Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b78/399636.91f6c3.pdf
PDF · 128.93 KB
No categories available
8Cdo/96/2016
Najvyšší súd 8 Cdo 96/2016
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. Ing. D., bývajúcej
v G., N., proti ţalovanému Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky, IČO: 00 681 156, Špitálska 4, 6, 8 Bratislava, o ochranu pred diskrimináciou
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 Cpr 1/2013,
o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 19. novembra 2015
sp. zn. 10 CoPr 7/2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 19. novembra 2015 sp. zn. 10 CoPr 7/2015 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I
z 19. decembra 2014 č. k. 17 Cpr 1/2013 - 272 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu
Bratislava I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 19. decembra 2014 č. k. 17 Cpr 1/2013 - 272
konanie zastavil a rozhodol, ţe po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Ţalobkyni vrátil súdny poplatok
v sume 132 eur cestou Daňového úradu – Malacky do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 103 a 104 ods. 1 O. s. p., ust. § 4 ods. 1 písm. d/, § 15
ods. 1 a § 16 ods. 1 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
Vychádzal zo zistenia, ţe ţalobkyňa sa na základe ţaloby z 26. novembra 2013 domáhala
voči ţalovanému náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Súdnemu
konaniu však malo predchádzať iné konanie pred príslušným orgánom. Práve absencia
podania ţiadosti o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody bráni ďalšiemu postupu
v súdnom konaní na súde prvého stupňa, čo má za následok neodstrániteľnú prekáţku
konania, a preto konanie zastavil (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Uviedol, ţe prerušenie konania podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. neprichádza do úvahy, pretoţe ak by súd konanie prerušil
a ţalobkyňu vyzval na predbeţné prerokovanie nároku, nasledovalo by jeho predbeţné
prerokovanie aţ po začatí súdneho konania, čo je v rozpore s ust. § 16 ods. 4 prvej vety
zákona č. 514/2003 Z. z.. Preto nie je ani moţné uvaţovať o výzve na odstránenie vady
ţaloby (§ 43 ods. 1 O. s. p.), keďţe ţalobkyňa podala ţalobu predčasne. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a o vrátení súdneho poplatku podľa ust. § 11
ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 19. novembra 2015 sp. zn. 10 CoPr 7/2015
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). V celom
rozsahu sa stotoţnil s dôvodmi uvedenými v uznesení okresného súdu a konštatoval
nemoţnosť priznania úspechu odvolaniu ţalovaného. Dospel k záveru, ţe ţalobkyňa sa dňa
26. novembra 2013 ţalobou podanou na súd prvého stupňa a doplnenou v zmysle pripustenej
zmeny petitu dňa 3. júna 2014 domáhala uloţenia povinnosti ţalovanému písomne sa
ospravedlniť za konanie v rozpore s dobrými mravmi, za zníţenie jej ľudskej dôstojnosti
a dobrého mena a určenia, ţe jej odmeňovanie, v porovnaní s odmeňovaním štátnych
zamestnancov vo vertikálnej i horizontálnej úrovni, je v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania. Napokon uloţenia povinnosti ţalovanému zaplatiť jej náhradu nemajetkovej
ujmy (v sume najmenej 18 400 eur s tým, ţe výšku hornej hranice nemajetkovej ujmy
ponechala na rozhodnutie súdu, a to titulom porušenia princípu rovnakého odmeňovania
z pohľadu rodovej rovnosti a zákazu diskriminácie podľa vnútroštátnych a medzinárodných
právnych predpisov. Ţalobkyňa, hoci ţaluje svojho bývalého zamestnávateľa – ţalovaného
z dôvodu antidiskriminačného konania (poukázala aj na zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
neskorších predpisov - antidiskriminačný zákon), v zmysle uvedeného zákona len upriamila
pozornosť na dôvody, z ktorých ţiada náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom ţalovaného. Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s obsahom ţaloby
na začatie konania a dospel k správnemu právnemu záveru, ţe ţalobkyňa sa domáha voči
ţalovanému náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a v zmysle § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. mal za to, ţe ţalobkyňa nepoţiadala o predbeţné
prerokovanie nároku na náhradu škody príslušný orgán verejnej moci, čo predstavuje
skutočnosť, ktorá zakladala podľa § 104 ods. 1 O. s. p. neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania, keďţe súdnemu konaniu v posudzovanej veci malo predchádzať iné
konanie. Preto súd prvého stupňa nemohol ţalobu na začatie konania zamietnuť z dôvodu,
ţe v prípade neodstrániteľnej podmienky konania spočívajúcej v tom, ţe ak má predchádzať
iné konanie, súd postúpi vec príslušnému orgánu po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie a navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval
z ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. t. j., ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom. Dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p. t. j., ţe v konaní
došlo k vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Taktieţ je konanie postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukázal na to, ţe v zmysle § 1 písm. a/
zákona č. 514/2003 Z. z. nie je moţné povaţovať individuálny štátnozamestnanecký vzťah
ţalobkyne a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej
len „MPSVR SR“) za právny vzťah pri výkone verejnej moci na účely tohto zákona, preto
ani prípadný nezákonný zásah do takýchto práv zamestnanca zo strany MPSVR SR nemoţno
povaţovať za nesprávny úradný postup podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko v danom
prípade absentuje základný atribút a podmienka aplikácie tohto zákona. T. j. musí sa jednať
o škodu, ktorá mala byť spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
a nie o škodu, ktorá mala vzniknúť z individuálneho pracovnoprávneho, resp.
štátnozamestnaneckého vzťahu. Zo strany súdov došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
uplatneného nároku a k prekvalifikovaniu právnej veci ţalobkyne, nakoľko sa jednalo
o antidiskriminačnú určovaciu ţalobu, ako to vyplýva i zo samotného petitu ţaloby,
ako aj zo samotného obsahu ţaloby, keď ţalobkyňa ţalovala MPSVR SR ako právnickú
osobu – svojho zamestnávateľa a domáhala sa určenia, ţe odmeňovanie zamestnancov
je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Súdy teda mali prejednávanú vec
meritórne rozhodnúť, z čoho vyplýva ţe zastavenie súdneho konania a postúpenie veci
na vybavenie ţalovanému je nedôvodné. Existenciu tzv. inej vady konania (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.) v prejednávanej veci bliţšie nešpecifikoval.
Ţalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. V zmysle § 239 ods. 1
O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu území Slovenskej
republiky.
Procesnú prípustnosť dovolania ţalovaného by vzhľadom na to zakladala len procesná
vada konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ţalovaný v dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/
O. s. p. nenamietal; existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť tohto
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa
osobitne zameral na skúmanie otázky, či v dôsledku postupu oboch súdov niţších stupňov
nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Pod odňatím moţnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu uzneseniu) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
ţe v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
ţe konanie je skutočne takouto vadou zaťaţené, t. j. ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých
vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť
pred súdom konať. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p., je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní
realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ak súd zastaví konanie z dôvodu
nedostatku právomoci, i keď pre tento procesný postup neboli dané predpoklady, odníme
účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom (R 82/2002).
Podľa § 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„antidiskriminačný zákon“) upravuje tento zákon uplatňovanie zásady rovnakého
zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady.
Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004 Z. z. je kaţdý povinný dodrţiavať zásadu
rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov,
sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a sluţieb
a vo vzdelávaní. Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení
s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi (napríklad zákon č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej sluţbe
a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 552/2003 Z. z.
o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, zákon č. 195/1998 Z. z.
o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, sluţbách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. sa v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych
vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Zásada
rovnakého zaobchádzania podľa ods. 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb
ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok
výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní
a prepúšťania (§ 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona).
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1010/2000 vyplýva,
ţe „predmetom úpravy prevedenej zákonom č. 58/1969 Zb. nie je zodpovednosť za škodu
vzniknutú z pracovnoprávnych (štátnozamestnaneckých) vzťahov, ale zodpovednosť
za škodu, ktorá bola spôsobená pri výkone štátnej moci nezákonným rozhodnutím, ktoré
v občianskom súdnom konaní alebo v konaní pred štátnym notárom, v správnom konaní,
ako i trestnom konaní vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie, tieţ za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie.
Pretoţe ide o úpravu zodpovednostných vzťahov, ktorým základom je chybné rozhodnutie
alebo postup pri výkone suverénnej štátnej moci, pri ktorej uplatňovaní je charakteristický
vzťah nadriadenosti a podriadenosti zúčastnených subjektov týchto právnych vzťahov,
je vylúčené postupovať podľa uvedeného zákona pri posudzovaní zodpovednosti vyplývajúcej
z individuálnych pracovnoprávnych (štátnozamestnaneckých) vzťahov charakterizovaných
vzájomnou rovnosťou ich účastníkov.“
Moţno konštatovať, ţe toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
je aplikovateľné aj v prejednávanej veci. Totiţ zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rieši iné situácie a právne nároky ako tie, ktoré
sú uplatňované v prejednávanej veci.
Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa povaţuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovaţuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady
Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej
republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej
pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.
Z petitu ţaloby vyplýva, ţe ţalobkyňa sa domáha, aby súd uloţil ţalovanému
povinnosť písomne sa ospravedlniť ţalobkyni za konanie v rozpore s dobrými mravmi
a za zníţenie ľudskej dôstojnosti a dobrého mena, určenia, ţe odmeňovanie ţalobkyne
v porovnaní s odmeňovaním štátnych zamestnancov vo vertikálnej i horizontálnej úrovni
je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy, pričom
právny základ nárokov uplatňovaných v tomto konaní vidí ţalobkyňa v antidiskriminačnom
zákone. Ţalobkyňou uplatnené nároky korešpondujú s ust. § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného
zákona, v zmysle ktorého ak sa účastník domnieva, ţe je alebo bol dotknutý na svojich
právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodrţaním zásady rovnakého
zaobchádzania, môţe sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodrţal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to moţné, napravil protiprávny stav alebo
poskytol primerané zadosťučinenie; ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom zníţená
dôstojnosť, spoločenská váţnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môţe sa
domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, výšku ktorej určí súd s prihliadnutím
na závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
V prejednávanej veci je ţalovaný (MPSVR SR) v postavení zamestnávateľa
ţalobkyne, ide preto o individuálny štátnozamestnanecký vzťah. Ani prípadný nezákonný
zásah do práv zamestnanca preto nie je moţné povaţovať za nesprávny úradný postup podľa
§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko v danom prípade absentuje základný atribút
a podmienka aplikácie tohto zákona, t. j. muselo by sa jednať o škodu, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, čo by mohlo nastať spravidla za situácie
ak by ţalobkyňa bola účastníčkou nejakého konania, v ktorom by rozhodoval ţalovaný ako
štátny orgán o právach, ktoré by v takomto konaní boli uplatnené. Nemôţe ísť teda o situáciu,
keď predmetom konania je škoda, ktorá mala vzniknúť z individuálneho pracovnoprávneho,
resp. štátnozamestnaneckého vzťahu, tak ako to uvádza samotná ţalobkyňa vo svojej ţalobe
o uplatnenie práva na ochranu pred diskrimináciou vrátane nároku na primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy.
Na základe toho moţno konštatovať, ţe ţalobkyňa sa ţalobou nedomáha náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
ale ochrany pred diskrimináciou a nerovnakým zaobchádzaním podľa § 9 zákona č. 365/2004
Z. z. (antidiskriminačný zákon).
V zmysle § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona sa môţe ţalobkyňa domáhať svojich
práv na súde, ak sa domnieva, ţe je alebo bola dotknutá na svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo slobodách nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania. Preto
orgánom oprávneným rozhodovať v tomto prípade je súd, a nie Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, teda samotný ţalovaný, ktorému bola vec
rozhodnutím súdov postúpená.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe zastavenie konania z dôvodu nedostatku procesnej
podmienky v postupe všeobecného súdu, ku ktorému došlo v dôsledku chybného právneho
posúdenia právomoci súdu, treba povaţovať za odopretie ústavou upraveného práva na súdnu
ochranu (obdobne I. ÚS 37/95), v konečnom dôsledku znamenajúceho odmietnutie
spravodlivosti (denegatio iustitiae) a naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p., čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Pretoţe odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá nielen prípustnosť
dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p. uznesenie
odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júna 2016
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.