Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/132/2014

Najvyšší súd 2Sžf/128-132/2014

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša

v právnej veci žalobcu: INTERMONT, a.s., Kukučínova 20, 974 04 Banská Bystrica,

IČO: 30 840 198, zastúpeného: Advokátska kancelária IGAZOVÁ & PARTNERS, s.r.o.,

Koceľova 15, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu

a rozhodnutí žalovaného č.: 1100307/1/47032/2014/13997 zo dňa 24.01.2014;

1100307/1/46053/2014/5257 zo dňa 24.01.2014; 1100307/1/46089/2014/13997 zo dňa

24.01.2014; 1100307/1/56050/2014/2206 zo dňa 30.01.2014; 1100307/1/55859/2014/2206

zo dňa 29.01.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. – 44 zo dňa 27.08.2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. – 44 zo dňa 27. augusta 2014 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žaloby, ktorými sa žalobca domáhal

zrušenia rozhodnutí žalovaného č.: 1100307/1/47032/2014/13997 zo dňa 24.01.2014;

1100307/1/46053/2014/5257 zo dňa 24.01.2014; 1100307/1/46089/2014/13997 zo dňa

24.01.2014; 1100307/1/56050/2014/2206 zo dňa 30.01.2014; 1100307/1/55859/2014/2206

zo dňa 29.01.2014 ako aj rozhodnutí správcu dane - Daňového úradu Banská Bystrica

č. 9600302/5/4663138/2013/Simk zo dňa 15.10.2013 (ktorým správca dane podľa § 156

ods. 1 písm. a/ o správe daní - daňový poriadok - vyrubil daňovému

subjektu INTERMONT, a.s. - v procesnom postavení žalobca - úrok z omeškania

v sume 1.943,30 Eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty - ďalej v texte DPH - vyrubenej

podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie jún 2010 v ustanovenej lehote; daň

priznaná v daňovom priznaní predstavovala sumu 13.077,95 Eur a bola splatná dňa

26.07.2010; daňový subjekt dlžnú sumu zaplatil jednotlivými platbami v období

od 27.10.2010 do 24.12.2011; sankcia bola vyrubená za obdobie omeškania od 27.07.2010

do dňa zaplatenia, za konkrétny počet dní omeškania v závislosti odo dňa platieb

a výšky zaplatenej sumy), č. 9600302/5/4657888/2013/Simk zo dňa 15.10.2013

(ktorým správca dane podľa o správe daní

a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 2 daňového poriadku vyrubil žalobcovi sankčný úrok

v sume 246,40 Eur za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie

obdobie apríl 2009 v lehote splatnosti; podľa daňového priznania daň predstavovala

sumu 5.703,04 Eur; daň bola splatná dňa 25.05.2009; daňový subjekt dlžnú sumu zaplatil

platbami od 23.06.2010 do 24.06.2010; sankčný úrok bol vyrubený za obdobie omeškania

jednotlivých platieb od 26.05.2009 do dňa platby za príslušný počet dní omeškania),

č. 9600302/5/4653466/2013/Simk zo dňa 15.10.2013 (ktorým správca dane podľa § 35b

ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na daňového poriadku

vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 2.017,40 Eur za nezaplatenie DPH priznanej

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2009 v lehote splatnosti; priznaná daň

predstavovala sumu 44.972,84 Eur; daň bola splatná dňa 27.04.2009; jednotlivé platby boli

zaplatené po lehote splatnosti v období od 06.08.2009 do 27.05.2010; daňový úrad vyčíslil

sankčný úrok za konkrétny počet dní omeškania podľa dátumu jednotlivých platieb

a zaplatenej sumy), č. 9600302/5/4682859/2013/Simk zo dňa 16.10.2013 (ktorým správca

3

dane podľa § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania

v sume 6.374,60 Eur za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti vyrubenej podaním

hlásenia za zdaňovacie obdobie 2009 v ustanovenej lehote; daňový subjekt podal hlásenie

za zdaňovacie obdobie 2009 dňa 30.03.2010; priznaná daň predstavovala sumu 52.009,38 Eur

a v súlade s § 49 ods. 2 daňového poriadku a bola splatná dňa 31.03.2010; žalobca zaplatil

jednotlivé platby s omeškaním v období od 16.07.2010 do 19.09.2011; úrok z omeškania

bol vyrubený podľa konkrétneho počtu dní omeškania v závislosti od dňa platby

a výšky platieb) a č. 9600302/5/4684869/2013/Simk zo dňa 16.10.2013 (ktorým správca dane

podľa v nadväznosti na daňového

poriadku vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 428,10 Eur za neodvedenie preddavku

na daň z príjmov zo závislej činnosti podľa § 35 ods. 6 daňového poriadku za január 2009

v lehote splatnosti; deň splatnosti preddavku bol 11.02.2009, pričom dlžná suma

predstavovala 4.799,47 Eur a zaplatená bola s omeškaním dňa 25.03.2010, t.j. sankčný úrok

bol vypočítaný za omeškanie v období od 12.02.2009 do zaplatenia). V odvolacom daňovom

konaní o odvolaniach žalobcu rozhodol žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku tak,

že rozhodnutia správcu dane potvrdil.

Krajský súd sa stotožnil s právnym vyhodnotením skutočností zistených v daňovom

konaní a pri viazanosti rozsahom žalobných námietok neposudzoval zákonnosť napadnutých

rozhodnutí žalovaného nad rámec tvrdených skutočností žalobcom, keďže sám nie je

oprávnený vyhľadávať dôvody nezákonnosti rozhodnutí, resp. postupu správneho orgánu.

Mal za to, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, sa dôsledne riadili právnou

úpravou a správne aplikovali na dané veci , ,

ako aj ; žalovaný sa v dostatočnom rozsahu vyporiadal s odvolacími

námietkami, pričom z jeho rozhodnutí je zrejmé, ako tieto vyhodnotil a akými úvahami

sa uberal pri aplikácii použitých právnych noriem; daňové orgány prihliadli na relevantné

skutkové a právne okolnosti; právne posúdenie veci závisí od posúdenia povahy sankčného

úroku a úroku z omeškania z hľadiska, či sú takými pohľadávkami, ktoré bol správca dane

povinný uplatniť v reštrukturalizačnom konaní, resp. ich neuplatnením došlo k následkom

tvrdeným v žalobách.

Krajský súd konštatoval, že sankčný úrok upravený v (),

ako aj úrok z omeškania upravený v daňovom poriadku (§ 156), majú povahu sankcie.

4 2Sžf/128-132/2014

Jedná sa o postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami v konkrétnych

právnych predpisoch. V danom prípade boli sankcie uložené za porušenie zákonných

povinností za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania v zákonnej lehote,

za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti podaním hlásenia v zákonnej lehote

a za neodvedenie preddavku na deň z príjmov zo závislej činnosti v ustanovenej lehote.

Svojou povahou sa jedná o správne sankcie. Uloženie predmetnej administratívnej sankcie,

majúcej povahu peňažného plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej

procesnej povinnosti, a preto je aj aktom donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť

daňový subjekt, aby porušované pravidlá vyžadované zákonom dodržiaval. Z dôvodovej

správy k Odporúčaniu Výboru ministrov a Rady Európy č. R (91) 1 o správnych sankciách

vyplýva, že jedným z odvetví života spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje ukladanie sankcií,

je neplnenie si daňových povinností. Niet pochýb o tom, že predmetné sankcie boli vyrubené

žalobcovi za porušenie plnenia si takýchto povinností. Odporúčanie č. R (91) 1 upravuje

zásady pri ukladaní správnych sankcií, pričom Zásada č. 5 upravuje, že v každom začatom

konaní, ktoré môže viesť k uloženiu správnej sankcie, sa musí vyniesť rozhodnutie, ktorým sa

konanie končí. Podľa Zásady č. 6 v správnom akte, ktorým sa ukladá sankcia, sa musia uviesť

dôvody, na ktorých je sankcia založená. Podľa Zásady č. 8 akt, ktorým sa ukladá správna

sankcia, podlieha minimálne požiadavke kontroly zákonnosti nezávislým a nestranným

súdom zriadeným na základe zákona. Z dôvodovej správy k uvádzaným zásadám

k Odporúčaniu č. R (91) 1 o správnych sankciách vyplýva, že potreba vyniesť rozhodnutie

o sankcii, vyplýva z nevyhnutnosti zaručiť právnu istotu. Kým sa neprijme rozhodnutie,

ktorým sa ukončí konanie o správnej sankcii a kým neuplynie premlčacia lehota, konanie

zostáva otvorené a právna situácia zostáva nevyjasnená. Navyše, až prijatím rozhodnutia,

vzniká právo namietať proti konaniu alebo proti konečnému rozhodnutiu formou žaloby

alebo sťažnosti. Uvedenému korešponduje aj ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku,

v zmysle ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať právo podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Krajský súd sa nestotožnil so stanoviskom žalobcu, že vydané rozhodnutia o sankciách

majú len deklaratórnu povahu. Na podporu svojho stanoviska poukázal na právny názor

vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. (ako aj ďalšie napr.

, , ), z ktorého vyplýva, že na vznik povinnosti

5 2Sžf/128-132/2014

zaplatiť sankcie (v posudzovanom prípade penále v zmysle )

nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone, ale právne relevantnou

skutočnosťou pre vznik takejto povinnosti je až autoritatívny vrchnostenský akt vyhlásený

spôsobom, ktorý je predpísaný zákonom stanovenou formou, t.j. až vydaním rozhodnutia

o sankcii.

Ďalej sa v odôvodnení rozsudku krajského súdu uvádza, že sankčný úrok, resp. úrok

z omeškania, ako sankcie podľa daňových predpisov, nie je možné považovať

za príslušenstvo pohľadávky ako zákonom stanovený úrok z omeškania a nie je ani záväzkom

akcesorickým ale sa jedná o sankciu za porušenie konkrétnych zákonných povinností,

t.j. v danom prípade za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania v lehote,

resp. za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti podaním hlásenia v ustanovenej

lehote, či za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti v lehote.

Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale porušením uvedených povinností vzniká

právo správcovi dane vyrubiť sankciu. Až vyrubením sankcie vzniká správcovi dane

pohľadávka. Ak by správca dane sankciu nevyrubil, pohľadávka na sankciu by ani nevznikla.

Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie

so zaplatením dane, resp. s neodvedením preddavku na daň v určených lehotách, poznanie

výšky platieb a úrokových sadzieb), ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie

o sankcii, t.j. jej vyrubenie v zmysle daňového poriadku (§ 63 ods. 1, § 156 ods. 2).

Správca dane postupoval v súlade so , ak si neuplatnil pohľadávku

na predmetných sankciách v reštrukturalizácii, kedy ešte predmetné pohľadávky neexistovali.

Nemohlo teda dôjsť ani k účinkom upravených v ustanovení § 84 ods. 1 písm. g/ zákona

č. , t.j. k zániku pohľadávok, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne

a včas prihlásené. Predmetné pohľadávky nemožno považovať za pohľadávky vzniknuté

v relevantnom čase pred začatím reštrukturalizácie. V podstate sa jednalo o neexistujúce

pohľadávky a preto nebol dôvod ich uplatňovať v reštrukturalizačnom konaní. K výkladu

ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g/ za bodkočiarkou daňového poriadku v spojení s ustanovením

§ 2 písm. b/ a písm. f/ daňového poriadku krajský súd poukázal na to, že zákon predpokladá

také pohľadávky, ktoré mohli byť uplatnené v reštrukturalizačnom konaní a napriek tomu

neboli riadne a včas prihlásené, pričom ak neboli uplatnené v reštrukturalizácii, takéto

pohľadávky už po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. Za také nemožno

považovať sankcie, ktoré sú síce daňovým nedoplatkom (keďže daňovým nedoplatkom

6

je dlžná suma dane a daňou sa rozumie pre účely daňového poriadku aj úrok z omeškania),

ale také daňové nedoplatky súvisiace s nezaplatením dane alebo neodvedením vybratej dane

alebo zrazenej dane v lehote podľa daňového poriadku alebo osobitných predpisov.

Za daňový nedoplatok sa považuje aj iné peňažné plnenie, ktoré nie je priamo daňou,

avšak bolo uložené rozhodnutím správcu dane podľa daňového poriadku. Je zrejmé,

že o úroku z omeškania správca dane rozhoduje vydaním rozhodnutia. V prípade nesplnenia

si daňovej povinnosti daňovým subjektom správca dane vyzýva daňový subjekt na zaplatenie

daňového nedoplatku, pričom zohľadňuje lehotu na plnenie povinnosti určenú zákonom alebo

vyplývajúcu z rozhodnutia o uložení povinnosti, v danom prípade povinnosti zaplatiť sankcie.

Preto za pohľadávky uvedené v ustanovení § 84 ods. 1 písm. g/ za bodkočiarkou daňového

poriadku je potrebné považovať také pohľadávky, ktoré mal daňový subjekt zaplatiť

v lehotách podľa osobitných predpisov pred začatím reštrukturalizácie, a ak by neboli

prihlásené v reštrukturalizácii riadne a včas, tak takéto pohľadávky už nemožno po skončení

reštrukturalizácie dodatočne vyrubiť, napr. po ich zistení pri kontrolách a podobne.

Podľa názoru súdu zákonodarca nemal na mysli daňové pohľadávky titulom iných peňažných

plnení, ktoré vznikajú až rozhodnutím, a ktoré mal povinnosť zaplatiť daňový subjekt

v lehote určenej v rozhodnutí, a nie v lehote vyplývajúcej zo zákona.

Krajský súd nepovažoval za dôvodnú žalobnú námietku o nesprávnom výklade

a aplikácii ustanovení daňového poriadku, odvolávajúc sa na pravú retroaktivitu. Aj podľa

názoru krajského súdu nedošlo k popretiu skorších právnych účinkov zániku nárokov

vzniknutých na základe skoršieho osobitného zákona. Ak totiž pohľadávky nevznikli,

keďže vzhľadom na svoju povahu sa jedná o sankciu, ktorú je možné ukladať len

rozhodnutím, nemohli ani zaniknúť. Žalobca nebol povinný pohľadávky titulom

neexistentných sankcií uplatniť v reštrukturalizačnom konaní. V dôsledku toho nenastali

ani účinky neprihlásenia pohľadávok riadne a včas, a teda ani nemožnosť ďalšieho vyrubenia

pohľadávok po skončení reštrukturalizácie.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že podľa § 156 ods. 6 písm. d/

daňového poriadku v znení platnom od 01.01.2012 do 31.12.2012 úrok z omeškania

nebolo možné vyrubiť daňovému subjektu, ktorý bol v reštrukturalizačnom konaní.

Takáto právna úprava platiaca v určitom období plynutia zákonom stanovenej lehoty,

v ktorej bolo možné sankciu z omeškania vyrubiť, neznamená, že by došlo k zániku práva

7

na vyrubenie, ak 5-ročná lehota ešte plynula po prijatí novely. Nemožno vytknúť správcovi

dane, že nevyčíslil nároky skôr, a že nevydal skôr rozhodnutia o uložení predmetných sankcií

žalobcovi, ak rozhodol v zákonom stanovenej lehote. V podstate je na vôli správcu dane,

kedy (samozrejme v časovom horizonte zákona) a či vôbec pristúpi k uplatneniu sankcií.

Z daňového poriadku vyplýva, za splnenia akých podmienok vyrubí správca dane sankcie,

preto podľa názoru krajského súdu, ak sú naplnené tieto zákonom predpokladané skutočnosti,

sankcie vyrubiť musí. Z uvedených dôvodov mal krajský súd za to, že správca dane

nepostupoval v rozpore s ustanovením § 84 ods. 1 písm. g/ daňového poriadku,

ako ani so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Z uvedených dôvodov krajský súd

žaloby zamietol. Neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca. Navrhol ho zmeniť,

rozhodnutia žalovaného zrušiť a súčasne zrušiť aj im predchádzajúce rozhodnutia

správcu dane - Daňového úradu Banská Bystrica. Súčasne navrhol zaviazať žalovaného

k náhrade trov konania. Uviedol, že je toho názoru, že dôvody uvedené krajským súdom,

pre ktoré boli žaloby zamietnuté, právne neobstoja. Mal za to že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil a dospel k nesprávnemu právnemu záveru na základe ktorého vydal nezákonné

rozhodnutie, keď žaloby zamietol. Namietal, že neobstojí odvolanie sa na právny názor

Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutiach, ktoré boli vydané sociálnych veciach

a ktoré krajský súd príkladmo vymenoval v odôvodnení rozsudku, pretože zákon o sociálnom

poistení určuje inak podmienky pre platenie a vymáhanie penále, odlišne od podmienok

na platenie sankčných úrokov podľa § 35b zákona o správe daní a poplatkov v znení

účinnom do 31.12.2011, či úrokov z omeškania podľa § 165 daňového poriadku

účinného od 01.01.2012. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že definícia pohľadávky

nie je uvedená v zákone o správe daní a poplatkov, čo potvrdil aj správca dane

(zrejme správne malo byť uvedené že žalovaný) vo vyjadrení k žalobe, rovnako to,

že táto mohla byť vyčíslená kedykoľvek pred začatím reštrukturalizačného konania.

Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením, že takúto povinnosť

správca dane nemal, pretože takéto tvrdenie je v rozpore so zákonom, keď povinnosť

správcovi dane vyplývala zo zákona. Ďalej sa v odvolaní uvádza, že nie je správne

konštatovanie krajského súdu, že nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale porušením

uvedených povinností vzniká právo správcovi dane vyrubiť sankciu. V daňovom konaní platí

8 2Sžf/128-132/2014

zásada oficiality začatia konania a správca dane je povinný začať z úradnej moci konanie

vždy, keď sú pre začatie splnené zákonom stanovené podmienky na vznik alebo existenciu

daňovej pohľadávky. Konanie je povinný začať v lehotách stanovených zákonom v prípade,

ak si daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti stanovené daňovými

zákonmi. Keďže žalobca nemal splnené zákonné povinnosti v rokoch 2009 a 2010, tak podľa

názoru žalobcu podľa § 35 bola ods. 1 písmeno a/, c/ a e/ zákona o správe daní a poplatkov

vznikla správcovi dane povinnosť potom čo vedel o nesplnení povinnosti vyrubiť sankčný

úrok daňovému subjektu. Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na to, že nemožno opomenúť

skutočnosť, že podľa § 95 ods. 1 tretia veta ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov

účinného v čase kedy došlo k porušeniu povinnosti daňovým subjektom sa sankčný úrok

na účely konkurzu a reštrukturalizácie považoval za daňovú pohľadávku ak mohol byť

správcom dane vyrubený do vyhlásenia konkurzu alebo povolenia reštrukturalizácie.

Vlastnosť, ktorú nadobudla takáto pohľadávka v čase svojho vzniku jej nemožno

následne odňať. Bolo preto vecou správcu dane, aby si uplatnil svoje právo a prihlásil

vyčíslenú pohľadávku do reštrukturalizačného konania. Žalobca ďalej poukázal

na ustanovenie § 156 ods. 6 daňového poriadku účinného od 01.01.2012 do 31.12.2012,

podľa ktorého sa daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní úrok

z omeškania nevyrubí. Zo znenia citovaného zákona nevyplýva, že tieto sankcie

sa nevyrubujú iba počas trvania reštrukturalizačného konania, ani to, že následne ich vyrubiť

je možné. Takýto výklad by podľa názoru žalobcu bol v rozpore so znením zákona.

Pokiaľ by sa správca dane riadil ustanovením § 156 ods. 6 písm. d/ daňového poriadku

v znení účinnom od 01.01.2012 do 31.12.2012, tak potom bol povinný rešpektovať

aj ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou daňového poriadku o zániku takejto

pohľadávky a tiež § 120 ods. 1, § 121 ods. 1 § 155 ods. 1 a 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Žalobca považuje názor krajského súdu ohľadne výkladu a aplikácie

§ 84 ods. 1 písm. g/ časť vety za bodkočiarkou daňového poriadku uvedený na strane 14

ods. 1 rozsudku krajského súdu za neprijateľný. Zo znenia § 84 ods. 1 v previazanosti

na prvú časť textu písm. g/ je zrejmé, že táto sa týka daňového nedoplatku. Ďalšia časť vety

za bodkočiarkou sa však týka iných daňových pohľadávok. Pohľadávkami sú podľa § 2

písm. e/ daňového poriadku pohľadávky na dani do lehoty splatnosti dane a daňou sa rozumie

v zmysle § 2 písm. b/ daňového poriadku aj úrok z omeškania. Žalobca nesúhlasil ani

s názorom krajského súdu, že zákonodarca nemal na mysli aj také daňové pohľadávky,

ktoré vznikajú až rozhodnutím, pretože takýto názor je v zjavnom rozpore s ďalšou časťou

9

vety, ktorá znie, že tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno

dodatočne vyrubiť. Pokiaľ by bol názor krajského súdu a jeho výklad správny, tak potom

by zákonodarca neuviedol ďalej v texte práve to, že tieto pohľadávky alebo ich časti nemožno

dodatočne vyrubiť po skončenie reštrukturalizácie, čo však krajský súd nebral do úvahy.

žalobca zotrval na vznesenej námietke retroaktivity a v tejto časti považoval odôvodnenie

rozsudku krajského súdu za nesprávne. Poukázal na to, že v danom prípade neskorší zákon

účinný do 01.01.2013, ktorým bolo pôvodné znenie § 156 ods. 6 písm. d/ daňového poriadku

o tom, že úrok z omeškania sa nevyrubí daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom

konaní a čomu zodpovedala aj znenie § 84 ods. 1 písm. g/ posledná časť textu daňového

poriadku sa snažil určovať to čo v minulosti nebolo a nemalo byť a čo nebolo ani počas

účinnosti starého zákona. Neskorší zákon zmenil nielen právnu úpravu platnú v čase kedy

daňový subjekt porušil svoje daňové povinnosti, keď nezaplatil daň a preddavky na daň včas

a kedy už boli splnené aj podmienky na vznik a existenciu daňovej pohľadávky, ale právnu

úpravu platnú a účinnú od 01.01.2012 do 31.12.2012, to znamená v čase kedy bolo začaté

reštrukturalizačné konanie a povolená reštrukturalizácia, ktorá neumožňovala vyrubiť úrok

z omeškania. Neskoršia zákonná úprava účinná od 01.01.2013 bola následne koncom

roka 2013 aplikovaná v neprospech daňového subjektu, žalobcu, bez ohľadu na skoršie znenie

právnych predpisov. Podľa názoru žalobcu je v rozpore s princípom ochrany právnej istoty,

ak v budúcnosti dôjde k zhoršeniu doterajšej právnej pozície jednotlivca, keďže aj podľa

názoru Ústavného súdu SR v prípade pravej i nepravej retroaktivity je nevyhnutné všímať

si nadobudnuté práva, ktoré by mali byť pre budúcnosť zlepšované a nie zhoršované.

Žalobca je toho názoru, že nielen žalovaný, ale aj krajský súd vzhľadom na nesprávny právny

názor skutkové zistenia a nesprávne právne posúdili, čo malo za následok nezákonnosť

aj rozhodnutia vydaného krajským súdom.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. k tvrdeniam žalobcu v odvolaní uviedol,

že z prechodného ustanovenia § 165 ods. 7 daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok

podľa zákona o správe daní a poplatkov sa považuje za úrok z omeškania podľa daňového

poriadku. Možno ho vyrubiť do 5 rokov odo dňa vzniku nedoplatku tak podľa zákona

o správe daní (§ 35 ods. 9), ako aj podľa daňového poriadku (§ 156 ods. 8). Tvrdenie,

že pri vyrubení sankcie bola využitá neskoršia zákonná úprava následne aplikovaná

v neprospech žalobcu je neopodstatnené, pretože daňový poriadok poskytuje riešenie

10

pri ukladaní sankcií, ktoré vznikli na základe skoršieho právneho predpisu, t.j. zákona

o správe daní a poplatkov. Rovnako je neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že pri vyrubení

sankcií išlo o svojvôľu správcu dane a, že mu nič nebránilo sankcie vyrubiť aj priebežne,

pretože mu to zákon umožňoval. Tým, že si daňový subjekt (žalobca) nesplnil zákonné

povinnosti známe v roku 2009, 2010 a 2011 a správca dane vyrubil sankcie až v roku 2013

jednorázovo, nepostupoval v rozpore s ustanoveniami daňového poriadku. Pokiaľ žalobca

v nadväznosti na ustanovenie § 95 ods. 1 tretia veta a ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov

účinného v čase, kedy došlo k porušeniu jeho povinnosti uvádza, že vlastnosť,

ktorú nadobudla takáto pohľadávka v čase svojho vzniku jej nemožno následne odňať,

tak podľa žalovaného nenastali zmeny právnych následkov, ako tvrdí žalobca.

V nadväznosti na uznesenie sp. zn. zo dňa 21.01.2013, zverejneného

v Obchodnom vestníku 19/2013 dňa 28.01.2013, ktorým Okresný súd v Banskej Bystrici

potvrdil reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou a ukončil reštrukturalizáciu

žalobcu, bol správca dane podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku povinný postupovať

po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie podľa

o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, pokiaľ ide o prihlasovanie

pohľadávok. Pre účely konkurzu a reštrukturalizácie je osobitne v daňovom poriadku

zadefinovaná pohľadávka vzniknutá po vyhlásení konkurzu alebo po začatí

reštrukturalizačného konania, ktorou je daňový nedoplatok vzniknutý v deň vyhlásenia

konkurzu alebo po vyhlásení konkurzu, v deň začatia reštrukturalizačného konania

alebo po začatí reštrukturalizačného konania. Nedoplatok je definovaný v § 2 písm. f/

daňového poriadku ako dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, pričom daňou sa rozumie

nielen daň podľa osobitných predpisov, ale aj úrok z omeškania, úrok, pokuta, miestny

poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (§ 2 písm. b/). V tejto súvislosti

žalovaný uviedol, že rozdiely medzi zákonom o správe daní a daňovým poriadkom nemožno

prehliadnuť už pri samotnej definícii pohľadávky na účely konkurzu a reštrukturalizácie,

čo je podstatné hlavne pri prihlasovaní pohľadávok správcom dane do uvedených konaní.

Zákon o správe daní považoval za daňovú pohľadávku nezaplatenú sumu dane, pri,

ktorej daňová povinnosť vznikla podľa zákona o správe daní alebo osobitných predpisov,

ale aj daňovú pohľadávku, ktorá nebola priznaná daňovým subjektom alebo vyrubená

správcom dane. Pokuty, sankčný úrok a úrok sa považovali za daňovú pohľadávku len vtedy,

ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia

reštrukturalizácie (§ 95 ods. 1). Daňový poriadok upustil od takéhoto vymedzenia

11

a za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje daňový nedoplatok,

ktorý je definovaný v § 2 písm. f/ ako dlžná suma dane po lehote splatnosti dane,

pričom daňou sa rozumie nielen daň podľa osobitných predpisov, ale aj úrok z omeškania,

úrok pokuta a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady

(§ 2 písm. b/). Pohľadávkou vzniknutou po začatí reštrukturalizácie sa rozumie

daňový nedoplatok, ktorý vznikol v deň začatia reštrukturalizačného konania, resp. po začatí

reštrukturalizačného konania. K námietke žalobcu, že správcovi dane vzniklo právo

na zaplatenie sankcií zo zákona a súčasne povinnosť požadovať ich zaplatenie, pričom

ich výška mu bola známa a bolo vecou správcu dane, aby si svoje právo uplatnil a prihlásil

vyčíslenú pohľadávku do reštrukturalizačného konania žalovaný uviedol, že vzhľadom

na definíciu pohľadávky, ktorou sa pre účely konkurzu a reštrukturalizácie podľa daňového

poriadku rozumie daňový nedoplatok sa za pohľadávky, ktoré neboli v reštrukturalizácii

riadne a včas prihlásené považujú aj tie, ktoré vznikli po začatí reštrukturalizačného konania,

lebo nemohli byť prihláškou prihlásené, ale aj tie, ktoré síce mohli byť prihlásené,

ale správca dane ich neprihlásil. Sankčný úrok sa považuje za pohľadávku na účely

reštrukturalizácie až po jeho vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti, t. j., keď sa stane

nedoplatkom. Až na základe takto vyrubeného sankčného úroku a za splnenia podmienok

stanovených v § 84 ods. 1 písm. g/ a daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne

zo zákona. Podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku správca dane musí vyrubiť sankcie

vypočítané do začatia reštrukturalizačného konania a takto vyrubené sankcie musia vzniknúť

(musia byť splatné), aby správca dane mohol do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie

ako sankcie vzniknuté prihláškou prihlásiť. Existencia ich vzniku je podmienkou, aby podľa

§ 2 písm. f/ daňového poriadku vznikol daňový nedoplatok. V prípade, že správca dane

vyrubí úrok do začatia reštrukturalizačného konania a takto vyrubený úrok aj do začatia

reštrukturalizačného konania vznikne k, správca dane je oprávnený ho prihlásiť prihláškou

do reštrukturalizácie. Ak však úrok do začatia reštrukturalizačného konania nevyrubí

a jeho vznik a splatnosť nastane po začatí reštrukturalizačného konania, potvrdenia

reštrukturalizačného plánu súdom vzhľadom na ustanovenie § 120 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii zaniká. Vzhľadom k tomu, že správca dane vyrubil sankcie po skončení

reštrukturalizácie, nemohli byť ako pohľadávky prihlásené do reštrukturalizácie v lehote,

pretože v čase reštrukturalizačného konania neboli daňovým nedoplatkom. Vymožiteľnosť

takýchto pohľadávok nemá vplyv na povinnosť správcu dane vyrubiť ich. Sankcie vyrubuje

správca dane podľa daňového poriadku, ktorý na rozdiel od zákona o správe daní osobitne

12 2Sžf/128-132/2014

neupravuje účinky vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie. Pokiaľ ide o tvrdenie

žalobcu, že ak by sa správca dane riadil ustanovením § 156 ods. 6 písm. d/ a daňového

poriadku v znení účinnom od 01.01.2012 do 31.12.2012, tak bol povinný rešpektovať

ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/, veta za bodkočiarkou daňového poriadku, žalovaný uviedol,

že v danom prípade je potrebné pojem pohľadávka nahradiť pojmom daňový nedoplatok

a z toho vyplýva, že posledná časť vety za bodkočiarkou („...tieto pohľadávky alebo ich časti

po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť“) je v podmienkach a definíciách

daňového poriadku nevykonateľná a aplikovateľná by bola len v tom prípade, ak by

prihlasovanie pohľadávok spadlo do obdobia účinnosti zákona o správe daní,

ale reštrukturalizačný plán by bol potvrdený až za účinnosti daňového poriadku, čo sa

v danom prípade nestalo.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť Správny súdny

poriadok (ďalej len „SSP“), ktorý upravuje v § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu

konajúceho v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania

a ďalších osôb v správnom súdnictve.

Odvolacie konania podľa piatej časti začaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov

( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( veta prvá v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok

a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s

a nasl. ) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že podanému

odvolaniu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ustanovenia vety prvej , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený

( a ).

Najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho

13 2Sžf/128-132/2014

spisu v zmysle ustanovenia v spojení s nezistil dôvod na to,

aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej,

spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania,

uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné

právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu

považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné

so zákonom a celom rozsahu sa s ním stotožnil.

Len na doplnenie uvádza k odvolacím dôvodom nasledovné:

Nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku tvrdiacu, že dôvody uvedené krajským

súdom, pre ktoré boli žaloby zamietnuté, právne neobstoja. Krajský súd uviedol, že právne

posúdenie veci závisí od posúdenia povahy sankčných úrokov a úrokov z omeškania

z hľadiska, či sú takými pohľadávkami, ktoré bol správca dane povinný uplatniť

v reštrukturalizačnom konaní, resp. ich neuplatnením došlo k následkom tvrdeným

v žalobách. Dospel k záveru, že v konaní pred správnymi (daňovými) orgánmi nedošlo

k porušeniu zákona, keď správca dane vydal rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania

a sankčných úrokov v zákonnej lehote a nemohli byť uplatnené zákonným spôsobom

v reštrukturalizácii. Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu v súvislosti

s poukazovaním na rozhodnutia, ktoré boli vydané v sociálnych veciach. Tak ako daňové

orgány konali a rozhodovali podľa právnych predpisov, vzťahujúcich sa na konanie

v daňových veciach, tak aj krajský súd pri posudzovaní zákonnosti postupu a rozhodovania

daňových orgánov posudzoval, či nedošlo k porušeniu právnych predpisov, vzťahujúcich

sa na konanie v daňových veciach. Aj podľa názoru najvyššieho súdu nebolo povinnosťou

správcu dane rozhodnúť o uvedených sankciách „potom, čo vedel o nesplnení povinnosti“,

ale v lehote, stanovenej zákonom. Rozhodnutie správcu dane o sankciách má konštitutívny

charakter a nie deklaratórny, ako sa mylne domnieva žalobca. Správny je záver daňových

orgánov, že správca dane nemohol v reštrukturalizácii uplatniť pohľadávky, ktoré ešte

neexistovali. Ustanovenie § 84 ods. 1 písm. g/ daňového poriadku, ako na to správne poukázal

žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, by bolo aplikovateľné len v tom prípade, ak by

prihlasovanie pohľadávok spadlo do obdobia účinnosti zákona o správe daní, ale

reštrukturalizačný plán by bol potvrdený až za účinnosti daňového poriadku, čo sa v danom

prípade nestalo.

14 2Sžf/128-132/2014

Za týchto okolností aj najvyšší súd považoval v danej veci postup a rozhodovanie

správcu dane ako aj žalovaného v súvislosti s rozhodovaním o sankčných úrokoch a úrokoch

z omeškania za súladné so zákonom. Krajský súd rozhodol v danej veci (resp. v daných

veciach) vecne správne, keď žaloby ako nedôvodné zamietol.

Senát najvyššieho súdu v posudzovanej veci preto dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a preto napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa veta druhá v spojení s veta prvá

a s potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia

( v spojení s veta prvá ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení

s . Účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní

nebol úspešný a žalovanému v tomto konaní náhrada trov konania neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2017

JUDr. Elena K O V Á Č O V Á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Dagmar Bartalská