Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžo/240/2015

Identifikačné číslo spisu: 2014200192 Dátum vydania rozhodnutia: 26.04.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Ivan Rumana Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2014200192.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a zo sudcov JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: Ing. C. S., K., právne zastúpený: A3 advokátska kancelária, s.r.o., Partizánska 25, Trenčín, proti odporcovi: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, Vajanského 2, Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP2-2013/00106 zo dňa 31. decembra 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -55 zo dňa 14. mája 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -55 zo dňa 14. mája 2015 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave podľa (ďalej len „“) žalobu žalobcu zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP2- 2013/00106 zo dňa 31. decembra 2013, ktorým bolo zmenené prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Piešťany, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. Dopr. 2013/01067 zo dňa 03.10.2013 znejúceho: za porušenie o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, (ďalej len „“) podľa ktorého kto nepodrobí vozidlo v ustanovenej lehote emisnej kontrole pravidelnej podľa sa dopustí správneho deliktu tak, že bol nahradený znením: podľa za porušenie ust. , ktorého sa žalobca dopustil tým, že ako prevádzkovateľ vozidla v lehote od 12.01.2012 do 26.02.2013 nepodrobil predmetné motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej v rozsahu ustanovenom v vyhlášky MDPT SR č.

, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach (ďalej len „“), čím sa dopustil správneho deliktu. Ostatné časti výroku, ako ďalšie časti prvostupňového rozhodnutia zostali nezmenené a zostali v platnosti.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že porušenie povinnosti žalobcu bolo zistené dňa 26.02.2013 (subjektívna lehota teda začala plynúť 27.02.2013 a trvala do 27.08.2013) a oznámenie o začatí konania vo veci pokuty bolo doručené žalobcovi 10.04.2013, je preukázané dodržanie šesťmesačnej subjektívnej lehoty na začatie konania o uložení pokuty. Na tento záver nemá vplyv skutočnosť, že príslušné vozidlo malo platnú emisnú kontrolu len do 12.01.2012. Právny názor žalobcu, že subjektívna 6-mesačná lehota začala plynúť odkedy správny orgán mohol prvýkrát zistiť porušenie povinnosti žalobcu, bol vyhodnotený ako nesprávny. Z dikcie zákona vyplýva, že určuje začatie lehoty dňom, v ktorom sa príslušný orgán odborného dozoru dozvedel o porušení povinnosti a nie v ktorom sa príslušný orgán mohol dozvedieť o porušení povinnosti. Je teda správny právny záver o tom, že lehota začala plynúť odo dňa nasledujúceho po vstupe do systému, t.j. 27.02.2013, trvala do 27.08.2013 a v jej rámci bolo v súlade so zákonom začaté konanie o uložení pokuty. Nedôvodná je teda námietka žalobcu, že predmetný správny delikt bol v čase rozhodovania správnych orgánov premlčaný, a žalovaný pochybil, keď z tohto dôvodu nezrušil napadnuté rozhodnutie a nezastavil priestupkové konanie.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň si na náhradu uplatnil trovy konania vo výške 311,37 €.

Namietal, že v predmetnej veci začala príslušnému správnemu orgánu plynúť subjektívna lehota na začatie správneho konania o uloženie pokuty už momentom ako náhle došlo k zmeškaniu povinnosti podrobiť vozidlo emisnej kontrole. Podľa názoru žalobcu správny orgán už hneď v prvý deň po poslednom dni trvania lehoty predchádzajúcej emisnej kontroly vedel, že došlo k porušeniu povinnosti obnoviť emisnú kontrolu vozidla. Zaevidovaním žalobcovho vozidla do automatizovaného informačného systému emisných kontrol vozidiel sa má predsa za to, že správny orgán ako vlastník/správca tohto systému je permanentne oboznámený s jeho celkovou obsahovou náplňou. Žalobca uviedol, že pri správnom orgáne, ktorý vlastní informačný systém, dochádza k vedomosti o určitej skutočnosti už vtedy, kedy sa určitý údaj v jeho systéme vyskytol. Je nepodstatné, kedy si ju konkrétny pracovník z jeho systému vygeneroval a ako s ňou ďalej naložil. Žalobca je toho názoru, že vždy tam, kde spravuje takýto elektronický systém právnická osoba nie je rozhodujúce, či a kedy do nej niekto z jej fyzických osôb, t.j. členov, či zamestnancov správneho orgánu vstúpi, teda subjektívne sa oboznámi a potom pracuje s jeho údajmi, resp. ich nejako vyhodnocuje, ale rozhodným hraničným určovateľom je čas, kedy údaj do systému pribudne. Pre tretie osoby nie je zaujímavé, ako je technicky nastavená funkcionalita informačných dátových systémov rôznych iných správnych orgánov, či okamžite signalizujú určité údaje jeho pracovníkom hneď ako sa údaj do systému dostane. Žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že nemožno overiť, kedy presne začala subjektívna lehota plynúť, pretože správny orgán si mohol vyfabrikovať okamih dozvedenia sa aj sám. Takýto vstup do systému mohol byť urobený aj skôr, ale potom pre účely nezmeškania subjektívnej lehoty vytvoriť akýkoľvek iný vstup, a to len za účelom subjektívneho zistenia porušenia a odštartovania plynutia subjektívnej lehoty. Zásadne musí byť vylúčené, aby sa mohlo čo i len teoreticky manipulovať s takouto okolnosťou zakladajúcou plynutie subjektívnej premlčacej doby. Žalobca zastáva názor, že pri správnych orgánoch ako samostatných právnických osobách, alebo ako súčastiach právnických osôb je splnená podmienka ich vedomosti vyššie uvedeným spôsobom, čiže právnou fikciou dozvedenia sa o určitej skutočnosti. Z uvedeného dôvodu žalobca nikdy neuvažoval o takom výklade, že dňa 13.01.2012 sa správny orgán mohol dozvedieť, ale že dňa 13.01.2012 sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti, čiže do šiestich mesiacov potom mohol iniciovať sankčné konanie. Žalobca ďalej uviedol, že subjektívnosť pri právnických osobách je iba právne fiktívna, napr. pri doručení nejakej písomnosti adresovanej právnickej

osobe sa pre účely doručenia považuje jej prijatie bez pristúpenia ďalšej skutočnosti, napr. oboznámenia sa s písomnosťou štatutárnym orgánom. Vzhľadom k uvedenému správny orgán nemohol zákonne začať správne konanie, keďže zmeškal subjektívnu lehotu na jeho začatie a nemohol tak voči žalobcovi vyvodiť ani sankčný postih.

III.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Odvolanie mu bolo doručené dňa 15.07.2015.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle (), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania podľa piatej časti , začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. podľa , .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní ( ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk <., rozsudok verejne vyhlásil (, ).

Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že dňa 26.02.2013 Okresný úrad Piešťany vstupom do automatizovaného informačného systému emisných kontrol a automatizovaného systému evidencie vozidiel vykonal kontrolu platných emisných kontrol a zistil porušenie povinnosti u žalobcu. Na základe tohto zistenia bolo dňa 10.04.2013 doručené žalobcovi oznámenie o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty, ktoré následne viedlo k vydaniu rozhodnutia č. Dopr. 2013/00372/EK zo dňa 17.05.2013, ktoré bolo rozhodnutím odvolacieho orgánu č. zo dňa 02.08.2013 zrušené a vec bola vrátená prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bolo žalobcovi opätovne doručené oznámenie o začatí konania vo veci uloženia pokuty a dňa 03.10.2013 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie č. Dopr. 2013/01067, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 166,- €. Na základe podaného odvolania bolo toto rozhodnutie formálne zmenené napadnutým rozhodnutím, pričom v konečnom dôsledku sa odvolací orgán stotožnil s právnym vyhodnotením skutkových zistení a právnymi závermi tak o vine, ako aj o výške trestu. V priebehu správneho konania bolo oznámené vykonanie opravy podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v písaní dátumu v prvostupňovom rozhodnutí. Vozidlo žalobcu malo platnú emisnú kontrolu do 11.01.2012 a v lehote do 26.02.2013 (t.j. do dňa vstupu do automatizovaného informačného systému emisných kontrol a automatizovaného systému evidencie vozidiel) prevádzkovateľ vozidla nepodrobil predmetné vozidlo pravidelnej emisnej kontrole.

Skutkový stav, a teda nesplnenie si povinnosti žalobcu podrobiť osobné motorové vozidlo emisnej kontrole v zákonom stanovených lehotách nebol sporný. Platnosť emisnej kontroly trvala do 12.01.2012. Taktiež je nesporné, že správne konanie začalo dňa 10.04.2013 doručením upovedomenia o začatí správneho konania. Spornou je skutočnosť, či subjektívna šesťmesačná lehota v zmysle začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, do kedy malo osobné motorové vozidlo platnú emisnú kontrolu alebo či táto lehota začala plynúť odo dňa, kedy správny orgán zistil, že žalobca porušil zákonnú povinnosť podrobiť motorové vozidlo emisnej kontrole v zmysle príslušnej vyhlášky.

Podľa v lehote od jedného roka do štyroch rokov podlieha emisnej kontrole pravidelnej motorové vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike a nie je vyradené z

premávky na pozemných komunikáciách dočasne podľa § 24 ods. 2 alebo natrvalo podľa § 24 ods. 3, jednotlivo dovezené motorové vozidlo z členského štátu alebo iného zmluvného štátu podľa § 16a, ktoré nemá platný doklad o vykonaní emisnej kontroly, pred jeho prihlásením do evidencie vozidiel v Slovenskej republike a jednotlivo dovezené motorové vozidlo z tretieho štátu podľa § 16b pred jeho prihlásením do evidencie vozidiel v Slovenskej republike a opätovne schvaľované vozidlo podľa § 16d. Lehoty emisných kontrol pravidelných pre jednotlivé kategórie vozidiel ustanoví všeobecne záväzný právny predpis vydaný na vykonanie tohto zákona.

Podľa vyhlášky č. emisnej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo kategórie M1 a N1 so vznetovým motorom v lehote štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v dvojročných lehotách.

Podľa okresný úrad sleduje, či prevádzkovateľ vozidla podrobuje vozidlo v ustanovených lehotách technickým kontrolám pravidelným podľa a emisným kontrolám pravidelným podľa , a tieto údaje porovnáva s databázou evidovaných vozidiel.

Podľa pokutu 166 eur uloží okresný úrad tomu, kto nepodrobil motorové vozidlo v ustanovenej lehote emisnej kontrole pravidelnej podľa ; pokuta sa uloží za každé motorové vozidlo.

Podľa konanie o uloženie pokuty podľa odsekov 1 až 13 možno začať do šesť mesiacov odo dňa, v ktorom sa príslušný orgán štátneho odborného dozoru dozvedel o porušení povinnosti; najneskôr do piatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.

V prejednávanej veci bola jedinou a podstatnou námietkou skutočnosť, či správny orgán postupoval v súlade s , a teda či začal konanie o uloženie pokuty do šiestich mesiacov odo dňa, v ktorom sa príslušný orgán o porušení povinnosti dozvedel. Správny orgán je pri ukladaní pokút viazaný hmotno-právnymi lehotami uvedenými v Tieto lehoty majú prekluzívny charakter. To znamená, že po ich uplynutí právo na uloženie pokuty zaniká. Pritom sa rozlišuje medzi subjektívnou a objektívnou lehotou. Subjektívna lehota začína plynúť od okamihu zistenia porušenej povinnosti správnym orgánom. pre uloženie pokuty na základe subjektívnej lehoty určuje obdobie šiestich mesiacov, odo dňa kedy sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti. Začiatok objektívnej lehoty, ktorá je v tomto prípade stanovená na 5 rokov odo dňa porušenia povinnosti, je daný okamihom porušenia povinnosti a končí uplynutím 5 rokov od tohto okamihu. Na rozdiel od lehoty subjektívnej, ktorej plynutie je určitým spôsobom ovplyvnené činnosťou orgánu štátnej správy, objektívna lehota nie je na vôli štátneho orgánu závislá.

Zákon upravuje dva druhy lehôt na začatie konania o uloženie pokuty, a to subjektívnu a objektívnu. Začiatok objektívnej lehoty začína plynúť nasledujúci deň po porušení povinnosti, v tomto prípade začiatok objektívnej lehoty v zmysle pripadol na deň 13.01.2012. Súčasťou administratívneho spisu je záznam o emisnej kontrole vozidla žalobcu a lustrácii vozidla zo dňa 26.02.2013, čo je deň vstupu do automatizovaného informačného systému emisných kontrol a automatizovaného informačného systému evidencie vozidiel. Nasledujúci deň, teda 27.02.2013 sa považuje za deň začatia plynutia subjektívnej lehoty na začatie konania o uloženie pokuty a jej koniec pripadol na deň 27.08.2013. Z právnej teórie vyplýva, že pri subjektívnych lehotách sa objektívne plynutie času kumuluje s právne kvalifikovaným subjektívnym prvkom - v tomto prípade je týmto subjektívnym prvkom okamih dozvedenia sa o porušení povinnosti. Okamihom dozvedenia sa o porušení povinnosti nie je samotné porušenie povinnosti, ale až vstup do daného informačného systému a preverenie okolností prípadu. Uvedený záver vyplýva aj z ustanovenia keďže okresný úrad sleduje, či prevádzkovateľ vozidla podrobuje vozidlo pravidelným emisným kontrolám a tieto údaje porovnáva s databázou evidovaných vozidiel. Inak povedané, k zisteniam o pravidelných emisných kontrolách je potrebné tieto údaje porovnať aj s databázou evidovaných vozidiel, čo nemožno chápať ako samotné vyskytnutie sa určitej informácie v systéme, tak

ako to uviedol žalobca v podanom odvolaní. V sú ustanovené dve lehoty na začatie konanie - subjektívna a objektívna. Subjektívna lehota je taká, ktorej začiatok plynutia určuje subjektívny okamih. V opačnom prípade, teda ak by začiatok plynutia tak šesťmesačnej ako aj päťročnej bol ten istý, zákonodarca by nemal dôvod stanovovať dve rôzne lehoty.

Oznámenie o začatí konania bolo žalobcovi doručené dňa 10.04.2013, a teda šesťmesačná subjektívna lehota v zmysle bola zachovaná.

Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne ( ).

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom krajského súdu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne, náležite odôvodnené s uvedením úvah, ktorými bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov, obsahujúce úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých vo veci rozhodol. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé tento záver spochybniť, preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a rozsudok odvolací súd ako vecne správny v zmysle ust. , potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 250k ods. 1 v spojení s a veta prvá tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.