Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a48/399585.380be5.pdf
PDF · 239.74 KB
No categories available
7Sžo/62/2015
Najvyšší súd 7Sžo/62/2015
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Ľubice
Filovej v právnej veci ţalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske zdruţenie
so sídlom v Tulčíku č. 310, IČO: 31 303 862, právne zastúpeným: JUDr. Ivetou Rajtákovou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti ţalovanému: Ministerstvo životného
prostredia Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného zo dňa 28. marca 2013,
číslo: 4838/2013 - 1.10 (9/2013-rozkl.), o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 16. januára 2015, č. k. 6S/156/2013-64, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
16. januára 2015, č. k. 6S/156/2013-64 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu,
ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného z 28. marca 2013,
číslo: 4838/2013 - 1.10 (9/2013-rozkl.), ktorým bolo zastavené konanie o rozklade ţalobcu
proti rozhodnutiu zo 7. októbra 2008, číslo 3550/2008-2.1/KD, z dôvodu, ţe odpadol
dôvod na konanie. Platnosť prvostupňového administratívneho rozhodnutia uplynula dňa
15. decembra 2008, a preto bolo potrebné konanie o rozklade podľa § 82 ods. 9 písm. a/
zákona č. 543/2002 Z. z. zastaviť.
Prvostupňový správny orgán (Ministerstvo ţivotného prostredia Slovenskej republiky,
Odbor ochrany prírody a starostlivosti o krajinu) ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 2
ods. 1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o ţivotné prostredie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“), na základe ţiadosti
Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckej spoločnosti Čierny Váh so sídlom Liptovská
Teplička č. 513 a doručenej prvostupňovému správnemu orgánu dňa 18. decembra 2007,
v súlade s § 40 ods. 2 a 3 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. a § 46 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) po dohode s Ministerstvom pôdohospodárstva
Slovenskej republiky menovaným rozhodnutím zo 7. októbra 2008 povolil výnimku
zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z. Výnimkou
sa ţiadateľovi povolilo usmrtiť - odstreliť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom
revíri Čierny Váh odo dňa právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2008 posliedkou,
alebo do 15. decembra 2008 postrieţkou na lokalite Svitanka, alebo Zálom. Zároveň
prvostupňový správny orgán v rozhodnutí stanovil podrobnejšie podmienky v zmysle § 82
ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z.
Krajský súd preskúmaval zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho
orgánu v intenciách ustanovení § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z. v spojení s § 89
ods. 3 písm. b/ menovaného zákona, ktorú právnu úpravu citoval, postupom podľa ustanovení
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd s poukazom na to, ţe zákonným predpokladom podania správnej ţaloby
v správnom súdnictve je, aby ţalobca preukázal, ţe bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím, ktoré je nezákonné, konštatoval, ţe v danom konaní ţalobca nebol ţiadateľom
o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a je nesporné, ţe výnimka k odstrelu bola
povolená ţiadateľovi len na dobu určitú t. j. do 15. decembra 2008. Nie je preto zrejmé,
aká ujma na právach vznikla ţalobcovi tým, ţe ţalovaný zastavil rozkladové konanie
z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola daná výnimka k odstrelu udelená. Podľa názoru
krajského súdu ţalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo
rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, keďţe ţalobcova účasť v tomto štádiu
konania nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práv, t. j. realizácia jeho práv bola výlučne
formálneho charakteru, bez toho, aby reálne zabezpečila výhodnejší, resp. priaznivejší
výsledok.
Tieţ zastával názor, ţe právne čistejšie a vhodnejšie by bolo zastaviť konanie ako také,
nielen rozkladové konanie.
Ďalej krajský súd vychádzajúc zo Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 4. júna 2014, číslo Snţ 72/2013 (po správnosti z 24. júna 2014, číslo Snj 72/2013;
pozn. odvolacieho súdu), konštatoval, ţe ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení
na usmrtenie chráneného ţivočícha - medveďa hnedého stratilo podľa § 89 ods. 3 zákona
č. 543/2002 Z. z. platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie
konanie o povolenie takejto výnimky. Ak teda čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie uplynie
ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade,
ktorý bol proti nemu podaný. Uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania,
lebo inak by orgán rozhodujúci o rozklade nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne
ho zrušiť, zmeniť, alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť.
Krajský súd uzavrel, ţe samotný formálny priebeh konania o rozklade
by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu moţnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho
prospech a bolo by v rozpore tak so zásadou materiálnej pravdy ako aj zásadou hospodárnosti
konania.
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1
OSP. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal, keďţe ţalobca vo veci nemal úspech
a ţalovaný nárok na ich náhradu nemá zákonný nárok.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca.
Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok
krajského súdu zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie a napadnuté rozhodnutie
ţalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná ţalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania.
Ţalobca v dôvodoch odvolania namietal, ţe krajský súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP)
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ OSP).
Ţalobca dal opätovne do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 17. apríla 2012, sp. zn. 1Sţp/3/2011. Namietal, ţe skutkové zistenia a právne
názory krajského súdu sú v rozpore s obsahom príloh ním predloţených k návrhu na začatie
konania. Dôvodil, ţe na základe skutkových okolností neexistoval skutkový základ
pre záver o tom, ţe napadnutým rozhodnutím ţalovaného nedošlo k zásahu do jeho práv,
a to so zreteľom na to, ţe jeho záujmom v predmetnom konaní bola ochrana prírody
vyjadrená tým, aby výnimka udelená nebola. Uviedol, ţe prvostupňové rozhodnutie nikdy
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, keďţe nebolo doručené všetkým účastníkom konania,
konkrétne ţalobcovi. Tým sa nemohol stať právoplatným ani výrok obmedzujúci platnosť
výnimky do 15. decembra 2008 a nemohol ani nastať účinok, ţe odpadol dôvod na konanie
o rozklade ţalobcu, ktorý tento podal v zákonnej lehote po tom, čo mu bolo doručené
prvostupňové rozhodnutie. Ak teda ţalovaný konanie o rozklade zastavil, urobil tak nielen
bez právneho dôvodu, ale týmto rozhodnutím v rozpore so zákonom umoţnil nadobudnúť
právoplatnosť prvostupňového rozhodnutia. S poukazom na § 52 ods. 1 Správneho poriadku
ţalobca postup ţalovaného nepovaţoval za súladný so zákonom, keďţe zastavením
rozkladového konania sa stalo právoplatné prvostupňové rozhodnutie.
Poukázal na to, ţe jediným materiálnym dôvodom na zamietnutie ţaloby by bolo to,
ak by na základe prvostupňového rozhodnutia povolená výnimka nebola realizovaná.
Za týchto okolností však neexistoval ţiaden dôvod, pre ktorý by súd mohol zamietnutím
ţaloby odobriť postup ţalovaného, keďţe práva ţalobcu aktívne sa zúčastniť na konaní,
vyjadrovať k podkladom rozhodnutia, podať proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu
opravný prostriedok a tým dosiahnuť preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, boli
porušené, a toto porušenie malo za následok porušenie záujmov ţalobcu v tomto konaní,
ktorým bola ochrana prírody, vrátane chráneného druhu - medveď hnedý.
Ţalobca poukázal na to, ţe je účastníkom viacerých identických konaní vedených
na Krajskom súde v Bratislave týkajúcich sa rozhodovania ţalovaného o jeho rozkladoch
proti rozhodnutiam o udelení výnimiek na usmrtenie medveďa hnedého, udelených v roku
2010. Dôvodil, ţe v konaniach vedených pod sp. zn. 2S/1764/2012, 2S/1763/2012,
2S/2506/2012, 2S/2532/2012 a 5S/2514/2012 krajský súd vo svojich rozhodnutiach okrem
iného uviedol:
„Je nepochybné, že žalobca ako účastník správneho konania reprezentoval v konaní
záujem na nezasahovaní do prírody a jej prirodzených pomerov, v súlade so svojimi
programovými cieľmi vyjadrenými v stanovách občianskeho združenia. Keďže povolená
výnimka na usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého vo vyššie uvedenej lokalite nebola
realizovaná, nedošlo k žiadnemu zásahu do populácie uvedeného chráneného živočíšneho
druhu, čo sa žalobca svojou účasťou v konaní snažil presadiť.“ „Za daných okolností je súd
toho názoru, že napadnuté rozhodnutie o zastavení rozkladového konania nemohlo ukrátiť
žalobcu na jeho právach a oprávnených záujmoch na ochrane prírody, pretože na základe
výsledkov správneho konania vo veci povolenia výnimky nedošlo a ani v budúcnosti
už nemôže dôjsť k žiadnemu zásahu do populácie medveďa hnedého v danej lokalite.“
Ţalobca tvrdil, ţe vo všetkých týchto konaniach Krajský súd v Bratislave dopytom
u ţalovaného zistil, ţe výnimka udelená prvostupňovým rozhodnutím nebola realizovaná,
avšak vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, krajský súd zamietol ţalobu bez toho,
aby zo zreteľom na vyššie uvedené bolo v konaní preukázané, ţe ţalobca nemôţe mať záujem
na vyhovení jeho ţalobe, keďţe cieľ sledovaný jeho účasťou v konaní bol naplnený.
Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril tak, ţe navrhoval, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, resp. konanie zastavil.
V dôvodoch vyjadrenia uviedol, ţe konanie ţalobcu je účelové, obsahujúce
iba námietky formálneho charakteru proti procesnému postupu ţalovaného v danom konaní.
Je zrejmé, ţe vzhľadom na uplynutie lehoty povolenej výnimky ţalobca nemôţe dosiahnuť
svoj cieľ, pre ktorý bolo toto mimovládne zdruţenie zaloţené, t. j. zlepšenie stavu ţivotného
prostredia. Takéto konanie ţalobcu je v rozpore s deklarovanými princípmi a účelom
existencie ţalobcu ako občianskeho zdruţenia, ktoré podporuje ochranu prírody a podľa
názoru ţalovaného je motivované iba snahou o získanie trov konania na úkor ţalovaného,
nie snahou o dosiahnutie cieľov ochrany prírody. Ţalovaný uviedol, ţe ţalobca en bloc
napáda svojimi rozkladmi a ţalobami prakticky všetky povoľovacie rozhodnutia vydávané
odborom výkonu štátnej správy ministerstva, čo opätovne svedčí len o snahe účelovo
sa obohatiť na trovách konania, nakoľko napadnutie všetkých rozhodnutí o povolení výnimiek
vydaných uvedeným odborom ministerstva vylučuje akýkoľvek individuálny prístup ţalobcu
k jednotlivým predmetom konania. Zdôraznil, ţe platnosť povolenej výnimky pominula
v zmysle § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z., a teda rozhodnutie podľa tohto
ustanovenia stratilo platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. V konaní o rozklade teda
pred vydaním rozhodnutia o zastavení konania nebolo potrebné zo strany odvolacieho orgánu
zrušiť prvostupňové rozhodnutie, pretoţe toto stratilo platnosť priamo na základe uţ vyššie
menovaného ustanovenia a v čase, kedy prebiehalo konanie o rozklade, bolo uţ neplatné.
Dodal, ţe ţalovaný konal v súlade s platnou legislatívou a na základe správneho
posúdenia veci, keď napadnutým rozhodnutím zastavil správne konanie o rozklade proti
prvostupňovému rozhodnutiu podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z. z dôvodu
odpadnutia dôvodu na konanie v spojení s § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z. z
dôvodu, ţe rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý
bolo vydané.
Ţalovaný uviedol, ţe skutočnosť, ţe ţalovaný musel v danej veci rozhodnúť
o zastavení konania kvôli tomu, ţe odpadol dôvod na ďalšie konanie, nemoţno v nijakom
prípade povaţovať za odňatie práv ţalobcu postupom správneho orgánu.
Ţalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 17. decembra 2002, sp. zn. 4Sţ/98-102/02, podľa ktorého „Rozhodnutie sa nezrušuje preto,
aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné,
či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“ a dodal, ţe opätovné prejednanie danej veci
by neprinieslo pre ţalobcu priaznivejší výsledok, práve naopak, opätovným prejednaním veci
by sa spôsobili zbytočné prieťahy v konaní.
Ţalovaný taktieţ povaţoval za potrebné poukázať na to, ţe ak by rozhodnutím
o rozklade zrušil prvostupňové rozhodnutie, vystavil by ţiadateľa situácii, ţe prípadná
realizácia výnimky by nebola uskutočnená na základe existujúceho rozhodnutia, t.j. dopustil
by sa priestupku alebo iného správneho deliktu podľa zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
K ţalobcom opätovne uvádzanému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sţp/3/2011 ţalovaný poukázal na to, ţe predmetný rozsudok nie je moţné pouţiť,
pretoţe sa týka aktívne legitimovanej osoby na podanie ţaloby, pričom ţalobca v tomto
konaní nie je aktívne legitimovaný na podanie ţaloby, keď nepreukázal, aká ujma na právach
mu vznikla tým, ţe ţalovaný zastavil rozkladové konanie. Na záver poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2012, sp. zn. 5Sţp/31/2012 podľa
ktorého „ochrana životného prostredia ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej
republiky je dôležitou aktivitou a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho
rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie
všeobecnej podpory a rešpektu by mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú,
aby v konečnom dôsledku nemrhali svoju pozornosť a prostriedky na čisto formálne,
obsahovo prázdne manifesty tak, ako je to v prípade tohto konania.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach
podaného odvolania ţalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP, § 492 ods. 2
SSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP,
§ 492 ods. 2 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP, § 492 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca proti ţalovanému správnemu
orgánu domáhal preskúmania zákonnosti jeho rozhodnutia z 28. marca 2013, číslo: 4838/2013
- 1.10 (9/2013-rozkl.), ţiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci ţalovanému správnemu orgánu
na ďalšie konanie.
Preskúmavaným rozhodnutím (z 28. marca 2013, číslo: 4838/2013 - 1.10 (9/2013-
rozkl.) ţalovaný zastavil konanie o rozklade ţalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu zo 07. októbra 2008, číslo 3550/2008-2.1/KD.
Ministerstvo ţivotného prostredia Slovenskej republiky, Odbor ochrany prírody
a starostlivosti o krajinu uvedeným prvostupňovým rozhodnutím zo 7. októbra 2008
na základe ţiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovnícka spoločnosť Čierny Váh
z 10. decembra 2007 povolilo ţiadateľovi výnimku zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1
zákona č. 543/2002 Z. z.. Výnimkou sa ţiadateľovi povolilo usmrtiť - odstreliť jedného
jedinca medveďa hnedého (Ursus arctos L.) v Poľovnom revíri Čierny Váh odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2008 posliedkov, alebo do 15. decembra 2008
postrieţkou na lokalite Svitanka, alebo Zálom, a to za podmienok určených v bode 1 aţ 7
výrokovej časti rozhodnutia.
Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a konanie im prechádzajúce, najmä
z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými
v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup
ţalovaného správneho orgánu, ktorými ţalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o ţiadosti
ţiadateľa z 10. decembra 2007 v zmysle ustanovení zákona č. 543/2002 Z. z. postupom podľa
ustanovení zákona č. 71/1967 Zb..
Podľa § 492 ods. 2 SSP, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP, pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil
od relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu
úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej
veci krajským súdom v zásade za správne a súladné so zákonom.
Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje
a súčasne na ne poukazuje. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe
skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.
Podľa čl. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Slovenská
republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
10 7Sžo/62/2015
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Z posledne zmieňovaného článku ústavy vyplýva, ţe výklad a uplatňovanie všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza
k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol
zabezpečený ústavne konformný výklad. Poţiadavka na ústavne konformnú aplikáciu
a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.
Práve tu je ťaţisko činnosti orgánov verejnej správy a správneho súdnictva, pretoţe dikcia
zákona nemôţe byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej
regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc
sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím
na to, ţe súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách,
ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 ústavy) a po vstupe Slovenskej republiky
do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tieţ v súlade s právne záväznými
predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.
Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci odvolací súd zastáva zhodný názor
ako krajský súd, ţe ţalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia postupoval v konaní v súlade
s ustanoveniami § 82 ods. 9 písm. a/ v spojení s § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z.
Podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z., orgán ochrany prírody konanie
podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol;
Podľa § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z., rozhodnutie vydané podľa tohto
zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané;
Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného ţivočícha - medveďa
hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok,
ţe odpadol predmet konania, keďţe výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia uţ zanikla
a neexistuje. Povinnosťou správneho orgánu v zmysle citovanej právnej úpravy § 82 ods. 9
písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z., je zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu
správneho konania. Citovanou právnou úpravou zákonodarca zveruje do právomoci orgánu
11 7Sžo/62/2015
ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol, keď ustanovuje,
ţe rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo
vydané, v dôsledku ktorej úpravy je zrejmé, ţe „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba
rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“
v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. V súlade s právnou úpravou ustanovenou
v § 82 ods. 9 písm. a/ menovaného zákona ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná
o rozklade, preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť, keďţe uplynutím doby
rozhodnutie o výnimke na povolenie k odstrelu chráneného ţivočícha - medveďa hnedého,
stratilo platnosť, čím dôvod na konanie odpadol.
Vzhľadom k uvedenému, ak podľa § 82 ods. 9 písm. a/ v spojení s § 89 ods. 3 písm. b/
zákona č. 543/2002 Z. z. došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, ţe uplynutím času,
ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného ţivočícha - medveďa hnedého, odpadol
dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom,
keďţe rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a/ menovaného zákona
správneho orgánu nemá predmet konania, pretoţe takýmto predmetom konania nie je zviera,
na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna
podmienka, ktorou je samotná výnimka, a preto ak takáto výnimka neexistuje, keďţe jej
platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania.
Ak ţalovaný správny orgán postupoval v súlade s uvedeným zákonným ustanovením,
postupoval zákonným spôsobom a krajský súd nemá inú moţnosť ako ţalobu zamietnuť,
keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k zaloţeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia
a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb uţ nimi nemôţu byť priamo dotknuté.
V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 341/2007, v ktorom ústavný súd (okrem iného)
tieţ konštatoval, ţe v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona,
keď uviedol: „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy
o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu
12 7Sžo/62/2015
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú
a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných
ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov
textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.
Vychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu ţalovaný v preskúmavanom
rozhodnutí správne aplikoval citované právne normy ustanovené v § 82 ods. 9 písm. a/
v spojení s § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z. Odvolací súd v danej súvislosti
súčasne dáva do pozornosti ţalobcovi, ţe súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým,
ale jeho povinnosťou je na základe ţalôb, v rozsahu ich dôvodov, posudzovať, či napadnuté
rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade so zákonom, pričom správny súd
neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Vzhľadom k uvedenému je právne
irelevantné, či došlo k realizácií podmienok výnimky alebo nie. Základným cieľom konania
v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických
osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Zákonným predpokladom podania správnej
ţaloby v správnom súdnictve je teda skutočnosť, ţe ţalobca bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím, ktoré je nezákonné (R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie
ukrátenia práv ţalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak teda výnimka k odstrelu, ktorá
bola povolená ţiadateľovi len na dobu určitú a ktorá v priebehu konania o jej udelenie
uplynula, čo malo za následok stratu platnosti tejto výnimky, odvolací súd zastáva názor,
ţe ţalobcovi nemohla vzniknúť ujma na jeho právach tým, ţe ţalovaný zastavil rozkladové
konanie z dôvodu straty platnosti výnimky uplynutím doby, na ktorú bola táto výnimka
udelená.
Ak došlo k uplynutiu lehoty platnosti výnimky na odstrel chráneného ţivočícha
aţ v priebehu konania o rozklad, ţalovaný ako príslušný odvolací správny orgán mal zastaviť
konanie celé. Pokiaľ však ţalovaný zastavil len konanie o rozklade, dopustil sa procesného
pochybenia. Podľa názoru odvolacieho súdu však uvedené pochybenie nie je takou vadou,
13 7Sžo/62/2015
ktorá by mala za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci predmetnej právoplatne
udelenej výnimky, keďţe ţalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu, ţe odpadol predmet
preskúmania, nakoľko rozhodnutie o udelení predmetnej výnimky stratilo uplynutím času
platnosť priamo na základe zákona. V danej súvislosti aj senát odvolacieho súdu dáva
do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 103/2011, v zmysle ktorého je
neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka
vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu moţnosť dosiahnuť rozhodnutie
v jeho prospech a za takýchto okolností platí, ţe nie kaţdé porušenie procesného predpisu
má za následok porušenie práv účastníka konania.
Odvolací súd vzhľadom k uvedenému tieţ zastáva názor, ţe ţalobca nemohol byť
ukrátený na svojich právach v dôsledku zastavenia konania rozhodnutím o zastavení
rozkladového konania, a preto krajský súd správne a v súlade so zákonom postupoval,
keď ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného zamietol.
Pokiaľ ţalobca poukazoval na závery plynúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 17. apríla 2012, č. k. 1Sţp/3/2011, odvolací súd k tomu dodáva,
ţe uvedené rozhodnutie bolo prijaté ešte pred prijatím zjednocujúceho stanoviska správneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k zjednoteniu výkladu § 82 ods. 9 písm. a/
a § 89 ods. 3 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z. z. o dôsledkoch neplatnosti povolenia
na usmrtenie chráneného ţivočícha na priebeh súdneho konania (Stanovisko správneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2014, Snj 72/2013), a preto odvolací
súd nemal dôvod sa týmto rozhodnutím podrobnejšie zaoberať.
Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovaţoval námietky ţalobcu vznesené
v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho
návrhu, a preto pokiaľ krajský súd ţalobu zamietol, odvolací súd napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
a § 219 ods. 1, 2 a § 492 ods. 2 SSP potvrdil.
Odvolací súd ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 246c
ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 OSP a § 492 ods. 2 SSP,
14 7Sžo/62/2015
pretoţe v tomto konaní úspech nemal.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0
(§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 30. novembra 2016
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Viera Vraníková