Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
12b/400217.01330a.pdf
PDF · 167.2 KB
No categories available
4Tost/7/2017
N a j v y š š í s ú d 4 Tost 7/2017
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu
JUDr. Štefana Harabina a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Pavla Farkaša
na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v trestnej veci obvineného P. P.
pre trestný čin ublíţenia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. a iné, o sťaţnosti
obvineného proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica z 15. februára 2017, sp. zn. 2 Tp 5/2017 takto
rozhodol:
Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. z r u š u j e napadnuté uznesenie.
Obvineného P. P. p r e p ú š ť a ihneď z väzby na slobodu.
O d ô v o d n e n i e
Vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej
protizločineckej jednotky, expozitúra Stred uznesením 13. februára 2017 podľa § 206 ods. 1
Tr. por. vzniesol pod ČVS: PPZ-124/NKA-PZ-ST-2017 obvinenie P. P., pre trestný čin ublíţenia
na zdraví podľa §§ 156 ods. 1, 2 písm. b), 140 písm. e) Tr. zák. a prečin výtrţníctva podľa §§
364 ods. 1 písm. a), 2 písm. a), 140 písm. e) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ţe:
12. februára 2017, v čase okolo 02.30 hod., pri barovom pulte v nočnom bare
„S.“ na ul. S. č. X., v B., za prítomnosti minimálne štyroch ľudí, na mieste verejnosti prístupnom
napadol preňho neznámu, jedinú osobu tmavej pleti, nachádzajúcu sa v danom čase v bare, a to
občana Francúzskej republiky M. A. D., nar. X., tak, ţe bez akéhokoľvek predchádzajúceho
vzájomného konfliktu, po v zlosti kričaných slovách „zabijem ťa“, ho udrel hrubostenným
skleneným pohárom, vysokým cca 10 cm, ktorý drţal v ľavej ruke, do oblasti pravej strany tváre
takou silou, ţe následkom úderu došlo k rozbitiu pohára a spôsobeniu M. A. D. reznej rany
v spánkovej oblasti (tempolárnej) vpravo o veľkosti 7 cm a reznej aţ dilaceračnej (roztrhnutie)
rany pravého líca, hornej a dolnej pery (bukálnej) veľkosti cca 5cm, ktoré zranenia si
u poškodeného vyţiadali urgentné ošetrenie FNsP FDR Banská Bystrica, s predpokladanou
dobou práceneschopnosti (v prípade jej vystavenia) v dĺţke 10 aţ 15 dní, pričom po zabránení
mu okolostojacimi v ďalšom napádaní kričal na adresu poškodeného, ţe je „kokot čierny,
kokot černoch“.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal 14. februára 2017 z dôvodu v zmysle § 71
ods. 1 písm. c) Tr. por. špecializovanému súdu návrh na vzatie obvineného do väzby.
Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica, uznesením 15. februára 2017, sp. zn. 2Tp 5/2017 podľa §§ 72 ods. 2, 71 ods. 1
písm. c) Tr. por. zobral do väzby obvineného P. P.. Väzba začala plynúť
13. februára 2017 o 10,30 hod. a vykonáva sa v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici.
V zmysle § 80 ods. 1 písm. c), b) Tr. por. väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka
nad obvineným nenahradil a písomný sľub obvineného neprijal.
Konštatoval, ţe obvineného zo spáchania násilnej trestnej činnosti predbeţne usvedčujú
aţ štyria svedkovia, ktorých výpovede jednoznačne potvrdzujú, ţe útok začal obvinený
a poškodený sa voči útoku aktívne bránil. Zranenie poškodeného bolo preukázané lekárskymi
správami a fotodokumentáciou. Preventívny dôvod väzby videl v osobe obvineného,
ktorý obdobnú trestnú činnosť v nedávnej dobe uţ spáchal (v posledných troch rokoch
bol i 10-krát postihnutý za rôzne dopravné priestupky) a v okolnostiach prípadu, charaktere
a rozsahu trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný a tým hrozí obava, ţe bude v nej
pokračovať. Dôkazná situácia zakladá dôvodnosť podozrenia, ţe uţ pri príchode do baru
bol poškodený, „černoch“ zatiaľ neznámou osobou privítaný tzv. hajlovaním, pričom obvinený
mu mal povedať „zabijem ťa“, čo bolo poškodenému pretlmočené zatiaľ nestotoţnenou osobou
do angličtiny. Prítomným v bare sa javilo, ţe jediným vysvetlením pohnútky útoku na osobu
čiernej pleti bol jeho výzor, lebo poškodený obvinenému nedal dôvod na fyzickú agresiu.
O rasovej pohnútke nasvedčujú slová útočníka po útoku („kokot čierny“, „kokot černoch“)
a skúmanie jeho profilu na sociálnych sieťach, kde na facebookovej stránke, tzv. lajknutím,
vyjadril sympatie k občianskemu zdruţeniu S.. Preukázanie sympatií voči politickým, či
občianskym zoskupeniam, ktoré nerešpektujú hodnoty liberálnej demokracie, v prípadoch
posudzovania tohto typu trestnej činnosti musí vţdy zohrávať podstatnú úlohu.
Obvinený v sťaţnosti poukázal na to, ţe sudca by ho v prípade rovnakého útoku proti
osobe bielej pleti pravdepodobne do väzby nezobral. Ani jeden svedok útok na poškodeného
nevidel. Svedkovia C. M. P., C. Q. K., L. M. (cudzí štátni príslušníci, ktorí nerozumejú
slovenskému jazyku) zhodne uvádzali, ţe majú pocit, ţe fyzický útok obvineného voči
poškodenému bol od začiatku rasovo motivovaný. Dvaja z nich rovnako hovorili, ţe v rámci
bitky počas rozdeľovania poškodeného a obvineného mal obvinený poškodenému povedať slová
„kokot černoch“. V. O. uviedla, ţe podľa jej názoru konflikt vyvolal obvinený. Svedkovia
nepotvrdili, ţe k útoku došlo z jeho strany a uţ vôbec nie
s rasovým motívom. Poškodenému nepovedal slová „zabijem ťa“. Sudca neuvádza ani jeden
dôkaz o súvise „hajlujúcej“ osoby s obvineným. Ak došlo k nezákonnosti neznámej osoby,
bol orgán činný v trestnom konaní povinný začať voči neznámemu páchateľovi trestné stíhanie
podľa § 422 Tr. zák. Aj v prípade pouţitia slovného spojenia „kokot černoch“ na adresu
poškodeného to nie je moţné vyhodnotiť ako dôkaz, ţe obvinený konal z rasovej pohnútky.
Výraz „černoch“ sa pouţíva pre označenie osoby s určitými fyziologickými znakmi.
Ide o označenie negroidného typu osoby. Pokiaľ by obvinený chcel pouţiť voči poškodenému
hanlivé pomenovanie o farbe pleti, pouţil by napr. výraz „neger“ (označenie osoby negroidného
typu ako černocha pouţíva slovenský jazyk bez hanlivej konotácie). Slovo „kokot“ sa
na negatívne označenie osoby muţského pohlavia najbeţnejšie pouţíva medzi mladými ľuďmi
na Slovensku. Nie je neštandardné, ţe počas bitky jej aktéri pouţívajú aj nadávky a spájajú ich
s určitou vlastnosťou napríklad „kokot plešatý, resp. zubatý“. Ich porovnanie so spojením „kokot
černoch“ pri výklade nesprítomňuje rozdiely. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností sudca
vyhodnotil, ţe občianske zdruţenie S. je občianskym zdruţením,
ktoré nerešpektuje hodnoty liberálnej demokracie. Neexistuje dôkaz, ţe stránku tohto zdruţenia
lajkol on. Počas výsluchu 15. februára 2017 hovoril, ţe lajknutím veci, ktoré ho pobavia,
neznamená, ţe sa pridruţuje k nejakej skupine. Zo zahladeného odsúdenia nie je moţné
vyvodzovať dôvod preventívnej väzby. Zistené skutočnosti nenasvedčujú tomu, ţe skutok,
pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, obvinený spáchal. Nie sú dané dôvody väzby v zmysle § 71
ods. 1 písm. c) Tr. por. Ţiadal nadriadený súd, aby uznesenie sudcu zrušil a prepustil ho
z väzby, prípadne podľa § 80 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. väzbu nahradil.
Najvyšší súd na podklade sťaţnosti obvineného (podanej včas a oprávnenou osobou)
preskúmal v intenciách § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia
a konanie im predchádzajúce a zistil, ţe je dôvodná.
V kaţdej fáze konania má súd povinnosť skúmať, či sú dané nielen formálne,
ale i materiálne podmienky väzby. V posudzovanej veci sťaţnostný súd zistil, ţe dôvodnosť
podozrenia, ako jedna z materiálnych podmienok väzby obvineného, v súčasnom štádiu konania,
je veľmi nízka, minimálna a zaloţená len na výpovedi poškodeného a je v podstate rovnaká
ako u poškodeného.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. obvinený môţe byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, ţe skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,
bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, ţe tento skutok spáchal
obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava,
ţe bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná
trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Väzba predstavuje najzávaţnejší zásah do osobnej slobody obvineného, preto treba dbať
na zásadu primeranosti a zdrţanlivosti, pričom vţdy by mali byť vyuţité opatrenia, ktoré
najefektívnejším spôsobom budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú
neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú
v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá
mať sankčnú povahu, zo svojej podstaty nemá ani výchovné poslanie, preto ak je moţné účel
väzby dosiahnuť iným zákonným inštitútom procesného práva, je potrebné ho aplikovať.
Sudca pri rozhodovaní o väzbe, nerozhoduje o vine či nevine obvinenej osoby, avšak má
povinnosť posúdiť materiálne dôvody väzby. To znamená dôvodnosť podozrenia a trestného
stíhania, formálne dôvody väzby a dodrţanie lehôt a postupov v súvislosti s obmedzením
osobnej slobody. Musí vyhodnotiť, či v štádiu, v ktorom vec posudzuje, boli nazhromaždené
dostatočné dôkazy na to, aby odôvodňovali trestné stíhanie konkrétnej osoby, a či existujú
konkrétne skutočnosti zakladajúce niektorú z obáv predpokladaných v ustanovení § 71 ods. 1
Rozhodnutie o väzbe musí byť zdôvodnené aj skutkovými okolnosťami. Rozhodujúci
súd, alebo sudca je povinný vysporiadať sa aj s reálnou dôvodnosťou podozrenia. Pokiaľ by
dôvodnosť podozrenia neexistovala v intenciách rozumnej pravdepodobnosti, je kaţdý o väzbe
rozhodujúci orgán povinný obvineného prepustiť na slobodu. V zmysle stanovísk
medzinárodných orgánov ochrany práva (najmä Európskeho súdu pre ľudské práva),
ako aj viacerých judikovaných stanovísk najvyššieho súdu, väzobné stíhanie vo veci je
výnimočným inštitútom a moţno k nemu pristúpiť len v prípadoch, keď existujú konkrétne
skutočnosti zakladajúce väzobné dôvody tak, ako sú vymenované v ustanovení § 71 ods. 1
Tr. por. a väzbu nie je moţné nahradiť iným inštitútom.
Úlohou Policajného zboru je okrem iného odhaľovať trestné činy a zisťovať ich
páchateľov, vykonávať vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie o trestných činoch (§ 2 ods. 1
písm. a), d) zák. č. 171/1993 Z. z.). Pouţíva pritom nástroje trestného práva, ktoré sú upravené
v zák. č. 171/1993 Z. z. a v Trestnom poriadku.
Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 Tr. por.).
Zmyslom čl. 6 ods. 1 Dohovoru je imperatív na to, ţe musí byť k dispozícii určitá forma
súdnej kontroly, a to aj tam, kde majú dôleţitú úlohu zohrávať orgány polície, resp. prokuratúry.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo
prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne okrem iného i o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V tejto spojitosti je nutné dodať, ţe pod obsah
výrazu „rozhodnutie o obvinení“ treba zahrnúť aj „rozhodnutie o vznesení obvinenia, resp.
rozhodnutie o vzatí do väzby“.
Nezávislosť rozhodovania súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a násl. Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Súčasťou práva na riadny proces je povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť tak, aby bol zrejmý vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi úvahami na
strane druhej. Argumentácia súdu obsiahnutá v odôvodnení nesmie byť nekoherentná,
nekonzistentná. Musí dbať na celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
a závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne, spravodlivé
a presvedčivé. V opačnom prípade je takéto rozhodnutie mimo ústavný rámec pravidiel
spravodlivého procesu vymedzeného čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Hoci je trestné konanie, ktorého základné zásady sú uvedené v § 2 Tr. por., členené
do niekoľkých fáz, nemôţe byť ţiadna z týchto fáz posudzovaná izolovane. Ak trpí prípravné
konanie nezahojiteľnými nedostatkami, nemôţe ani konanie pred súdom, pokiaľ sa s týmito
nedostatkami buď vôbec alebo náleţitým spôsobom nevysporiadalo, spĺňať podmienky
nestranného a spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru.
ods. 10. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náleţité zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.
Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné
v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti
obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch
vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
ods. 12 orgány činné v trestnom konania súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, zaloţeného na starostlivom uváţení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v
trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Sudca pre prípravné konanie dôvodnosť podozrenia a tým aj materiálnu podmienku
väzby zaloţil na konštatovaní, ţe uţ pri príchode do baru bol poškodený, „černoch“ zatiaľ
neznámou osobou privítaný tzv. hajlovaním, pričom obvinený mu mal povedať „zabijem ťa“
a svedecké výpovede jednoznačne potvrdili, ţe útok začal obvinený a poškodený sa voči útoku
aktívne bránil.
Sudca týmto konštatovaním v odôvodnení uznesenia iba navádza predstavu,
ţe poškodený vošiel do baru, neznáma osoba zahajlovala a obvinený krikom pristúpil
k poškodenému, povedal mu „zabijem ťa" a udrel ho pohárom do tváre.
Dôkazy v spise tento záver neodôvodňujú.
Pozornosti sudcu zjavne uniklo, ţe neexistuje príčinná súvislosť medzi „hajlovaním“
neznámej osoby a konaním obvineného.
Poškodený na č. l. 33 (druhý odsek) počas výsluchu uviedol , ţe „jemu neznámy muţ
kričal, ţe ho zabije a preloţil mu to neznámy muţ stojací pri ňom“.
Samotný poškodený nepotvrdzuje to, ţe by mu obvinený povedal, ţe on obvinený ho
zabije.
Z výpovedí svedkov vyplýva:
P.: „Začiatok bitky nespozoroval, nakoľko si odišiel zavesiť kabát. Potom začul rozbitie
pohára a keď sa otočil všimol si, ţe poškodený krváca, kto útočil ako prvý nevidel a ani to ako
došlo k zraneniu poškodeného“.
K.: „Všimol si uţ len, ţe sa poškodený bije s obvineným, kto útočil ako prvý nevidel a
ani ako došlo k zraneniu poškodeného“.
M.: „Videl len ako sa poškodený bije s obvineným, kto útočil ako prvý nevidel, ani ako
došlo k zraneniu poškodeného“.
O.: „Začula nejaký zvýšený hluk, ako aj rozbitie pohára a potom sa otočila a zistila, ţe
obvinený sa naťahuje s poškodeným, kto útočil ako prvý a ako došlo k zraneniu poškodeného
nevidela. Podľa jej názoru útok vyvolal obvinený, ale z akého dôvodu nevedela uviesť.“.
Zatiaľ z doteraz vykonaných dôkazov je nesporné len to, ţe medzi obvineným
a poškodeným došlo k bitke. Vykonané dôkazy v tomto štádiu fyzický konflikt preukazujú,
ale nie je objektívne objasnené, kto ho vyvolal. V tomto smere existujú iba protichodné tvrdenia
obvineného a poškodeného.
Jediným dôkazom, ţe ku skutku došlo spôsobom ustáleným v uznesení o vznesení
obvinenia, je výpoveď poškodeného, ktorá je ale v diametrálnom rozpore s výpoveďou
obvineného. Lekárska správa nepreukazuje, kto začal konflikt.
Doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú, ţe skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie,
sa stal.
Orgány činné v trestnom konaní porušili základné zásady trestného konania,
keď doposiaľ vypočuli len osoby majúce vzťah k poškodenému, ktoré začiatok bitky nevideli
a jednu bez vzťahu k obvinenému, ktorá rovnako začiatok nevidela. Nevykonali ţiaden dôkaz
navrhnutý obvineným. OČTK napriek, ţe mali časový priestor vypočuť osoby nachádzajúce sa
v bare, ktoré mohli inkriminovaný skutok vidieť, sa uspokojili len s výpoveďou jedinej osoby,
ktorá označuje za útočníka obvineného, ktorou je poškodený, pričom obvinený tvrdí pravý opak.
Vyšetrovateľ mal moţnosť zistiť príčinu rozporu vo výpovediach poškodeného a obvineného
a objasniť skutkové okolnosti vypočutím ďalších svedkov, vykonaním konfrontácie, pričom bar,
v ktorom došlo k inkriminovanej bitke, bol plný ľudí (moţných svedkov). Dokonca obvinený
uviedol mená osôb, o ktorých si pamätal, ţe v bare v ten večer boli.
Vyšetrovateľ síce dokumentoval poranenia na tvári poškodeného lekárskou správou,
ale mechanizmus ich vzniku uţ neobjasnil, t.j. či vznikli úderom s pohárom v ruke a pod.,
alebo pádom pohára na tvár poškodeného, ako to tvrdí obvinený, čo má zásadný vplyv
na posúdenie vierohodnosti výpovedí obvineného, resp. poškodeného a tým i na ustálenie toho,
kto vyvolal, resp. začal bitku.
Sťaţnostnému súdu nie je známe, prečo vyšetrovateľ nezdokladoval lekárskou správou
i zranenie obvineného, keď zo spisu bez najmenších pochybnosti vyplýva, ţe mal vybité zuby,
ktoré po bitke hľadal v bare. Táto okolnosť nasvedčuje tomu, ţe nielen obvinený mal útočiť
na poškodeného, ale aj poškodený mal intenzívne na obvineného útočiť.
Trestný poriadok nedáva OČTK procesný základ na selektívny spôsob jednostranného
vykonávania dôkazov iba v neprospech obvineného, lebo tým sa nerešpektuje právo obvineného
na obhajobu a porušujú sa zároveň i princípy spravodlivého procesu predpokladaného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
Aj pri rešpektovaní princípu nemo iudex sine actore povaţuje najvyšší súd aj v tomto
začiatočnom štádiu trestného konania za potrebné konštatovať, ţe ak zranenie jedného z dvoch
aktérov vzájomnej bitky, u ktorej nie je zistený iniciátor, je posudzované ako ublíţenie na zdraví
a zranenie u druhého uţ nie, znamená to voči jednému z aktérov bitky zo strany prokuratúry,
v rámci ktorej platí monokratický princíp, evidentnú svojvôľu a diskrimináciu. Prokuratúra
v trestnom konaní zastupuje štát, Slovenskú republiku. V právnom štáte nie je moţné pripustiť,
aby v rovnakej skutkovo-právnej situácii bol jeden jeho občan stíhaný a druhý uţ nie, resp. jeden
nestíhaný a druhý áno.
Je preto nepochopiteľné, ţe vzhľadom na obsah spisu a všetky vykonané dôkazy
vyšetrovateľ nevykonal dokazovanie aj v naznačenom smere hoci mu v tom nič nebránilo. Ušlo i
pozornosti prokurátora aj zjavné poškodenie zdravia obvineného, na podklade doteraz
vykonaných dôkazov bez prítomnosti podmienok nutnej obrany na strane poškodeného.
Ak vyšetrovateľ, prokurátor a sudca pre prípravné konanie v odôvodnení rozhodnutia
reaguje iba na dôkazy usvedčujúce, bez toho, aby prihliadol aj na skutočnosti svedčiace
v prospech obvineného, takýto postup nesvedči o spravodlivom súdneho konaní pri rozhodovaní
o väzbe.
Podozrenie obvineného z trestnej činnosti je zaloţené iba na výpovedi poškodeného
a iným dôkazom objektivizované doposiaľ nie je. Z trestnej činnosti obvineného neusvedčujú
ani traja Francúzi, priatelia poškodeného, tak ako to v odôvodnení napadnutého uznesenia
konštatuje sudca pre prípravné konanie.
Svedkovia P. na čl. 38 (šiesty odsek), K. na čl. 42 (piaty odsek), M.
na čl. 46 (šiesty odsek) vypovedali od slova do slova rovnako, spoľahlivo o tom svedčia zápisnice
o ich výsluchoch, k prítomnosti rasového motívu na strane obvineného v znení:
„Mám pocit a som presvedčený, že tento fyzický útok bol od začiatku rasovo
motivovaný útok, na M. A., z dôvodu, že sa jednalo o cudzieho občana, v inej krajine, inej
farby pleti. A poukazujem, že tam bol jediný černoch v bare“.
Traja Francúzi, priatelia poškodeného, ako sami uviedli, neovládajú slovenský jazyk,
vypovedali o rasovom motíve obvineného zhodne, absolútne identicky aj s rovnakými slovami,
totoţným slovosledom a aj gramatickými chybami pred tým istým vyšetrovateľom v prítomnosti
tlmočníka na francúzsky jazyk.
Vo všeobecnom súdnictve v bývalom Československu a ani na Slovensku od roku 1993
trestná procesná prax doteraz nezaznamenala ani jeden jediný prípad, ţe by čo i len dve osoby
v pozícii svedkov na tú istú okolnosť, resp. udalosť vypovedali úplne rovnako textovo
a tieţ s identickým slovosledovým znením zloţeným zo štyridsaťjeden slov.
Uţ teraz moţno spoľahlivo vylúčiť reálnosť takejto zhodnosti vo výpovediach troch
osôb, bez ich vzájomného dohovoru, alebo svojvoľného opisu príslušných odsekov zápisníc
o výsluchoch vyšetrovateľom.
Analogická je situácia v tvrdeniach K. a M., keď úplne zhodne uviedli,
ţe po útoku mal obvinený poškodenému povedať slová „kokot černoch“.
Na podklade vyjadreného najvyšší súd konštatuje, ţe výpovede cudzích štátnych
príslušníkov boli vykonané buď po ich vzájomnom dohovore, ich naučení a zapamätaní si ich
obsahu, alebo vyšetrovateľom obsahovo zmanipulované a simulované do znenia potrebného
pre vyvodenie podozrenia a obvinenia z trestnej činnosti obvineného. Takýto postup
vyšetrovateľa by však znamenal, ţe konal zaujato, svojvoľne a tým je spochybnená zákonnosť
a objektivita celého vyšetrovania.
Najvyšší súd nenašiel dôvod ani vysvetlenie, prečo sa uvedenou skutočnosťou nezaoberal
dozorový prokurátor ani sudca pre prípravné konanie.
Uţ teraz je nesporné, ţe obsah výpovedí týchto svedkov, ktorí navyše pocit ani ţiadnym
spôsobom nevysvetlili uvedením konkrétnych skutočnosti, ktoré by ho odôvodňovali pre záver
o tom, ţe útok obvineného voči poškodenému bol od začiatku rasovo motivovaný, znamená ich
procesnú nepouţiteľnosť v celom rozsahu (nielen citovanej časti s identickým textom).
Ide o dôkazy vykonané nezákonným spôsobom, a preto sa nesmú v spise ani nachádzať.
Právo nesmie byť zaloţené na nepráve. I tu platí zásada otrávených plodov z otráveného
stromu.
Sťaţnostný súd má povinnosť poukázať na to, ţe uţ v tomto štádiu konania došlo
k porušeniu zásad spravodlivého procesu, keď ani sudca pre prípravné konanie a predtým
prokurátor sa nevysporiadali so skutočnosťou, ţe v spise sa nachádzajú dôkazy vykonané
v rozpore s Trestným poriadkom.
Spáchanie skutku s rasovým motívom odôvodňoval sudca aj tým, ţe obvinený lajkol
(klikol) na facebooku občianske zdruţenie S. („páči sa mu“),
ktoré inklinuje k fašizmu. Toto konštatovanie oprel o zdroje z Wikipédie a názory niektorých
historikov. Preukázanie sympatií voči politickým, či občianskym zoskupeniam,
ktoré nerešpektujú hodnoty liberálnej demokracie, v prípadoch posudzovania tohto typu trestnej
činnosti vţdy musí zohrávať podstatnú úlohu.
Uznesenie sudcu v tejto časti bez zjavnej objektívnej racionality je nepreskúmateľné.
Sudca svojvoľne uzavrel, ţe lajknutím obvinený vyjadril sympatie voči uvedenému
občianskemu zdruţeniu, hoci obvinený počas výsluchu 15. februára 2017 uviedol, ţe lajkuje
veci, ktoré ho pobavia, ale to neznamená jeho pridruţovanie sa k nejakej skupine. Lajknutím
osoba na sociálnej sieti síce vyjadruje, ţe sa jej určitý príspevok, článok alebo stránka páči,
avšak samotné lajknutie nemoţno bez ďalšej aktivity, napr. aktívneho prispievania na danú
stránku komentármi a príspevkami, povaţovať za sympatizovanie s celým obsahom
a so všetkými názormi prispievateľa. Môţe ísť aj o snahu človeka rozšíriť si obzory, oboznámiť
sa s novými názormi a podnetmi, s ktorými osoba lajkujúca nemusí nevyhnutne súhlasiť, práve
naopak, chce len poznať ich obsah a argumentáciu aj ľudí s odlišnými názormi. V rámci
sociálnej siete facebook je notorietou, ţe pri niektorých článkoch, alebo stránkach,
keď si pouţívateľ chce článok prečítať, alebo sa oboznámiť s obsahom webovej stránky musí
najskôr lajknuť tento článok, alebo stránku, kde je umiestnený a aţ potom sa objaví obsah
článku, stránky resp. ich zvyšok. Takýmto konaním sa aplikátor facebooku ani nestáva
automatickým sympatizantom autora stránky, alebo článku.
Sudca subjektívne konštatoval, ţe obvinený lajkol stránku občianskeho zdruţenia
z dôvodu, lebo s ním sympatizuje. Tento záver ale ničím neodôvodnil ani neoprel o konkrétne
dôkazy. Následne a opäť iba subjektívne spojil, ţe obvinený lajkol stránku a ţe občianske
zdruţenie sympatizuje so Slovenským štátom z obdobia rokov 1938 - 1945 a ţe ide o zdruţenie,
ktoré nerešpektuje hodnoty liberálnej demokracie.
Nie je zrejmé, ako sudca dospel k tomuto rezultátu a nie napríklad k záveru, ţe obvinený
lajkol stránku občianskeho zdruţenia S. preto, ţe sa mu páčia princípy tohto občianskeho
zdruţenia, ktorými sú napr. ochrana prírody a efektívne vyuţívanie prírodného bohatstva,
tradičná rodina, ktorú povaţujú za základnú jednotku spoločnosti, vzdelanie a rozvoj schopností,
ktorý zvyšuje úroveň vyspelosti spoločnosti a pod. Uznesenie sudcu rovnako i v tejto časti je
nepreskúmateľné.
Občianske zdruţenie S. sa riadi princípmi:
„Slovenský národ povaţujeme za súčasť slovanskej vetvy európskych národov, tradičné
európske náboţenské a filozofické prúdy povaţujeme za základ stabilnej modernej spoločnosti,
ale zároveň uznávame slobodu vierovyznania, ctíme si odkaz našich predkov a naše kultúrne
dedičstvo, ktoré je potrebné zachovávať pre ďalšie generácie národa, veríme v demokraciu
a právny štát riadený zvolenými zástupcami národa, rešpektujeme ústavu a zákony Slovenskej
republiky, uznávame právo kaţdého národa na existenciu a sebaurčenie, veríme v silu národa,
ktorý si dokáţe chrániť svoje práva a slobody, vlastenectvo a racionalitu povaţujeme za jeden
z hlavných pilierov fungujúcej občianskej spoločnosti, odmietame šovinizmus a nadraďovanie sa
nad inými kultúrami a etnikami, multikulturalizmus nepovaţujeme za správne smerovanie našej
spoločnosti, veríme v slobodu slova, slobodu prejavu, vyjadrovania, zhromaţďovania
a zdruţovania sa, veríme v právo na súkromný majetok a slobodné podnikanie, tradičnú rodinu
povaţujeme za základnú jednotku spoločnosti, vzdelanie a rozvoj schopností zvyšuje úroveň
vyspelosti spoločnosti, podporu rozvoja domácej výroby a pracovnej sily povaţujeme za
dlhodobý efektívny nástroj ekonomického rastu krajiny, ochranu prírody a efektívne vyuţívanie
prírodného bohatstva povaţujeme za jeden zo základných princípov dlhodobo udrţateľného
rozvoja“.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia na č. l. 2, posledný odsek, sudca konštatuje,
ţe „S.“, podľa verejne dostupných zdrojov je nacionálne orientovaným občianskym zdruţením,
ktoré neskrýva sympatie k Slovenskému štátu z obdobia rokov
1939-1945. Za verejný zdroj označil w. a pravdepodobne vychádzal z výpisu z Wikipédie,
slobodnej encyklopédie na č.l. 120-121, z ktorého je odcitovaná konštatácia v predchádzajúcej
vete. Nie je zrejmé na základe akých konkrétnych skutočností a dôkazov sudca dospel k
rezultátu, ţe občianske zdruţenie S. nerešpektuje hodnoty liberálnej demokracie. Sudca pritom ani
neuviedol, o ktoré konkrétne hodnoty liberálnej demokracie má ísť. Zdroj Wikipédia, ktorého
obsah môţe ktokoľvek editovať svojimi subjektívnymi postrehmi a úvahami, a úvahy niektorých
historikov (navyše ani nekonkretizovaných), takými konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi nie
sú. Uznesenie sudcu v tejto časti je nepreskúmateľné. Ide vyslovene iba o subjektívne
a nesprávne úvahy sudcu.
V tejto spojitosti povaţuje najvyšší súd za potrebné uviesť, ţe toto občianske zdruţenie
na Slovensku pôsobí legálne a príslušné štátne orgány jeho činnosť nevyhlásili za nezákonnú.
Trestný čin ublíţenia na zdraví v zmysle § 156 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. spácha kto
inému úmyselne ublíţi na zdraví z osobitného motívu.
Trestný čin výtrţníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák. spácha kto sa
dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti
alebo výtrţnosti najmä tým, ţe napadne iného, z osobitného motívu.
V zmysle § 140 písm. e) Tr. zák. osobitným motívom sa rozumie spáchanie trestného
činu z národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti, nenávisti z dôvodu farby pleti, nenávisti
pre sexuálnu orientáciu.
Skutočnosti duševného (psychického) ţivota významné pre právny záver o tom, či tu je
zavinenie vo vzťahu k rasovému motívu, sú predmetom dokazovania práve tak, ako všetky
ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného činu.
Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o zavinení, nemoţno vopred
prikladať osobitný význam ţiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na zavinenie a jeho formu
treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých mal byť trestný čin spáchaný
a zo všetkých vykonaných dôkazov významných z tohto hľadiska.
Základnou poţiadavkou spravodlivého procesu vyplývajúcou z prezumpcie neviny je,
aby vina obvineného bola preukázaná, pokiaľ ide o kaţdý znak trestného činu (aj „osobitný
motív spáchania trestného činu z rasovej nenávisti“) bez rozumných pochybností, či mimo
rozumnú pochybnosť. Za rozumnú pochybnosť je potom povaţovaná taká pochybnosť, ktorá by
spôsobila, ţe súd po starostlivom, objektívnom a nestrannom zhodnotení všetkých dôkazov by
bol tak nerozhodný, ţe by nemohol povedať, ţe získal ustálené presvedčenie o vine obvineného.
Je to taká pochybnosť, ktorá by u rozumnej osoby zapríčinila, ţe by zaváhala alebo zastavila sa
pri vybavovaní dôleţitejšej ţivotnej udalosti. Nemôţe ísť len o imaginárnu pochybnosť,
ani pochybnosť zaloţenú iba na rozmare alebo určitej nálade, či na domnienke alebo dohade.
Uvedené rovnako platí aj pri zisťovaní materiálnych podmienok potrebných pri rozhodovaní
o väzbe v zmysle § 71 ods. 1, prvá veta Tr. por. (ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu,
ţe skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú
dôvody na podozrenie, ţe tento skutok spáchal obvinený).
Nie je moţné poprieť, ţe trestný súdny proces je úzko zameraný na zisťovanie
skutočnosti a hľadanie pravdy, ale skutočnosť a pravda musia byť hľadané správnym
a zákonným spôsobom v súvislosti so širším záujmom na výkone spravodlivosti. Domnienka
a špekulácia sú v trestnom súdnom procese rigorózne neprípustné a sú posudzované ako
„zlé slúžky“ vo veci spravodlivosti.
Závery sudcu, ktorý cez vlastnú úvahovú interpretáciu dospel k zisteniu o naplnení znaku
osobitného motívu spáchania trestného činu z rasovej nenávisti obvineným, sú nielen predčasné,
zjavne neodôvodnené, arbitrárne (svojvoľné), ale zároveň aj v rozpore so zásadou prezumpcie
neviny. Takýto záver je totiţ i v extrémnom nesúlade s doposiaľ vykonanými dôkazmi.
Zo zásady spravodlivého súdneho konania vyplýva potreba aj pri rozhodovaní o väzbe,
aby odôvodnenie podozrenia o spáchaní skutku naplňujúceho znak osobitný motív z rasovej
nenávisti malo reálnu oporu v obsahu doposiaľ vykonaných dôkazov.
Ak v odôvodnení výroku vo vzťahu k niektorému zo zákonných znakov trestného činu
absentuje preskúmateľnosť, potom je takéto rozhodnutie z hľadiska spravodlivého súdneho
konania neudrţateľné.
Zo zásady spravodlivého súdneho procesu fair trial vyplýva tieţ nutnosť, aby rozhodnutie
o väzbe bolo a aj sa javilo ako spravodlivé. Musí byť koherentné a presvedčivé.
Preukázanie motívu rasovej nenávisti nie je moţné oprieť iba o úvahy sudcu, resp. len
o súdnu interpretáciu lajknutia cez hodnotenie dôkazov, ktorými sa sudca snaţí nahrádzať
alebo simulovať myšlienkové pochody obvineného v súvislosti s lajknutím občianskeho
zdruţenia. Lajknutie samo osebe, bez neprípustnej a účelovo-špekulatívnej doplňujúcej úvahy
a výkladu sudcu, nezakladá ani dôvodné podozrenie z naplnenia formálneho znaku „osobitný
motív z rasovej nenávisti“ podľa § 140 písm. e) Tr. zák. Takýto mechanizmus by imputačne
mohol podsúvať obvinenému do vôľovej stránky zavinenia to, čo nikdy neprejavil, nepovedal,
nechcel ani nemusel mieniť. Pri zisťovaní tejto okolnosti je obligatórna povinnosť sudcu ustáliť,
či ide o zodpovednosť konajúceho za svoje činy a ich následky aj po subjektívnej stránke.
Sťaţnostný súd ani v štádiu rozhodovania o väzbe nemôţe akceptovať, aby sa obvinenému
konanie po subjektívnej stránke nepreukázané, imputáciou prirátalo vo forme zavinenia, čo i len
vo forme dôvodného podozrenia.
Nie je moţné jednoducho prijať predstavu, ţe by ktorýkoľvek orgán činný v trestnom
konaní, vrátane sudcu, mohol bez vykonania presvedčivých dôkazov vedieť, čo si obvinený
myslel, čo sledoval alebo čo chcel dosiahnuť lajknutím občianskeho zdruţenia na facebooku.
Z doterajších dôkazov nie je moţné vyvodiť spoľahlivý záver o tom, ţe lajknutie
občianskeho zdruţenia napĺňa znak „osobitný motív z rasovej nenávisti“.
Prokurátor, ale aj sudca bez jediného relevantného priameho dôkazu smerujúceho
k preukázaniu zavinenia osobitným motívom z rasovej nenávisti aspoň vo forme dôvodného
podozrenia, ako základného postulátu subjektívnej stránky trestného činu vychádzali iba
z vlastného výkladu lajknutia občianskeho zdruţenia na facebooku obvineným. Zaloţili svoje
závery o naplnení znaku „osobitného motívu z rasovej nenávisti“ iba na predpoklade,
domnienke, resp. na interpretačnej špekulácii.
Domnienka vyznievajúca absolútne v neprospech obvineného je právne neprijateľná,
nielen vzhľadom na moţnosť jej vyvratiteľnosti, ale i na v trestnom práve vylúčenej moţnosti
výkladu pochybnosti v neprospech obvineného (obligatórna aplikácia zásady „in dubio pro reo“).
Sudca sa namiesto reálneho posúdenia lajknutia občianskeho zdruţenia, zameral viac
na domnienkovú konštrukciu a myšlienkovú dedukciu o duševných pochodoch obvineného
a na úvahy o tom, čo si myslel obvinený P. a vlastným špekulatívnym výkladom hypotetického
myslenia obvineného následne ustálil záver o naplnení formálneho zákonného znaku a naplnení
subjektívnej stránky „osobitného motívu z rasovej nenávisti“.
Na margo vyjadreného je potrebné dodať uţ iba to, ţe OČTK a ani sudca pre prípravné
konanie nemali bez akýchkoľvek pochybností preukázané, ţe práve obvinený lajkol spomínanú
stránku. Neexistuje o tom dôkaz, ktorý by to potvrdzoval.
V demokratickom a právnom štáte je vylúčené, aby trestné právo zašlo aţ tak ďaleko,
ţe sa stane nástrojom postihovania uţ aj toho, čo si páchateľ myslel, resp. mohol myslieť,
bez toho, aby páchateľ urobil konkrétne kroky smerujúce k hypotetickému výkladovému záveru
orgánu činného v trestnom konaní, vrátane sudcu. Ani sudca jednoducho nemá reálnu moţnosť
opticky nahliadnuť do duševných pochodov obvineného. Toto platí aj v etape rozhodovania
o väzbe, resp. vzatí do väzby.
Sťaţnostný súd si je vedomý toho, ţe pohnútka, ktorej charakteristika je v danom prípade
súčasťou popisu skutkovej podstaty trestných činov, bude musieť byť predmetom ďalšieho
dokazovania, ale v terajšej etape rozhodovania o väzbe je nevyhnutné uzavrieť,
ţe doteraz vykonanými dôkazmi nie je preukázaný osobitný motív spáchania skutku z rasovej
nenávisti ani v rovine dôvodného podozrenia a napokon aj samotný sudca pre prípravné konanie
konštatoval, ţe obvinený neverbalizoval motív konania.
Najvyšší súd konštatuje, ţe za daného stavu je výraznou mierou oslabená samotná
dôvodnosť podozrenia a vznesenie obvinenia. Doteraz extrémnym spôsobom jednosmerne
a selektívne zhromaţďované dôkazy výlučne v neprospech obvineného pri nerešpektovaní práva
obvineného na obhajobu mimoriadne váţne a významným spôsobom spochybňujú intenzitu
a rozsah dôvodného podozrenia z trestnej činnosti obvineného. Je nepochopiteľné, ţe to nezistil
ani prokurátor, ani sudca pre prípravné konanie.
Sudca, ako je na to poukázané uţ v predchádzajúcich častiach uznesenia, sa nezaoberal
relevantnými otázkami, ktoré pre vzatie obvineného do väzby boli kľúčové.
Je pravda, ţe v danej etape konania a v súvislosti s väzobným rozhodovaním sa dôkazy
nevyhodnocujú takým spôsobom, ako je to v rámci meritórneho rozhodovania na hlavnom
pojednávaní. Nevyţaduje sa tu poţiadavka úplnej istoty, ale stačí, ak doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, ţe skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, napĺňa znaky
konkrétnych trestných činov a zároveň existuje dôvodné podozrenie, ţe na týchto sa podieľal
obvinený.
Rozsah dôvodnosti podozrenia z pohľadu existencie materiálnych podmienok väzby
konkrétneho obvineného musí uţ momentom jeho vzatia do väzby byť daný, zásadne iba
v podobe zákonným spôsobom vykonaných dôkazov.
Pokiaľ ide o ďalšiu materiálnu podmienku, a to v podobe dôvodu väzby podľa písm. c)
ods. 1 § 71 Tr. por. najvyšší súd uvádza, ţe je síce pravdou, ţe obvinený uţ bol v minulosti
odsúdený pre trestné činy ublíţenia na zdraví a výtrţníctva spáchané jedným skutkom,
kvalifikačne iba za prvé odseky, ale ešte v roku 2011.
V súčasnom štádiu trestného stíhania nízka intenzita dôvodnosti podozrenia, ţe obvinený
mal spáchať skutok, pre ktorý je trestne stíhaný, neprítomnosť ani jedného dôkazu na právnu
kvalifikáciu konania obvineného aj podľa ods. 2 písm. b) § 156 a ods. 2 písm. a) § 364 Tr. zák.
a päťročný časový odstup od zatiaľ jediného odsúdenia za trestnú činnosť obdobnej povahy
najvyšší súd viedli k záveru, ţe dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. neexistuje.
Najvyšší súd nevylučuje, ţe v prípade preukázania zvýšenia dôvodnosti podozrenia,
ţe obvinený spáchal skutok, pre ktorý je trestne stíhaný a zistení konkrétnych skutočnosti
odôvodňujúcich obavu z konania predpokladaného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) Tr. por.,
nemôţe byť v budúcnosti vzatý do väzby.
Na podklade vyjadreného najvyšší súd rozhodol tak ako sa uvádza v enunciáte uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná.
Bratislava, 2. marec 2017
JUDr. Štefan H a r a b i n, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Sylvia Machalová