Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/65/2015

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. Z., bývajúceho v B.B.,

zastúpeného JUDr. J. Füzerom, advokátom v Trebišove, M.R. Štefánika č. 22, proti

ţalovaným 1/ J. M., 2/ J. M., 3/ A. B., rod. M., 4/ H. M., všetci bývajúci v B.B., zastúpeným

JUDr. Timeou Schwarcovou, advokátkou v Košiciach, Praţská 4, o určenie, ţe nehnuteľnosti

patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. , o

dovolaní ţalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. februára 2014 sp.

zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. februára 2014 sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov rozsudkom z 27. mája 2010 č.k. -181 určil, ţe

2

nehnuteľnosti na LV č. X. katastrálne územie B., parcela č. X. orná pôda o výmere 10 640 m,

2

na LV č. X. katastrálne územie B., parcela č. X., orná pôda o výmere 908 mna LV č. X.

2

katastrálne územie B., parcela č. X., orná pôda o výmere 910 m, na LV č. X. katastrálne

2

územie B. parcela č. X. orná pôda vo výmere 905 mpatria po 1/2 do dedičstva po

poručiteľovi J. Z. pod sp.zn. D 6310/92 Okresný súd Trebišov zomrelom dňa X. a po

poručiteľovi A... Z. pod sp.zn. D 3638/93 Okresný súd Trebišov zomrelom dňa X.. Súčasne

rozhodol o náhrade trov konania medzi účastníkmi tak, ţe ţalovaných zaviazal nahradiť

ţalobcovi trovy konania 749,80 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení

rozsudku súd uviedol, ţe ţalobca sa podaním z 1. júna 2005 domáhal voči ţalovaným obnovy

konania Okresného súdu Trebišov sp. zn. , v ktorom konajúci súd rozsudkom z

28. októbra 2002 zamietol návrh ţalobcu o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po

2

poručiteľovi J. Z. a A... Z. a Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. augusta 2003 sp.zn.

tento rozsudok potvrdil. Súd prvého stupňa návrh ţalobcu na povolenie obnovy

konania zamietol a to svojim uznesením z 8. novembra 2005 č.k. 11C

103/2005. Uvedené uznesenie Krajský súd v Košiciach uznesením z 31. marca 2006 sp. zn.

zmenil a povolil obnovu konania vo veci Okresného súdu Trebišov 14

, na základe čoho ďalej súd konal. V odôvodnení napadnutého rozsudku vydaného

po povolení obnovy konania súd uviedol čoho sa domáhal ţalobca ţalobou v konaní 14

voči ţalovaným a ako skutkovo odôvodnil svoju ţalobu, ďalej rekapituloval

dôkazy vykonané v konaní , obsah ktorých aj reprodukoval (str. 3-9 rozsudku).

Ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol aké dokazovanie vykonal po povolení obnovy konania

a čo mu z vykonaných dôkazov (čestné vyhlásenie J.P., výsluchy svedkov M., B., J., J.P.)

vyplynulo a uznesením z 22. novembra 2007 č.k. návrh ţalobcu na zmenu

rozsudku Okresného súdu Trebišov z 28. októbra 2002 č.k. zamietol. Proti

tomuto uzneseniu podal ţalobca odvolanie, na základe čoho Krajský súd v Košiciach

uznesením z 19. decembra 2008 sp.zn. zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, ţe vzhľadom na skutočnosť, ţe pozemky,

parcely č. X. a č. X.X. mali byť v rozhodnom čase rozdelené cestou, bude potrebné vykonať

ohliadku na mieste samom na zistenie, ktorý pozemok uţívali právni predchodcovia ţalobcu a

ktorý právny predchodca terajších ţalovaných. V ďalšom konaní súd vykonal ohliadku na

mieste samom, v rámci ktorej ţalobca ukázal, ţe sporné pozemky X. sa nachádzajú po ľavej

strane komunikácie a parcela č. X. sa nachádza vpravo od cesty, smerom na obec K.. Po

vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, ţe ţaloba ţalobcu je procesne prípustná, teda ţe

ţalobca má naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva,

ţe vykonaným dokazovaním ţalobca preukázal, ţe jeho právni predchodcovia nadobudli

vlastnícke právo k parcele č. X., pozemnokniţná vloţka č. X. titulom vydrţania. Takýto záver

vyvodil z písomného potvrdenia Poľnohospodárskeho druţstva K., z ktorého vyplynulo, ţe

parcelu č. X. kat. územie B. pri vzniku J.B. odovzdali do uţívania tohto druţstva právni

predchodcovia ţalobcu z B., ktorí túto nehnuteľnosť uţívali titulom kúpy od F. a ich dedičov.

Podobným dôkazom je aj potvrdenie obce B., z ktorého vyplynulo, ţe M.M. predmetnú

nehnuteľnosť nekúpil, nevlastnil a nikdy neuţíval, pričom sa jedná o ţidovský majetok. Pre

záver o dôvodnosti ţaloby nasvedčuje aj výpoveď svedkyne B. Š. a J.P., ktoré uviedli, ţe po

2. svetovej vojne právni predchodcovia ţalobcu odkúpili od ţida, ktorého meno nevedeli

uviesť, resp. si ho nepamätali, parcelu č. X.X., pričom bola vyplatená aj kúpna cena. Táto

skutočnosť mala nastať najneskôr v roku 1948. Svoj záver oprel súd aj o skutočnosť, ţe

3

pôvodne ţalovaný M.M. nebol nikdy vlastníkom resp. drţiteľom parcely č. X.X., čo

potvrdzuje jeho samotná ţiadosť z 25. novembra 1947 adresovaná Povereníctvu pravosúdia v

Bratislave, kde ţiada o uznanie kúpnopredajnej zmluvy z októbra 1943 k parcele č. X. a ţe

keby sa M.M. skutočne cítil vlastníkom a aj oprávneným drţiteľom aj parcely č. X.X., je

veľmi pravdepodobné, ţe by v tejto ţiadosti ţiadal aj o uznanie vlastníctva k tejto parcele.

Právu ţalobcu nasvedčujú podľa názoru súdu aj čestné prehlásenia svedkov M. V. a J. R..

Vlastníctvu M.M. k parcele č. X.X. vo vloţke č. X., kat. územie K. nenasvedčuje ani zápis v

bode 6 zo 6. februára 1947, kde podľa Ministerstva hospodárstva sa poznamenáva, ţe

nehnuteľnosti Z. F., rod..J. podliehajú súpisu podľa Vládneho nariadenia z 21. júna 1939, ani

z bodu 14, kde je zapísané došlé 15. apríla 1950 a poznamenáva sa ţiadosť A. P. a spol. v B.

o zápis vlastníckeho práva na základe skutočnej drţby, pretoţe nie je zrejmé, ţe sa jedná o

parcelu č. X.X. a naviac tu konkrétne nevystupuje ani samotný M.M.. Ohliadkou na mieste

samom súd prvého stupňa zistil, ţe sporné pozemky t.j. pozemok č. X. a X.X. sa nachádzajú

za obcou B. smerom na obec M.. K. a to parcela č. X.X. vľavo od komunikácie a parcela č. X.

vpravo od existujúcej komunikácie, ţe na mieste ohliadky prítomní svedkovia uviedli, ţe na

pozemku vľavo od komunikácie nikdy nevideli M.M. pracovať, ţe tento pozemok M.M.

nevlastnil. Tvrdenie ţalovaného J. M., ţe ako M.. chlapec chodil pracovať na pozemok, ktorý

sa nachádza po ľavej strane cesty komunikácie za obcou B. povaţoval tak v zjavnom rozpore

s reálne zisteným skutkovým stavom. Z vykonaného dokazovania mal tak súd za

nepochybné, ţe právni predchodcovia ţalobcu v r. 1931 na základe písomnej kúpnej zmluvy

odkúpili od S. F. a jeho manţelky parcelu č. X./2 zapísanej v pozemnokniţnej vloţke č. X. za

50.000,- Kč a ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe po 2. svetovej vojne právni

predchodcovia ústnou formou odkúpili aj spornú parcelu č. X.X.. Z vykonaného dokazovania

mal tak súd za zrejme, ţe pôvodný ţalovaný 1/ M.M. v draţbe v r. 1943 zakúpil iba parc.č. X.

zapísanú v pozemnokniţnej vloţke č. X. a ţe ţiadny zápis v tejto vloţke nenasvedčuje tomu,

ţe by zakúpil aj parcelu č. X.X. čo nepochybne vyplýva z jeho ţiadosti z r. 1947 adresovanej

Povereníctvu právosúdia v Bratislave, kde ţiada o uznanie vlastníctva k parc. č. X. v

pozemnokniţnej vloţke X. a čo vyplýva aj zo ţiadosti T. P. o súhlas k vlastníctvu v tej istej

vloţke opierajúc sa o draţbu z r. 1943. Vychádzajúc zo zistených skutočností tak súd prvého

stupňa uzavrel, ţe k nadobudnutiu vlastníctva k parcele č. X.X. právnymi predchodcami

ţalobcu došlo poctivou cestou, ţe títo boli ako drţitelia dobromyseľní od počiatku drţby a ţe

v drţbe a v uţívaní tohto pozemku ich nikto nerušil. O trovách konania rozhodol podľa §

142 ods. 1 , a keďţe ţalobca mal v konaní plný úspech zaviazal ţalovaných na

zaplatenie náhrady trov konania pozostávajúcej zo zaplatených súdnych poplatkov a titulom

právneho zastúpenia.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 13. februára 2012 sp.zn. vec

vrátil súdu prvého stupňa ako predčasne predloţenú. Súd prvého stupňa uznesením z 15. mája

2012 č. k. -216 opravil výrok svojho rozsudku z 27. mája 2010 postupom

podľa a následne dopĺňacím rozsudkom z 15. mája 2012 č.k. -219

rozhodol tak, ţe určil, ţe nehnuteľnosti na LV č. X., k.ú. B. parc.č. X. - orná pôda vo výmere

22

908 m, na LV č. X., k.ú. B. parc.č. X. - orná pôda vo výmere 910 m, na LV č. X., k.ú. B.

2

parc.č. X. - orná pôda vo výmere 905 m, patria po jednej polovici do dedičstva po

poručiteľovi J. Z. pod sp. z n. D 6310/92 Okresný súd Trebišov zomrelom dňa X. a po

poručiteľovi A... Z., pod sp. zn. D 3638/93, Okresný súd Trebišov, zomrelom dňa X.. V

odôvodnení dopĺňacieho rozsudku uviedol, ţe na pojednávaní konanom 27. mája 2010

vyhlásil rozsudok v znení, ţe sa určuje, ţe nehnuteľnosti na LV č. X., k.ú. B. - parc.č. X. -

2

orná pôda vo výmere 10 640 mpatria po jednej polovici do dedičstva po poručiteľovi J. Z.,

zomrelom X. a po A... Z. zomrelom X., ţe v písomnom vyhotovení rozsudku však vo výroku

uviedol, ţe toto určenie sa vzťahuje aj na nehnuteľnosti zapísané na LV č. X., LV č. X. a LV

č. X., všetko v k.ú. B., čo bolo ale v rozpore s vyhláseným rozsudkom na pojednávaní 27.

mája 2010. Vzhľadom k uvedenej zrejmej nesprávnosti, preto opravným uznesením z 15.

mája 2012 opravil rozsudok z 27. mája 2010 tak, ţe vypustil jeho časť v znení určenia, ţe do

dedičstva po poručiteľoch J. Z. a A... Z. patria aj nehnuteľnosti zapísané na LV č. X., LV č.

X. a LV č. X. , k.ú. B.. Následne dopĺňacím rozsudkom z 15. mája 2012 č.k.

219 rozhodol o ţalobe ţalobcu v celom rozsahu s poukazom na veta prvá

a

Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovaných proti rozsudku súdu prvého stupňa

z 27. mája 2010 č.k. -181 a jeho dopĺňaciemu rozsudku z 15. mája 2012

č.k. -219 rozsudkom z 12. februára 2014 sp.zn. potvrdil

rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia. Rozhodol, ţe

ţalovaní nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a ţalobcovi ich náhradu

nepriznal. Proti rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku v znení jeho opravného uznesenia pripustil

podľa dovolanie na otázky: „1/ či v období po nadobudnutí účinnosti

nariadenia č. n. SNR a do uplynutia trojročnej lehoty

na uplatnenie reštitučných nárokov podľa , resp. do rozhodnutia súdu

o uplatnenom reštitučnom nároku, mohli občania ţidovského pôvodu, ktorým podľa

arizačných zákonov boli odňaté poľnohospodárske nehnuteľnosti, dediť po svojich

predchodcoch tieto nehnuteľnosti a či na základe takto nadobudnutého vlastníctva s nimi

disponovať v právnom zmysle, teda aj zmluvne previesť na inú osobu. 2/ V kladnom prípade

či tretia osoba, ktorá nadobudla takýmto prevodom vlastníctvo mohla byť za týchto okolností

dobromyseľná pri vstupe do drţby a počas drţby v tom, ţe nadobudla nehnuteľnosti od jej

vlastníka“. V odôvodnení uviedol, ţe v rámci výhrad nesprávneho právneho posúdenia veci

ţalovaní v odvolaní ako podstatné namietali, ţe právni predchodcovia ţalobcu nemohli byť

dobromyseľnými drţiteľmi parc.č. X.X., pretoţe Ţidia, od ktorých mali „údajne“ kúpiť parc.

č. X.X. v r. 1948 neboli vlastníkom tohto pozemku. Vlastníkom nehnuteľností po S. a Z...J.

sa totiţ podľa nariadenia č. 198/1941 Sl.z. O právnom postavení ţidov stal štát, preto právni

predchodcovia ţalobcu by v roku 1948 nehnuteľnosť museli kúpiť od štátu. Podľa § 150 ods.

1 nar. č. 198/1941 Sl. zák. o právnom postavení Ţidov, sa poľnohospodárske nehnuteľnosti vo

vlastníctve Ţidov a ţidovských zdruţení stali vlastníctvom slovenského štátu dňom, ktorý

určil Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách. Ostatný nehnuteľný majetok

ţidov a ţidovských zdruţení sa stal vlastníctvom slovenského štátu podľa § 191 a to 1.

novembrom 1941. Táto právna norma rovnako ako mnohé ďalšie z tohto obdobia, sa priečili

demokratickým zásadám našej a boli z hľadiska nášho právneho poriadku neplatné,

čo bolo vyslovené uţ v § 2 nar. Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 č. 1/1944 Zb.n.

SNR. Dôsledky týchto zásahov do majetku obetí rasovej perzekúcie však neboli odstránené

automaticky postupným oslobodením celého územia Slovenska. Náš právny poriadok zvolil

cestu tzv. reštitučného konania, ktoré bolo upravené o neplatnosti

niektorých majetkovo-právnych jednaniach z doby neslobody a o nárokoch z tejto

neplatnosti a iných zásahoch do majetku vznikajúcich. Podľa výslovného ustanovenia § 2

tohto zákona, bolo treba cestou reštitučného konania postupovať i tam, kde majetkový

prospech bol po 29. septembri 1938 vykonaný neplatným právnym predpisom, t.j. takým,

ktorý v rozpore s Československou vykonal alebo umoţnil zásah do majetku Čsl.

republiky a osôb vydaných národnej, rasovej alebo politickej perzekúcii. Nárok bolo potrebné

uplatniť v trojročnej reštitučnej lehote. Neplatný prevod - prechod nebol teda odstránený ipso

iure, ale len na návrh poškodeného úradným rozhodnutím, takţe pokiaľ sa tak nestalo, a k

reštitúcii nedošlo, trvali právne následky naďalej, to znamená, ţe vlastníkom takýchto

nereštituovaných nehnuteľností bol naďalej štát. V danej veci niet pochybnosti o tom, ţe

rodina Friedmanovcov podľa § 150 ods. 1 nar. č. 198/1941 Sl.z. stratila vlastnícke právo k

poľnohospodárskym nehnuteľnostiam, teda aj k parc.č. X. a č. X.X. zapísaných v pzkn. vl. č.

X.. Uvedené skutočnosti sú konštatované aj v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. z 26.8.2003 (vec na súde prvého stupňa sp. zn. ).

V tomto rozhodnutí odvolací súd uviedol tieţ (str. 7 odôvodnenia), ţe „napriek tejto

skutočnosti boli prípady, ţe po osobách, ktoré sa nevrátili z koncentračných táborov boli

prejednané dedičské konania ako tomu bolo aj v tomto prípade, keď z výpisu z pozemkovej

knihy vyplýva, ţe na základe dedičských rozhodnutí z r. 1948 sa stala po všetkých

pozemnokniţných spoluvlastníkoch dedičkou L.G.“. Z odôvodnenia rozsudku

ďalej vyplýva, ţe odvolací súd preskúmavajúci rozsudok okresného súdu zo

zistenia, ţe reštitučný nárok uplatnený L. bol zamietnutý, vyvodil právny názor, ţe „to má za

následok, ţe vlastnícke právo ostalo na štáte a teda nik z rodiny F. nemal oprávnenie s

pozemkami v období v r. 1948 disponovať a teda ani prípadne odpredať právnym

predchodcom ţalobcu“. V konaní po povolení obnovy konania však odvolací

súd vo veci pri posudzovaní otázky, či L.G. po tom, čo v dedičskom konaní po

S. a Z...J. v r. 1948 nadobudla do vlastníctva nehnuteľnosti v pzkn. vl. č. X. mohla zmluvne

prevádzať - predávať pozemky, zohľadnil judikatúru súdov týkajúcu sa vtedajšieho obdobia,

konkrétne Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu č. Cp 173/60 vydaného k

otázkam nereštituovaného majetku na Slovensku dňa 5.7.1961 (ďalej len „Stanovisko“), z

ktorého okrem iného vyplynulo, ţe „ak v medziobdobí došlo k prevodu vlastníctva aspoň

formálne platnom, na základe právneho dôvodu, ktorý bol uznávaný právnym poriadkom ako

nezávadný (napr. zmluvný prevod, dedičstvo potvrdené súdom, resp. štátnym notárstvom), v

týchto prípadoch sa pred zápisom vlastníckeho práva Československého štátu riešila otázka

nadobudnutia takého vlastníctva, pričom išlo o otázku občianskoprávnu, o ktorej boli

príslušné rozhodnúť súdy. V takom spore prichádzala do úvahy aj námietka vydrţania

vzhľadom na uplynutie 10 ročnej vydrţacej lehote podľa č.

počítanej od 1.1.1951 ( ). Podľa „Stanoviska“ právna ochrana účastníkov, ktorí by sa

cítili na svojich právach dotknutí, je zabezpečená moţnosťou domáhať sa ţalobou voči štátu,

ţe právo štátu nevzniklo“. V pozemnokniţnej vloţke č. X. súd pod por. č. 7 aţ 12 zápisy,

podľa ktorých došlo na nehnuteľnosti tu zapísané k odovzdaniu pozostalosti podľa uznesenia

súdu z X. v dedičských konaniach v prospech T. E. a L. G.. Z týchto zápisov, ktoré vzal na

zreteľ aj odvolací súd uţ v konaní , však odvolací súd v neskoršom konaní 11

Co 65/2008 a aj v terajšom konaní (, ) po prihliadnutí na vyššie

označené „Stanovisko“ dospel k inému právnemu názoru, aký je vyslovený odvolacím

súdom vo veci . Po zohľadnení názoru Najvyššieho súdu v Stanovisku ohľadne

tzv. „medziobdobia“, podľa odvolacieho súdu zápisy v pzkn. vl. č. X. pod por. č. 7-12

osvedčujú nielen to, ţe došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k zapísaným

nehnuteľnostiam v prospech dedičov právnym dôvodom uznaným vtedajším právnym

poriadkom, to znamená titulom dedenia, ale zápismi rozhodnutia súdu z X. o odovzdaní

pozostalosti sa vyriešila aj otázka nadobudnutia vlastníctva voči štátu - zápis vlastníctva

dedičom pred zápisom vlastníctva štátu. Podľa názoru odvolacieho súdu, na základe takto

nadobudnutého vlastníctva parcely č. X.X. mohli následne v tomto období, t.j. po 12.

decembri 1947 nadobúdatelia T. E. a L.G. vykonávať platne aj zmluvné prevody tejto

nehnuteľnosti. Pokiaľ právni predchodcovia ţalobcu od týchto osôb kúpili parcelu č. X.X.,

hoci aj kúpnou zmluvou bez písomnej formy a bez zápisu v pozemkovej knihe, treba mať za

to, ţe boli dobromyseľní v tom, ţe ju kupujú od vlastníkov. Pri vyporiadaní sa s odvolacími

námietkami ţalovaných v rámci ktorých zdôraznili, ţe kúpou parcely č. X.X. na draţbe

majetku Ţidov v roku 1943 ich právny predchodca M.M. vstúpil do oprávnenej a

dobromyseľnej drţby pozemku, ktorá viedla k splneniu zákonného predpokladu pre vydrţanie

jeho vlastníckeho práva, odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30.6.2008, vychádzajúc z ktorého právna argumentácia

ţalovaných vyššie uvedená nemôţe obstáť. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva,

ţe v ňom bola riešená otázka, či právny predchodca (tam) navrhovateľov vydraţením

nehnuteľností v roku 1943 odňatých osobám ţidovského pôvodu v dôsledku arizácie mohol

vstúpiť do oprávnenej (dobromyseľnej) drţby. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí

zaujal názor, ţe v prípade právneho predchodcu ţalobcov podmienka dobromyseľnosti nebola

splnená, keďţe si musel byť vedomý, ţe nehnuteľnosti, ktoré vydraţil, patrili Ţidom, ktorým

boli odňaté a vydraţené len v dôsledku arizačných fašistických zákonov. Ţalovaní v

odvolacom konaní nemali úspech, preto nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a

ţalobca ako úspešný si jeho náhradu neuplatnil, preto bolo rozhodnuté, ţe sa mu náhrada trov

odvolacieho konania nepriznáva (, , ).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní 1/ aţ 4/ z dôvodu,

ţe odvolací súd proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3

Poukázali na skutočnosť, ţe vo svojom odvolaní uviedli, ţe nesúhlasia s rozhodnutím

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Napriek tomu odvolací súd bez nariadenia

pojednávania rozhodol. Týmto postupom odvolacím súd odňal ţalovaným moţnosť konať

pred súdom. Dovolatelia majú za to, ţe ţalobca v konaní a ani po povolenej obnove konania

nepredloţil ţiadne listinné dôkazy, ktoré by preukázali, ţe jeho právni predchodcovia vstúpili

do drţby parc. č. X.X. v k.ú. B. a nepreukázal, ţe jeho právni predchodcovia uţívali túto

parcelu v dobrej viere ako vlastnú. Ţalovaní ďalej tvrdia, ţe dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhli, aby dovolací súd

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaných navrhol, aby dovolací súd predmetné

dovolanie zamietol a ţalovaných zaviazal, aby mu spoločne a nerozdielne uhradili trovy

konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. Je toho názoru, ţe ţalovaní sa neriadili

vymedzeným rozsahom prípustnosti dovolania. Z uvedeného dôvodu povaţuje dovolania

ţalovaných za zmätočné a neodôvodnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom

( ), proti rozhodnutiu, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania

( ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe

rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon v zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

9

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolanie je v danej veci prípustné podľa , t.j. len preto, ţe jeho

prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň

vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázky, podľa neho po právnej stránke zásadného

významu.

Rozhodnutie zásadného právneho významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym

právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pribliţuje jeho podstatu tým, ţe

uvádza, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska svojho všeobecného

dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale aj tým, ţe dotknuté právne

posúdenie veci je významné pre vec samú. Zásadný význam právnej otázky, v ktorej odvolací

súd pripustil dovolanie nemôţe existovať mimo právny rámec podstatný pre rozhodnutie

konkrétnej veci. Ak odvolací súd pripustí dovolanie pre právnu otázku, ktorá nemá význam

pre riešenie samotného prípadu, dovolacie konanie zamerané na právne posúdenie tejto

otázky by bolo v podstate abstraktnou úvahou súdu o právnom probléme nesúvisiacim

s prejednávanou vecou.

Nevyhnutnou podmienkou na to, aby dovolací súd preskúmal dovolateľom napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, je taká kvalita jeho rozhodnutia, ktorá spĺňa poţiadavku

preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí. Odvolací súd

v odôvodnení rozhodnutia musí preto právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám

vyriešiť. Musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré

zaujal.

Rovnako potrebné je presné a určité nastolenie otázky zásadného právneho významu,

z dôvodu, ţe vyslovenie prípustnosti dovolania má konkrétny negatívny procesný dopad tak

na dovolateľa (ktorý by v prípade zaloţenia prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3

mal mať nad všetky pochybnosti jasné, správnosť riešenia ktorej právnej otázky

10

je oprávnený napadnúť), ako aj na účastníka na opačnej procesnej strane (ktorý len v prípade

jasne vymedzenej dovolacej otázky môţe v dovolacom konaní namietať, ţe dovolateľ

v prípade prekročil rozsah prípustnej dovolacej otázky) a napokon aj na moţnosť dovolacieho

súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu dovolaním napadnuté rozhodnutie (pokiaľ

je nezrozumiteľne stanovená dovolacia otázka, nie sú dostatočne jasne určené medze

dovolacieho prieskumu a dovolací súd v dôsledku toho ani nemá moţnosť posúdiť, či

dovolateľom namietaná nesprávnosť právneho posúdenia odvolacím súdom sa týka tej

právnej otázky, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie pripustené), inak je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné. V súvislosti s tým sa ţiada uviesť, ţe úvahy dovolacieho súdu o podstate

dovolacej otázky, ktorá má byť vyriešená v dovolacom konaní, nemôţu byť zaloţené

na dohadoch alebo predpokladoch o tom, čo mal odvolací súd na mysli pri pripúšťaní

dovolania. Dovolací súd je viazaný tým, ako odvolací súd vymedzil právnu otázku, na jej

formulácii nemôţe nič meniť, ani výkladom jej dať iný obsah neţ v skutočnosti má.

Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie viesť

k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd.

Súdy niţšieho stupňa po vykonanom dokazovaní zhodne dospeli k záveru, ţe právny

predchodcovia ţalobcu nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam titulom

vydrţania.

Vydrţanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva.

Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950

rozoznávalo (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Heuréka,

Šamorín 2002, s. 107 a nasl.):

a) pozemnokniţné – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva na základe

protiprávnej pozemnokniţnej drţby trvajúcej 32 rokov; takýmto vydrţaním mohol

nadobudnúť pozemnokniţné vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do pozemkovej knihy,

keď tento stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov; mohol vydrţať aj vtedy, ak bol

„obmyseľný“,

b) zápis skutočného drţiteľa do pozemkovej knihy – išlo o zápis skutočného drţiteľa

ako vlastníka bez preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá bola

v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na základe skutočnej

mimopozemnokniţnej drţby,

11

c) vydrţanie mimo pozemkovej knihy – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva

na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej drţby; vydrţiteľ musí byť presvedčený, ţe

svojou mimopozemnokniţnou drţbou nikoho neukracuje, jeho nestatočnosť musí preukázať

druhá strana, s výnimkou, ţe drţiteľ nadobudol násilím, tajne alebo zneuţitím výprosy, lebo

preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť drţby. V pomere

k pozemkovej knihe drţba nemusí byť a ani nie je statočná, keď vydrţiteľ vie, ţe

pozemnokniţne je k drţbe oprávnený niekto iný, ale môţe byť presvedčený, ţe mimo

pozemkovej knihy je oprávnený on sám (napr. ako on alebo jeho predchodca kúpil

nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba).

Podobne aj ďalší autori, zaoberajúci sa históriou úpravy majetkových pomerov

na našom území (Fajnor, V. – Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku

a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie, Heuréka, Šamorín, 1998, s. 140 a nasl.) uvádzajú:

„Vydržanie. Právo vlastníctva nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti

vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy, nadobudne si ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov

ako svoju pokojne má v drţbe. Ako svoju totiţ vo svojom mene a nie v mene iného (tedy nie

ako poţívateľ alebo nájomník, alebo ako púhy uţívateľ nehnuteľnosti). Pokojne: lebo jestli

pozemnokniţný vlastník medzi časom podá ţalobu proti drţiteľovi o vydanie nehnuteľnosti

(predpokladajúc, ţe spor tento náleţite aj zakončí), týmto sa vydrţanie preruší. Preruší

sa vydrţanie aj vtedy, jestli nehnuteľnosť v pozemkovej knihe medzi časom prepíšu s

vlastníka titulom úplatného prevodu na meno iného; jestli však tento nový pozemnokniţný

nabyvateľ práva nie je bezolstný (čiţe jestli vedel o tom, ţe je vydrţanie v behu, alebo jestli

o tom len z hrubej nedbalosti nevedel), vydrţanie sa nepreruší, leţ aj proti nemu sa pokračuje

(jestli aj on nevystúpi sporom proti vydrţiteľovi). Nevydrţí nehnuteľnosť ten, kdo

je obmyseľný, totiţ kto uţ na počiatku svojej drţby vedel o tom, ţe bezprávne nadobudol

nehnuteľnosť (napr. jestli nehnuteľnosť nezletilcova bez schválenia poručenského súdu bola

predaná niekomu, jemu bola odovzdaná, avšak nebola naň prepísaná: tento za 32 rokov vydrţí

nehnuteľnosť; jestli však pri kúpe vedel o tom, ţe vlastník je nezletilý, tak ju nevydrţí,

obmyseľným drţiteľom je a tak nemôţe vydrţať nehnuteľnosť napríklad ten, kto sa jej

zmocní (okupuje ju) bez právneho titulu alebo vediac, ţe je ona iného, nevráti ju). Vydrţacia

doba, plynuvšia u predchodcu v drţbe, počíta sa aj k dobru nástupcu v drţbe, jestli tento drţbu

nehnuteľnosti po ňom zdedil, alebo bola ním na neho prenesená (napr. ten, kto nehnuteľnosť

mimo pozemkovej knihy kúpil, za desať rokov mal ju v drţbe; s neho prešla nehnuteľnosť

12

na jeho syna, u ktorého bola za 12 rokov a ktorý ju ďalej predal; tento kupiteľ uţ po desiatich

rokoch nadobudne si právo vlastníctva na nehnuteľnosť. Prirodzene k dobru vydrţiteľa počíta

sa aj tá doba, po ktorú nehnuteľnosť bola síce v moci iného, avšak v mene vydrţiteľa (napr.

dal ju do arendy). Kto nehnuteľnosť vydrţal môţe počať spor proti (nominálnemu)

pozemnokniţnému majiteľovi o to, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná. Jestli tento

(nominálny) pozemnokniţný majiteľ nehnuteľnosť po zakončení vydrţania prepísať dal

na iného: aj tento iný musí trpeť, aby – bez zreteľa ne jeho práva – vydrţiteľ bol vpísaný

do pozemkovej knihy za vlastníka. Toto prirodzene platí len vtedy, jestli pozdejší

pozemnokniţný nabyvateľ práva nebol bezolstný v čase, keď si právo nadobudol, totiţ vedel

alebo len z hrubej nedbalosti nevedel o tom, ţe nehnuteľnosť iný vydrţal (napr. nestaral

sa o skutočný stav drţby, odporujúci pozemkovej knihe). Vydrţanie nemôţe byť na ujmu

tomu, kto dôverujúc pozemkovej knihe nadobudol si právo na nehnuteľnosť síce po zakončení

vydrţania, avšak skôr, neţ bol vydrţiteľ do pozemkovej knihy vpísaný. Ináč ten, kto

je na základe vydrţania vlastníkom nehnuteľnosti a má ju ako svoju v drţbe, aj mimo sporu

môţe ţiadať o vpísanie svojho práva vlastníctva do pozemkovej knihy.“

Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol

vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť

po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej drţbe. Nehnuteľnosť musel uţívať vo svojom

mene a nie v mene iného, prípadne ako poţívateľ alebo uţívateľ. Vlastnícke právo nemohol

vydrţať, kto nebol dobromyseľný, kto uţ na začiatku drţby vedel o tom, ţe nehnuteľnosť

nadobudol bezprávne, prípadne vedel, ţe nehnuteľnosť patrí inému.

Podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky

zákonník z roku 1950 () v ustanoveniach a v spojení

s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť drţby, nepretrţitosť drţby

počas vydrţacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydrţacej doby; oproti

predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydrţacích dôb. Podľa

týchto ustanovení bolo moţné vydrţaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol

nadobudnúť ten, kto oprávnene drţal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydrţanie bolo

vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným

drţiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, ţe mu vec

alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, ţe drţba je oprávnená.

Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, ţe u vydrţania vlastníctva k nehnuteľným

veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydrţacia doba začala beţať pred

13

1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydrţacej

doby stanovenej z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951.

Vydrţacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1. januárom 1961, ak napr. predchádzajúca

32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961. Teda

pre vydrţanie vlastníctva nehnuteľností platilo, ţe uţ beţiaca vydrţacia doba sa skončí

uplynutím pôvodnej vydrţacej doby; ak tá by však do 1. januára 1961 nestihla uplynúť,

potom - najneskôr - v 10-ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951. Uvedený výklad

sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj v aplikačnej praxi (porovnaj napr. R 65/1972, str.

496, Sborník IV bývalého Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 517). V prípadoch vydrţania,

pri ktorých vydrţacia doba začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951, t.j. podľa obyčajového

práva a mala by uplynúť aţ po tomto dni, museli byť však uţ splnené aj ďalšie podmienky

vydrţania, ktoré boli stanovené z roku 1950.

V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa,

predmetu drţby a vydrţacej doby) dochádza k vydrţaniu priamo zo zákona. Podmienky

vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie

je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydrţaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové

právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení

s ustanovením ,

v znení do účinnosti , 134 v znení

od 1. januára 1992) je oprávnenosť drţby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci

vydrţaním. Medzi poţiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol

rozdiel v tom, ţe obyčajové právo vyţadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení drţby, kým

podľa bola potrebná počas celého priebehu vydrţacej

doby; pri oboch platila zásada, ţe kto nadobudol oprávnenú drţbu od oprávneného drţiteľa,

mohol si započítať vydrţaciu dobu svojho predchodcu.

Keďţe súdy niţšieho stupňa v tomto spore rozhodovali o vydrţaní sporných

nehnuteľností právnymi predchodcami ţalobcu, ich kardinálnou úlohou v tomto konaní bolo

zistiť, či boli kumulatívne splnené zákonné podmienky vydrţania (týkajúce sa drţby, drţiteľa,

predmetu drţby a vydrţacej doby). Odvolací súd sa navyše vo svojom rozhodnutí zaoberal

otázkou, či mohli predmetné nehnuteľnosti T. E. a L.G. (občania ţidovského pôvodu)

nadobudnúť do vlastníctva titulom dedenia po svojich právnych predchodcoch (v období

rokov 1947 - 1948) a tieto následne právne konformným spôsobom (kúpno-predajnou

14

zmluvou) previesť na právnych predchodcov ţalobcu. Od platného prevodu sporných

nehnuteľností následne odvodzoval dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobcu pri

vstupe do drţby. Podľa názoru odvolacieho súdu má vyriešenie týchto otázok pre rozhodnutie

predmetnej veci zásadný právny význam, preto proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie pre

vyriešenie dovolacích otázok v tomto znení : „1/ či v období po nadobudnutí účinnosti

nariadenia č. n. SNR a do uplynutia trojročnej lehoty na

uplatnenie reštitučných nárokov podľa , resp. do rozhodnutia súdu o

uplatnenom reštitučnom nároku, mohli občania ţidovského pôvodu, ktorým podľa arizačných

zákonov boli odňaté poľnohospodárske nehnuteľnosti, dediť po svojich predchodcoch tieto

nehnuteľnosti a či na základe takto nadobudnutého vlastníctva s nimi disponovať v právnom

zmysle, teda aj zmluvne previesť na inú osobu. 2/ V kladnom prípade či tretia osoba, ktorá

nadobudla takýmto prevodom vlastníctvo mohla byť za týchto okolností dobromyseľná pri

vstupe do drţby a počas drţby v tom, ţe nadobudla nehnuteľnosti od jej vlastníka“. Takéto

vymedzenie dôvodov pripustenia dovolania nie je v súlade s vyššie uvedenými zásadami.

Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd pripustil dovolanie pre právne otázky,

ktoré nemajú význam pre riešenie samotného prípadu. Skutočnosť či T. E. a L.G. platne

nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam titulom dedenia t.j. či boli v zmysle

platného práva aj s ohľadom na neskôr prijaté Stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu z 5. júla 1961 vlastníkmi predmetných nehnuteľností spôsobilými na ich

následný prevod (predaj) právnym predchodcom ţalobcu začiatkom roku 1948 nemá vplyv na

posúdenie dobromyseľnosti právnych predchodcov ţalobcu vstupu do drţby (ako jednej zo

zákonných podmienok vydrţania). Aj za situácie, ţe by predaj predmetných nehnuteľností

nemal právne účinky, právny predchodcovia ţalobcu by mohli platne vstúpiť do ich drţby

a následne ich aj vydrţať. Funkciou vydrţania je umoţniť nadobudnutie vlastníctva

drţiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, ţe je jej vlastníkom, pričom táto dobrá

viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky

okolnosti“. Vydrţanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade,

ţe zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdať pri zachovaní obvyklej

opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe tu titul je, stane sa nadobúdateľ

veci jej oprávneným drţiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrţí. Účelom vydrţania

je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Je teda nadbytočné a pre

rozhodnutie veci samej nepodstatné riešiť otázku spôsobilosti ţidovských občanov v danom

15

období na dedenie a prevádzanie nehnuteľností tak, ako to vo svojich dovolacích otázkach

vymedzil odvolací súd.

V súvislosti s tým dovolací súd uvádza, ţe na naplnenie poţiadavky zásadného

právneho významu je potrebné aj to, aby dovolacia otázka nevybočovala z rámca podstatného

pre rozhodnutie v konkrétnej veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky nebolo len

teoretickou úvahou súdu nemajúcou ţiadny vplyv na konečné rozhodnutie. Oprávnenie

vysloviť prípustnosť dovolania nemá odvolací súd kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej

úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti

rozhodnutia z právnej stránky, avšak vţdy v konkrétnej veci, v ktorej sám dôsledne

sa nastolenou otázkou zaoberal.

Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku,

znemoţnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú

má pri pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia

v tejto časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaní

namietaná – viď ) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy

ţiadne iné rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci

tomuto súdu na ďalšie konanie.

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil podľa a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2016

16

JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová