Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ba7/399507.98424e.pdf
PDF · 181.28 KB
No categories available
2Cdo/83/2015
Najvyšší súd 2 Cdo 83/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu J., bývajúci v P.,
právne zastúpený Advokátska kancelária Advokáti Heinrich s.r.o., Skautská 12, Nitra, adresa
na doručovanie: Lombardiniho 22/b, Bratislava, proti žalovaným 1/ M., bývajúci v B., 2/
United Nations Population Fund, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 35, 3/ Allianz –
Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, o náhradu
nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9 C 31/2008, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. septembra 2014 sp. zn. 8 Co 67/2012
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. septembra 2014 sp. zn.
8 Co 67/2012 v jeho zmeňujúcej časti a vec mu v rámci zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok rozsudkom z 16. decembra 2011 č. k. 9 C 31/2008-283 uložil
žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 16 596,96 € za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti V. K., nar. X.
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného z nich zaniká
povinnosť ostatných.
Uložil ďalej žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 16 596,96 € za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti
žalobcu do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného
z nich zaniká povinnosť ostatných.
Vyslovil, že žalovaný v 1/, 2/ a 3/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania o ktorých výške súd rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že žalobca si návrhom na začatie
konania uplatnil nárok vyplývajúci z § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka z titulu
neoprávneného zásahu do osobnostných práv tak vlastných spôsobených smrťou V. K. pri
dopravnej nehode zavinenej žalovaným v 1/ rade ako aj z titulu neoprávneného zásahu do
práv zomrelej V. K. podľa § 15 Občianskeho zákonníka.
Žalobca je otcom zomrelej V. K., ktorá bola v čase smrti slobodná a bezdetná a preto niet
žiadnej fyzickej osoby, ktorá by mohla uplatniť vzniknuté osobnostné právo v rámci prvej
zákonom určenej skupiny osôb. Z uvedeného je možné vyvodiť, že smrťou V. K. vzniklo
žalobcovi ako jej rodičovi zvláštne právne nástupníctvo, z titulu ktorého mu patrí domáhať sa
nárokov stanovených v § 13 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného hmotnoprávneho
postavenia žalobcu je možné odvodiť i jeho aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na
ochranu osobnosti zomrelej V. K..
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že V.V. mala s otcom žalobcom veľmi pekný a vrúcny
vzťah. Napriek skutočnosti, že nezdieľali spoločnú domácnosť, navštevovali sa, boli si blízki.
Túto skutočnosť nezmenil a nenarušil ani rozvod žalobcu s matkou V.. Z výpovedí vyplynulo,
že správa o smrti dcéry žalobcu zdrvila. Prakticky stratil záujem o život, nechcel jesť, piť. So
stratou sa vyrovnáva dodnes. Jeho rodinné väzby, právo rodiča zdieľať život svojej dcéry,
právo na jej výchovu a starostlivosť, možnosť upevňovať vzájomný vzťah je nenávratne
stratené. Niet väčšieho zásahu do práva na súkromie a rodinný život ako je strata blízkeho
človeka, smrť dieťaťa. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že konaním
žalovaného v 1/ rade došlo k neoprávnenému zásahu do práv chránených § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ústavou SR, listinou základných ľudských práv a slobôd a tento
zásah bol nielen spôsobilý, ale spôsobil značnú ujmu na právach zomrelej V. K. ako aj na
právach žalobcu. Príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného 1/ a vznikom značnej ujmy je
zrejmá, v konaní nebola spornou a vyplýva jednoznačne z vykonaného dokazovania
s poukazom na rozhodnutie vydané tak prvostupňovým ako aj dovolacím súdom v rámci
trestného konania vedeného proti žalovanému v 1/ rade. Žalovaný v 1/ rade spôsobil
usmrtenie V. K. prevádzkou motorového vozidla značky Volvo S80/2001 EČV: E., ktorého
majiteľom a teda i prevádzkovateľom bol v čase vzniku dopravnej nehody žalovaný 2/.
Prevádzkovateľ motorového vozidla nesie objektívnu zodpovednosť za dopravnú nehodu,
ktorej sa nemôže zbaviť vzhľadom na jej pôvod v prevádzke vozidla a to bez ohľadu na
prípadné zavinenie. V konaní bola jednoznačne spornou vecná pasívna legitimácia
žalovaného 3/. Ustálená súdna prax podporovaná judikatúrou Najvyššieho súdu SR vychádza
z výkladu, že pojmy „škoda“ a „nemajetková ujma“ sú dve zásadne odlišné právne kategórie.
Povinné zmluvné poistenie sa vzťahuje výlučne iba na škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, pričom pojem škoda má zásadne materiálny charakter, ktorý v sebe
zahŕňa tak škodu skutočnú, ako aj ušlý zisk. Rozsah zákona o povinnom zmluvnom poistení
sa nevzťahuje na nemajetkovú ujmu, ktorá má charakter imateriálny a výška jej náhrady je
čiste na subjektívnom posúdení, nedá sa exaktne preukázať, na rozdiel od škody materiálnej.
Súd prvého stupňa sa v plnom rozsahu stotožnil s uvedeným odlišným stanoviskom sudcu
senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý uviedol, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie
poisťovne je rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým
v zákone č. 381/2001 Z.z. Je nutné použiť extenzívny výklad a vychádzať z účelu poistenia za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a to je zmierniť následky škôd ku ktorým
došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je
usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa
súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť
za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv,
musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu
škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2011 Z.z. (gramatický výklad), resp. vychádzajúci
z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo
by to znamenať značne majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú
ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu.
Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada
bude aj skutočne poskytnutá. Aj samotný Občiansky zákonník zjednocuje pojem škoda
a ujma, napríklad v ustanovení § 442 až 444 OZ, keď škodu chápe ako imateriálnu kategóriu,
pri škode na zdraví v podobe náhrady za bolestné a náhrady sťaženia spoločenského
uplatnenia, ktoré sami o sebe tiež nie sú skutočnou škodou v materiálnom zmysle. Prísne
formalistický výklad pojmu „škoda“ by viedol k vylúčeniu možnosti oprávnených osôb
domôcť sa reálne priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko výška priznanej
náhrady často niekoľkonásobne prevyšuje finančné možnosti povinných osôb. V kontexte
uvedeného je cieľom, aby poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel pokrývalo akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými
vozidlami. V širšom ponímaní teda aj nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnostných právach
pozostalých po obeti dopravnej nehody, treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2
písm. a zák. č. 381/2001 Z.z. Z vyššie uvedeného výkladu je možné vyvodiť pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného 2/ a žalovaného 3/ a ustáliť, že tak žalovaný 2/ ako aj žalovaný 3/
sú nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti voči žalobcovi.
Poskytnutie morálneho zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia v danom prípade
je nepostačujúce, stratilo svoju opodstatnenosť a funkčnosť. Je plne na mieste požiadavka
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, neustanovuje zákon žiadne medze. Vždy je nevyhnutné prihliadať
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo. V každom
prípade však je potrebné vychádzať z čiastky uplatnenej žalobou, nakoľko ide o maximum,
ktoré môže súd priznať. Táto suma je súdom vnímaná ako absolútne primeraná závažnosti
ujmy, ktorá vznikla. Niet peňažnej hodnoty, ktorá by vyvážila cenu ľudského života. Žiadna
čiastka nemôže plne reparovať následky spôsobené vyhasnutím života mladého človeka
stojaceho na začiatku životnej dráhy, majúceho všetko podstatné ešte pred sebou, človeka
zomrelého násilnou, nečakanou smrťou, zavinenou konaním inej osoby, v plnom zdraví
a životnom eláne. Niet sumy, ktorá by vyvážila stratu blízkeho človeka, zvlášť
ak je ním vlastné dieťa.
Po konštatovaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku rozhodol tak, že zaviazal
žalovaných 1/ až 3/, aby spoločne a nerozdielne zaplatili žalovanú sumu titulom
neoprávneného zásahu do osobnostných práv zomrelej V. K. a neoprávneného zásahu do
osobnostných práv žalobcu.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. septembra 2014 č. k. 8 Co 67/2012-367
rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah
do práv na ochranu osobnosti V. K., nar. X. zmenil tak, že v tejto časti návrh zamietol. Vo
zvyšnej časti náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti
žalobcu, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie
konanie. V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
v tejto časti na ďalšie konanie.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobca
svojím návrhom na začatie konania domáhal proti žalovaným v 1/ až 3/ rade okrem náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch (16 596,96 €) titulom neoprávneného zásahu
do jeho osobnostného práva (t. j. náhrady ujmy spôsobenej mu smrťou dcéry), náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch (16 596,96 €) titulom neoprávneného zásahu žalovaného
v 1/ rade (trestným činom- prečinom usmrtenia) do základného osobnostného práva nebohej
V. K. ( dcéry žalobcu) t. j. práva na život. Citujúc ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15, §
16 a § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že keďže subjektívne osobnostné právo je
právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej
osoby; ako právo rýdzo osobné; nemôže sa podľa citovaných ustanovení pred súdom úspešne
domáhať občianskoprávnej ochrany nikto iný, ako sama dotknutá- konkrétna fyzická osoba,
to znamená, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná (vždy) iba tá
fyzická osoba, voči ktorej osobnosti smeroval (neoprávnený) zásah, pričom právo na ochranu
osobnosti fyzickej osoby ako právo nemajetkové, zaniká jej smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) a neprechádza smrťou fyzickej osoby na dedičov, resp. nestáva sa predmetom
dedenia. Vzhľadom na uvedené je vylúčené, aby súd priznal nejakému tretiemu subjektu
zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej osoby. Smrťou fyzickej osoby však
vzniká taxatívne určenému okruhu osôb zo zákona (§ 15 Občianskeho zákonníka) zvláštne
subjektívne právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Právo na tzv.
postmortálnu ochranu osobnosti je zvláštnym osobnostným právom na občianskoprávnu
ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, patriace nie zomrelému, ale osobám definovaným
zákonom ako právo na ochranu osobnosti iného. Existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť,
dôstojnosť, či potreba ochrany súkromia, prejavy osobnej povahy, existujúce za života,
pretrvávajú aj po smrti zomrelého. V danej veci bolo nesporné, že protiprávnym konaním
(prečinom usmrtenia) žalovaného v 1/ rade bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostného
práva nebohej V. K. t. j. do jej práva na život; ktorým zásahom jej bola spôsobená
neodstrániteľná absolútna ujma – smrť; napriek tomu, že jednoznačne išlo o neoprávnený
protiprávny zásah žalovaného v 1/ rade, právo konkrétnej fyzickej osoby (nebohej V. K.)
domáhať sa ochrany v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka proti subjektu zásahu
okamihom smrti zaniklo, ktoré právo - ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva
a neprechádza na osoby uvedené v ustanovení § 15 Občianskeho zákonníka, a preto
nemohlo na dedičov, resp. na osoby uvedené v ustanovení § 15 Občianskeho zákonníka prejsť
ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré bolo pre svoju osobnú povahu
viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom smrti zaniklo. Vzhľadom
na uvedené; keď právo na ochranu života – ako súčasti jednotného (subjektívneho)
osobnostného práva a neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby – nebohej V. K.
zaniklo jej smrťou; by poskytnutím nemajetkovej ujmy v peniazoch niekomu inému ako
osobe dotknutej, bola popretá jej satisfakčná funkcia a táto by nadobudla výlučne majetkový
charakter, čo je však podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s cieľom ochrany
poskytovanej citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. S poukazom na vyššie
uvedené dospel preto dovolací súd; na rozdiel od súdu prvého stupňa; k záveru, že žalobca sa
neoprávnene domáha náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu
osobnosti svojej nebohej dcéry V. K., a teda súd prvého stupňa nerozhodol správne ak tomuto
nároku žalobcu vyhovel a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti - týkajúcej sa
náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti V. K. zmenil
tak, že návrh žalobcu v tejto časti zamietol (§ 220 O.s.p.).
Pokiaľ však ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv
na ochranu jeho osobnosti (16 596,96 €) v tejto časti sa možno stotožniť s odvolaním
žalovaného 3/, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre nedostatok
odôvodnenia, keď z neho nie je zrejmé, z akých dôvodov mal súd prvého stupňa
za to, že v danej veci je daný právny nárok na poskytnutie zadosťučinenia v peniazoch,
keď nepostačí len konštatovanie, že poskytnutie morálneho zadosťučinenia v podobe
ospravedlnenia je v danom prípade nepostačujúce, stratilo svoju opodstatnenosť i funkčnosť
a je preto oprávnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a to s prihliadnutím
aj na tú skutočnosť, ktorú namietal vo svojom odvolaní žalovaný v 1/ rade, že toto malo byť
priznané v inom konaní už matke nebohej V. K.. Ak aj súd prvého stupňa dospel k záveru, že
je tu daný nárok na poskytnutie peňažnej náhrady, z odôvodnenia jeho rozhodnutia taktiež
vôbec nie je zrejmé, na základe akých okolností mal preukázané, že práve žalobcom
uplatňovaná výška (16 596,96 €) je primeraná spôsobenej mu ujme, a teda spravodlivá, tak vo
vzťahu k žalobcovi ako aj k žalovanému v 1/ rade, resp. žalovaným v 1/ až 3/ rade.
S poukazom na vyššie uvedené nedostatky dospel odvolací súd k záveru, že výrok rozsudku
súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do
práv na ochranu osobnosti žalobcu nemá dostatočnú oporu v odôvodnení rozhodnutia, ktoré
tak pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť
právnych záverov vyslovených v jeho výrokovej časti. Preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený
zásah do práv na ochranu osobnosti zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie (§ 221
ods. 2 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu proti prvému výroku v jeho zmeňujúcej časti
podal dovolanie žalobca. Prípustnosť dovolania odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p.
a dôvodnosť nesprávnym posúdením veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
a v tom, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. V otázke nesprávneho právneho posúdenia
namietal, že nemožno súhlasiť s právnou úvahou odvolacieho súdu, že „vzhľadom na uvedené
je vylúčené, aby súd priznal nejakému tretiemu subjektu zadosťučinenie v peniazoch
namiesto dotknutej fyzickej osoby“. V tomto smere nie je možné sa stotožniť
s týmto právnym záverom, ktorý odvolací súd ničím konkrétne nešpecifikoval, nijakými
zákonnými ustanoveniami právneho predpisu. Taktiež svoj záver odvolací súd ničím
konkrétne nešpecifikoval v otázke, že „okamihom smrti dotknutej osoby zaniklo
a ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na osoby uvedené
v ustanovení § 15 OZ a preto nemôže na dedičov a ani na osoby uvedené v § 15 OZ prejsť
ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré bolo pre svoju osobnú povahu
viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom smrti zaniklo“. Právny záver,
že právo na život ako ochrana osobnosti neprechádza na osoby uvedené v § 15 OZ nemá
oporu v žiadnom ustanovení právneho predpisu. V tomto smere došlo v rozhodnutí
odvolacieho súdu k zásadnému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V danej veci
teda právo samotnej nebohej V. K. domáhať sa ochrany podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti zaniklo okamihom jej smrti a neprešlo na dedičov a ani na
osoby uvedené v ustanovení § 15 OZ. Avšak z tejto skutočnosti nemožno logickými právnymi
úvahami prísť k názoru odvolacieho súdu v napádanom rozhodnutí, že žalobca ako rodič
nebohej nemôže akoby v jej mene požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v zmysle § 13 ods. 2 OZ, pretože vlastné osobnostné právo zomrelej v zmysle § 11 až 13 OZ
zaniklo jej smrťou. Tento názor je priamo v rozpore so znením ustanovenia § 15 OZ v spojení
Považuje napádané rozhodnutie v časti prvého výroku za nesprávne aj z hľadiska
jeho odôvodnenia, ktoré považuje za nanajvyš nepostačujúce. Preto je dané rozhodnutie podľa
jeho názoru arbitrárnym rozhodnutím. Konajúci odvolací súd sa v ňom totiž nevysporiadal
s existujúcim rozhodnutím-judikátom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 54/99.
Nevysporiadal sa ani s judikátom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 84/2011, ktorý uviedol
vo svojom odôvodnení súd prvého stupňa, podľa ktorého „prichádza do úvahy tak možnosť
tzv. postmortálnej ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 OZ
ako aj možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 až 13 OZ“. Zdôvodnenie
zmeny prvostupňového rozhodnutia hodnotí nielen ako nesprávne ale aj ako nepostačujúce.
Zdôrazňuje pritom, že ide o právnu otázku zásadného významu, čo vyplýva aj z vyššie
uvádzaného. Odvolací súd sa z vyššie uvádzanými rozhodnutiami súdov, vrátane judikátov
Najvyššieho súdu SR nijakým spôsobom nevysporiadal. S ohľadom na zásadu právnej istoty
preto napádané rozhodnutie neobstojí ani po tejto stránke. V uvedenom možno vidieť
inú vadu konania pred odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Ako je uvedené v odôvodnení napádaného rozhodnutia, z vyššie uvádzaných dôvodov
(citovaných právnych názorov odvolacieho súdu) zmenil odvolací súd prvostupňové
rozhodnutie v predmetnej časti. Poukazuje pritom na to, že žalovaný v 1/ rade a ani žalovaný
v 3/ rade v priebehu prvostupňového konania nenavrhoval žalobu v dotknutej časti zamietnuť
z dôvodov uvádzaných v napadnutom rozhodnutí; táto „právna polemika“ nebola nikdy
predmetom konania pred súdom prvého stupňa, teda žalobca sa k nej nemal možnosť
ani vyjadriť. Má za to, že nečakané je napádané rozhodnutie odvolacieho súdu v časti prvého
výroku. Podľa jeho názoru práve prvostupňový súd správne právne posúdil danú časť žaloby
a na základe toho správne rozhodol. Prvostupňové rozhodnutie je na rozdiel od napádaného
rozhodnutia súladné so znením zákona ako aj s ustálenou súdnou praxou, preto za „nečakané
rozhodnutie“ možno označiť napádané rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu jeho prvého
výroku. Žalobca sa nikdy nemohol vyjadriť k problematike na ktorej postavil
svoje rozhodnutie odvolací súd, teda že „právo na ochranu osobnosti – práva na život –
nemôžu za zomrelého uplatňovať osoby uvedené v § 15 OZ“. Táto skutočnosť nebola nikdy
prejednávaná pred súdom prvého stupňa. Žalobcovi nebolo doručené vyjadrenie žalovaného
v 3/ rade k vyjadreniu žalobcu. Žalobca nebol ani vyzvaný podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Uvedené
je v rozpore s právom účastníka na spravodlivé súdne konanie. V uvedenom možno tiež preto
vidieť inú vadu konania pred odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. Navrhol, aby najvyšší súd v dovolacom konaní rozsudok odvolacieho súdu zmenil
a žalobe vyhovel, eventuálne, aby zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na nové
konanie a rozhodnutie a zároveň zaviazal žalovaných na náhradu trov konania žalobcu
v dovolacom konaní.
Žalovaný 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol,
že toto dovolanie nepovažuje za dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), v jeho zmeňujúcej zamietavej časti preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že za a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom, či súdom nesprávne obsadeným).
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. dovolací súd kládol
dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ v dovolaní síce namietal (§ 237
písm. f/ O.s.p.) ale považoval ju za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. („nečakané je napádané rozhodnutie odvolacieho súdu v časti prvého výroku,
nemohol sa vyjadriť k problematike na ktorej postavil svoje rozhodnutie odvolací súd, nebol
ani vyzvaný podľa § 213 ods. 2 O.s.p.“).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)
v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania,
aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu
č. 384/2008 Z.z. bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu takzvaných
prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť
sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový
stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť
až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať
pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní
odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd
mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v časti o náhrade
nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti nebohej V. K.
odôvodnil ustanovením § 15 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že žalobcovi ako rodičovi
nebohej patrí zvláštne právne nástupníctvo domáhať sa nárokov stanovených v § 13
Občianskeho zákonníka. Z uvedeného hmotnoprávneho postavenia žalobcu je možné
odôvodniť i jeho aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby na ochranu osobnosti zomrelej
V. K.. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v porovnaní so súdom prvého stupňa
akcentujúc na ustanovenie § 7 Občianskeho zákonníka uzavrel, že subjektívne osobnostné
právo je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života
fyzickej osoby, ako právo rýdzo osobné, nemôže sa podľa citovaných ustanovení pred súdom
úspešne domáhať občianskoprávnej ochrany nikto iný ako sama dotknutá – konkrétna fyzická
osoba, to znamená, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná
(vždy) iba tá fyzická osoba voči ktorej osobnosti smeroval (neoprávnený) zásah, pričom právo
na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo majetkové, zaniká jej smrťou a neprechádza
smrťou fyzickej osoby na dedičov, resp. nestáva sa predmetom dedenia. Je teda vylúčené, aby
súd priznal nejakému tretiemu subjektu zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej
fyzickej osoby. Právo na tzv. postmortálnu ochranu osobnosti je zvláštnym osobnostným
právom na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, patriace nie
zomrelému ale osobám definovaným zákonom ako právo na ochranu osobnosti iného.
Existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť, dôstojnosť, či potreba ochrany súkromia, prejavy
osobnej povahy, existujúce za života pretrvávajú aj po smrti zomrelého. Z dovolaním
napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd považoval predmetné ustanovenia za
rozhodujúce pre rozhodnutie veci. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto
vyzvať účastníkov konania, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva,
že odvolací súd takto postupoval a žalobcovi nevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa
k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť
považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalobcu
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
v jeho zmeňujúcej časti, v ktorej bol návrh žalobcu zamietnutý podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2016
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Suchá