Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_42T-64-2020.pdf
PDF · 97.32 KB
Case nature
Area
Subarea
42T/64/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok, samosudcom Marekom Mikulčíkom, v trestnej veci obžalovaného U. F., stíhaného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25. januára 2022 v Pezinku, takto
rozhodol:
Obžalovaný: U. F.O., O.. XX. X. XXXX X. V., Z. V. F.,
uznáva za vinného, že
v mieste svojho trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiaval, v období od mesiaca december roku 2018 do mesiaca január 2022 vrátane, si neplní riadne a včas svoju vyživovaciu povinnosť voči svojej maloletej dcére Y.. F.., O.. XX.XX.XXXX, umiestnenej na základe rozsudku Okresného súdu v Bratislave II, sp. zn. 28P/132/2014-26, zo dňa 19.03.2015, právoplatný a vykonateľný dňa 03.12.2015 v Centre pre deti a rodiny Pezinok, so sídlom Nová ul. č. 9, Pezinok, napriek tomu, že mu táto povinnosť vyplýva predovšetkým z § 62 Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov a taktiež mu bola deklarovaná vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu v Bratislave II, sp. zn. 28P/132/2014-26, zo dňa 19.03.2015, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 11CoP/337/2015-38, zo dňa 24.11.20151 právoplatný dňa 03.12.2015, v sume 30 % sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa (od mesiaca december 2018 v sume 28,08,-€, od mesiaca júl 2019 v sume 28,79,-€ a od mesiaca júl 2020 v sume 29,42,-€) vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám príslušného ústavného zariadenia, t.č. Centra pre deti a rodiny Pezinok, v dôsledku čoho za obdobie od mesiaca december 2018 do mesiaca január 2022 vrátane, dlhuje na bežnom výživnom čiastku 1104,17 Eur a tohto konania sa dopustil napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu v Pezinku, č.k.: 38T/34/2017, zo dňa 22.11.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 22.11.2018 bol pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona odsúdený,
teda
úmyselne najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a to závažnejším spôsobom konania teda po dlhší čas, pričom bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený,
čím spáchal
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/, písmeno c/ Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2019, s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona.
Za to mu súd ukladá
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2019, s použitím § 38 ods. 2, 3 Trestného zákona, § 36 písm. l/ Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností zaplatil na účet Centra pre deti a rodiny Pezinok, Nová 9, Pezinok zameškané výživné vo výške 1.104,17 €.
odôvodnenie:
Okresná prokuratúra Pezinok podala na obžalovaného U. F. (ďalej len „obžalovaný“) na tunajšom súde dňa 14. septembra 2020 obžalobu pod číslom Pv 101/20/1107-10 (ďalej len „obžaloba“), pričom skutok uvedený v obžalobe právne kvalifikovala ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. c/ Tr. zák., ktorého sa obžalovaný mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe.
Súd nariadil vo veci hlavné pojednávanie, ktoré vykonal v neprítomnosti obžalovaného za splnenia podmienok uvedených v § 252 odsek 2 Trestného poriadku (obžalovanému bola doručená obžaloba, obžalovaný bola na pojednávanie riadne a včas predvolaný, mal možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby pred orgánom činným v trestnom konaní a boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní a obžalovaný bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania a napokon obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti upozornený, pričom obžalovaný sa na hlavné pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil). Na hlavnom pojednávaní súd vykonal dokazovanie podľa § 261 Trestného poriadku výsluchom svedkyne Mgr. K. V.. Postupom podľa § 253 ods. 2 Trestného poriadku súd poveril vykonaním dôkazov, čítaním listín, posudkov a správ prokurátora, ktorý podľa § 269 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní čítaním oboznámil nasledovné listinné dôkazy zadokumentované v súdnom spise: č.l. 22-24 - rozsudok OS Bratislava II sp. zn. 28P/132/2014; č.l. 25-28 - rozsudok KS Bratislava sp. zn. 11CoP/337/2015; č.l. 29-30 - rozsudok OS Pezinok sp. zn. 38T/34/2017; č.l. 31 - prehľad uhradených a neuhradených dlžných splátok výživného; č.l. 32-33 - výška životného minima; č.l. 36 - správa z ÚPSVaR Galanta; č.l. 37 - správa zo Sociálnej poisťovne; č.l. 38 - správa o povesti; č.l. 41-42 - odpis registra trestov; č.l. 43-45 - výpis z ústrednej evidencie priestupkov; č.l. 75 - podanie správy k hlavnému pojednávaniu; č.l. 76-84 - výkazy nedoplatkov. Postupom podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku bola na hlavnom pojednávaní prečítaná zápisnica o skoršej výpovedi obžalovaného zo dňa 23. júla 2020 (č.l. 10-15 spisu). Súd dospel k záveru, že takto vykonaným dokazovaním bolo na hlavnom pojednávaní dokázané všetko, čo treba v zmysle § 119 odsek 1 Trestného poriadku v trestnom konaní dokazovať.
K dokazovaniu:
Vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako je to uvedené v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc zo zásad dokazovania, dospel k záveru, že skutok, ktorý je v posudzovanej trestnej veci obžalovanému kladený za vinu, sa stal, napĺňa všetky zákonné znaky trestného činu - prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. b/, c/ Trestného zákona a že tento skutok spáchal práve obžalovaný.
Na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 28P/132/2014-26 právoplatného dňa 03.12.2019 bol obžalovaný zaviazaný prispievať na výživu svojej maloletej dcéry Y. F., O.. XX.XX.XXXX mesačne sumou 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, vždy do 15-teho dňa v mesiaci na účet príslušného ústavného zariadenia. Týmto rozsudkom súd zároveň nariadil ústavnú starostlivosť nad maloletou Y. F., ktorú od roku 2016 vykonáva Centrum pre deti a rodiny Pezinok.
Obžalovaný má ukončené základné vzdelanie, je nezamestnaný a nemajetný, býva v záhradnej chatke, žije z toho, že chodí pomáhať známym. Je si vedomý svojej vyživovacej povinnosti na dcéru Y., nechce sa jej vyhýbať, je mu ľúto, že s výživným sa dostal do dlhu. Obžalovaný si svoju vyživovaciu povinnosť na účet príslušného ústavného zariadenia neplnil riadne a včas. V období od decembra 2018 do januára 2022 na výživné nič nezaplatil. Vzhľadom na znenie podzákonných predpisov určujúcich sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa bol obžalovaný: od decembra 2018 povinný na
výživné platiť sumu vo výške 28,08 € mesačne, od 1.júla 2019 povinný na výživné platiť sumu vo výške 28,79 € mesačne, od 1.júla 2020 povinný na výživné platiť sumu vo výške 29,42 € mesačne, od 1.júla 2021 povinný na výživné platiť sumu vo výške 29,87 € mesačne. V dôsledku toho mu na výživnom v tomto období vznikol dlh vo výške 1.104,17 €.
Obžalovaný je všeobecným recidivistom, pretože bol v minulosti 5 krát súdne trestaný. Naposledy bol obžalovaný rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 38T/34/2017 zo dňa 22. novembra 2018 uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, pričom súd mu uložil trest povinnej práce vo výmere 300 hodín.
K výroku o vine a k právnej kvalifikácií Vzhľadom na skutočnosť, že podľa obžaloby sa obžalovaný mal trestného činu podľa obžaloby dopúšťať od decembra 2018 doposiaľ, pričom pred vynesením tohto rozsudku došlo s účinnosťou od 1. januára 2020 k zmene Trestného zákona v ustanovení § 207, sa súd pred zhodnotením dôkazov a vynesením rozsudku zaoberal v prvom rade tým, podľa akého znenia Trestného zákona má posúdiť trestnosť jeho činu uvedeného v bode 1/ obžaloby.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Trestný zákon v znení účinnom do 31. decembra 2019 v ustanovení § 207 uvádzal nasledovné: „Zanedbanie povinnej výživy (1) Kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (2) Kto sa najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne vyhýba plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. (3) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a) a vydá oprávnenú osobu do nebezpečenstva núdze, b) závažnejším spôsobom konania, alebo c) hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený.“.
Trestný zákon v znení účinnom od 1. januára 2020 v ustanovení § 207 uvádza nasledovné: „Zanedbanie povinnej výživy (1) Kto najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (2) Kto sa najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne vyhýba plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. (3) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a) a vydá oprávnenú osobu do nebezpečenstva núdze, b) závažnejším spôsobom konania, alebo c) hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený.“.
Za toho stavu súd dospel k záveru, že pre obžalovaného bude priaznivejšie posúdiť trestnosť jeho činu uvedeného v obžalobe a uložiť mu trest podľa § 207 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2019, keďže podľa neho sa na naplnenie znakov základnej skutkovej podstaty (a tým aj na trestnosť prečinu zanedbania povinnej výživy) vyžadovalo neplnenie si zákonnej povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného po dobu o jeden mesiac dlhšiu, než je tomu podľa § 207 Trestného zákona v znení účinnom od 1. januára 2020.
Vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako je to uvedené v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc zo zásad dokazovania, dospel k záveru, že skutok, ktorý je
v posudzovanej trestnej veci obžalovanému kladený za vinu, sa stal, napĺňa všetky zákonné znaky trestného činu - prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, c/ Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2019 a že tento skutok spáchal práve obžalovaný.
Pokiaľ išlo o subjektívnu stránku trestného činu, mal súd z hľadiska zavinenia za preukázané, že konanie obžalovaného popísané v obžalobe je pokryté priamym úmyslom v zmysle § 15 písmeno a/ Trestného zákona, nakoľko s ohľadom na spôsob jeho konania je zjavné, že chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom.
Po zistení formálnych znakov trestného činu - prečinu, skúmal súd aj materiálnu stránku - materiálny znak prečinu uplatňovaný ako materiálny korektív k formálnym znakom, a to z hľadiska posúdenia všetkých skutočností spadajúcich pod kritéria definované v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Pritom vychádzal z požiadavky, že skutočnosti uvedené v § 10 odsek 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby niektorej bol pripisovaný väčší či menší význam (jednej na úkor druhej). Na tomto základe dospel súd k záveru, že konkrétna závažnosť prečinu stíhaného v obžalobe dosahuje Trestným zákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, teda stupeň vyšší než nepatrný. Tento záver vyplýva z už uvedeného spôsobu vykonania činu a jeho následku popísaného v skutkovej vete rozsudku, z okolností, za ktorých bol spáchaný, ako aj z uvedenej formy a miery zavinenia (priamy úmysel). Tieto všetky rozhodné skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú taký stupeň závažnosti činu, pre ktorý je nevyhnutné vyvodzovať voči páchateľovi trestnú zodpovednosť.
K výroku o treste
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Pri úvahe o druhu a výmere trestu, súd vychádzal z vyššie uvedených skutočností a dospel k záveru, že u obžalovaného najlepšie splní účel trestu uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, s dostatočne dlhou skúšobnou dobou, v rámci ktorej mu bude uložená povinnosť, aby podľa svojich schopností nahradil zameškané výživné, pretože takýto trest dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti, vytvorí podmienky na výchovu obžalovaného k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom zároveň vyjadrí morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou. Súd mal pritom na zreteli to, aký objekt je chránený v ustanovení § 207 Tr.zák., čo je účelom a cieľom trestu, ako aj to, že pri uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody nemožno páchateľovi trestného činu zanedbania povinnej výživy zároveň uložiť aj povinnosť zaplatiť zameškané výživné. Inými slovami povedané, pre spoločnosť je vždy lepšie, ak si páchateľ zanedbanie svojej vyživovacej povinnosti len tzv. „neodsedí „ počas výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody , ale keď je pri uložení iného druhu trestu donútený svoju zanedbanú vyživovaciu povinnosť riadne splniť dodatočne a taktiež je počas výkonu iného než nepodmienečného trestu odňatia slobody nútený riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdnym rozhodnutím.
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd v súlade s ustanovením § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Pri výmere trestu súd taktiež obligatórne prihliadol podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
Súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť, a to že sa k spáchaniu trestného činu priznal a úprimne ho oľutoval. Priťažujúce okolnosti u obžalovaného súd nezistil žiadne. Následne trestnú sadzbu ustanovenú v § 207 ods. 3 Tr. zák. (1 rok až 5 rokov modifikoval s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák. a zistil, že obžalovanému je možné ukladať trest v rozpätí 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov. Za toho stavu súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody v dolnej polovici takto určeného rozpätia v trvaní 2 roky, nakoľko mal za to, že takáto výmera trestu bude vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovaného dostatočne represívna.
Ako súd už vyššie uviedol, nedospel k záveru, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody, práve naopak, sú u neho splnené podmienky podľa § 49 ods. 1 písm. / Trestného zákona a preto obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil. Následne sa zaoberal tým, akú dlhú skúšobnú dobu treba obžalovanému pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určiť, pričom vyhodnotil, že v rámci jej rozpätia stanoveného v § 50 ods. 1 Trestného zákona na 1 rok až 5 rokov, bude potrebné obžalovanému skúšobnú určiť v polovici takto daného rozpätia, t.j. v trvaní 3 roky, nakoľko mal za to, že takáto skúšobná doba bude vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovaného dostatočne individuálne preventívna. Uložený trest v dolnej polovici modifikovanej trestnej sadzby, podmienečne odložený na skúšobnú dobu určenú v polovici zákonom stanoveného rozpätia považuje súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti prípadu za trest primeraný, spravodlivý, dostatočne zodpovedajúci represívnej funkcii trestu i potrebám generálnej a individuálnej prevencie, ktorý bude dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli Trestný zákon.
Na podklade znenia § 50 ods. 2 Trestného zákona súd pri ukladaní podmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému uložil aj povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich síl a schopností zaplatil zameškané výživné.
To sú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Krajský súd v Bratislave, cestou Okresného súdu Pezinok. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.