Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2d9/400345.998364.pdf
PDF · 236.92 KB
No categories available
4Sžo/29/2016
Najvyšší súd 4Sžo/29/2016
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemkovej PhD. a z členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry
Príbelskej PhD., v právnej veci žalobcu: FELBERMAYR SLOVAKIA, s.r.o.,
Galvaniho 24, Bratislava, IČO: 35 801 328, zastúpený: IURISTICO, s.r.o., Štefánikova 26,
Košice, JUDr. Matej Kukura, advokát a konateľ, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.: 20379/2011/SCLVD-42694 zo dňa
19. augusta 2011, konajúc o odvolaní žalobcu zo dňa 5. februára 2016 a odvolaní žalovaného
zo dňa 3. februára 2016 proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/43/12-103
zo dňa 16. decembra 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2S/43/12-103 z dňa 16. decembra 2015 p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
433,79 € na účet advokáta žalobcu IURISTICO, s.r.o., Košice, do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
1.
1.1 Napadnutým rozsudkom Krajský súd Bratislava rozhodol, že preskúmavané
rozhodnutia správnych orgánov (žalovaného i prvostupňového správneho orgánu) zrušuje
podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a vec vracia
žalovanému na ďalšie konanie.
1.2 Krajský súd v Bratislave skúmal žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného
č.p.: 20379/2011/SCLVD-42694 zo dňa 19.08.2011, ktorým žalovaný zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil rozhodnutie Leteckého úradu SR č.p.: 5221/301-52/2011 zo dňa
07.06.2011 o uložení pokuty žalobcovi vo výške 3 000,- € podľa § 51 ods. 3 písm. e/ zákona
č. 143/1998 Z.z. o civilnom letectve v znení neskorších predpisov (ďalej len „letecký zákon“)
za opakované ohrozenie bezpečnosti leteckej prevádzky bez súhlasu leteckého úradu, ktorého
sa dopustil tým, že v územnom obvode Letiska Košice na svojich pozemkoch v k.ú. Barca,
obec Košice – Barca (areál FELBERMAYR):
a) dňa 26.04.2011 v čase 07:24 - 07:30 hod. na severovýchodnom okraji areálu
FELBERMAYR došlo k vysunutiu ramena autožeriava cca do výšky roviny očí
riadiaceho Stanovišťa TWR Košice, teda min. 263 m n.m. bez vedomia TWR,
resp. prevádzkovateľa Letiska Košice; a
b) dňa 23.03.2011 minimálne v čase od 11:55 do 13:00 hod. došlo k vysunutiu ramena
autožeriava nad úroveň najvyššieho bodu riadiacej veže Letiska Košice, teda min. 266
m n. m. Bpv bez vedomia TWR, resp. prevádzkovateľa Letiska Košice. Uvedenými
konaniami došlo k narušeniu ochranného pásma prechodovej plochy Letiska Košice,
leteckého pozemného zariadenia okrskového prehľadového rádiolokátora SRE,
leteckého pozemného zariadenia všesmerového rádiomajáka D-VOR/DME KSC.
1.3 Z pripojených administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov
krajský súd zistil, že rozhodnutím č.j.: 313-477-OP/2001-2116 zo dňa 09.11.2001 Letecký
úrad Slovenskej republiky rozhodol o určení ochranných pásiem Letiska Košice vrátane
leteckých pozemných zariadení, pričom v rozhodnutí vymedzil aj ochranné pásmo
prechodovej plochy letiska, leteckého pozemného zariadenia okrskového prehľadového
rádiolokátoru SRE a leteckého pozemného zariadenia všesmerového rádiomajáka D-
VOR/DME KSC.
1.4 Krajský sú ďalej zistil, že na základe vnútorného listu riaditeľa sekcie
navigačných služieb a letísk Leteckého úradu SR zo dňa 04.04.2011 a pripojenej
fotodokumentácie ku skutku zo dňa 23.03.2011 a na základe oznámenia o udalosti v leteckej
prevádzke podanej pracovníkom TWR Košice ku skutku zo dňa 26.04.2011 začal Letecký
úrad SR voči žalobcovi správne konanie vo veci podozrenia zo spáchania správneho deliktu
podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona. Upovedomenie o začatí konania doručil
žalobcovi, ktorého predvolal na ústne pojednávanie, vypočul jeho zástupcu a vydal dňa
07.06.2011 rozhodnutie č.p.: 5221/301-52/2011, ktorým uložil žalobcov pokutu vo výške
3 000,- € za ohrozenie bezpečnosti leteckej prevádzky bez súhlasu leteckého úradu
na skutkovom základe opísanom v bode 1.2 odôvodnenia tohto rozsudku. V odôvodnení
rozhodnutia poukázal prvostupňový správny orgán na ochranné pásma Letiska Košice vrátane
leteckých pozemných zariadení a uviedol, že v konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré
by zbavili žalobcu objektívnej zodpovednosti za porušenie obmedzení vyplývajúcich
z existencie ochranných pásiem. Pri určovaní výšky pokuty prihliadol na charakter
a závažnosť zisteného protiprávneho konania spočívajúceho v opakovanom porušení
ochranných pásiem letiska a leteckých pozemných zariadení, čím došlo k ohrozeniu leteckej
prevádzky na letisku. Zvážil aj skutočnosť, že letecký úrad neeviduje v tejto súvislosti žiadnu
nehodu ani vážny incident. Preto považoval uloženú výšku pokuty za primeranú.
1.5 Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu
dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dňa
27.11.2013 vyhlásil rozsudok č. k. 2S 43/2012-44, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie
žalovaného č. p.: 20379/2011/SCLVD-42694 zo dňa 19.08.2011 i prvostupňové rozhodnutie
Leteckého úradu SR č. p.: 5221/201-52/2011 zo dňa 07.06.2011 podľa § 250j ods. 2 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Preskúmal
predovšetkým opodstatnenosť žiadosti žalobcu o doručenie napadnutého rozhodnutia jeho
právnemu zástupcovi a dospel k záveru, že táto žiadosť nie je dôvodná. Na základe obsahu
administratívneho spisu v predmetnej veci konštatoval, že od štádia odvolacieho konania bol
žalobca zastúpený právnym zástupcom (spoločnosťou IURISTICO, s.r.o.), ktorej udelil
plnomocenstvo pre celé konanie a po podaní odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu
toto plnomocenstvo správnemu orgánu predložil. V zmysle § 25 ods. 5 správneho poriadku,
ktorého právneho režimu konanie podľa leteckého zákona podlieha (§55 ods. 1 leteckého
zákona), mal žalovaný doručiť napadnuté rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobcu, tak ako
to urobil správny orgán prvého stupňa v prípade upovedomenia o odstúpení odvolania
žalovanému. Napadnuté druhostupňové rozhodnutie z neznámych príčin nebolo doručené
právnemu zástupcovi žalobcu, ale priamo žalobcovi dňa 24.08.2011, kedy podľa doložky
vyznačenej na samotnom rozhodnutí nadobudlo toto rozhodnutie právoplatnosť.
1.6 Krajský súd ďalej uviedol, že Občiansky súdny poriadok umožňuje správnemu
súdu uložiť žalovanému správnemu orgánu povinnosť doručiť rozhodnutie tomu, kto tvrdí,
že mu rozhodnutie nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať
(tzv. opomenutý účastník), a to na základe jeho žiadosti a za predpokladu, že od vydania
takéhoto rozhodnutia neuplynula lehota troch rokov. Konštatoval, že v prejednávanej veci
dôvod na zmienený postup podľa § 250b ods. 2 O.s.p. nebol daný, nakoľko so žalobcom
sa v správnom konaní riadne konalo a napadnuté druhostupňové rozhodnutie mu aj bolo
doručené, aj keď namiesto neho malo byť rozhodnutie podľa zákona doručované len jeho
právnemu zástupcovi. Z obsahu žaloby považoval za zrejmé, že právny zástupca žalobcu
sa s napadnutým rozhodnutím žalovaného oboznámil, keďže proti nemu podal kvalifikovanú
správnu žalobu. Pokyn na doručovanie napadnutého rozhodnutia právnemu zástupcovi
žalobcu by za daných okolností bol podľa názoru prvostupňového súdu zbytočným
formalizmom, ktorý by nemohol viesť k ničomu inému než k vecnému prejednaniu
už uplatnených žalobných dôvodov. Nakoľko bolo nesporným faktom, že napadnuté
rozhodnutie nebolo riadne doručené právnemu zástupcovi žalobcu s plnou mocou pre celé
správne konanie, nepočítal súd dvojmesačnú lehotu na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O.s.p.)
od doručenia rozhodnutia žalobcovi, ale vychádzal zo skutočnosti, že toto rozhodnutie sa jeho
právnemu zástupcovi stalo známym najneskôr v deň predchádzajúci podaniu žaloby
tunajšiemu súdu na poštovú prepravu dňa 06.02.2012. Krajský súd preto považoval žalobu za
podanú včas a v zákonnej lehote a bez pokynu žalovanému na opätovné doručovanie
rozhodnutia právnemu zástupcovi žalobcu pristúpil z dôvodu procesnej ekonómie k vecnému
prejednaniu žalobných dôvodov.
1.7 Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté druhostupňové
rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je potrebné podľa
§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie (bližšie pozri
body 1.12 až 1.17 odôvodnenia tohto rozhodnutia), nakoľko v prípade viacčinného súbehu
spoločne prejednaných deliktov by čiastočné zrušenie rozhodnutí správnych orgánov oboch
stupňov o uložení pokuty v tej časti, ktorá sa týkala skutkovo nepodloženého konania žalobcu
zo dňa 26.04.2011, prekračovalo medze rozhodovacích právomocí správneho súdu podľa
§ 250j O.s.p., pričom o trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal
žalobcovi právo na náhradu trov v rozsahu ½ vynaložených nákladov vyčíslených právnym
zástupcom žalobcu, pričom dôvod hodný osobitného zreteľa pre krátenie priznaných trov
videl súd v len čiastočnom úspechu žalobcu, keď v jednom z dvoch spoločne
sankcionovaných konaní bolo napadnuté rozhodnutie v medziach zákona.
1.8 Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Sžo/41/2014
zo dňa 15.07.2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 43/12-44 zo dňa
27.12.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že pokiaľ
krajský súd návrh žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému doručiť napadnuté rozhodnutie
právnemu zástupcovi žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný, vykonal súdny prieskum zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a v merite veci rozhodol rozsudkom, vec po právnej stránke
nesprávne posúdil. Odvolací súd uviedol, že povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom
konaní bude predovšetkým uložiť žalovanému povinnosť doručiť žalobou napadnuté
rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobcu a po nadobudnutí právoplatnosti toto rozhodnutie
preskúmať v rozsahu žalobných dôvodov a vo veci samej opätovne rozhodnúť.
1.9 Krajský súd v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
rešpektoval jeho pokyn a uznesením č.k. 2S/43/2012-93 zo dňa 27.08.2015 podľa § 250b
ods. 2 O.s.p. uložil žalovanému povinnosť doručiť právnemu zástupcovi žalobcu rozhodnutie
č. 20379/2011/SCLVD-42694 zo dňa 19.08.2011 do 15 dní.
1.10 V písomnom podaní doručeným krajskému súdu dňa 30.11.2015 žalobca
potvrdil, že mu dňa 01.10.2015 bolo na adresu jeho právneho zástupcu doručené rozhodnutie
žalovaného zo dňa 19.08.2011 (jeho notársky overená kópia). K veci uviedol, že na podanej
žalobe v plnom rozsahu zotrváva. Zároveň upozornil na nutnosť prihliadať k márnemu
uplynutiu subjektívnej i objektívnej prekluzívnej lehoty pre uloženie sankcie podľa § 52
leteckého zákona, v ktorých bolo potrebné konanie právoplatne ukončiť. Tvrdil, že obe tieto
lehoty, s prihliadnutím k času tvrdeného spáchania deliktu a k dátumu riadneho doručenia
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu žalobcovi na adresu jeho právneho zástupcu pre
celé konanie (01.10.2015), už uplynuli. Konanie o uložení pokuty by preto malo byť podľa
názoru žalobcu bez ďalšieho zastavené. Mal za to, že nakoľko ide o rozhodovanie
o sankciách, súd by mohol v rámci plnej jurisdikcie aj sám o zastavení konania rozhodnúť bez
toho, aby rozhodnutie žalovaného zrušoval a vec mu vracal na ďalšie konanie. Alternatívne,
ak by sa krajský súd nestotožnil s nutnosťou zastavenia konania, poukázal žalobca na žalobné
dôvody a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie.
1.11 V ďalšom konaní krajský súd opätovne preskúmal zákonnosť napadnutého
rozhodnutia a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal a to na podklade dôvodov, ktoré
uviedol žalobca v podanej žalobe. Keďže Najvyšší súd SR sa vo vyššie označenom
rozhodnutí k meritu veci nevyjadril a zároveň neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali korekciu skoršieho právneho názoru krajského súdu, senát poukázal svoje
právne závery, ktoré vyslovil v rozsudku zo dňa 27.11.2013, na ktorých v celom rozsahu
zotrval aj v rozsudku zo dňa 16. decembra 2015, č.k. 2S/43/2012-103.
1.12 V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, pokiaľ ide o skutok zo dňa
23.03.2011, podľa názoru krajského súdu, správne orgány v konaní dostatočne zistili
skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili, pričom svoje závery
týkajúce sa zodpovednosti žalobcu za správny delikt aj náležite odôvodnili. K meritu veci
krajský súd uviedol, že sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu o nesprávnom právnom posúdení
veci zo strany správnych orgánov a považoval za účelovú argumentáciu žalobcu. Krajský súd
v zhode so žalovaným zaujal názor, že vztýčenie ramena autožeriava do výšky zasahujúcej
do ochranných pásiem letiska a leteckých pozemných zariadení možno na účely uvedeného
ustanovenia leteckého zákona považovať za zriadenie zariadenia nestavebnej povahy, ktoré
bez súhlasu leteckého úradu môže ohroziť bezpečnosť leteckej prevádzky. Pokiaľ teda
správny orgán prvého stupňa i žalovaný posúdili konanie žalobcu podľa § 51 ods. 3 písm. e/
leteckého zákona, postupovali podľa názoru súdu v súlade so zákonom a v jeho medziach.
Pri výklade predmetného ustanovenia je potrebné vychádzať z jeho účelu, ktorým je
zabezpečenie ochrany leteckej prevádzky pred zriaďovaním stavieb a akýchkoľvek
nestavebných zariadení, ktoré by mohli tvoriť trvalú či dočasnú prekážku bezpečnej leteckej
prevádzky či bezporuchového chodu leteckých pozemných zariadení. Teleologickým
výkladom tejto právnej normy preto nebolo možné podľa názoru krajského súdu dospieť
k inému záveru, než je taký, že v ochranných pásmach letiska sa nemôžu pohybovať stavebné
či iné mechanizmy, ktoré by ktoroukoľvek svojou časťou a po ľubovoľnú dobu bez súhlasu
prevádzkovateľa letiska či leteckého úradu do týchto ochranných pásiem zasahovali. Nie je
pritom rozhodujúca intenzita letovej prevádzky na danom letisku ani nízka pravdepodobnosť
kolízie lietadla s takýmto zasahujúcim zariadením. Každý, kto uvedené zákazy poruší
bez súhlasu leteckého úradu, ohrozuje bezpečnosť leteckej prevádzky a dopúšťa sa tak
správneho deliktu.
1.13 K predmetnému skutku zo dňa 23.03.2011 (uvedený vo výroku prvostupňového
rozhodnutia pod písm. B), zaujal krajský súd názor, že správne orgány v konaní dostatočne
zistili skutkový stav a umožnili žalobcovi uplatniť v konaní všetky zákonom garantované
procesné práva. Žalobca musel vedieť a podľa výpovede jeho zástupcu na pojednávaní
pred správnym orgánom prvého stupňa aj vedel, že vztyčovaním ramena autožeriava v areáli
spoločnosti na úroveň riadiacej veže letiska zasahuje do ochranných pásiem letiska
a leteckých pozemných zariadení, čím môže ohroziť bezpečnosť leteckej prevádzky. Týmto
konaním naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého
zákona, bez zreteľa na to, aký bol obsah územného plánu danej lokality, ktorý z deliktuálnou
zodpovednosťou žalobcu prakticky nesúvisí. Krajský súd sa stotožnil so závermi žalovaného,
že zodpovednosť za predmetný správny delikt je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu
na zavinenie, čo znamená, že je právne bezvýznamné, či autožeriav, prevádzkou ktorého bol
porušený zákon, ovládal zamestnanec žalobcu alebo „servisný technik z Rakúska“
bez dostatočného poučenia o povinnostiach vyplývajúcich zo zákona.
1.14 Avšak pokiaľ ide o skutok zo dňa 26.04.2011 (v rozhodnutí Leteckého úradu
SR uvedený pod bodom A) krajský súd uviedol, že podľa obsahu administratívneho spisu
jediným podkladom pre rozhodnutie v tomto bode bola fotokópia oznámenia o udalosti
v leteckej prevádzke, podaného zamestnancom Letiska Košice, podľa ktorého v uvedený deň
bol riadiacou vežou v ochranných pásmach letiska zaregistrovaný žeriav vysúvajúci rameno
v areáli žalobcu, pričom rameno bolo vysunuté „cca do výšky roviny očí riadiaceho TWR
na niekoľko minút bez vedomia TWR resp. orgánu Letiska Košice“.
1.15 Krajský súd poukázal na to, že žalobca v konaní pred správnym orgánom
opísané konanie poprel a uviedol, že pokiaľ neexistuje fotodokumentácia k spomínanej
udalosti, považuje to len za tvrdenie bez dôkazov. Správny orgán prvého stupňa
ani v odvolacom konaní žalovaný obsah predmetného oznámenia o udalosti v leteckej
prevádzke nijako nepreverili a nezabezpečili žiadne ďalšie podklady pre rozhodnutie o tomto
skutku. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s týmito námietkami žalobcu
riadne nevysporiadal. Za týchto okolností považoval teda krajský súd rozhodnutie správnych
orgánov o uložení pokuty za spáchanie skutku zo dňa 26.04.2011 za nezákonné, pretože
zistenie skutkového stavu bolo v tejto časti nedostačujúce na posúdenie veci a porušenie
zákona nebolo žalobcovi dostatočne preukázané. Podľa leteckého zákona nemá predmetné
oznámenie o udalosti v leteckej prevádzke vyššiu hodnovernosť alebo dôkaznú silu
ako ktorýkoľvek iný dôkaz. Keďže žalobca spáchanie tohto skutku poprel a správny orgán
nemal k dispozícii okrem oznámenia o udalosti v leteckej prevádzke žiaden iný podklad
pre založenie deliktuálnej zodpovednosti žalobcu, považoval krajský súd rozhodnutia
správnych orgánov oboch stupňov o uložení pokuty za spáchanie skutku zo dňa 26.04.2011
za nezákonné, pretože zistenie skutkového stavu bolo v tejto časti nedostačujúce na posúdenie
veci.
1.16 Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu ohľadom plynutia času určeného zákonom
na uloženie sankcie za správny delikt, krajský súd uviedol, že objektívna trojročná lehota
pre uloženie pokuty za skutky zo dňa 23.03.2011 a 26.04.2011 začala plynúť odo dňa, kedy
malo k porušeniu povinnosti dôjsť. Subjektívna lehota v trvaní jeden rok na rozhodnutie
o uložení pokuty začala plynúť najneskôr od začatia správneho konania, ktoré bolo žalobcovi
oznámené dňa 09.05.2011. O uložení sankcie rozhodli správne orgány oboch stupňov ešte
v roku 2011, teda v rámci subjektívnej i objektívnej lehoty podľa § 52 leteckého zákona.
Žalobca podal na krajskom súde žalobu proti napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu
v mesiaci február 2012. Podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia
sa v zmysle § 246d O.s.p. prerušilo plynutie lehôt stanovených v § 52 leteckého zákona
pre zánik zodpovednosti za správny delikt. V tejto súvislosti nebolo rozhodujúce, kedy
nadobudlo napadnuté rozhodnutie právoplatnosť. Keďže konanie na súde sa doposiaľ
právoplatne neskončilo, krajský súd skonštatoval, že objektívna ani subjektívna lehota určená
pre zánik zodpovednosti za správny delikt podľa § 51 ods. 3 písm. e/ leteckého zákona
uplynúť nemohla. Z uvedených dôvodov sa krajský súd nestotožnil s názorom žalobcu,
že pre uplynutie lehôt podľa § 52 leteckého zákona je potrebné konanie vo veci zastaviť,
ale naopak dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím správneho
orgánu prvého stupňa bolo potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vrátiť veci
žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný.
1.17 O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal
žalobcovi plnú náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil, pričom pokiaľ ide o rozsah priznanej
náhrady trov, krajský súd prehodnotil svoj názor uvedený v skoršom rozsudku zo dňa
27.11.2013, týkajúci sa krátenia trov v konaní úspešného žalobcu, nakoľko mieru úspechu
v konaní posudzoval podľa jeho výsledku, ktorým bolo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
2.
2.1 Následne proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 2S/43/2012-103 zo dňa
16.12.2015 podal odvolanie žalobca (krajskému súdu telefaxom doručené dňa 05.02.2016).
Rovnako podal odvolanie aj žalovaný svojim podaním zo dňa 03.02.2016, podaným na pošte
dňa 05.02.2016.
3.
3.1 Žalobca vo svojom odvolaní dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., kde sa domáhal najmä toho, že súd nesprávne právne
posúdil skutočnosť, že k riadnemu doručeniu druhostupňového správneho rozhodnutia došlo
až 01.10.2015, a teda boli prekročené prekluzívne lehoty na uloženie sankcie podľa § 52
leteckého zákona. Dôsledkom toho je skutočnosť, že už nemôže dôjsť k uloženiu sankcie
a konanie musí byť zastavené. Krajský súd mal teda po správnosti, rozhodnutia správnych
orgánov zrušiť a konanie o uložení pokuty sám zastaviť, prípadne tieto rozhodnutia zrušiť
a vec im vrátiť s pokynom na zastavenie konania.
3.2 Žalobca zároveň v odvolaní tvrdí, že má aktívnu legitimáciu ohľadom podania
tohto odvolania, dovolávajúc sa analógie s trestným konaním, kde sa pripúšťa,
aby obžalovaný podal odvolanie aj v prípade, ak bol spod žaloby oslobodený, avšak domáha
sa toho, aby bol oslobodený na základe priaznivejšieho zákonného dôvodu. Zároveň
si uplatnil aj náhradu trov právnej služby za toto odvolanie.
3.3 Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/43/2012-103 zo dňa 16.12.2015 sa mení tak,
že rozhodnutia správnych orgánov sa zrušujú a konanie žalovaného sa zastavuje, pričom
žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy celého konania.
10 4Sžo/29/2016
4.
4.1 Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/43/2012-103 zo dňa
16.12.2015 sa odvolal aj žalovaný, a to podaním z dňa 03.02.2016 (bod 2.1), a to v celom
rozsahu.
4.2 Žalovaný odôvodňuje svoje odvolanie tým, že krajský súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.)
4.3 Žalovaný sa nestotožňuje so závermi krajského súdu pokiaľ ide o posúdenie
skutku žalobcu zo dňa 26.04.2011 (body 1.14 – 1.15). Predmetné oznámenie o udalosti podal
štátny podnik Letové prevádzkové služby SR Leteckému úradu SR, a ten obsah oznámenia
vyhodnotil ako podnet a na jeho základe začal priestupkové konanie.
4.4 Predmetné oznámenie podal službukonajúci riadiaci letovej prevádzky
vo funkcie „Executive Supervisor – vedúci zmeny na stanovišti ATS“. Správny orgán nemal
žiadnu pochybnosť o pravdivosti a hodnovernosti údajov, ktoré táto osoba uviedla
v oznámení. Riadiaci letovej prevádzky je držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti
leteckého personálu, obsadzovanie funkcie riadiaceho letovej prevádzky podlieha prísnemu
výberu a okrem iného musí spĺňať prísne požiadavky na zdravotnú spôsobilosť.
4.5 Naviac oznámenie o udalosti v leteckej prevádzke zo dňa 26.04.2011 nie je
súkromno-právnou listinou, ale ide o hlásenie osoby činnej v civilnom letectve podľa
nariadenia vlády č. 661/2005 Z.z. o ohlasovaní udalosti v civilnom letectve. O hodnovernosti
skutočností uvedených v predmetnom oznámení nemožno mať pochybností, pokiaľ
sa nepreukáže opak. Podľa § 134 O.s.p. platí, že listiny vydané súdmi SR alebo inými
štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi
vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu
vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.
4.6 Účastník konania bol písomne poučený o svojich právach podľa § 33 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v predmetnom konaní však účastník nenavrhol vykonanie
11 4Sžo/29/2016
dôkazu, napríklad výsluch osoby, ktorá podala predmetné oznámenie o udalosti, nakoľko
účastník konania takýto dôkaz nenavrhol, správny orgán výsluch dotyčného riadiaceho
nevykonal a vychádzal z údajov uvedených v hodnovernej listine – predmetnom oznámení.
4.7 Skutočnosti uvedené v oznámení o udalosti umožňovali správnemu orgánu
vyvodiť nepochybný záver o tom, že k vztýčeniu ramena žeriava do určitej výšky došlo
a keďže nebol dôvod pochybovať o hodnovernosti údajov uvedených v oznámení o udalosti
a ani účastník konania nenavrhol vykonať žiadny dôkaz, údaje už ďalej žalovaný
nepreveroval.
4.8 Žalovaný vyjadril vo svojom odvolaní pochybnosti aj smerom k priznaniu trov
žalobcovi, keďže odvolanie proti pôvodnému rozsudku zo dňa 27.11.2013 podal žalovaný,
a tomuto odvolaniu žalovaného Najvyšší súd SR vyhovel, na základe čoho vo veci opätovne
konal KS BA. Žalovaný bol teda zaviazaný na platenie trov odvolacieho konania napriek
úspechu v odvolacom konaní.
4.9 Na základe týchto skutočností sa žalovaný domáha, aby odvolací súd zmenil
rozsudok krajského súdu č. k. 2S/43/2012-103 zo dňa 16.12.2015 tak, že žaloba žalobcu
sa v celom rozsahu zamieta alebo aby predmetný rozsudok zrušil ako vecne nesprávny a vrátil
mu vec na ďalšie konania. Ak by Najvyšší súd predmetný rozsudok potvrdil, žalovaný
navrhuje, aby zrušil výrok rozsudku v časti trov a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému
súdu.
5.
5.1 Dňa 16.03.2016 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného
k odvolaniu sa žalobcu, v ktorom žalovaný uviedol, že na dôvodoch uvedených v jeho
vlastnom odvolaní z dňa 03.2.2016 v celom rozsahu zotrváva.
5.2 K tvrdeniu žalobcu v jeho odvolaní, že krajský súd mal rozhodnúť tak,
že namiesto vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, ho bolo potrebné zastaviť, žalovaný
zastáva názor, že nebol dôvod na zastavenie konania. Konštatovanie Krajského súdu
v Bratislave, že podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia dochádza
k prerušeniu lehôt na uloženie sankcie je správny a zákonný.
12 4Sžo/29/2016
5.3 Naviac žalobca ani nie je legitimovaný na podanie odvolania proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, nakoľko predmetným rozhodnutím bolo žalobe žalobcu v plnom
rozsahu vyhovené. Podľa § 218 ods. 1 O.s.p. písm. b/ odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré
bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. U žalobcu absentuje subjektívna
prípustnosť odvolania, ktorá sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný
aspekt – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie.
5.4 Žalobca sa pre pripustenie aktívnej legitimácie na podanie odvolanie dovoláva na
základe analógie s trestným konaním, podľa názoru žalovaného, je takáto analógia v rámci
civilného konania podľa O.s.p. neprípustná. Civilné konanie je založené na inom základe
a iných právnych inštitútoch ako trestné konanie, a tak pripustiť analógiu trestného konania
v civilnom konaní by viedlo k prekročeniu právnej teórie a praxe.
6.
6.1 Dňa 23.03.2016 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalobcu k odvolaniu
žalovaného, v ktorom žalobca skonštatoval, že považuje za správny záver súdu, ohľadom
nepreukázania spáchania deliktu. Pokiaľ jediným podkladom pre rozhodnutie podľa obsahu
administratívneho spisu bola fotokópia oznámenia o udalosti v leteckej prevádzke, je zistenie
skutkového stavu v tejto časti nedostačujúce. Tu poukazuje žalobca na aplikáciu zásad
trestného práva, najmä vyšetrovacej zásady – in dubio pro reo.
6.2 Žalovaný sa dovoláva Oznámenia o udalosti v leteckej prevádzke a jeho vyššej
dôkaznej sily, tvrdiac, že má povahu verejnej listiny. Podľa názoru žalobcu však nejde
o listinu vydanú súdom, ani štátnym orgánom, ani osobitný predpis túto listinu nevyhlasuje
za verejnú. Nie je možné vychádzať z prezumpcie správnosti údajov v tejto listine.
6.3 Pokiaľ ide o námietku ohľadom trov konania, žalobca dodáva, že nosným
dôvodom zrušenia rozsudku prvostupňového súdu odvolacím súdom bol vlastný vadný
postup žalovaného, ktorý nebol spôsobilý riadne doručiť svoje rozhodnutie žalobcovi, týmto
si teda žalovaný vyvolal vlastné trovy i trovy žalobcu v predchádzajúcom konaní o odvolaní
i v pokračovaní tohto konania po vrátení krajskému súdu.
13 4Sžo/29/2016
6.4 Žalobca navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalovaného vyhodnotil
ako nedôvodné, zároveň si uplatňuje aj náhradu trov konania spojenú s podaním tohto
vyjadrenia.
7.
7.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaných odvolaní (§ 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolania prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.).
7.2 Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy
na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy
a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,
ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti
fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom
správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
7.3 Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
7.4 Odvolací súd po preštudovaní predloženého spisovaného materiálu, súdneho
14 4Sžo/29/2016
ako aj administratívneho spisu konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú logické,
sú v súlade so zákonom, vychádzajúce z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, a teda je
potrebného ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správne.
7.5 Odvolací súd na základe podaných odvolaní tak žalobcu ako aj žalovaného
a následných vzájomných vyjadrení k jednotlivým odvolaniam zistil, že sporným bodom
v predmetnom konaní ostalo posúdenie otázky súvisiacej s opisom skutku zo dňa 26.04.2011,
ktorý je kladený za vinu žalobcovi, ako aj posúdenie veci ohľadom plynutia času určeného
zákonom na uloženie sankcie v danej veci a rozhodnutie o trovách konania.
7.6 Podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“
alebo „SP“) § 3 upravuje, že správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy
fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne
orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania,
zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť,
aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,
a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých
sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správne orgány sú povinné svedomite
a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu
vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne
vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie správnych orgánov musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní
o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
7.7 Podľa § 32 ods. 1 a 2 SP, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom
nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania,
návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti
všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob
zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
15 4Sžo/29/2016
7.8 Podľa § 34 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 SP, na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny
a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré
sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba
dokazovať.
7.9 Podľa zákona č. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) v znení
účinnom v rozhodujúcom čase do 31.08.2011 (ďalej len „LZ“) § 51 ods. 3 písm. e/ letecký
úrad môže právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie uložiť pokutu
do 500 000,- Sk (16 600,- €), ak zriaďuje stavby a zariadenia nestavebnej povahy, ktoré môžu
ohroziť bezpečnosť leteckej prevádzky, bez súhlasu leteckého úradu.
7.10 Podľa § 52 LZ pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa,
keď sa ministerstvo alebo letecký úrad dozvedeli o porušení povinnosti, najneskôr však
do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
7.11 Podľa § 2 nariadenia vlády č. 661/2005 Z. z. sa na účely tohto nariadenia vlády
udalosťou v civilnom letectve rozumie prerušenie prevádzky, porucha, chybná funkcia alebo
iná neobvyklá okolnosť, ktorá má alebo môže mať vplyv na bezpečnosť civilného letectva
a ktorá sa nepovažuje za leteckú nehodu alebo incident podľa osobitného predpisu.
7.12 Podľa § 246d O.s.p., ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne,
disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon
rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti (V. časť O.s.p., Správne súdnictvo)
neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov,
ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších
územných celkov.
7.13 Skutok, ku ktorému malo dôjsť dňa 26.04.2011 (bližšie pozri body 1.7, 1.14, 4.3
až 4.7 tohto odôvodnenia rozsudku) a ktorý žalobca dôrazne poprel vo všetkých svojich
16 4Sžo/29/2016
vyjadreniach, po preskúmaní odvolacím súdom, nie je možné považovať za dostatočne
a spoľahlivo preukázaný. Samotné oznámenie o udalosti v leteckej prevádzke, pričom
v administratívnom spise je len kópia tohto oznámenia, nemôže byť považovaná
za dostatočný dôkazový materiál, napriek tomu, že takéto oznámenie, má spôsobilosť
na začatie správneho konania. Avšak, odvolací súd je toho názoru, že v samotnom správnom
konaní, ktoré nasledovalo, bolo potrebné zo strany správneho orgánu zabezpečiť dôkazy,
ktorými by preukázal deliktuálne správanie sa žalobcu bez pochybností tak, ako tomu bolo
v prípade udalosti z dňa 23.03.2011.
7.14 Samotné oznámenie o udalosti v leteckej premávke slúži ako podnet k tomu,
aby sa preverili skutočnosti nasvedčujúce, že prišlo alebo mohlo prísť k ohrozeniu leteckej
prevádzky, ak by neboli prijaté nápravné opatrenia. Aj v zmysle nariadenia vlády č. 661/2005
Z. z. na ktoré sa žalovaný odvoláva, hovorí o tom, že ide o takú udalosť, ktorá má alebo
môže mať vplyv na bezpečnosť civilného letectva (§ 2, pozri bod 7.11).
7.15 Je teda potrebné, aby podnet, ktorý bol zaznamenaný príslušným pracovníkom
štátneho podniku Letové prevádzkové služby Slovenskej republiky, nebolo jediným
podkladom pre samotné rozhodnutie príslušných správnych orgánov, ale naopak aby skutok
a skutočnosti, ktoré ho tvoria, boli na podklade tohto podnetu riadne prešetrené,
zdokumentované (napr. fotokópiami, výsluchom svedkov, atď.) a dôkazmi jednoznačne
potvrdené. Osobitne v prípade, keď žalobca samotnú skutočnosť – predmetnú udalosť zo dňa
26.04.2011 popiera.
7.16 Odvolací súd v tomto smere ešte dodáva, že dôkazný prostriedok je prostriedok
využívaný správnymi orgánmi, stranami v konaní pred správnym orgánom pri poznávaní
skutočnosti, ktorá je predmetom dôkazu. Dôkazom je potom priamy poznatok, ktorý bol
získaný z dôkazného prostriedku pri dokazovaní (napríklad dôkazným prostriedkom
je výsluch účastníka konania, jeho štatutárneho zástupcu a dôkazom je obsah výpovede
účastníka). Preto, ak by bol do správneho konania pribratý svedok (výpovede príslušných
zamestnancov), alebo fotodokumentácia, ktorá by bola súčasťou daného oznámenia o skutku
(tak ako to správny orgán uskutočnil v prípade z dňa 23.03.2011), nebolo by pochybností
a v takom prípade by sa dalo konštatovať, že správny orgán ustál svoje bremeno dokazovania.
7.17 Pokiaľ ide o námietky ohľadom plynutia času (pozri bod 3.1), odvolací súd
17 4Sžo/29/2016
konštatuje, že krajský súd vyhodnotil námietky v súlade so zákonom.
7.18 Podľa žalobcu, ako uviedol v odvolaní, krajský súd nesprávne právne posúdil
skutočnosť, ktorá v konaní nebola sporná (že k doručeniu rozhodnutia správneho orgánu
II. stupňa došlo až dňa 01.10.2015), a teda uplynuli prekluzívne lehoty na uloženie sankcie
podľa § 52 LZ. Preto sa žalobca domáha zastavenia konania.
7.19 Odvolací súd s názorom žalobcu nesúhlasí. V zmysle § 246d O.s.p., tak,
ako to správne objasnil krajský súd, lehoty pre zánik zodpovednosti, či výkon rozhodnutia,
počas konania podľa tejto časti O.s.p. (správne súdnictvo) neplynú. Toto ustanovenie,
upravuje prerušenie plynutia lehôt v čase konania (teda od začiatku až do právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí). V preskúmavanom prípade objektívna lehota začala
plynúť dňa 23.03.2011, respektíve dňa 26.04.2011, subjektívna lehota najneskôr od začatia
správneho konania, ktoré bolo žalobcovi oznámené dňa 09.05.2011. O uložení sankcie
rozhodli správne orgány ešte počas roku 2011. Následne dňa 07.02.2012 podal žalobca
na danom krajskom súde žalobu na preskúmanie predmetného rozhodnutia, čím sa prerušilo
plynutie lehôt (a preto nie je rozhodujúce, kedy nadobudlo napadnuté rozhodnutie
právoplatnosť – jeho doručovanie právnemu zástupcovi žalobcu bolo súčasťou tohto súdneho
konania a rozhodol o ňom príslušný krajský súd uznesením zo dňa 27.08.2015), pričom
samotné konanie na súde nebolo právoplatne skončené, a teda v zhode s tvrdením krajského
súdu, ani objektívna, ani subjektívna lehota nemohli po podaní žaloby na súd uplynúť, keďže
lehoty neplynuli a boli prerušené už od 07. februára 2012. V tomto smere pozornosti
odvolacieho súdu neuniklo, že v príslušnom súdnom a administratívnom spise sa nenachádza
doručenka, preukazujúca následné doručenie rozhodnutia právnemu zástupcovi žalobcu.
Avšak z vyjadrenia strán má odvolací súd za nesporne preukázane, že k následnému
doručeniu rozhodnutia žalovaného došlo dňa 01.10.2015. Túto skutočnosti prisvedčil aj sám
žalobca napríklad vo svojom vyjadrení, doručenom Krajskému súdu v Bratislave, dňa
30.11.2015, kde na str. 2 oznamuje, že mu rozhodnutie žalovaného bolo doručené (č. l. 96
spisu).
7.20 Pokiaľ ide o spornú otázku trov konania vo vzťahu ku žalobcovi, odvolací súd je
toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu zo dňa 16.12.2015 je vecne správne a je potrebné
ho aj v tejto časti potvrdiť. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1
O.s.p. a priznal tak plnú náhradu trov konania úspešnému žalobcovi, ktorú posudzoval podľa
18 4Sžo/29/2016
jeho výsledku, ktorým bolo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.
7.21 V tejto veci žalovaný argumentuje, že aj on podal odvolanie proti pôvodnému
rozsudku zo dňa 27.11.2013, v ktorom sa okrem iného obdobne domáhal zrušenia
nesprávneho rozhodnutia krajského súdu alebo jeho zmeny tak, že zastavuje konanie
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p ukotvuje
v sebe tzv. zásadu úspešnosti, resp. zodpovednosti za výsledok konania. Pod úspechom
v tomto smere treba rozumieť úspech žalobcu v zmysle procesného výsledku. Plný úspech
znamená stav, pri ktorom súd v plnom rozsahu vyhovie návrhu strany vo veci samej a vydá
rozsudok, ktorým zruší žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu. V danej veci
sa jednalo o vadný postup žalovaného, ktorý nedoručil riadne svoje rozhodnutie žalobcovi,
čo bolo napokon potvrdené uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 15.07.2015, sp. zn.
6Sžo/41/2014, ktorým uložil krajskému súdu pred rozhodnutím vo veci samej, aby žalovaný
svoje rozhodnutie doručil právnemu zástupcovi žalobcu. Je teda nesporné, že týmto vlastným
vadným konaním si žalovaný privodil vlastné trovy i trovy žalobcu. Je nesporné,
že predmetný rozsudok zo dňa 27.11.2013 bol v celom rozsahu zrušený uznesením
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžo/41/2014, vrátane trov, preto jediné rozhodnutie o trovách
v konaní pred súdom prvého stupňa je obsiahnuté v rozsudku krajského súdu zo dňa
16.12.2015, ktoré Najvyšší súd SR považuje za vecne správne a rovnako ho potvrdil (§ 219
ods. 2 O.s.p.)
7.22 Odvolací súd sa vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie podal okrem žalovaného
aj žalobca, ktorý bol úspešný, musel zaoberať aj otázkou aktívnej legitimácie odvolateľa.
V tejto otázke odvolací súd dal za pravdu tvrdeniam žalobcu, a na základe analógie s trestným
právom, ktorá sa používa v oblasti správneho trestania a správnych deliktov, uznal
opodstatnenosť dožadovania sa zrušenia sporných rozhodnutí žalovaného, preskúmavaných
krajským súdom, na základe aj iných dôvodov (ktoré krajský súd vyhodnotil negatívne),
a teda jediným oprávneným spôsobom, ako sa domôcť tejto skutočnosti zo strany žalobcu, je
podanie odvolania v zmysle § 250 ods. písm. f/ O.s.p. tak, aby sa touto otázkou mohol
odvolací súd následne zaoberať.
7.23 Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd pripustil odvolanie žalobcu
a zaoberal sa námietkami v nich uvedenými, avšak na základe všetkých skutočností ako sú
uvedené v odôvodnení tohto rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že tieto námietky
19 4Sžo/29/2016
žalobcu, ako ani námietky žalovaného neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku krajského
súdu. Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodol tak, že v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
v spojitosti s § 250ja ods. 3 veta druhá, rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S/43/2012-103 zo dňa 16. decembra 2015 potvrdil. Pretože v správnom súdnictve
rozhoduje súd o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 250k O.s.p., podľa ktorého právo
na náhradu trov v tomto druhu konania má len žalobca, ak je v konaní úspešný, čo nie je
sporné v tejto veci, pretože v prvostupňovom súdnom konaní prišlo k zrušeniu rozhodnutí
žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa.
8.
8.1 O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., keďže žalobca mal
v odvolacom konaní úspech, priznal mu na náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúce
v zaplatenom súdnom poplatku za odvolanie vo výške 70,- € a z trov právneho zastúpenia
za dva úkony právnej služby – odvolanie zo dňa 5. februára 2016 a vyjadrenie k odvolaniu
zo dňa 18.03.2016 vo výške 2 x 143,- €, režijný paušál 2x 8,58 € a DPH, celkom 363,79 €,
celkom trovy odvolacieho konania žalobcu: 70 + 363,79 = 433,79 €.
9.
9.1 Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Odvolanie bolo v tomto
prípade podané pred 1. júlom 2016, Najvyšší súd SR preto procesne postupoval podľa
ustanovení O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave dňa 4. apríla 2017
JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Viera Vraníková