Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/83/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu J., bývajúci v P.,

právne zastúpený Advokátska kancelária Advokáti Heinrich s.r.o., Skautská 12, Nitra, adresa

na doručovanie: Lombardiniho 22/b, Bratislava, proti žalovaným 1/ M., bývajúci v B., 2/

United Nations Population Fund, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 35, 3/ Allianz –

Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, o náhradu

nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. , o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. septembra 2014 sp. zn.

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. septembra 2014 sp. zn.

v jeho zmeňujúcej časti a vec mu v rámci zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok rozsudkom z 16. decembra 2011 č. k. -283 uložil

žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 16 596,96 € za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti V. K., nar. X.

do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného z nich zaniká

povinnosť ostatných.

Uložil ďalej žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 16 596,96 € za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti

žalobcu do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného

z nich zaniká povinnosť ostatných.

2

Vyslovil, že žalovaný v 1/, 2/ a 3/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi

náhradu trov konania o ktorých výške súd rozhodne samostatným uznesením

po právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že žalobca si návrhom na začatie

konania uplatnil nárok vyplývajúci z a nasl. z titulu

neoprávneného zásahu do osobnostných práv tak vlastných spôsobených smrťou V. K. pri

dopravnej nehode zavinenej žalovaným v 1/ rade ako aj z titulu neoprávneného zásahu do

práv zomrelej V. K. podľa .

Žalobca je otcom zomrelej V. K., ktorá bola v čase smrti slobodná a bezdetná a preto niet

žiadnej fyzickej osoby, ktorá by mohla uplatniť vzniknuté osobnostné právo v rámci prvej

zákonom určenej skupiny osôb. Z uvedeného je možné vyvodiť, že smrťou V. K. vzniklo

žalobcovi ako jej rodičovi zvláštne právne nástupníctvo, z titulu ktorého mu patrí domáhať sa

nárokov stanovených v . Z uvedeného hmotnoprávneho

postavenia žalobcu je možné odvodiť i jeho aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na

ochranu osobnosti zomrelej V. K..

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že V.V. mala s otcom žalobcom veľmi pekný a vrúcny

vzťah. Napriek skutočnosti, že nezdieľali spoločnú domácnosť, navštevovali sa, boli si blízki.

Túto skutočnosť nezmenil a nenarušil ani rozvod žalobcu s matkou V.. Z výpovedí vyplynulo,

že správa o smrti dcéry žalobcu zdrvila. Prakticky stratil záujem o život, nechcel jesť, piť. So

stratou sa vyrovnáva dodnes. Jeho rodinné väzby, právo rodiča zdieľať život svojej dcéry,

právo na jej výchovu a starostlivosť, možnosť upevňovať vzájomný vzťah je nenávratne

stratené. Niet väčšieho zásahu do práva na súkromie a rodinný život ako je strata blízkeho

človeka, smrť dieťaťa. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že konaním

žalovaného v 1/ rade došlo k neoprávnenému zásahu do práv chránených § 11 a nasl.

, SR, listinou základných ľudských práv a slobôd a tento

zásah bol nielen spôsobilý, ale spôsobil značnú ujmu na právach zomrelej V. K. ako aj na

právach žalobcu. Príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného 1/ a vznikom značnej ujmy je

zrejmá, v konaní nebola spornou a vyplýva jednoznačne z vykonaného dokazovania

s poukazom na rozhodnutie vydané tak prvostupňovým ako aj dovolacím súdom v rámci

trestného konania vedeného proti žalovanému v 1/ rade. Žalovaný v 1/ rade spôsobil

usmrtenie V. K. prevádzkou motorového vozidla značky Volvo S80/2001 EČV: E., ktorého

majiteľom a teda i prevádzkovateľom bol v čase vzniku dopravnej nehody žalovaný 2/.

Prevádzkovateľ motorového vozidla nesie objektívnu zodpovednosť za dopravnú nehodu,

ktorej sa nemôže zbaviť vzhľadom na jej pôvod v prevádzke vozidla a to bez ohľadu na

prípadné zavinenie. V konaní bola jednoznačne spornou vecná pasívna legitimácia

žalovaného 3/. Ustálená súdna prax podporovaná judikatúrou Najvyššieho súdu SR vychádza

z výkladu, že pojmy „škoda“ a „nemajetková ujma“ sú dve zásadne odlišné právne kategórie.

Povinné zmluvné poistenie sa vzťahuje výlučne iba na škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, pričom pojem škoda má zásadne materiálny charakter, ktorý v sebe

zahŕňa tak škodu skutočnú, ako aj ušlý zisk. Rozsah zákona o povinnom zmluvnom poistení

sa nevzťahuje na nemajetkovú ujmu, ktorá má charakter imateriálny a výška jej náhrady je

čiste na subjektívnom posúdení, nedá sa exaktne preukázať, na rozdiel od škody materiálnej.

Súd prvého stupňa sa v plnom rozsahu stotožnil s uvedeným odlišným stanoviskom sudcu

senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý uviedol, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie

poisťovne je rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým

v Je nutné použiť extenzívny výklad a vychádzať z účelu poistenia za

škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a to je zmierniť následky škôd ku ktorým

došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je

usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa

súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť

za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv,

musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu

škoda vychádzajúci z textu (gramatický výklad), resp. vychádzajúci

z ustanovení o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada

nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo

by to znamenať značne majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú

ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu.

Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada

bude aj skutočne poskytnutá. Aj samotný zjednocuje pojem škoda

a ujma, napríklad v ustanovení až 444 , keď škodu chápe ako imateriálnu kategóriu,

pri škode na zdraví v podobe náhrady za bolestné a náhrady sťaženia spoločenského

uplatnenia, ktoré sami o sebe tiež nie sú skutočnou škodou v materiálnom zmysle. Prísne

formalistický výklad pojmu „škoda“ by viedol k vylúčeniu možnosti oprávnených osôb

domôcť sa reálne priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko výška priznanej

náhrady často niekoľkonásobne prevyšuje finančné možnosti povinných osôb. V kontexte

uvedeného je cieľom, aby poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel pokrývalo akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými

vozidlami. V širšom ponímaní teda aj nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnostných právach

pozostalých po obeti dopravnej nehody, treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2

písm. a Z vyššie uvedeného výkladu je možné vyvodiť pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného 2/ a žalovaného 3/ a ustáliť, že tak žalovaný 2/ ako aj žalovaný 3/

sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti voči žalobcovi.

Poskytnutie morálneho zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia v danom prípade

je nepostačujúce, stratilo svoju opodstatnenosť a funkčnosť. Je plne na mieste požiadavka

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, neustanovuje zákon žiadne medze. Vždy je nevyhnutné prihliadať

na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo. V každom

prípade však je potrebné vychádzať z čiastky uplatnenej žalobou, nakoľko ide o maximum,

ktoré môže súd priznať. Táto suma je súdom vnímaná ako absolútne primeraná závažnosti

ujmy, ktorá vznikla. Niet peňažnej hodnoty, ktorá by vyvážila cenu ľudského života. Žiadna

čiastka nemôže plne reparovať následky spôsobené vyhasnutím života mladého človeka

stojaceho na začiatku životnej dráhy, majúceho všetko podstatné ešte pred sebou, človeka

zomrelého násilnou, nečakanou smrťou, zavinenou konaním inej osoby, v plnom zdraví

a životnom eláne. Niet sumy, ktorá by vyvážila stratu blízkeho človeka, zvlášť

ak je ním vlastné dieťa.

Po konštatovaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku rozhodol tak, že zaviazal

žalovaných 1/ až 3/, aby spoločne a nerozdielne zaplatili žalovanú sumu titulom

neoprávneného zásahu do osobnostných práv zomrelej V. K. a neoprávneného zásahu do

osobnostných práv žalobcu.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. septembra 2014 č. k. -367

rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah

do práv na ochranu osobnosti V. K., nar. X. zmenil tak, že v tejto časti návrh zamietol. Vo

zvyšnej časti náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti

žalobcu, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie

konanie. V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil

v tejto časti na ďalšie konanie.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobca

svojím návrhom na začatie konania domáhal proti žalovaným v 1/ až 3/ rade okrem náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch (16 596,96 €) titulom neoprávneného zásahu

do jeho osobnostného práva (t. j. náhrady ujmy spôsobenej mu smrťou dcéry), náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch (16 596,96 €) titulom neoprávneného zásahu žalovaného

v 1/ rade (trestným činom- prečinom usmrtenia) do základného osobnostného práva nebohej

V. K. ( dcéry žalobcu) t. j. práva na život. Citujúc ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15, §

16 a uviedol, že keďže subjektívne osobnostné právo je

právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej

osoby; ako právo rýdzo osobné; nemôže sa podľa citovaných ustanovení pred súdom úspešne

domáhať občianskoprávnej ochrany nikto iný, ako sama dotknutá- konkrétna fyzická osoba,

to znamená, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná (vždy) iba tá

fyzická osoba, voči ktorej osobnosti smeroval (neoprávnený) zásah, pričom právo na ochranu

osobnosti fyzickej osoby ako právo nemajetkové, zaniká jej smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho

zákonníka) a neprechádza smrťou fyzickej osoby na dedičov, resp. nestáva sa predmetom

dedenia. Vzhľadom na uvedené je vylúčené, aby súd priznal nejakému tretiemu subjektu

zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej osoby. Smrťou fyzickej osoby však

vzniká taxatívne určenému okruhu osôb zo zákona ( ) zvláštne

subjektívne právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Právo na tzv.

postmortálnu ochranu osobnosti je zvláštnym osobnostným právom na občianskoprávnu

ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, patriace nie zomrelému, ale osobám definovaným

zákonom ako právo na ochranu osobnosti iného. Existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť,

dôstojnosť, či potreba ochrany súkromia, prejavy osobnej povahy, existujúce za života,

pretrvávajú aj po smrti zomrelého. V danej veci bolo nesporné, že protiprávnym konaním

(prečinom usmrtenia) žalovaného v 1/ rade bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostného

práva nebohej V. K. t. j. do jej práva na život; ktorým zásahom jej bola spôsobená

neodstrániteľná absolútna ujma – smrť; napriek tomu, že jednoznačne išlo o neoprávnený

protiprávny zásah žalovaného v 1/ rade, právo konkrétnej fyzickej osoby (nebohej V. K.)

domáhať sa ochrany v zmysle ustanovenia proti subjektu zásahu

okamihom smrti zaniklo, ktoré právo - ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva

a neprechádza na osoby uvedené v ustanovení , a preto

nemohlo na dedičov, resp. na osoby uvedené v ustanovení prejsť

ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré bolo pre svoju osobnú povahu

viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom smrti zaniklo. Vzhľadom

na uvedené; keď právo na ochranu života – ako súčasti jednotného (subjektívneho)

osobnostného práva a neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby – nebohej V. K.

zaniklo jej smrťou; by poskytnutím nemajetkovej ujmy v peniazoch niekomu inému ako

osobe dotknutej, bola popretá jej satisfakčná funkcia a táto by nadobudla výlučne majetkový

charakter, čo je však podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s cieľom ochrany

poskytovanej citovanými ustanoveniami . S poukazom na vyššie

uvedené dospel preto dovolací súd; na rozdiel od súdu prvého stupňa; k záveru, že žalobca sa

neoprávnene domáha náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu

osobnosti svojej nebohej dcéry V. K., a teda súd prvého stupňa nerozhodol správne ak tomuto

nároku žalobcu vyhovel a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti - týkajúcej sa

náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti V. K. zmenil

tak, že návrh žalobcu v tejto časti zamietol ( ).

Pokiaľ však ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv

na ochranu jeho osobnosti (16 596,96 €) v tejto časti sa možno stotožniť s odvolaním

žalovaného 3/, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre nedostatok

odôvodnenia, keď z neho nie je zrejmé, z akých dôvodov mal súd prvého stupňa

za to, že v danej veci je daný právny nárok na poskytnutie zadosťučinenia v peniazoch,

keď nepostačí len konštatovanie, že poskytnutie morálneho zadosťučinenia v podobe

ospravedlnenia je v danom prípade nepostačujúce, stratilo svoju opodstatnenosť i funkčnosť

a je preto oprávnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a to s prihliadnutím

aj na tú skutočnosť, ktorú namietal vo svojom odvolaní žalovaný v 1/ rade, že toto malo byť

priznané v inom konaní už matke nebohej V. K.. Ak aj súd prvého stupňa dospel k záveru, že

je tu daný nárok na poskytnutie peňažnej náhrady, z odôvodnenia jeho rozhodnutia taktiež

vôbec nie je zrejmé, na základe akých okolností mal preukázané, že práve žalobcom

uplatňovaná výška (16 596,96 €) je primeraná spôsobenej mu ujme, a teda spravodlivá, tak vo

vzťahu k žalobcovi ako aj k žalovanému v 1/ rade, resp. žalovaným v 1/ až 3/ rade.

S poukazom na vyššie uvedené nedostatky dospel odvolací súd k záveru, že výrok rozsudku

súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do

práv na ochranu osobnosti žalobcu nemá dostatočnú oporu v odôvodnení rozhodnutia, ktoré

tak pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť

právnych záverov vyslovených v jeho výrokovej časti. Preto odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený

zásah do práv na ochranu osobnosti zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie (§ 221

ods. 2 ).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu proti prvému výroku v jeho zmeňujúcej časti

podal dovolanie žalobca. Prípustnosť dovolania odôvodňoval ustanovením

a dôvodnosť nesprávnym posúdením veci v zmysle ustanovenia

a v tom, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci v zmysle V otázke nesprávneho právneho posúdenia

namietal, že nemožno súhlasiť s právnou úvahou odvolacieho súdu, že „vzhľadom na uvedené

je vylúčené, aby súd priznal nejakému tretiemu subjektu zadosťučinenie v peniazoch

namiesto dotknutej fyzickej osoby“. V tomto smere nie je možné sa stotožniť

s týmto právnym záverom, ktorý odvolací súd ničím konkrétne nešpecifikoval, nijakými

zákonnými ustanoveniami právneho predpisu. Taktiež svoj záver odvolací súd ničím

konkrétne nešpecifikoval v otázke, že „okamihom smrti dotknutej osoby zaniklo

a ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na osoby uvedené

v ustanovení a preto nemôže na dedičov a ani na osoby uvedené v prejsť

ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré bolo pre svoju osobnú povahu

viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom smrti zaniklo“. Právny záver,

že právo na život ako ochrana osobnosti neprechádza na osoby uvedené v nemá

oporu v žiadnom ustanovení právneho predpisu. V tomto smere došlo v rozhodnutí

odvolacieho súdu k zásadnému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V danej veci

teda právo samotnej nebohej V. K. domáhať sa ochrany podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti zaniklo okamihom jej smrti a neprešlo na dedičov a ani na

osoby uvedené v ustanovení . Avšak z tejto skutočnosti nemožno logickými právnymi

úvahami prísť k názoru odvolacieho súdu v napádanom rozhodnutí, že žalobca ako rodič

nebohej nemôže akoby v jej mene požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

v zmysle , pretože vlastné osobnostné právo zomrelej v zmysle až 13

zaniklo jej smrťou. Tento názor je priamo v rozpore so znením ustanovenia v spojení

s .

Považuje napádané rozhodnutie v časti prvého výroku za nesprávne aj z hľadiska

jeho odôvodnenia, ktoré považuje za nanajvyš nepostačujúce. Preto je dané rozhodnutie podľa

jeho názoru arbitrárnym rozhodnutím. Konajúci odvolací súd sa v ňom totiž nevysporiadal

s existujúcim rozhodnutím-judikátom Najvyššieho súdu SR sp. zn. .

Nevysporiadal sa ani s judikátom Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorý uviedol

vo svojom odôvodnení súd prvého stupňa, podľa ktorého „prichádza do úvahy tak možnosť

tzv. postmortálnej ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia

ako aj možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle až 13 “. Zdôvodnenie

zmeny prvostupňového rozhodnutia hodnotí nielen ako nesprávne ale aj ako nepostačujúce.

Zdôrazňuje pritom, že ide o právnu otázku zásadného významu, čo vyplýva aj z vyššie

uvádzaného. Odvolací súd sa z vyššie uvádzanými rozhodnutiami súdov, vrátane judikátov

Najvyššieho súdu SR nijakým spôsobom nevysporiadal. S ohľadom na zásadu právnej istoty

preto napádané rozhodnutie neobstojí ani po tejto stránke. V uvedenom možno vidieť

inú vadu konania pred odvolacím súdom v zmysle ustanovenia

Ako je uvedené v odôvodnení napádaného rozhodnutia, z vyššie uvádzaných dôvodov

(citovaných právnych názorov odvolacieho súdu) zmenil odvolací súd prvostupňové

rozhodnutie v predmetnej časti. Poukazuje pritom na to, že žalovaný v 1/ rade a ani žalovaný

v 3/ rade v priebehu prvostupňového konania nenavrhoval žalobu v dotknutej časti zamietnuť

z dôvodov uvádzaných v napadnutom rozhodnutí; táto „právna polemika“ nebola nikdy

predmetom konania pred súdom prvého stupňa, teda žalobca sa k nej nemal možnosť

ani vyjadriť. Má za to, že nečakané je napádané rozhodnutie odvolacieho súdu v časti prvého

výroku. Podľa jeho názoru práve prvostupňový súd správne právne posúdil danú časť žaloby

a na základe toho správne rozhodol. Prvostupňové rozhodnutie je na rozdiel od napádaného

rozhodnutia súladné so znením zákona ako aj s ustálenou súdnou praxou, preto za „nečakané

rozhodnutie“ možno označiť napádané rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu jeho prvého

výroku. Žalobca sa nikdy nemohol vyjadriť k problematike na ktorej postavil

svoje rozhodnutie odvolací súd, teda že „právo na ochranu osobnosti – práva na život –

nemôžu za zomrelého uplatňovať osoby uvedené v “. Táto skutočnosť nebola nikdy

prejednávaná pred súdom prvého stupňa. Žalobcovi nebolo doručené vyjadrenie žalovaného

v 3/ rade k vyjadreniu žalobcu. Žalobca nebol ani vyzvaný podľa Uvedené

je v rozpore s právom účastníka na spravodlivé súdne konanie. V uvedenom možno tiež preto

vidieť inú vadu konania pred odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/

Navrhol, aby najvyšší súd v dovolacom konaní rozsudok odvolacieho súdu zmenil

a žalobe vyhovel, eventuálne, aby zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na nové

konanie a rozhodnutie a zároveň zaviazal žalovaných na náhradu trov konania žalobcu

v dovolacom konaní.

Žalovaný 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol,

že toto dovolanie nepovažuje za dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (240 ods. 1 ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), v jeho zmeňujúcej zamietavej časti preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru,

že dovolanie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že za a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

(t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom, či súdom nesprávne obsadeným).

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá dovolací súd kládol

dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ v dovolaní síce namietal (§ 237

písm. f/ ) ale považoval ju za inú vadu konania v zmysle ustanovenia

písm. b/ („nečakané je napádané rozhodnutie odvolacieho súdu v časti prvého výroku,

nemohol sa vyjadriť k problematike na ktorej postavil svoje rozhodnutie odvolací súd, nebol

ani vyzvaný podľa “).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

10

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

S účinnosťou od 15. októbra 2008 ()

v ustanovení ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania,

aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu

č. bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu takzvaných

prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť

sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový

stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť

až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti

opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať

pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní

odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd

mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v časti o náhrade

nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti nebohej V. K.

odôvodnil ustanovením a uzavrel, že žalobcovi ako rodičovi

nebohej patrí zvláštne právne nástupníctvo domáhať sa nárokov stanovených v § 13

11

. Z uvedeného hmotnoprávneho postavenia žalobcu je možné

odôvodniť i jeho aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby na ochranu osobnosti zomrelej

V. K.. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v porovnaní so súdom prvého stupňa

akcentujúc na ustanovenie uzavrel, že subjektívne osobnostné

právo je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života

fyzickej osoby, ako právo rýdzo osobné, nemôže sa podľa citovaných ustanovení pred súdom

úspešne domáhať občianskoprávnej ochrany nikto iný ako sama dotknutá – konkrétna fyzická

osoba, to znamená, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná

(vždy) iba tá fyzická osoba voči ktorej osobnosti smeroval (neoprávnený) zásah, pričom právo

na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo majetkové, zaniká jej smrťou a neprechádza

smrťou fyzickej osoby na dedičov, resp. nestáva sa predmetom dedenia. Je teda vylúčené, aby

súd priznal nejakému tretiemu subjektu zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej

fyzickej osoby. Právo na tzv. postmortálnu ochranu osobnosti je zvláštnym osobnostným

právom na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, patriace nie

zomrelému ale osobám definovaným zákonom ako právo na ochranu osobnosti iného.

Existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť, dôstojnosť, či potreba ochrany súkromia, prejavy

osobnej povahy, existujúce za života pretrvávajú aj po smrti zomrelého. Z dovolaním

napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd považoval predmetné ustanovenia za

rozhodujúce pre rozhodnutie veci. V súlade s ustanovením mal preto

vyzvať účastníkov konania, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva,

že odvolací súd takto postupoval a žalobcovi nevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa

k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady

konania v zmysle ustanovenia

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalobcu

uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v jeho zmeňujúcej časti, v ktorej bol návrh žalobcu zamietnutý podľa

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2016

JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Suchá