zhromaždenia žalovanej č. 8/2002 je platné a pokiaľ mala žalobkyňa za to, že boli

obmedzené jej práva, mala podať návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia na príslušný súd v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. Na základe

uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je vecne správne i keď

súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, avšak vec posúdil

nesprávne po právnej stránke, preto ho v zmysle ustanovenia zmenil tak, že

návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj

,,dovolateľka,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnila ustanovením

a dôvody dovolania vymedzila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ (konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a

(rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Žiadala, aby dovolací súd

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a vyhovel jej návrhu v celom rozsahu,

respektíve ho zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Za inú vadu konania považovala

žalobkyňa tú okolnosť, že odvolací súd dospel k iným skutkovým záverom ako okresný súd

a rozhodol o zmene rozsudku súdu prvého stupňa bez nariadenia pojednávania hoci išlo

o prípad uvedený v K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím

súdom žalobkyňa uviedla, že ohľadom jej odmeňovania bolo potrebné na vec aplikovať

ustanovenia , v zmysle ktorého je daná možnosť dohodnúť

si zmluvne obsah záväzkového právneho vzťahu medzi orgánom spoločnosti a spoločnosťou

a to zmluvou o výkone funkcie. Na otázky neupravené touto zmluvou možno subsidiárne

použiť ustanovenia o mandátnej zmluve. Žalobkyňa bola toho názoru,

že okrem odmeny za funkciu konateľa spočívajúcu v mesačnej pevnej odmene jej bola určená

aj ročná odmena za splnenia určitých podmienok vyjadrujúcich špecifické požiadavky

spoločnosti voči nej. Nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, ktorý považoval jej nárok

na ročnú odmenu za nenárokovateľný, hoci splnila všetky zvýšené požiadavky spoločnosti

kladené na výkon jej funkcie. Tento záver odvolacieho súdu nemá oporu v zákone a je

v rozpore s ustanovením . Sporná mohla byť len výška jej

odmeny vzhľadom na oprávnenie žalovanej zvýšiť ju alebo znížiť rozhodnutím valného

zhromaždenia. Nesúhlasila však s názorom odvolacieho súdu, ktorý toto právo valného

zhromaždenia vyložil tak, že malo právo jej odmenu aj nepriznať. Žalovaná použila

v uznesení č. 7/2001 slovo znížiť, ktoré podľa svojho významu nie je totožné s pojmom slova

nepriznať a znamená iba zmenšenie výšky niečoho. Poukázala na to, že v predchádzajúcich

rokoch jej vždy bola priznaná ročná odmena, ak bol splnený hospodársky výsledok. Podľa jej

názoru postoj žalovanej napĺňa znaky zneužitia práva v zmysle

sledujúci jej poškodenie. Práve jej pričinením dosiahla spoločnosť veľmi dobré hospodárske

výsledky najmä pokiaľ išlo o dosahovaný zisk a preto dôvodne očakávala, že jej bude ročná

odmena priznaná vo výške ako bola stanovená. Za nesprávny označila žalobkyňa aj záver

odvolacieho súdu, že mala podať návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia č. 8/2002. Ak súd nemohol v tomto konaní preskúmať postup žalovanej pri

určení (ne)splnenia podmienok pre priznanie ročnej odmeny, potom by nebolo možné

preskúmať návrhom podľa ani uznesenie valného

zhromaždenia č. 8/2002.

Žalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila a uviedla, že odvolací súd vychádzal

zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré boli riadne zistené v prvostupňovom konaní

a medzi účastníkmi neboli sporné. Tieto skutočnosti postačovali k tomu, aby odvolací súd

dospel k odlišnému právnemu názoru než súd prvého stupňa. V danom prípade nebolo

potrebné dokazovanie doplniť ani zopakovať, pretože prebehlo už na súde prvého stupňa

dostatočne vyčerpávajúco na to, aby súd mohol vo veci správne rozhodnúť. Ani účastníci

konania nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, odvolací súd teda rozhodol v súlade

so zákonom. Podľa znenia článku 3 uznesenia valného zhromaždenia č. 7/2001 bola

podmienka priznania odmeny žalobkyni viazaná na kumulatívne splnenie podmienky

hospodárskeho výsledku a rozhodnutia valného zhromaždenia, pričom druhá podmienka

splnená nebola. Určenie odmeny konateľovi spoločnosti je v zmysle § 125 ods.1 písm. f/

jednou z kompetencií valného zhromaždenia. Na základe zhodnotenia

riadiaceho procesu spoločnosti a na základe odporúčania dozornej rady spoločnosti, ktorá

v riadení žalobkyne zistila 54 pochybení, valné zhromaždenie konané dňa 27.mája 2002

prijalo , ktorým jej aj ostatným konateľom spoločnosti nepriznalo žiadne

odmeny. Uvedené rozhodnutie je platné a v súlade so zákonom. Vzhľadom k tomu, že

odmena nie je nárokovateľnou zložkou platu, súd nemôže preskúmavať rozhodnutie žalovanej

z hľadiska, či boli splnené podmienky pre zvýšenie alebo zníženie ročnej odmeny, pretože

táto kompetencia prislúcha výlučne žalovanej. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobkyni odmena

nebola priznaná je tá skutočnosť, že žalobkyni skončil pracovný pomer u žalovanej 30. apríla

2002, teda v čase nároku na odmenu už nebola zamestnankyňou žalovanej. Na podporu

svojich tvrdení poukázala žalovaná na rozhodnutia súdov v obdobných veciach, z ktorých

vyplýva právny názor, že odmena nie je nárokovateľnou zložkou mzdy a je vecou

zamestnávateľa o nej rozhodnúť, pričom súd jeho rozhodnutie nemôže preskúmavať. Žiadala,

aby dovolací súd dovolanie žalobkyne zamietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 veta druhá , proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie

je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, preto je v zmysle dovolanie žalobkyne prípustné.

umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,

ktoré sú taxatívne uvedené v Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uvedenými

dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia. S prihliadnutím na ustanovenie

§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v v znení účinnom do 31.decembra 2014 (či

už to účastník namieta alebo nie), zaoberal sa dovolací súd skúmaním existencie vád v zmysle

citovaného ustanovenia.

V prejednávanej veci žalobkyňa v dovolaní výslovne procesné vady konania v zmysle

netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Žalobkyňa v dovolaní výslovne namietala, že konanie je postihnuté tzv. inou vadou

konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

Odvolaciemu súdu vytýkala, že konal v rozpore s ustanovením , keď

rozhodol o zmene rozsudku súdu prvého stupňa bez vykonania dokazovania.

„Inou vadou konania“ podľa sa rozumie error in

procedendo – porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až

do skončenia (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

zo 4. septembra 2013). O takúto vadu ide teda vždy v procesne nesprávnom postupe súdov,

ktorý však na rozdiel od procesných vád konania uvedených v , nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia (najčastejšie ide o vady spojené s dokazovaním). Na rozdiel od vád

uvedených v „iné vady“ sa považujú za spôsobilý dovolací dôvod len vtedy, ak

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom v danej veci o takýto prípad nešlo.

Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem ( v znení účinnom v čase vyhlásenia rozhodnutia

odvolacieho súdu). V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania ( ).

Podľa je odvolací súd skutkovými závermi súdu prvého stupňa

viazaný. Výnimky z tohto pravidla sú stanovené v odseku 2 až 7 Ak má odvolací

súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( ).

Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa

a podmienenie zmeny jeho skutkových záverov opakovaním alebo vykonaním nových

dôkazov vyplýva zo zásady priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania. Táto zásada je

zvýraznená najmä pokiaľ ide o dôkaz výsluchom účastníkov alebo svedkov. Je tomu tak

predovšetkým preto, že pri hodnotení dôkazov spolupôsobia popri vecnom obsahu výpovedí

aj ďalšie skutočnosti, ktoré – hoci nie sú bez vplyvu na posúdenie vierohodnosti výpovedí –

nemôžu byť vždy vyjadrené (zachytené) v zápisnici o pojednávaní. Ak však ide o dôkaz

listinou, ktorého pravosť a obsah nesporuje žiaden z účastníkov, môže odvolací súd

na základe obsahu tejto listiny, vykonanej ako dôkaz v konaní pred súdom prvého stupňa

spôsobom upraveným v ustanovení , dospieť k iným právnym názorom ako

súd prvého stupňa bez toho, aby bol povinný dokazovanie listinou opakovať. Aj ustanovenie

totiž opakovanie dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa rozumie

opakovanie nie všetkých dôkazov, na ktorých je rozhodnutie odvolacieho súdu založené, ale

iba takých dôkazov, o výsledkoch správnosti, ktorých má odvolací súd pochybnosti.

V konečnom dôsledku ustanovenie podmieňuje zrušenie

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa nesprávnym právnym posúdením veci, ktoré je

súčasne založené na nedostatočnom zistení skutkového stavu. Preto ak odvolací súd má za to,

že skutkový stav bol zistený správne a dostatočne, avšak súd prvého stupňa vec nesprávne

právne posúdil, môže pristúpiť k zmene jeho rozhodnutia v súlade s ustanovením

V zmysle vyššie uvedených záverov po preskúmaní veci dovolací súd nezistil

v postupe odvolacieho súdu pochybenie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že

skutkový stav zistený súdom prvého stupňa považoval za správny a dostatočný, avšak

pre nesprávne posúdenie právnej stránky veci súdom prvého stupňa jeho rozhodnutie zmenil

(str. 7 rozsudku odvolacieho súdu). Svoj odlišný právny názor na vec formuloval na podklade

skutkových zistení vyplývajúcich z obsahu troch listinných dôkazov a to uznesení valného

zhromaždenia žalovanej č. 7/2001, č. 8/2002 a zmluvy o mzdových podmienkach žalobkyne,

ktoré boli v konaní na prvom stupni riadne vykonané v zmysle ustanovenia

Obsah týchto listinných dôkazov sa nezmenil, a skutkový stav zistený na ich podklade

bol postačujúci, preto nebolo potrebné dôkaz listinou opakovať a účastníci pravosť obsahu

týchto dôkazov ani pochybenia pri ich vykonaní nenamietali. Z týchto listinných dôkazov

dospeli oba súdy ku skutkovému zisteniu, že nárok žalobkyne na ročnú odmenu vyplýva

z týchto listín, rozdielne však bolo následné právne zhodnotenie tohto skutkového zistenia

a jeho podradenie pod príslušnú právnu normu, čo však nespadá pod prípad povinného

opakovania dokazovania v zmysle ako sa mylne dovolateľka domnieva.

Odlišné bolo teda len právne posúdenie veci, keď odvolací súd zaujal opačný právny názor

ako súd prvého stupňa, že uplatnený žalobný nárok - ročná odmena žalobkyne v znení bodu 3

uznesenia č. 7/2001, nie je obligatórne nároková zložka odmeny a žalovaná ju mohla aj

nepriznať, pričom toto jej rozhodnutie nemôže byť v konaní preskúmané. Takýto postup

9

odvolacieho súdu bol plne súladný s ustanovením a nepoprel jeho účel

a význam ani nedošlo k odňatiu práv účastníkom konať pred súdom.

Pokiaľ odvolací súd v danej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, neporušil tým

ustanovenie , pretože sa na danú vec nevzťahuje. O tom, či v iných

prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie

pojednávanie rozhoduje odvolací súd sám a uvedené posúdenie nemôže byť predmetom

dovolacieho prieskumu.

Dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu porušenie procesných predpisov

majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a dovolateľom použitý dovolací dôvod

( ) nie je spôsobilý spochybniť správnosť rozsudku odvolacieho

súdu.

Žalobkyňa ďalej namietala, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

Žalobkyňa tento dovolací dôvod vyvodzovala z toho, že v zmysle § 66 ods. 3

a v znení uznesenia valného zhromaždenia jej vznikol obligatórny

nárok na ročnú odmenu. Vzhľadom na použité slovo ,,znížiť,, v spornom uznesení jej bolo

možné ročné odmenu len znížiť, avšak nie úplne nepriznať. Konanie žalovanej označila ako

zneužitie práva v zmysle .

Podľa , vzťah medzi spoločnosťou a členom

orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa spravuje

primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej

medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, ak bola zmluva

o výkone funkcie uzavretá alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností. Zmluva

o výkone funkcie musí mať písomnú formu a musí ju schváliť valné zhromaždenie

spoločnosti alebo písomne všetci spoločníci, ktorí ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene.

Stanovy akciovej spoločnosti môžu určiť, že zmluvu o výkone funkcie člena predstavenstva

schvaľuje dozorná rada.

Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva

právnu ochranu ( ).

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že pre posúdenie nárokovateľnosti jednotlivých

zložiek mzdy nie je rozhodujúca tá okolnosť, že sú súčasťou zmluvy o mzdových

podmienkach, podstatné je len to, ako bol tento nárok formulovaný a vymedzený. Nároková

zložka mzdy predstavuje mzdový nárok, ktorý je zamestnávateľ povinný uspokojiť, ak

zamestnanec splní stanovené predpoklady a podmienky, naopak pokiaľ ide o tzv. nenárokovú

zložku mzdy zamestnancovi vznikne nárok na stanovené plnenie bez ohľadu na splnenie

predpokladov a podmienok stanovených pre jej poskytnutie až vtedy, keď zamestnávateľ

o jej priznaní rozhodne. Rozhodnutie zamestnávateľa v tomto prípade je výlučne na jeho

úvahe a súd nie je oprávnený v občianskom súdnom konaní preskúmavať ho.

Podľa obsahu spisu dovolací súd zistil, že žalobkyňa bola od 23. novembra 1998

konateľkou a generálnou riaditeľkou spoločnosti žalovanej. Mzdové nároky žalobkyne

v období odo dňa 1. januára 2001 do 31. decembra 2001 boli upravené v zmluve o mzdových

podmienkach. V znení článku 3 bodu 1 zmluvy bolo dohodnuté, že ,,ročná odmena je

stanovená pre rok 2001 vo výške 95% z ročného objemu vyplatených zmluvných miezd

pri splnení plánovaného hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti za rok 2001, pričom

valné zhromaždenie môže po zhodnotení riadiaceho procesu vývoja pohľadávok, postoja

k rozvoju spoločnosti, zvýšiť alebo znížiť ročnú odmenu konateľa spoločnosti,,. V bode 2

uznesenia valného zhromaždenia žalovanej č. 7/2001 bola ,,schválená ročná odmena

žalobkyni vo výške 95% z objemu vyplatených zmluvných miezd konateľa v roku 2001

pri splnení finančného plánu na rok 2001“. Valné zhromaždenie súčasne schválilo aj bod 3

citovaného uznesenia, v ktorom sa uvádza: ,,valné zhromaždenie môže po zhodnotení

dosiahnutých výsledkov, riadiaceho procesu, vývoja pohľadávok a postoja k rozvoju

spoločnosti pristúpiť následne k zvýšeniu alebo zníženiu ročnej odmeny konateľa za rok

2001“.

11

Kým teda mesačná zmluvná odmena žalobkyne bola stanovená pevne

a bezpodmienečne, nárok na ročnú odmenu bol jednoznačne formulovaný podmienečne

v závislosti jednak na hospodárskych výsledkoch žalovanej a tiež na výsledkoch práce

a pracovných výkonoch žalobkyne a teda na úvahe žalovanej, ktoré žalovaná mohla logicky

posúdiť a zhodnotiť až v závere roka 2001. Z tohto dôvodu nemožno

v bode 3 definovať ako konštitutívne rozhodnutie žalovanej o priznaní odmeny, na ktorú by

mala žalobkyňa nárok bez ďalšieho, ale ide len o prísľub, že po splnení určených podmienok

môže valné zhromaždenie priznať odmenu až do výšky 95% z ročného objemu vyplatených

zmluvných miezd. V tomto momente mala ročná odmena žalobkyne výlučne len fakultatívny

charakter. Až následným rozhodnutím valného zhromaždenia prijatým po ukončení roka

na podklade zváženie splnenia objektívnych predpokladov pre priznanie odmeny

(hospodársky výsledok), ako aj subjektívnej úvahy žalovanej vo vzťahu k pracovným

výkonom žalobkyne, by sa ročná odmena žalobkyne stala nárokovateľnou zložkou mzdy.

Uvedené nakoniec potvrdzuje aj tá skutočnosť, že v bode 2 uznesenia č. 7/2001 valné

zhromaždenie schválilo žalobkyni ročnú odmenu za rok 2000 s účinnosťou ihneď, to

znamená, že prax žalovanej, a to aj konkrétne vo vzťahu k žalobkyni bola taká, že aj napriek

časovo predchádzajúcim uzneseniam o schválení ročnej odmeny konateľom na začiatku či

v polovici roka, rozhodovalo valné zhromaždenie následne po skončení roka a konštatovaní

splnenia hospodárskeho výsledku o skutočnom priznaní tejto ročnej odmeny a jej výške.

Napokon aj v podanom dovolaní žalobkyňa uviedla, že v predchádzajúcich rokoch jej vždy

bola priznaná ročná odmena, ak bol splnený hospodársky výsledok, nemohla mať preto

legitímne očakávania, že jej odmena bude priznaná bez ďalšieho. Preto bol správny právny

názor odvolacieho súdu, že v prejednávanej veci išlo o nenárokovateľnú zložku mzdy.

Dovolací súd sa stotožnil aj s tým záverom odvolacieho súdu, že žalovaná mohla odmenu

nielen znížiť ale aj celkom nepriznať. Je to zrejmé už len z tej okolnosti, že podľa výkladu

sporného uznesenia žalobkyňou, valné zhromaždenie by jej muselo priznať odmenu aj

v prípade ak nedošlo k splneniu finančného plánu na rok 2001 len preto, že v zmysle bodu 4

citovaného uznesenia, môže odmenu len znížiť a nie nepriznať. Takýto výklad je ale celkom

v rozpore s logikou veci.

Pokiaľ teda uznesením č. 8/2002 valné zhromaždenie žalovanej rozhodlo, že žalobkyni

odmenu neprizná, nemožno tento jeho postup hodnotiť ako protiprávny v rozpore či už

so zmluvou o mzdových podmienkach alebo uznesením č. 7/2001, keď žalobkyňa z týchto

dokumentov jednoznačne vedela, že takéto právo valné zhromaždenie má. Navyše v zmysle

je otázka odmeňovania konateľov vo výlučnej

pôsobnosti valného zhromaždenia. V konaní žalovanej dovolací súd nezistil znaky zneužitia

práva v zmysle . Vo všeobecnosti je známe, že priznanie

odmeny zamestnancom za nadštandardne vykonanú prácu pri priaznivom hospodárskom

vývoji je spravidla vždy závislé na vôli a úvahe zamestnávateľa, ide o jeho právo a preto ak

dospeje zamestnávateľ k záveru, že nie sú splnené podmienky pre priznanie ročnej odmeny,

nemožno toto jeho konanie považovať bez ďalšieho za zneužitie práva. Dovolací súd je

zhodne s odvolacím súdom toho názoru, že pokiaľ ide o splnenie podmienok pre priznanie

odmeny konateľovi spoločnosti, nemá súd v občianskom súdnom konaní oprávnenie

preskúmavať rozhodnutie spoločnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho

súdu je z hľadiska uplatnených dovolací dôvodov ( a ) správny

a iné vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, neboli v konaní

zistené, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 1

zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Žalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania ( ) a trovy tohto konania aj vyčíslila. Dovolací súd

priznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania ( v spojení s

ods. 5 ) spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby, a to vypracovanie

vyjadrenia žalovanej k dovolaniu žalobkyne zo 16.novembra 2012 [§ 14 ods. 1 písm. b/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej

služby určil dovolací súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 320,34 €, čo s náhradou

výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 20 % DPH vo výške 65,59 € (§ 18 ods. 3

vyhlášky), predstavuje spolu 393,56 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2016

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová