Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/309/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: VODOSHOP s.r.o., so sídlom Teplická 4, Poprad, IČO: 44 965 699, zastúpeného Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom Rázusova 28, Košice, proti žalovanému: T.. G. T., X. U. XX, X., zastúpenému: Advokátska kancelária Krišťák s.r.o., so sídlom Tupého 51/A, Bratislava, o určenie neplatnosti dohody o uznaní dlhu a zaplatenie 4.500 eur s príslušenstvom, o vzájomnej žalobe o zaplatenie 18.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17. mája 2018, č.k. -155, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.500 eur od 07.08.2016 do zaplatenia, do troch dní. Vo zvyšku žalobu zamieta. Vzájomnú žalobu žalovaného zamieta. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, v celom rozsahu. Žalobca má nárok na náhradu trov konania vo zvyšnej vyhovujúcej a zamietajúcej časti v rozsahu 94,86 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti určenia, že dohoda o uznaní dlhu medzi dlžníkom a veriteľom - uznanie záväzku zo dňa 22.09.2013 je absolútne neplatným právnym úkonom; v zostávajúcej časti o zaplatenie 4.500 eur s príslušenstvom žalobu zamietol; žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 18.000 eur a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal proti žalovanému určenia neplatnosti predmetnej dohody o uznaní dlhu a zaplatenia sumy 4.500 eur s príslušenstvom s odôvodnením, že predmetnú dohodu podpísali spoločníci žalobcu pod hrozbou vyhrážok zo strany žalovaného, že im bude vypnutý internetový portál; z dohody nie je jasné, či túto dohodu podpísali ako fyzické osoby alebo ako spoločnosť žalobcu; taktiež nie je zrejmé, kedy mal vzniknúť dlh a za akým účelom; spoločnosť žalobcu právne vznikla až 17.09.2009, a teda ide o absolútne neplatný právny úkon a ďalej uviedol, že dlh je premlčaný. V priebehu konania zobral žalobu späť v časti určenia neplatnosti dohody o uznaní, preto v tejto časti súd konanie zastavil podľa a Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal proti žalobcovi zaplatenia sumy 18.000 eur z dôvodu, že žalobca mu z uznaného dlhu uhradil v splátkach spolu sumu 4.500 eur a zvyšok dlhu mu neuhradil, pričom dohoda o uznaní dlhu je podľa jeho názoru platná, spoločníci žalobcu ju podpísali slobodne a bez akéhokoľvek nátlaku. Poukázal na to, že podpísaniu dohody predchádzalo rokovanie valného zhromaždenia žalobcu dňa 19.09.2013, na ktorom bol spoločníkmi žalobcu vyslovený súhlas s rozdelením záväzkov voči spoločníkom žalobcu tak, že záväzok voči spoločníkovi Y. T. v celkovej sume 104.000 eur sa čiastočne prenáša samostatnou zmluvou na žalovaného v sume 66.000 eur a zostatok 38.000 eur ostáva záväzkom voči spoločníkovi Y. T. a takto

teda žalobca potvrdil existenciu záväzku voči žalovanému a uznanie dlhu bolo len samostatnou zmluvou, ktorou sa mal záväzok žalobcu previesť na žalovaného. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom spoločníka a konateľa žalobcu T. R., spoločníka a konateľa žalobcu Y. W.Á., U. N.. Y. T. U.. H. N.. Y. T. T.. a predloženými listinnými dôkazmi. Zo zápisnice z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu zo dňa 12.01.2012, podpísanej všetkými tromi vtedajšími spoločníkmi žalobcu zistil, že bol v bode č. 2 programu formou uznesenia odsúhlasený a schválený záväzok spoločnosti voči Y. T. v celkovej výške 104.371,47 eur. Zo zápisnice z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu zo dňa 19.09.2013 zistil, že v bode č. 2 programu je uznesením odsúhlasený záväzok spoločnosti voči Y. T. pôvodne v celkovej výške 104.000 eur, ktorý sa čiastočne prenáša samostatnou zmluvou na G. T. vo výške 66.000 eur a zostatok 38.000 eur zostáva ako záväzok voči Y. T.. V návrhu na vyrovnanie záväzkov je uvedené, že tieto budú postupne vyrovnávané na základe výsledkov hospodárenia spoločnosti a na základe rozhodnutia valného zhromaždenia, ktoré bude zasadať vždy v 1. štvrťroku po ukončení zdaňovacieho obdobia. Splácanie uvedených záväzkov bude vyplácané alikvotne k jednotlivým čiastkam. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Dohoda o uznaní dlhu medzi dlžníkom a veriteľom, uznanie záväzku zo dňa 22.09.2013 je platný právny úkon spĺňajúci náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Obč. zákonníka, keď bola zachovaná písomná forma, je v dohode vyjadrený prísľub dlžníka, že sa zaväzuje splácať veriteľovi dlh, istinu aj úroky v mesačných splátkach o 1.500 eur, ktorú sumu môžu zmluvné strany na základe výsledkov hospodárenia dlžníka a vzájomnej dohody veriteľa a dlžníka raz za 12 mesiacov prehodnotiť; a obsahuje aj vymedzenie dlhu čo do dôvodu aj výšky, a to v čl. I. ods. 2 predmetnej Dohody, v ktorej je uvedené, že dlh vznikol tak, že veriteľ v roku 2008 požičal finančnú hotovosť spolumajiteľovi dlžníka Y. T., ktorý takto získané prostriedky použil na pokrytie investičných a prevádzkových nákladov dlžníka. K námietke žalobcu, že ide o uznanie premlčaného dlhu uviedol, že pôžička bola poskytnutá ústne v roku 2008, ale podľa § 563 Obč. zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o splnenie veriteľ požiada a v danom prípade vzhľadom k nadštandardným priateľským rodinným vzťahom medzi žalovaným a spoločníkmi žalobcu v rozhodnej dobe, sa o písomnej podobe záväzku a výzve k vráteniu pohľadávky žalovaného v zmysle uvedeného ustanovenia začalo medzi žalovaným a spoločníkmi hovoriť až v rámci mimoriadnych valných zhromaždení spoločnosti konaných dňa 12.01.2012 a 19.09.2013, e-mailovej komunikácie zo dňa 20.09.2013, v ktorej sa opakovane nachádzajú detaily pripravovanej dohody o uznaní dlhu. V bezprostrednej časovej následnosti dňa 22.09.2013, len dva dni po tejto dohode, bola podpísaná Dohoda o uznaní dlhu. Dospel preto k záveru, že v súvislosti s predmetným záväzkom nemožno hovoriť o premlčaní, keď prvýkrát sa explicitne o záväzku žalovaného voči spoločnosti žalobcu uvádza v zápisnici z valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu zo dňa 19.09.2013, čo považoval za deň výzvy veriteľa dlžníkovi a začiatok plynutia premlčacej doby. Poukázal na to, že zákon nevyžaduje, aby bolo súčasťou listiny o uznaní dlhu výslovne uvedené, že dlžník si je vedomý, že uznáva premlčaný dlh a bezprostrednú časovú súvislosť medzi podpisom dohody a predchádzajúcimi rokovaniami a konštatoval, že sa javí ako nezmyselné, aby spoločníci žalobcu nemali vedomosť o aký dlh ide, a v prípade, ak by tento aj bol premlčaný, nemali by za obdobie 1,5 roka, odkedy začali rokovania o záväzku voči žalovanému, dostatočný čas a priestor na zistenie si takejto podstatnej skutočnosti. Zároveň poukázal na to, že neznalosť práva neospravedlňuje a spoločníci žalobcu boli povinní konať s náležitou starostlivosťou pri spravovaní vecí spoločnosti a pred podpisom aj akejkoľvek listiny zaväzujúcej spoločnosť sa právne poradiť. Z preukázaných skutočností a ich vzájomných súvislostí vyplýva, že spoločníci žalobcu mali riadnu vedomosť o tom, aký záväzok v predmetnej dohode podpisujú. Posúdil ako irelevantné námietky žalobcu, že spoločnosť žalobcu ešte v roku 2008 právne neexistovala a záväzok nemohli na seba prevziať a zdôraznil, že od osôb konajúcich v mene spoločnosti sa vyžaduje aj náležitá starostlivosť v hospodárení s majetkom spoločnosti a spravovaní jej záležitostí, istá nadstavba vyplývajúca z titulu funkcie v spoločnosti, spočívajúca v celospoločenskom a právnom prehľade. Vyhodnotil ako nepreukázanú žalobcom tvrdenú hrozbu, že mu bude žalovaným vypnutý web zabezpečujúci chod internetového obchodu a konštatoval, že ak by táto skutočnosť bola pravdivá, mohli si do dohody účastníci zahrnúť prísľub žalovaného, že web zostane zabezpečený, avšak túto skutočnosť nespomenuli ani v mailovej komunikácii. S poukazom na ust. § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zákonníka dospel k záveru, že daný právny úkon spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti právneho úkonu, svojím obsahom alebo účelom zákonu neodporuje, neobchádza ho a ani sa neprieči dobrým mravom. Z výpovedí spoločníkov žalobcu vyplynulo, že si boli vedomí toho, že na rozbeh spoločnosti YUMAT boli zo strany N.. Y. T. zabezpečené stavebné stroje a bolo by teraz skôr v rozpore s dobrými mravmi to, ak by pôžičku, ktorú spoločníci žalobcu využili na rozbeh podnikania, odmietali vrátiť. Odôvodnenie podpísania uznania dlhu „snahou ľudsky pomôcť“ vyhodnotil ako účelovú obranu a konštatoval, že v prípade uznania

dlhu sa dôkazné bremeno preukázania, že dlh v čase uznania neexistoval, prenáša na žalobcu. Aj keby boli okolnosti podpísania dlhu akékoľvek, podpisu tejto dohody predchádzali rokovania valného zhromaždenia žalobcu, mailová komunikácia, a preto neakceptoval tvrdenia žalobcu o nepriaznivých okolnostiach (hospitalizácia otca jedného zo spoločníkov), keď podpísanie dohody bolo len formálnym zavŕšením 1,5 roka trvajúcich vzájomných rokovaní. Nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny titulom vydania bezdôvodného obohatenia posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 455 ods. 1, § 456, § 457, § 458 ods. 1, § 459 Obč. zákonníka a konštatoval, že vzhľadom na platnosť dohody o uznaní sa prijatím sumy 4.500 eur žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil plnením žalobcu bez právneho dôvodu, ale naopak, prijal plnenie v zmysle dohody a jej záverov. Vzhľadom na platnosť predmetnej dohody vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného a žalobcu zaviazal zaplatiť mu 18.000 eur. O náhrade trov konania rozhodol podľa a 2. Proti tomuto rozsudku v častiach, v ktorých súd žalobu zamietol a vzájomnej žalobe vyhovel, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a vzájomnú žalobu zamietnuť a uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 4.500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % zo sumy 1.500 eur od 24.10.2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy 1.500 eur od 28.11.2013 do zaplatenia, vo výške 5,15 % zo sumy 1.500 eur od 28.03.2014 do zaplatenia; a uložiť žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Alternatívne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal porušenie jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď v odôvodnení rozsudku absentuje posúdenie jeho skutkových tvrdení, ktoré považuje za rozhodujúce pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti predmetnej Dohody o uznaní dlhu, ktoré predchádzali jej podpisu. Nevysporiadal sa so skutočnosťou, že žalovaný poskytol sumu 2.400.000 Sk Y. T., svojmu bratovi, v tom čase spoločníkovi spoločnosti YUMAT s.r.o. (vymazaná v roku 2012) na súkromný bankový účet, pričom Y. T. nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by predmetnú sumu vložil do spoločnosti YUMAT s.r.o. Skutočnosť, že nedisponuje žiadnym dokladom, potvrdil aj samotný Y. T. na pojednávaní dňa 15.06.2017. Poukázal aj na skutočnosť, že Y. T. v roku 2008, následne po tom, čo mu žalovaný poskytol predmetnú sumu, vložil na účet firmy TATRASIMAX s.r.o. sumu 2.410.000 Sk. Súd sa nevysporiadal ani s tým, že samotný dlh údajne vznikol v roku 2008, t.j. v čase, kedy žalobca, ako subjekt práva ešte neexistoval (vznikol až 17.09.2009), a teda údajný záväzok žalobcu voči žalovanému ani nemohol vzniknúť. Nevysporiadal sa ani so skutočnosťou, že tvrdenie žalovaného a jeho brata, že finančné prostriedky, ktoré mal poskytnúť spoločnosti YUMAT s.r.o. boli použité na nákup stavebných strojov, je nepravdivé, keď tieto stroje boli financované prostredníctvom leasingovej spoločnosti, ktorej museli byť predmetné stroje aj vrátené z dôvodu, že spoločnosť YUMAT s.r.o. neplatila leasingové splátky. Taktiež sa nevysporiadal so skutočnosťou, že neexistuje dôkaz, na základe ktorého by predmetný dlh prevzal žalobca na seba. Práve naopak, z porovnania Zápisnice z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 19.09.2013 a Súvahy z roku 2013 je zrejmé, že sumy nie sú totožné. Ďalej namietal, že v Dohode o uznaní dlhu nie je určito a zrozumiteľne uvedené vymedzenie dlhu čo do dôvodu; predmetná pôžička fyzickej osobe nebola a ani nemohla byť poskytnutá na pokrytie investičných a prevádzkových nákladov žalobcu, keďže žalobca v danom čase ešte ani neexistoval a zároveň žalovaný vo svojich písomných, aj ústnych vyjadreniach prezentoval, že finančné prostriedky boli poskytnuté spoločnosti YUMAT s.r.o., a nie žalobcovi. Je teda zrejmé, že vymedzenie dôvodu je zmätočné a žalobca sa v dohode zaviazal splácať neexistujúci dlh. Neurčito je podľa jeho názoru vymedzený aj okamih, kedy mal údajný dlh vzniknúť. Zotrval na svojom tvrdení, že Dohodu o uznaní dlhu podpísal pod nátlakom a uviedol, že mailovej komunikácii zo dňa 20.09.2013 predchádzala osobná návšteva žalovaného u žalobcu, kedy sa mu žalovaný vyhrážal, že ak dohodu nepodpíše, zablokuje mu webovú stránku, prostredníctvom ktorej žalobca realizoval internetový predaj vodárenského tovaru a žalovaný svoju vyhrážku nakoniec splnil, aj napriek podpísaniu Dohody o uznaní dlhu žalobcom. Táto dohoda nespĺňa náležitosti uznania dlhu podľa Obč. zákonníka, je neurčitá, uzavretá pod nátlakom a odporuje dobrým mravom, keď žalobca mal uznať dlh, ktorý voči nemu nikdy nevznikol, a ani ho na seba nikdy neprevzal. Podľa jeho názoru konanie žalovaného bolo vopred premyslené a účelové. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil plynutie premlčacej lehoty. V tejto súvislosti poukázal na právny názor, ktorý v súčasnosti zastávajú súdy, aj odborná verejnosť a ktorý vychádza z judikátu R 28/1984, podľa ktorého možnosť vyvolania splatnosti záväzku, daná veriteľovi všeobecným ustanovením O.Z. (teraz O.Z.), prípadne špeciálnym ustanovením upravujúcim určitý právny vzťah, nesie so sebou súčasne i právo veriteľa

vymáhať splnenie záväzku; potom (objektívne posudzované) môže svoje právo tiež vykonať. Prvá objektívna možnosť výkonu práva je daná okamihom, kedy veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať. V týchto prípadoch je treba považovať za deň rozhodný pre počiatok plynutia premlčacej doby ten deň, ktorý nasleduje po vzniku právneho vzťahu. Preto, ak ide o právo z časovo neobmedzeného právneho vzťahu, je pre počiatok premlčacej doby rozhodný deň nasledujúci po dni, kedy došlo ku vzniku tohto právneho vzťahu, a nie deň, kedy došlo k splatnosti dlhu. Tento právny názor potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 10.11.2016, v ktorom uviedol: „záver prijatý v judikáte R 28/1984 je ustáleným právnym názorom a s takýmto záverom sa stotožnila aj neskoršia súdna prax (viď. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , zo dňa 24.06.2003, ktoré bolo publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát R 91/2004“. Vzhľadom na to, že dlh mal údajne vzniknúť v roku 2008, v dobe uznania dňa 22.09.2013 bol už dlh premlčaný. Zotrval na svojich vyjadreniach o tom, že v čase uznania dlhu nemal o premlčaní vedomosť a k odôvodneniu napadnutého rozsudku v tejto časti uviedol, že to, že spoločníci vykonávajú podnikateľskú činnosť ešte neznamená, že musia ovládať a poznať všetky právne inštitúty. Poukázal na to, že je spoločnosťou, ktorá má 3-4 zamestnancov, a teda nie je veľký korporát, ktorý na svoje úkony potrebuje právne poradenstvo. Vzhľadom na uvedené namietal, že nárok žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie 66.000 eur nikdy nevznikol, vzájomná žaloba žalovaného o zaplatenie 18.000 eur je nedôvodná a žalovaný sa prijatím plnenia spolu v sume 4.500 eur bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania. Uviedol, že odvolacie dôvody uvedené žalobcom v odvolaní, ako aj jeho námietky, sú podľa jeho názoru nedôvodné; odôvodnenie rozsudku je v súlade s Ďalej uviedol že dlh, ktorý je predmetom Dohody o uznaní dlhu, vznikol tak, že žalovaný požičal peňažné prostriedky ako pôžičku spoločnosti YUMAT s.r.o., ktorá mala zhodných spoločníkov ako žalobca, pričom pôžička bola poskytnutá prostredníctvom brata žalovaného, ktorý bol jedným zo spoločníkov spoločnosti YUMAT s.r.o. a následne aj jedným zo spoločníkov žalobcu. Pri ukončení činnosti spoločnosti YUMAT s.r.o. boli niektoré pohľadávky a záväzky tejto spoločnosti prevzaté žalobcom, keďže žalobca pokračoval v činnosti prevádzkovania internetového obchodu, ktorý bol pôvodne prevádzkovaný spoločnosťou YUMAT s.r.o. Žalovanému bolo žalobcom a jeho spoločníkmi v tom období ústne prisľúbené, že aj záväzok voči nemu z titulu pôžičky bol, resp. bude prevzatý žalobcom a žalobca ho riadne splní. Žalovaný spoločníkom žalobcu plne dôveroval, keďže vzťahy medzi nimi v tom období boli priateľské a nepožadoval žiadne formálne potvrdenie tejto skutočnosti. Po uplynutí určitého času a po stabilizovaní prevádzky internetového obchodu prevádzkovaného žalobcom pristúpil žalobca a žalovaný na základe vzájomnej dohody, po predchádzajúcom prerokovaní, slobodne a bez akéhokoľvek nátlaku k formálnemu potvrdeniu existencie záväzku žalobcu voči žalovanému, čím sa len potvrdili predchádzajúce ústne dohody oboch strán. Ďalej vo svojom vyjadrení poukázal na viaceré úkony, z ktorých je nepochybné, aká bola vôľa a zámer oboch strán, a to zápisnice z rokovania valného zhromaždenia žalobcu zo dňa 12.01.2012 a 19.09.2013 a na skutočnosť, že na základe formálneho potvrdenia existencie záväzku žalobcu voči žalovanému začal žalobca svoj záväzok aj splácať, a teda je bez akejkoľvek pochybnosti, že dlžníkom z titulu pôžičky voči žalovanému je žalobca. Ďalej uviedol, že neexistuje síce osobitná písomná dohoda o prevzatí predmetného záväzku žalobcom, avšak je potrebné vziať ohľad aj na to, že formálne potvrdenie existencie záväzku žalobcu voči žalovanému bolo pripravené v súčinnosti medzi oboma stranami v čase, keď ich vzájomné vzťahy boli priateľské a vzhľadom na to mali spoločnú vedomosť resp. znalosť dôvodov a potvrdenie existencie záväzku žalobcu voči žalovanému bolo formulované spôsobom, ktorý považovali strany v tom čase za dostatočný, pričom poukázal na to, že dokumentácia bola pripravená osobami bez právnického vzdelania spôsobom a formou podľa ich najlepšej vedomosti. Tým, že žalobca poukazuje na neexistenciu osobitnej písomnej dohody o prevzatí predmetného záväzku žalobcom, popiera vôľu a zámer oboch strán vyjadrený podpisom dohody o uznaní dlhu, čo možno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca po svojom vzniku de facto pokračoval v činnosti po spoločnosti YUMAT s.r.o., najmä pokiaľ ide o prevádzku internetového obchodu s vodoinštalačným materiálom a vo faktickej rovine teda nadobudol „podnik“ spoločnosti YUMAT s.r.o. a pokračoval v jeho prevádzke. S poukazom na ust. , , , Obch. zákonníka uviedol, že ak došlo medzi spoločnosťou YUMAT s.r.o. a žalobcom k faktickému prevodu podniku, a teda žalobca fakticky nadobudol podnik spoločnosti YUMAT s.r.o., mali na žalobcu podľa zákona prejsť spolu s týmto podnikom aj všetky práva a záväzky spoločnosti YUMAT s.r.o. s tým súvisiace, teda aj záväzok vyplývajúci z pôžičky voči žalovanému. V prvoinštančnom konaní bolo aj spoločníkmi žalobcu potvrdené, že pôžička od žalovaného bola poskytnutá na obstaranie stavebných mechanizmov pre spoločnosť YUMAT s.r.o; peňažné prostriedky z pôžičky boli použité na úhradu prvej zvýšenej splátky (akontácie) voči leasingovej spoločnosti. Súd prvej inštancie podľa

jeho názoru správne posúdil Dohodu o uznaní dlhu ako platný právny úkon a v odôvodnení rozsudku dôsledne uviedol, na základe akých skutočností k tomuto záveru dospel a s odôvodnením napadnutého rozsudku sa žalovaný v celom rozsahu stotožňuje. Vymedzenie dlhu v Dohode o uznaní dlhu je dostatočne určité a zrozumiteľné, a to aj s ohľadom na predchádzajúcu vzájomnú komunikáciu strán; žalobca začal svoj záväzok podľa dohody aj splácať, a teda je bez akejkoľvek pochybnosti, aký záväzok (dlh) bol predmetom Dohody o uznaní dlhu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že k uzatvoreniu predmetnej dohody mal byť akýmsi spôsobom donútený, resp. ju mal podpísať pod nátlakom. Stotožnil sa aj s posúdením namietaného premlčania dlhu súdom prvej inštancie a poukázal na to, že spoločníci žalobcu vykonávajú podnikateľskú činnosť už dlhšiu dobu a boli im známe aj okolnosti vzniku dlhu voči žalovanému a museli si byť teda vedomí aj skutočnosti, že v čase podpisu Dohody o uznaní dlhu už mohla uplynúť premlčacia doba. Ich tvrdenie, že v čase uznania dlhu nemali o premlčaní vedomosť, považuje za účelové. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich námietkach a tvrdeniach uvedených vo svojom odvolaní. Ďalej uviedol, že spoločnosť YUMAT nebola odpredaná žalobcovi; žalobcom boli prevzaté len niektoré pohľadávky a záväzky spoločnosti YUMAT, medzi ktorými ale nebol údajný záväzok voči žalovanému z titulu pôžičky. S poukazom na ust. § 476 ods. 1 a 2 Obch. zákonníka namietal, že v danom prípade neboli splnené ani základné predpoklady platnosti zmluvy o predaji podniku, a to formálne náležitosti, ktorými sú písomná zmluva a osvedčené podpisy, a teda nemohlo dôjsť k faktickému prevzatiu podniku YUMAT žalobcom. Žiadna zmluva o predaji podniku nebola medzi žalobcom a YUMAT nikdy podpísaná. Voľou zainteresovaných subjektov v danom čase ani nebolo previesť spoločnosť YUMAT na žalobcu, ich vôľou bolo vytvoriť nový subjekt práva, odlišný od spoločnosti YUMAT a spoločnosť YUMAT odpredať, pričom odpredaj zabezpečil samotný Jozef Mráz vo vlastnej réžii. Ďalej uviedol, že žalovaný považuje napádanie neexistencie osobitnej písomnej dohody o prevzatí dlhu žalobcom za konanie v rozpore s dobrými mravmi, napriek tomu, že priznáva neexistenciu takejto osobitnej dohody. Na jednej strane žalovaný tvrdí, že skutočnosť, že žalobca uznával premlčaný dlh bez toho, aby o premlčaní bola zmienka v Dohode o uznaní dlhu, resp. aby o tomto premlčaní vedel, je v súlade s dobrými mravmi, avšak skutočnosť, že podľa § 531 ods. 3 Obč. zákonníka sa na prevzatie dlhu vyžaduje písomná zmluva, už podľa jeho názoru nie je dôležitá a námietky žalobcu, že tento dlh neprevzal, sú podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi. 5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 6. V prejednávanej veci sa žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti určenia neplatnosti Dohody o uznaní dlhu medzi dlžníkom a veriteľom, uznanie záväzku zo dňa 22.09.2013, domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 4.500 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia s odôvodnením, že túto sumu zaplatil žalovanému na základe predmetnej Dohody o uznaní dlhu, ktorá je však podľa jeho názoru neplatným právnym úkonom, pretože je neurčitá a nezrozumiteľná, najmä pokiaľ ide o vymedzenie dlhu čo do dôvodu, spoločníci žalobcu ju podpísali pod nátlakom, keď žalovaný sa im vyhrážal zablokovaním webovej stránky, prostredníctvom ktorej žalobca prevádzkoval internetový obchod a žalobcovi predmetný dlh voči žalovanému nikdy nevznikol, pretože žalobca v čase údajného vzniku tohto dlhu neexistoval a ani ho na seba nikdy neprevzal. Žalovaný sa preto prijatím plnenia spolu v sume 4.500 eur bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal proti žalobcovi zaplatenia sumy 18.000 eur z dôvodu, že žalobca mu na základe Dohody o uznaní dlhu zaplatil len sumu 4.500 eur a ďalšie splátky mu neuhradil a zároveň tvrdil, že spoločníci žalobcu na základe vzájomnej dohody slobodne a bez akéhokoľvek nátlaku prejavili vôľu uznať dlh z dôvodu formálneho potvrdenia existencie záväzku žalovaného voči žalobcovi, pričom poukázal na obsah uznesenia prijatého na rokovaní valného zhromaždenia žalobcu dňa 19.09.2013, ktoré predchádzalo podpísaniu Dohody o uznaní dlhu a v ktorom bol vyslovený súhlas všetkých spoločníkov s tým, že záväzok voči spoločníkovi Y. T. v pôvodnej výške 104.000 eur sa čiastočne prenáša samostatnou zmluvou na žalovaného vo výške 66.000 eur. Žalobca preto podľa jeho názoru potvrdil existenciu záväzku voči žalovanému a uznanie dlhu bolo len samostatnou zmluvou, ktorou sa mal záväzok žalobcu previesť na žalovaného. Z vyjadrenia žalovaného súd prvej inštancie zistil, že žalovaný od začiatku vnímal poskytnutie peňažnej pôžičky tak, že táto bola poskytnutá pôvodne spoločnosti YUMAT na financovanie podnikateľskej činnosti, pričom pri presune prevádzky internetového obchodu z tejto spoločnosti na spoločnosť žalobcu bol žalovaný presvedčený, že jeho pohľadávka z poskytnutia pôžičky bola riadne prevzatá spoločnosťou žalobcu, čo bolo aj následne vyjadrené písomnou dohodou, ktorou bol súčasne tento dlh žalobcom uznaný.

7. Platnosť Dohody o uznaní dlhu zo dňa 22.09.2013 posudzoval súd prvej inštancie ako predbežnú otázku a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Dohoda o uznaní dlhu spĺňa zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 558 Obč. zákonníka a je platná. Námietky žalobcu, že predmetný dlh mu nevznikol a ani ho na seba neprevzal, posúdil ako irelevantné a s týmito skutočnosťami sa nezaoberal. Tento záver súdu prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď domnienka o existencii záväzku založená uznaním dlhu je vyvrátiteľná, pripúšťa dôkaz opaku, a preto námietky žalobcu, týkajúce sa neexistencie uznaného záväzku, nie sú bez právneho významu pre posúdenie dôvodnosti ním uplatneného nároku. 8. Inštitút uznania dlhu (záväzku) nie je novým právnym titulom (dôvodom) záväzku, ale je samostatným zabezpečovacím inštitútom; zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu (záväzku) v čase jeho uznania; táto domnienka je však vyvrátiteľná dôkazom opaku ( ), čo znamená, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd preukázanú dovtedy, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným následkom uznania dlhu (záväzku) je to, že dôkazné bremeno prechádza z veriteľa na dlžníka. Tým sa v spore posilňuje procesné postavenie veriteľa, lebo nemusí dokazovať vznik a výšku dlhu, ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo. Naopak je na dlžníkovi, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak; tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo (t.j. ak unesie dlžník vo vzťahu k nim dôkazné bremeno), vyvrátiť obsah domnienky. 9. Vzhľadom na to, že uznanie dlhu je zabezpečovacím inštitútom už existujúceho dlhu, zakladajúcim vyvrátiteľnú domnienku existencie dlhu, ktorého procesným následkom je presun dôkazného bremena o jeho existencii resp. neexistencii z veriteľa na dlžníka, môže žalovaný ako dlžník v konaní namietať nielen neplatnosť uznania dlhu, ale aj to, že záväzok v čase uznania neexistoval. Túto skutočnosť aj žalobca namietal, keď v priebehu celého konania namietal, že dlh mu nevznikol, pretože v čase vzniku dlhu neexistoval a tento dlh na seba neprevzal. 10. V danom prípade v konaní vyšlo najavo, že predmetom uznania bol dlh žalobcu voči žalovanému, ktorý mal vzniknúť v roku 2008, pričom spoločnosť žalobcu vznikla až následne dňa 17.09.2009, a teda v čase vzniku dlhu neexistovala, z čoho je zrejmé, že dlh žalobcovi nevznikol v roku 2008. Bolo preto potrebné, keď aj žalovaný v konaní tvrdil, že žalobca mal dlh prevziať, aplikovať na súdom prvej inštancie ustálený skutkový stav ust. Obč. zákonníka, upravujúce prevzatie dlhu. 11. Podľa Obč. zákonníka, kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal. 12. Podľa Obč. zákonníka zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou. 13. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie citované ustanovenia nepoužil a podľa názoru odvolacieho súdu sa na vec vzťahujú, vyzval odvolací súd strany v zmysle na vyjadrenie sa k možnému použitiu týchto ustanovení. 14. Žalobca vo svojom vyjadrení na výzvu súdu uviedol, že podľa jeho názoru ust. a Obč. zákonníka sa na vec vzťahujú a je potrebné ich aplikovať. Zotrval na tom, že dlh, ktorého uznanie malo byť predmetom Dohody o uznaní dlhu zo dňa 22.09.2013 medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, žalobcovi nikdy nevznikol, a ani tento dlh na seba nikdy neprevzal, nikdy neprejavil vôľu prevziať tento dlh voči žalovanému a už vôbec nie spôsobom, ktorým by boli naplnené zákonné náležitosti a forma právneho úkonu v zmysle Obč. zákonníka. 15. Žalovaný vo svojom vyjadrení na výzvu súdu uviedol, že na Dohodu o uznaní dlhu zo dňa 22.09.2013 by sa malo skôr primerane aplikovať ust. Obč. zákonníka, t.j. prevzatie dlhu na základe dohody veriteľa a „nového dlžníka“. Ust. a Obč. zákonníka by sa mohlo primerane aplikovať nanajvýš na vzájomnú dohodu spoločníkov žalobcu, potvrdenú v zápisniciach z rokovaní valného zhromaždenia žalobcu z 12.01.2012 a 19.09.2013. Podľa jeho názoru pri posudzovaní formálnych náležitostí predmetných právnych úkonov, najmä ich formy a obsahu, je potrebné brať ohľad na to, že dokumentácia bola pripravovaná osobami bez právnického vzdelania, a preto treba tieto právne úkony posudzovať najmä na základe prejavenej vôle a následného správania sa sporových strán bezprostredne po vykonaní takých úkonov. Ďalej uviedol, že sporná dohoda uzavretá medzi stranami nie je ojedinelým prípadom, keď žalobca takýmto spôsobom „prenášal“ pohľadávky, resp. záväzky spoločnosti YUMAT s.r.o. a v tejto súvislosti poukázal na predložený dokument „Uznanie záväzku v zmysle a nasl. Obch. zákonníka“, podpísaný dňa 18.11.2010 medzi žalobcom a spoločnosťou EUREX s.r.o. ako dlžníkom. Zotrval aj na svojom tvrdení, uvedenom v predchádzajúcich vyjadreniach,

že vo faktickej rovine došlo k tomu, že žalobca reálne nadobudol „podnik“ spoločnosti YUMAT s.r.o. a pokračoval v jeho prevádzke. 16. V prejednávanej veci je nesporné, že písomná zmluva o prevzatí dlhu v zmysle citovaných ustanovení medzi pôvodným dlžníkom žalovaného a žalobcom nebola uzavretá, keď strany túto skutočnosť v konaní ani netvrdili. Žalobca prevzatie záväzku popieral a žalovaný tvrdil, že bol presvedčený, že žalobca tento záväzok prevzal, že mu to bolo prezentované, resp. ústne prisľúbené spoločníkmi žalobcu; vo vyjadrení uviedol, že netrval na tom, aby sa prevzatie dlhu potvrdilo písomne a aj súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že vzhľadom k nadštandardným priateľským vzťahom medzi žalovaným a spoločníkmi žalobcu v rozhodnej dobe, sa o písomnej podobe záväzku a výzve k vráteniu pohľadávky začalo hovoriť medzi nimi až v rámci mimoriadnych valných zhromaždení žalobcu. Pokiaľ aj žalovaný poukazoval najmä na uznesenie uvedené v zápisnici z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu zo dňa 19.09.2013, toto uznesenie nemá povahu dvojstrannej zmluvy uzavretej medzi pôvodným a novým dlžníkom žalovaného, ale je rozhodnutím samotnej obchodnej spoločnosti prijatým jej spoločníkmi. Toto uznesenie svojím obsahom tiež odkazuje na samostatnú zmluvu pokiaľ ide o prenesenie záväzku spoločnosti voči spoločníkovi Y. T. na žalovaného. Z obsahu tohto uznesenia ani nevyplýva, že Y. T.G. by mal dlh voči žalovanému, a teda že by bol pôvodným dlžníkom dlhu, ktorý by týmto rozhodnutím spoločnosť preberala, keď ani predložená zápisnica nie je podpísaná ním ako pôvodným dlžníkom žalovaného, ale len ako spoločníkom spoločnosti žalobcu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že ani súd prvej inštancie uznesenie mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu zo dňa 19.09.2013 nepovažoval za zmluvu o prevzatí dlhu, ale toto považoval za výzvu veriteľa dlžníkovi a za začiatok plynutia premlčacej doby. 17. Odvolací súd posúdil ako irelevantné námietky žalovaného, že poukazovanie na neexistenciu písomnej zmluvy o prevzatí záväzku žalobcom popiera vôľu a zámer strán vyjadrený v dohode o uznaní, pričom poukazuje na to, že v danom prípade ide o dokumentáciu pripravenú osobami bez právnického vzdelania. Dohoda o uznaní dlhu nebola uzavretá medzi Y. T. ako pôvodným dlžníkom a žalobcom ako novým dlžníkom žalovaného, ale medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom a aj podľa jej obsahu nebolo jej predmetom prevzatie záväzku od pôvodného dlžníka, ale uznanie dlhu voči veriteľovi, ktoré ani nemôže založiť nový záväzok dlžníka, ale len zabezpečuje už existujúci záväzok dlžníka voči veriteľovi. Nedôvodne žalovaný s poukazom na uznanie záväzku medzi žalobcom ako veriteľom a spoločnosťou EUREX s.r.o. ako dlžníkom zo dňa 18.11.2010 namietal, že žalobca takýmto spôsobom prenášal pohľadávky, resp. záväzky spoločnosti YUMAT s.r.o., keď z obsahu spisu vyplýva, že o prevzatí dlhu žalobca ako nový dlžník uzavrel písomnú zmluvu podľa § 531 ods. 1 Obč. zákonníka so spoločnosťou YUMAT s.r.o. ako pôvodným dlžníkom, predmetom ktorej bolo prevzatie dlhu voči spoločnosti TATRASIMAX s.r.o. ako veriteľovi. 18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sa nezaoberal tvrdeniami žalobcu o neexistencii uznaného dlhu, tieto posúdil ako irelevantné napriek tomu, že žalobca v čase údajného vzniku jeho dlhu voči žalovanému ešte neexistoval; a neaplikoval ust. § 531 ods. 1 a 3 Obč. zákonníka, vzťahujúce sa na vec a vyžadujúce pre platné prevzatie dlhu písomnú formu. K platnému prevzatiu dlhu môže prísť len na základe písomnej zmluvy, ktorá v danom prípade uzavretá nebola, čím bola vyvrátená domnienka o existencii dlhu založená uznaním zo dňa 22.09.2013. Dôvodne preto žalobca namietal, že jeho dlh voči žalovanému uvedený v dohode o uznaní v čase uznania neexistoval. Vzhľadom na neexistenciu predmetného dlhu žalobca uhradil žalovanému sumu spolu 4.500 eur bez právneho dôvodu a prijatím tejto sumy sa žalovaný bezdôvodne obohatil. V zmysle § 456 Obč. zákonníka vznikla preto žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 4.500 eur a nevzniklo mu právo na zaplatenie ním uplatnenej sumy 18.000 eur na základe predmetnej dohody o uznaní. 19. Žalobca si proti žalovanému uplatnil aj úroky z omeškania z dlžnej sumy za obdobie od úhrady jednotlivých splátok žalovanému do ich zaplatenia, a to vo výške 5,05 % zo sumy 1.500 eur od 24.10.2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy 1.500 eur od 28.11.2013 do zaplatenia a vo výške 5,15 % zo sumy1.500 eur od 28.03.2014 do zaplatenia. Pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je v určená doba splnenia, a preto je v zmysle Obč. zákonníka ten, kto je povinný bezdôvodné obohatenie vydať (dlžník) povinný plniť prvý deň po tom, čo bol veriteľom o splnenie požiadaný. Keď žalobca žalovaného nevyzval osobitnou výzvou na vydanie bezdôvodného obohatenia, je potrebné za kvalifikovanú výzvu považovať žalobu, na základe ktorej je dňom splatnosti pohľadávky deň po doručení žaloby žalovanému. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola doručená žalovanému dňa 05.08.2016, jeho dlh sa teda stal splatným dňa 06.08.2016 a od 07.08.2016 bol žalovaný v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia žalobcovi v celkovej sume

4.500 eur. V zmysle nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , je výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 07.08.2016 bola výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálne banky vo výške 0,00 %, a preto úrok z omeškania predstavuje 5 % ročne. 20. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.500 eur od 07.08.2016 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol a zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného. 21. O náhrade trov konania rozhodol podľa v spojení s a , v zmysle ktorých pri rozhodnutí o náhrade trov konania strán vychádzal z úspechu strán v spore a z procesného zavinenia čiastočného zastavenia konania žalobcom, a to späťvzatím žaloby v časti určenia neplatnosti Dohody o uznaní dlhu v priebehu konania. Rozhodol preto, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené v celom rozsahu a žalobca má nárok na náhradu trov konania vo zvyšnej časti, t.j. vyhovujúcej aj zamietajúcej, v rozsahu 94,86 %. Žalobca bol úspešný v časti priznanej sumy 4.500 eur, úrokov z omeškania spolu v sume 1.231,64 eur a v časti zamietnutia vzájomnej žaloby o zaplatenie 18.000 eur, čo spolu predstavuje sumu 23.731,64 eur a celkový úspech žalobcu v konaní v rozsahu 97,43 %. Žalovaný mal úspech v časti zamietnutých úrokov z omeškania v celkovej sume 625,48 eur, t.j. v rozsahu 2,57 %. Rozdiel preto predstavuje 94,86 %. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).