Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoPr/8/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: B.. X.. B. H., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XX, XXX XX S., L. O., zast.: Advokátska kancelária KLIMKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Gajova 4, Bratislava, IČO: 35 918 187, proti žalovanému: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, so sídlom Nám. A. Dubčeka 1, Bratislava, IČO: 00 151 491, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou a o určenie, že pracovný pomer trvá, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. októbra 2019 č.k. -153 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru žalobcu, dohodou o skončení pracovného pomeru, uzavretou medzi žalobcom a žalovaným dňa 05.09.2017, je neplatné, určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného založený pracovnou zmluvou zo dňa 07.07.2003 v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.08.2013 a 01.12.2011 trvá, a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

2. Vychádzal po skutkovej stránke z obsahu žaloby, ktorú žalobca odôvodnil tým, že bol u žalovaného zamestnaný na základe pracovnej zmluvy zo dňa 07.07.2003, v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.08.2003 a 01.12.2011 na dobu neurčitú, ako R.. Uviedol, že dňa 05.09.2017 sa uskutočnilo osobné stretnutie žalobcu a žalovaného ako zamestnávateľa, na ktorom sa zúčastnili za zamestnávateľa W. O., M.. U. L. Ú., W.. B.. M. I. N. U., B. B. L. M.. Na tomto stretnutí zástupcovia žalovaného oznámili žalobcovi, že Rozhodnutím vedúceho kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky č. XX/XXXX zo dňa 17.08.2017 bolo rozhodnuté o organizačnej zmene v Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky č. J.-XXXX/XXXX, na základe ktorej bolo zrušené pracovné miesto na vykonávanie práce vo verejnom záujme „R.“ v PT 10, v organizačnom útvare odbor I. O. B. X. A. (ďalej len „Rozhodnutie“), na ktorom bol žalobca zaradený. Na stretnutí zástupcovia žalovaného predložili žalobcovi dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.09.2017. Dôvodom skončenia pracovného pomeru podľa Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 boli organizačné zmeny podľa ust. , ako aj to, že v zmysle Rozhodnutia žalovaný zrušil s účinnosťou k 31.08.2017 pracovné miesto na vykonávanie práce vo verejnom záujme „R.“ v PT 10, v organizačnom útvare odbor I. O. B. X. A.. Predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorú podpísal, považuje za neplatnú z dôvodu, že ešte počas trvania pracovného pomeru žalobcu, prijal žalovaný na rovnaké pracovné miesto iného zamestnanca, resp. zamestnancov, ktorí vykonávajú tú istú činnosť R., pričom žalovaný pracovnú pozíciu R. vo svojom Rozhodnutí zrušil a žalobcu označil za nadbytočného. Uviedol, že o činnosti práce

R., resp. R. svedčia pravidelné uverejňovania R. z Národnej rady, ktoré pre žalovaného vykonávajú noví zamestnanci. Dňa 24.11.2017 žalobca listom oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, z dôvodu neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru.

3. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vec podľa , , , , , , .

4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca a žalovaný uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 07.07.2003, v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.08.2003 a 01.12.2011 na dobu neurčitú, s druhom práce R., v organizačnom útvare odbor I. O. B. X. A.. Rozhodnutím vedúceho kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky č. XX/XXXX zo dňa 17.08.2017 bolo rozhodnuté o organizačnej zmene v Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky č. J.-XXXX/XXXX, na základe ktorej bolo zrušené pracovné miesto na vykonávanie práce vo verejnom záujme „R.“ v PT 10, v organizačnom útvare odbor I. O. B. X. A. s účinnosťou od 31.08.2017 (ďalej len „Rozhodnutie“). Zo Záznamu z rokovania o riešení pracovného pomeru zo dňa 5.09.2017, ktoré sa uskutočnilo u žalovaného za účasti: M.. W. O., M. - U. L. Ú., W.. B.. M. I. - L. Ú., B. B. - M. a žalobcu mal preukázané, že zástupcovia žalovaného oznámili žalobcovi, že jeho miesto bolo vyššie cit. rozhodnutím, zrušené. Účelom rokovania bolo, aby sa žalobca rozhodol, či prijíma návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou, ku dňu 30.09.2017. Žalobca s Dohodou o skončení pracovného pomeru, datovanú dňom 5.9.2017 ku dňu 30.09.2017, z dôvodu organizačných zmien v zmysle , s dohodnutým odstupným vo výške 6-násobku funkčného platu, prejavil súhlas a následne ju podpísal. Konštatoval, že dňa 24.11.2017 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko dohodu o skončení pracovného pomeru považuje za neplatnú z dôvodu, že ešte počas trvania jeho pracovného pomeru prijal žalovaný na rovnaké pracovné miesto iného zamestnanca, resp. zamestnancov, ktorí vykonávajú tú istú činnosť R.. Po začatí súdneho konania, listom zo dňa 23.01.2019, žalobca od Dohody o skončení pracovného pomeru odstúpil s odôvodnením, že ho žalovaný uviedol do omylu tým, že pre neho nemá inú vhodnú prácu, pričom toto jeho tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko jeho prácu R. vykonávajú iní zamestnanci, ktorí boli na túto pozíciu vzápätí prijatí, a preto ju považuje za neplatnú. Listom zo dňa 07.02.2019 právny zástupca žalobcu oznámil súdu, že po prehodnotení okolností súvisiacich s uzavretím Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.09.2017, dospel k záveru, že predmetná dohoda bola platná, avšak samotné dôvody skončenia pracovného pomeru podľa tejto dohody boli účelové, zavádzajúce a považuje ich za neplatné. Tvrdil, že žalobca bol žalovaným uvedený do omylu, ktorý bol pre žalobcu podstatný a žalovanému musel byť známy.

5. Uviedol, že otázka omylu je osobitne upravená v : „Účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo“. Konštatoval, že úprava omylu v tomto špeciálnom ustanovení je pritom odlišná od jej úpravy v v , ktorý je lex generalis vo vzťahu k , ktorý je pre danú vec lex specialis; ust. je preto podľa prvoinštančného súdu na danú vec neaplikovateľné. Poukázal na a mal za to, že ak by aj pri skončení daného pracovného pomeru dohodou žalobca konal v omyle, ako to tvrdí, bez ohľadu na to, či bola splnená podmienka, že žalovanému tento omyl musel byť známy a či sa týka takej okolnosti, bez ktorej by k zmluve nedošlo, nespôsobuje to neplatnosť právneho úkonu dohody vykonanej v omyle, ale zakladá to iba právo žalobcu od dohody o skončení pracovného pomeru odstúpiť. Považoval za preukázané, že žalobca toto svoje oprávnenie, t.j. odstúpenie od spornej dohody síce využil, ale až po začatí súdneho konania, takmer viac ako po 1,5 roku, dňa 23.01.2019, čo považoval súd prvej inštancie za účelové. Uviedol, že žalobca od podania žaloby na súde dňa 30.11.2017 do 07.02.2019 uvádzal, že predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru považuje za absolútne neplatný právny úkon, pričom logicky neplatnosť neexistujúceho právneho úkonu nie je možné vysloviť a odstúpiť možno len od platne uzavretej dohody. Ak by teda bolo od dohody účinne odstúpené, táto sa zrušuje od začiatku a nemožno už uvažovať o jej neplatnosti, ako neexistujúceho právneho úkonu. Konštatoval, že hoci sa žalobca žalobou na jednej strane domáha výroku rozsudku, ktorým by súd určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 je neplatná, právny zástupca žalobcu listom zo dňa 07.02.2019 adresovanému súdu, paradoxne uvádza, že „dohodu považuje za platnú“, za neplatné považuje iba samotné dôvody skončenia pracovného pomeru podľa tejto dohody, ktorými bol žalobca žalovaným uvedený do omylu, ktorý bol pre žalobcu podstatný a žalovanému musel byť známy. Podľa súdu prvej inštancie odstúpenie od zmluvy v pracovnoprávnom

vzťahu pre omyl v zmysle má právne účinky iba vtedy, ak sú splnené zákonom stanovené podmienky okrem iného, že účastník konal v omyle. Uviedol, že z právnej teórie vyplýva, že právne významný, teda majúci právne následky, je len v prejav vôle účastníka, teda ak sa jeho vôľa a jeho prejav nezhodujú. Ak ide o omyl vo vôli účastníka, je spochybnená samotná danosť vôle, bez ktorej nemôže vzniknúť právny úkon. Omyl vo vôli spočíva v nesprávnej alebo nedostatočnej predstave účastníka o následkoch právneho úkonu. Omyl sa môže týkať tak obsahu právneho úkonu, ako aj jeho predmetu, prípadne osoby, či inej rozhodujúcej skutočnosti. Mal za to, že v danom prípade nemohlo dôjsť dňa 05.09.2017 k omylu v prejave vôle žalobcu, keďže žalobca v čase právneho úkonu

- uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, mal vôľu ukončiť tento pracovný pomer dohodou a takýto úkon aj navonok prejavil. Vôľa a prejav žalobcu sa preto zhodovali, čo podľa prvoinštančného súdu vyplynulo z výpovede samotného žalobcu pred súdom, kde uviedol, že mu boli ponúknuté voľné miesta, a teda ak by dohodu neprijal, bola by mu zo strany žalovaného daná výpoveď z pracovného pomeru a aj zo záverečnej reči jeho právneho zástupcu, z ktorej považoval za zrejmé, že žalobcovi bola min. od augusta 2017 známa skutočnosť, že napr. na „jeho miesto“ bol prijatý iný zamestnanec, M.. M. R., ktorému odovzdal v auguste 2017 R. techniku, videl jeho R. z 01.09.2017 a bola s ním uzatvorená pracovná zmluva dňa 30.08.2017. Uviedol, že žalobca dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal až dňa 05.09.2017, teda všetky ním namietané skutkové okolnosti mu podľa súdu prvej inštancie museli byť známe, a preto mal za to, že žalovaný ho do žiadneho omylu neuviedol. Dospel k záveru, že žalobca konal so znalosťou veci, úkon ukončenia pracovného pomeru dohodou učinil slobodne a vážne, bez nátlaku, o čom svedčí tá skutočnosť, že počas rokovania o ukončení pracovného pomeru so žalovaným vec konzultoval so svojím právnym zástupcom, ktorý pred súdom potvrdil, že nakoniec „vyrokovali“ 6-mesačné odstupné, ktoré žalobcovi od počiatku ponúkané nebolo, a ktoré napokon žalovaný žalobcovi vo výplatnom termíne riadne vyplatil. Uviedol, že pokiaľ v danom prípade omyl žalobcu, ako to tvrdí, spočíval v jeho predstave a pohnútke prečo ho urobil, teda že ak dohodu neuzavrie, pracovný pomer skončí výpoveďou (na platnosť ktorej podľa neho neboli splnené podmienky), je podľa súdu prvej inštancie toto tvrdenie žalobcu irelevantné a nemá právne účinky. Obdobne aj omyl žalobcu v sledovanom cieli právneho úkonu, teda získať od žalovaného zamestnávateľa skončením pracovného pomeru čo najviac, je z právneho hľadiska podľa prvoinštančného súdu nerozhodný. K žalobcom namietanej organizačnej zmene u žalovaného na základe Rozhodnutia vedúceho kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky č. XX/XXXX zo dňa 17.08.2017, na základe ktorej bolo zrušené pracovné miesto žalobcu s účinnosťou od 31.08.2017 uviedol, že žiadne ustanovenie neukladá žalovanému povinnosť vysvetľovať nadbytočnému zamestnancovi podstatu organizačnej zmeny a ani žiadnym spôsobom nešpecifikuje spôsob takéhoto vysvetlenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 02.02.2005, spisová značka , že zamestnanec, ktorého sa týka rozhodnutie o organizačnej zmene, musí byť s organizačnou zmenou oboznámený, postačí však, ak sa tak stane až vo výpovedi z pracovného pomeru. Mal za to, že predmetná dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 je platná, v dôsledku čoho pracovný pomer medzi stranami naďalej netrvá a preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s , s odôvodnením, že v spore úspešnému žalovanému by prináležala náhrada trov konania, ale nakoľko tento si ich neuplatňoval, preto mu ich náhradu nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré podal z dôvodov podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) , t.j. tým, že

- v zmysle Z.z. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- v zmysle Z z. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. V odvolaní zhrnul skutkové tvrdenia a právne argumenty uvádzané v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a uviedol, že bol zamestnaný u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 07.07.2003, v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.08.2003 a 01.12.2011, na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu R.. Uviedol, že podľa obsahu funkčnej náplne uvedeného pracovného miesta zamestnanec vykonáva najmä: X. R. X. X. Q. činnosti národnej rady, jej predsedu, podpredsedov a ďalších funkcionárov; X. R. X. X. M. činností národnej rady na internetovej a intranetovej stránke národnej rady, vo výročných správach a iných propagačných a informačných publikáciách a dokumentoch o národnej rade;

3. zabezpečuje a komplexne archivuje R. X. X. Q. o národnej rade.

Zamestnanec vo svojej funkcii zodpovedá najmä za:

- R. X. X. Q. a prezentáciu činnosti národnej rady na internetovej a intranetovej stránke národnej rady, vo výročných správach a iných propagačných a informačných publikáciách a dokumentoch o národnej rade a za archivovanie R. X. X. Q. o národnej rade.

Popísal priebeh udalostí od júla 2017 do skončenia pracovného pomeru žalobcu. Konštatoval, že v júli 2017 mu oznámila priama nadriadená, U. L. I. O. B. X. A.L. M. B.. H. Č., že jeho pracovné miesto na pozícii R. bude nadbytočné. V júli 2017 bol donútený vysťahovať svoju kanceláriu a žalovaný ho presunul podľa jeho tvrdenia do nevyhovujúcich priestorov, nachádzajúcich sa pivničných priestoroch plných plesní nevhodných na vykonávanie jeho činnosti. Dňa 09.08.2017 protokolárne odovzdal zamestnávateľovi všetky zverené veci vrátane vybavenia kancelárie a profesionálnej R. X. X. D., čím ho žalovaný zbavil všetkých pracovných prostriedkov na vykonávanie pracovnej činnosti v zmysle pracovnej zmluvy a znemožnil mu vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Dňa 17.08.2017 vydal žalovaný Rozhodnutie vedúceho Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky č. XX/XXXX, ktorým bolo rozhodnuté o organizačnej zmene v Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky č. J.-XXXX/ XXXX, na základe ktorej bolo zrušené pracovné miesto na vykonávanie práce vo verejnom záujme „R.“ v PT 10, v organizačnom útvare odbor I. O. B. X. A. (ďalej len „Rozhodnutie“), na ktorom bol žalobca zaradený. Dňa 21.08.2017 výbor Základnej organizácie odborového zväzu SLOVES pri Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „výbor odborovej organizácie“), na svojej schôdzi prerokoval so služobným úradom (zamestnávateľom) v súlade s výpoveď danú zamestnávateľom - Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky zamestnancovi, vykonávajúcemu prácu vo verejnom záujme B.. B. H., zaradenému na pozícii „R.“, v organizačnom útvare odbor I. O. B. X. A. Kancelárie NR SR (ďalej len „zamestnanec“); dôvodom výpovede z pracovného pomeru pre zamestnanca Kancelárie NR SR bolo, že sa na základe rozhodnutia ruší pracovné miesto „R.“, na ktorom zamestnanec vykonáva práce vo verejnom zaujme a je na ňom zaradený. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ nemá pre neho inú vhodnú prácu, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré holo dohodnuté ako miesto výkonu práce, stáva sa zamestnanec nadbytočný. Prílohou záznamu z prerokovania výpovede zamestnanca Kancelárie NR SR bola aj výpoveď zamestnancovi (žalobcovi). Dňa 31.08.2017 uzavrel žalovaný ešte počas trvania pracovného pomeru so žalobcom, avšak už po rozhodnutí o zrušení pracovného miesta R., s pánom M. R. pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce vo funkcii L. U., s hlavnou činnosťou X.XX - A. P. X. A. O. M. A. Ú. K. M. O.. Deň nástupu do práce bol dohodnutý na 01.09.2017. Podľa tvrdenia žalobcu sa náplň práce pána M. R. v prevažnej väčšine bodov úplne presne zhodovala s jeho s náplňou práce. Dňa 05.09.2017 sa uskutočnilo osobné stretnutie žalobcu, zamestnancom žalovaného a žalovaným, ako zamestnávateľom žalobcu, na ktorom sa zúčastnili za zamestnávateľa W. O., M., U. L. Ú.P., W.. B.. M. I., N. U., L. Ú. X. B. B., L. M.. Na tomto stretnutí zástupcovia žalovaného predložili žalobcovi výpoveď a dohodu o skončení pracovného pomeru. Súčasťou výpovede bol aj zoznam neobsadených miest na výkon prác vo verejnom záujme v Kancelárii NR SR (technický dozor, vedúci oddelenia správy hradu, špecialista merania a regulácie, samostatný odborný kuchár, vedúca oddelenia rozvoja a obnovy, pomocná sila v kuchyni). Podľa tvrdenia žalobcu po vytvorení nátlaku spočívajúceho v správaní zamestnávateľa, demonštráciou sily spočívajúcou v jeho bezdôvodnom presťahovaní a následnom odobraní mu všetkých pracovných prostriedkov ešte pred tým, ako bolo rozhodnuté o zrušení jeho pracovného miesta, znemožnení vykonávať mu jeho prácu v zmysle pracovnej zmluvy, psychického nátlaku jeho presťahovaním do nevhodných suterénnych priestorov, evidentne s úmyslom jeho poníženia, aby zostal bez sociálnych kontaktov, jeho obmedzovaním, izolovaním pred možnosťou stretnúť sa s potenciálnymi nástupcami na jeho pracovné miesto, nakoniec podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru. Dôvodom skončenia pracovného pomeru podľa Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 boli organizačné zmeny podľa ust. , ako aj to, že v zmysle Rozhodnutia, žalovaný zrušil s účinnosťou k 31.08.2017 pracovné miesto na vykonávanie práce vo verejnom záujme „R.“ v PT 10, v organizačnom útvare L. I.J. O. B. X. A.. Pracovný pomer sa na základe dohody skončil dňom 30.09.2017. Dňa 06.09.2017 a 07.09.2017 bola pánovi M. R. odovzdaná veľká väčšina profesionálnej a X. techniky, ktorá bola odobraná žalobcovi. Dňa 31.10.2017 uzavrel žalovaný s pánom Q. Č. pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce vo funkcii R. s hlavnou činnosťou XX.XX - X. X. O. Y. H., vo vymedzených oblastiach informácií. Deň nástupu do práce bol dohodnutý na 01.11.2017. Podľa žalobcu sa náplň práce pána Q. Č. vo všetkých bodoch presne zhoduje s jeho náplňou práce. Dňa 08.11.2017

a 31.12.2017 bola Q. Č. odovzdaná zvyšná časť profesionálnej a X. techniky, ktorá bola odobraná žalobcovi. Dňa 24.11.2017 oznámil žalobca listom žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní z dôvodu neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že po prehodnotení okolností súvisiacich s uzavretím Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 dospel k záveru, že dôvody skončenia pracovného pomeru podľa Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 boli účelové, zavádzajúce, a preto ich považuje za neplatné. Podľa žalobcu je neplatné aj rozhodnutie o organizačnej zmene, nakoľko bolo len účelové, aby žalovaný mohol s ním ako „nadbytočným“ zamestnancom skončiť pracovný pomer. Je toho názoru, že ho žalovaný uviedol do omylu, keďže v čase podpisovania dohody o skončení pracovného pomeru a pred samotným skončením pracovného pomeru s ním, už vedel o neexistencii dôvodu skončenia pracovného pomeru, a napriek tomu vytvoril dve pracovné miesta s identickou pracovnou náplňou ako mal žalobca a v tomto istom čase aj prijal na novovytvorené pozície nových zamestnancov. Takýto postup žalovaného, je podľa žalobcu v rozpore s jeho vydaným Rozhodnutím o jeho nadbytočnosti. Uviedol, že sa preto rozhodol od Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 odstúpiť a odstúpenie od Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 doručil žalovanému dňa 25.01.2019. Tvrdil, že v konaní bolo preukázané, že zrušenie pracovného miesta R. bolo výhradne účelovým a skutočným úmyslom jeho ukončenia bolo dosadenie si na miesto žalobcu „svojich ľudí“. Tvrdil, že činnosti, ktoré vykonával, v priebehu mesiaca po skončení pracovného pomeru s ním, začali vykonávať až dvaja noví zamestnanci. Mal za to, že zrušenie pracovného miesta, následné zrušenie pracovného pomeru s ním, následné vytvorenie prvého miesta pre pána M. R. a o ďalší mesiac druhého úplne identického pracovného miesta R. pre pána Q. Č., je dôkazom neopodstatnenosti použitého dôvodu skončenia pracovného pomeru so žalobcom (ide o simulovaný právny úkon). Nakoľko je podľa žalobcu dôvodom skončenia pracovného pomeru neexistujúci dôvod, je neplatné. Je toho názoru, že žalovaný len predstieral uskutočnenie organizačnej zmeny, zmena bola len formálna, účelová a úmyslom žalovaného bolo nezákonne ho vystrnadiť z pracovného pomeru, nakoľko k žiadnej organizačnej zmene nedošlo, pretože prácu R. v znení pracovnej náplne žalobcu vykonával najprv odborný referent a o mesiac neskôr ďalší zamestnanec na identickej pracovnej pozícii R., ktorú žalovaný znovu vytvoril. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že k uzavretiu dohody bol motivovaný pomerne vysokým odstupným s tým, že výška odstupného bola v plnom rozsahu v súlade s kolektívnou zmluvou a , reflektujúc dĺžku pracovného pomeru. Taktiež nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu, že svoje oprávnenie, t,j. odstúpenie od spornej dohody síce využil, ale až po začatí súdneho konania, takmer viac ako po 1,5 roku, dňa 23.01.2019, čo mal súd za účelové. Tvrdil, že jeho konanie vychádzalo výlučne z informácií, ktoré mal k dispozícií, a ku ktorým sa dostával len priebežne až po podaní žaloby. Svoje konanie spočívajúce v odstúpení od Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 nepovažuje za účelové, ale bolo výsledkom získaných informácií a odstúpenie od Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 považuje za platné. Poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2013, sp zn. a konštatoval, že NS SR poukázal nielen na neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu existencie podstatného omylu, ale súčasne potvrdil, že uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru je obligatórnou náležitosťou dohody o skončení pracovného pomeru, ak ide o dôvody ustanovené v až c) , t.j. niektorých dôvodov, pre ktoré zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou. Podľa žalobcu pokiaľ mal zamestnávateľ niektorý z týchto dôvodov, pre ktorý chcel so zamestnancom rozviazať pracovný pomer, je povinný uviesť ho v dohode a predovšetkým upovedomiť o ňom zamestnanca. Pokiaľ ho uviedol do omylu a následne pracovné miesto obsadil iným zamestnancom, pracovný pomer skončil neplatne. Uviedol, že za účelové nemožno považovať konanie žalobcu, ale práve naopak, konanie žalovaného, pretože ako sa v konaní preukázalo, skončenie pracovného pomeru (aj keď vo forme dohody o skončení pracovného pomeru) z dôvodu nadbytočnosti, bolo zo strany žalovaného účelovým, nakoľko ako sa neskôr ukázalo, žalovaný na jeho miesto prijal v priebehu dvoch mesiacov dvoch nových zamestnancov. Konštatoval, že pracovná pozícia R. bola u žalovaného neodmysliteľnou súčasťou jeho existencie a plnila dôležité funkcie. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že mal vôľu ukončiť tento pracovný pomer dohodou a takýto úkon aj navonok prejavil. Tvrdil, že konal v omyle, nakoľko, ako sa v konaní preukázalo, žalovaný zrušil pracovné miesto žalobcu z dôvodu nadbytočnosti len naoko. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal aj s jeho odstúpením od dohody o ukončení pracovného pomeru, pretože k odstúpeniu došlo ešte pred rozhodnutím súdu vo veci samej a žalobca tak urobil následne po získaní potrebných informácií a po splnení zákonných podmienok. Navrhol, aby odvolací súd, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov konania v celom rozsahu (100%).V prípade, ak bude mať odvolací súd za to, že na vydanie rozhodnutia v zmysle návrhu žalobcu nie sú splnené zákonom stanovené podmienky, navrhol, aby odvolací súd v súlade s ust. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní uvádza opätovne všetky skutočnosti, ktoré už skôr vyplynuli z prebiehajúceho súdneho konania, a ktoré na základe predložených dôkazov v súdnom konaní prvoinštančný súd dôkladne vyhodnotil, a na základe ktorých dospel k svojmu rozhodnutiu. Zotrval na tom, že žalobcu neuvádzal do omylu, jeho vôľa a prejav boli v súlade. Považoval konanie žalobcu za zavádzajúce, účelové a vypočítavé. Stotožnil sa s právnym názorom a s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie v potrebnom rozsahu pre zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby a rozhodnutie vo veci. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

13. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa , t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenie dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. V prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že takto uplatnený odvolací dôvod v konaní naplnený nebol. Napadnutému rozsudku nebolo možné vytknúť, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín a ostatných vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, že by pri svojom rozhodnutí opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor.

14. Žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa , t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil existenciu namietanej vady, keďže súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne normy a tieto vo svetle skutočnosti vyplývajúcich z vykonaného dokazovania aj správne interpretoval.

15. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru dohodou o skončení pracovného pomeru uzavretou medzi žalobcom a žalovaným dňa 05.09.2017 je neplatné a pracovný pomer žalobcu založený pracovnou zmluvou zo dňa 07.07.2003 v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.08.2003 a 01.12.2011 trvá.

16. Podľa ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Podľa dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje, alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v - c) . Podľa , výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinností zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, alebo spoluzamestnancov. Podľa , ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy . Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

17. Podľa ust. , právny úkon je právne relevantný prejav vôle, ktorý smeruje k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom vôle spájajú. Znaky charakterizujúce právny úkon v zmysle pracovnoprávnych vzťahov je existencia vôle a existencia právnymi predpismi ustanovených právnych následkov prejavu vôle. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi vyslovenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie, že právny úkon - dohoda o rozviazaní pracovného pomeru bola urobená slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a bez nátlaku. Prisvedčil súdu prvej inštancie, že žalobca konal so znalosťou veci, čo možno usúdiť aj z toho, že počas rokovania o ukončení pracovného pomeru so žalovaným konzultoval so svojím právnym zástupcom. Pokiaľ bola na rokovaní odvolateľovi predložená výpoveď a aj dohoda o skončení pracovného pomeru a on akceptoval dohodu, vyjadril tým vôľu skončiť pracovný pomer u žalovaného dohodou a súd prvej inštancie ju správne posúdil ako platne uzavretú.

18. Žalobca v prebiehajúcom konaní ako aj v podanom odvolaní tvrdil, že zo strany zamestnávateľa bol na neho vyvíjaný nátlak, spočívajúci v správaní zamestnávateľa demonštráciou sily, spočívajúcou v bezdôvodnom presťahovaní žalobcu a následnom odobraní mu všetkých pracovných prostriedkov ešte pred tým, ako bolo vôbec rozhodnuté o zrušení jeho pracovného miesta, znemožnení vykonávať žalobcovi jeho prácu v zmysle pracovnej zmluvy, psychický nátlak spočívajúci v presťahovaní žalobcu do nevhodných suterénnych priestorov, bola mu predložená výpoveď z pracovného pomeru a bol uvedený do omylu. Na zdôraznenie správnosti skutkových a v nadväznosti na to právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie k otázke skončenia pracovného pomeru dohodou, odvolací súd uvádza, že jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto dohody je okrem iného podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak je ňou vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je preto donútením podľa prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť, že podá proti nemu návrh na exekúciu). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí, nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr.

podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu. Nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca, ak zamestnávateľ po oznámení rozhodnutia o organizačnej zmene prijatej k tomu príslušným orgánom dá zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme inú pre neho vhodnú prácu alebo s ním bude pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných dôvodov alebo dohodou z tých istých dôvodov. Zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a môže to u neho vyvolávať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca. O bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru (pred podaním žiadosti o uzatvorenie takejto dohody), upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné znenie má už pripravené. Ak sa totiž podľa názoru zamestnávateľa stal zamestnanec v dôsledku organizačnej zmeny nadbytočný, má zamestnávateľ právo dať zamestnancovi výpoveď podľa 63 ods. 1 písm. b) , ktorej účinky nastávajú doručením zamestnancovi bez ohľadu na jeho vôľu. Ide o právny úkon, ktorý je zamestnávateľ v zmysle zákona nepochybne oprávnený urobiť a teda „hrozí“ niečím, čo má právo vykonať, pričom aj výpoveď a aj dohoda o skončení pracovného pomeru smerujú k rovnakým právnym následkom, a to k skončeniu pracovného pomeru. Pritom pri porovnaní obidvoch možností skončenia pracovného pomeru, nie je možné usudzovať, že by v danom prípade žalobca konal k svojmu neprospechu, ak sa rozhodol predísť jednostrannému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a zvolil si možnosť skončiť pracovný pomer dohodou. Treba súhlasiť s argumentáciou súdu prvej inštancie, že v danom prípade žalobca konal so znalosťou veci, úkon ukončenia pracovného pomeru dohodou učinil slobodne a vážne, bez nátlaku, o čom svedčí i tá skutočnosť, že počas rokovania o ukončení pracovného pomeru so žalovaným využil aj možnosť vec konzultovať so svojím právnym zástupcom, ktorý pred súdom potvrdil, že nakoniec „vyrokovali“ 6-mesačné odstupné, ktoré žalobcovi od počiatku ponúkané nebolo, a ktoré napokon žalovaný žalobcovi vo výplatnom termíne riadne vyplatil. Žalobca mal dostatočný časový priestor a aj možnosti na zváženie, či pracovný pomer skončí dohodou alebo výpoveďou (s možnosťou napadnutia jej platnosti na súde). Argumentáciu žalobcu, že bol zamestnávateľom uvedený do omylu, považuje odvolací súd za nepreukázanú a súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobcovi bola min. od augusta 2017 známa skutočnosť, že na „jeho miesto“ bol prijatý iný zamestnanec, M.. M. R., ktorému odovzdal v auguste 2017 R. techniku, videl jeho R. z 01.09.2017 a bola s ním aj dňa 30.08.2017 uzatvorená pracovná zmluva. Žalobca dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal až dňa 05.09.2017, všetky ním namietané skutkové okolnosti mu boli v čase rokovania s skončení pracovného pomeru známe, a preto ani podľa odvolacieho súdu nemožno konštatovať, že ho žalovaný svojím konaním uviedol do omylu alebo vytváral na neho nátlak.

19. Odvolací súd považuje za bezpredmetnú odvolaciu argumentáciu žalobcu v súvislosti s odstúpením žalobcu od dohody o ukončení pracovného pomeru. Je nutné uviesť, že súd prvej inštancie nedospel k právnemu záveru, že Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 je neplatná. Súd prvej inštancie totiž nesubsumoval zistený skutkový stav pod , ktorý upravuje podmienky neplatnosti právneho úkonu, ale vychádzal z , ktoré upravuje dispozíciu účastníka hmotnoprávneho vzťahu odstúpiť od zmluvy a toto oprávnenie viaže na hypotézu, ktorá spočíva v omyle účastníka, bez ktorého by k zmluve nedošlo. Uvedené ustanovenie teda upravuje podmienky odstúpenia od platne uzatvorenej zmluvy, preto ak žalobca odstúpil od Dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodu omylu, ku ktorému malo dôjsť pri jej uzatváraní, treba vychádzať z toho, že Dohoda je platná. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zákonným predpokladom účinného odstúpenia od zmluvy (dohody) nie je neplatnosť právneho úkonu, ale naopak; základným predpokladom možnosti odstúpenia od zmluvy je skutočnosť, že zmluva, od ktorej mieni účastník odstúpiť, je platná. Ak by totiž zmluva platná nebola, nie je možné ju ani zrušiť prostredníctvom odstúpenia. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ak by aj dohoda o skončení pracovného pomeru bola neplatným právnym úkonom (čo však preukázateľne nebola), bolo by v rozpore s formálnou logikou odstupovať od nej, keďže neexistuje platný právny základ, ktorého zrušenia sa účastník právneho vzťahu domáha. Je potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci sa žalobca na jednej strane domáha určenia neplatností skončenia pracovného pomeru dohodou a domáha sa výroku rozsudku ktorým by súd určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 05.09.2017 je neplatná, (teda dohodu považuje za neplatnú) a na druhej strane paradoxne so značným časovým posunom (po viac ako 17 mesiacoch) odstupuje od (podľa jeho názoru) neplatného právneho úkonu. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd

súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobca svoje oprávnenie, t.j. odstúpenie od spornej dohody využil, až po začatí súdneho konania, takmer po 1,5 roku, dňa 23.01.2019, čo možno považovať za účelové. Od podania žaloby na súde dňa 30.11.2017 do 07.02.2019 uvádzal, že predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru považuje za absolútne neplatný právny úkon, pričom neplatnosť neexistujúceho právneho úkonu nie je možné vysloviť. Z dokazovania vyplynulo, že pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru žalobca nekonal v omyle, konal so znalosťou veci, mal vôľu ukončiť tento pracovný pomer dohodou a takýto úkon aj navonok prejavil. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie je toho názoru, že neboli splnené zákonné podmienky pre účinné odstúpenie žalobcu od predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru.

20. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými okolnosťami a dospel k správnemu záveru, keď žalobu zamietol. Keďže obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).