Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Urto/1/2016

Identifikačné číslo spisu: 9016898643 Dátum vydania rozhodnutia: 21.04.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Daniel Hudák Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:9016898643.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Hudáka a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Martina Bargela vo veci uznania cudzozemského rozhodnutia týkajúceho sa občana Slovenskej republiky N. B. , prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 21. apríla 2016 v Bratislave odvolanie podané N. B. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , z 9. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Podľa do rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , z 9. decembra 2015 sa dopĺňa chýbajúci výrok:

Podľa a Tr. zák., odsúdený N. B. bude vo výkone trestu odňatia slobody pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom rozhodol Krajský súd v Bratislave o uznaní a výkone rozsudku Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, sp. zn. 95 Hv 52/15k, zo 7. júla 2015, ktorým bol občan Slovenskej republiky N. B. uznaný vinným zo spáchania zločinu krádeže za účelom zárobku podľa § 127, § 130 prvý prípad Trestného zákonníka Rakúskej republiky a prečinu nátlaku podľa Rakúskeho trestného zákonníka, pre skutky uvedené vo výrokovej časti označeného rozhodnutia a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Krajský súd zároveň rozhodol vo výroku treste tak, že: „Podľa Slovenskej republiky sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia“

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tak, že: „Krajský súd v Bratislave zistil, že N. B. je štátnym občanom Slovenskej republiky, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky (W.) a bol právoplatne odsúdený pre trestný čin, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a ktoré skutky boli právne kvalifikované tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Krajský súd ďalej pristúpil k posúdeniu obojstrannej trestnosti (§ 4 ods. 1 písm. a/

zákona) skutkov, pre ktoré bol odsúdený N. B. uznaný vinným rozsudkom Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, sp. zn. 95 Hv 52/15k, zo 7. júla 2015, nakoľko musel skúmať, či ide o obojstrannú trestnosť, teda aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, nakoľko štát pôvodu - Rakúska republika neoznačil ani jednu z kategórií trestných činov uvedených v § 4 ods. 2, ods. 3 zákona. V rámci tejto prieskumnej povinnosti zistil, že skutky, pre ktoré bol odsúdený N. B. uznaný vinným uvedeným rozsudkom Rakúskej republiky, sú trestné i podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne ide v bode A./ o pokračovací prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. Slovenskej republiky a v bode B./ o prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Slovenskej republiky. K vyjadreniu prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava súd uvádza, že v predloženom osvedčení je dostatočným spôsobom opísaný spôsob spáchania činu (skutok pod bodom B./), aby ho bolo možné posúdiť podľa slovenského právneho poriadku ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Z trestného činu pod bodom A./1./, trestnosť ktorého ani prokurátorka nerozporuje a ktorý je spojený so skutkom pod bodom B./ vyplýva, že N. B. si prisvojil cudziu vec - štyri parfumy v hodnote 184,65 Eur v predajni drogériového reťazca A.. Následne po tomto konaní násilím prinútil E. H. k upusteniu od svojho zadržania, a to tak, že do nej vrazil hruďou, čím ju zhodil na zem. Z citovaného možno jednoznačne vyvodiť záver, že N. B. bezprostredne po čine použil násilie voči E. H., primárne síce, aby sa dostal zo zadržania, avšak s poukazom na nízku intenzitu násilia (len vrazenie hruďou do osoby E. H. s následkom jej pádu) je jednoznačné, čím možno konštatovať, že naplnil objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. Pri posudzovaní uloženého druhu trestu a jeho výmery, krajský súd nezistil potrebu jeho primeranej úpravy podľa právneho poriadku Slovenskej republiky tak, ako to má na mysli § 17 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 zákona. Krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že v predmetnom konaní s poukazom na čl. 6 bod 2 písm. a/ Rámcového rozhodnutia, sa súhlas odsúdenej osoby na odovzdanie výkonu rozhodnutia do vykonávajúceho členského štátu - Slovenskej republiky nevyžaduje, keďže odsúdený N. B. je štátnym občanom Slovenskej republiky a má na našom území trvalý pobyt. Krajský súd v Bratislave zároveň nezistil dôvody odmietnutia uznania a výkonu predmetného rozsudku, ktoré dôvody sú uvedené v zákona. Týmto rozhodnutím o uznaní cudzích rozhodnutí krajský súd akceptoval výrok o vine tým, že subsumoval konanie odsúdeného podľa príslušných ustanovení slovenského a fakticky uznal výrok o treste tým, že ho ponechal bez premeny, nakoľko nezistil dôvody uvedené v , zákona tak, ako je už uvedené vyššie. Vzhľadom na to, že uznávaný rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, sp. zn. 95 Hv 52/15k, zo 7. júla 2015 neobsahuje výrok o zaradení odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s konkrétnym stupňom stráženia, bolo potrebné prispôsobiť režim výkonu trestu odsúdeného, a to podľa Tr. zák. Slovenskej republiky. Súd pri zaradení odsúdeného do ústavu na výkon trestu vychádzal z , ktorý prikazuje súdu neuložiť prísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska druhu a dĺžky, ako bola uložená v rozhodnutí.“

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie odsúdený N. B. (č.l. 79 -83). V odvolaní nenamietal procesné či obsahové chyby rozhodnutia krajského súdu, ale navrhol zrušiť rozsudok Krajského súdu v Bratislave preto, že v slovenských väzniciach nebude mať taký komfort, starostlivosť, pracovné možnosti a ani výšku zárobku ako vo väznici v Rakúsku a tiež preto, že v Rakúsku má zaručené „predčasné upustenie výkonu trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal správnosť, zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie odsúdeného je dôvodné, ale pre iné skutočnosti ako uviedol vo svojom odvolaní.

Podľa o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii (ďalej len ) sa: „ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije “. Z povahy veci vyplýva, že ide o tie ustanovenia , ktoré obsahovo vo všeobecnosti upravujú konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia, a teda konanie podľa I. dielu tretej hlavy piatej časti

- uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia. Označené konanie je konaním lex specialis ku konaniu podľa šiestej hlavy tretej časti - odvolanie a konanie o ňom, ktoré ako podporné subsidiárne dopĺňa konanie špeciálne. Zákonodarca v ustanovení zreteľne

deklaroval, že najvyšší súd musí vždy rozhodnúť s konečnou platnosťou. Preto platí, že najvyšší súd je v konaní o uznávaní a výkone rozhodnutí povinný aplikovať ustanovenia ( ), ktoré upravujú procesný postup súdu v konaní pričom v predmetnej veci je takým ustanovením , podľa ktorého: „Ak napadnutý rozsudok je chybný len v tom, že niektorý výrok chýba, alebo je neúplný, môže odvolací súd bez zrušenia napadnutého rozsudku vec súdu prvého stupňa vrátiť s nariadením, aby o chýbajúcom výroku rozhodol, alebo neúplný výrok doplnil.“ Najvyšší súd rešpektujúc ustanovenie a ustanovenie doplnil do rozsudku krajského súdu chýbajúcu časť výroku o treste, a tak napravil formálne pochybenie krajského súdu vo výroku o treste.

Najvyšší súd konštatuje, že Krajský súd v Bratislave rozhodol v časti uznania výroku o vine cudzozemského rozhodnutia správne, pretože na takýto postup boli splnené všetky zákonné podmienky. V tejto časti krajský súd presvedčivo, úplne a dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie (citované vyššie), a preto najvyšší súd nemal dôvod rozhodnúť v tejto časti inak, a keďže si osvojil právne závery krajského súdu a ich odôvodnenie, bolo by nadbytočné opätovne ich rozoberať.

Krajský súd sa však dopustil formálneho pochybenia vo výroku o treste, keď v tomto výroku absentuje ustanovenie a vyslovenie, že odsúdený bude pokračovať vo výkone trestu bez jeho premeny. V zmysle označeného ustanovenia súd rozhodne vtedy, ak usúdi, že dĺžka a druh trestu odňatia slobody sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda zodpovedajú trestným sadzbám za konkrétny trestný čin a spôsobu výkonu trestu tak, ako ich predvída slovenský právny poriadok. Súd jednoducho cudziu sankciu „prevezme“ do výroku svojho uznávacieho rozsudku a rozhodne, že sa vo výkone tohto trestu bude pokračovať bez jeho premeny na trest, ktorý by uložil podľa slovenského právneho poriadku, keby sám konal vo veci.

Neoddeliteľnou súčasťou tohto výroku je rozhodnutie o zaradení odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody, do toho ktorého ústavu na výkon trestu. Pri tomto rozhodnutí rešpektujúc ustanovenie , nezohráva rozhodujúcu úlohu otázka podmienečného prepustenia, či preradenia na výkon trestu do miernejšieho ústavu na výkon trestu, pretože Slovenská republika nevyužila možnosť podľa rámcového rozhodnutia rady, ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom alebo podmienečnom prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva, uvedené štátom pôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné a podmienečné prepustenie v istom stanovenom čase. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní o výkone trestu nejde o otázku podmienečného prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Slovenskej republiky. Podstatným je, aby v zmysle nedošlo k uloženiu prísnejšej trestnej sadzby z hľadiska jej druhu alebo dĺžky.

Z uvedeného potom vyplýva, že otázka lepšieho komfortu výkonu trestu odňatia slobody v iných väzniciach, než v Slovenskej republike (tak ako to v odvolaní prezentoval odsúdený N. B.), je irelevantná pre rozhodnutie o výroku o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody podľa zákonných pravidiel podľa slovenského právneho poriadku.

S ohľadom na vyššie uvedené a k tomu, že najvyšší súd je limitovaný zásadou zákazu reformatio in peius, rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.