Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sa-1-2019.pdf
PDF · 123 KB
No categories available
8Sa/1/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: L. V., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník T. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, zast. Centrom právnej pomoci so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci administratívneho vyhostenia č. PPZ-HCP-BB2-174-001/2018-SK zo dňa 03. decembra 2018, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, č. PPZ-HCP- BB2-174-001/2018-SK zo dňa 03. decembra 2018 vo veci vyhostenia žalobcu, L. V., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti, z r u š u j e .
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou dňa 04.01.2019 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BB2-174-001/2018-SK zo dňa 03.12.2018, ktorým potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Trenčín, č.: PPZ-HCP-BB8-48-013/2018- AV zo dňa 27.09.2018, ktorým rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z. Zákon o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), so zákazom vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu 2 rokov. Lehotu na vycestovanie v súlade s ust. § 83 ods. 2 písm. a/ a b/ ZoPC neurčil a pre absenciu dokladov a úradne overenej totožnosti, správny orgán v súlade s ust. § 77 ods. 1 ZoPC neurčil ani krajinu, do ktorej má byť vyhostený.
2. Žalovanému a prvostupňovému orgánu vytkol nedostatočne zistený skutočný stav, nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/ zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) a poznamenal, že dňa 27.09.2018 bol bez určenia lehoty na možnosť dobrovoľného návratu podľa čl. 7 bod. 1 Návratovej smernice, administratívne vyhostený na územie bližšie nešpecifikovanej krajiny z dôvodu, že má na území SR neoprávnený pobyt. Podľa žalobcu nebola splnená ani podmienka na neurčenie krajiny, do ktorej má byť vyhostený. Jeho totožnosť síce nebola úradne overená, avšak žalovaný podľa vyjadrenia nemal pochybnosť o jeho totožnosti a štátnej príslušnosti, keďže aj do zápisnice čestne vyhlásil svoje údaje a od začiatku konania tak obe skutočnosti boli zrejmé. Toto žalovanému v zmysle ust. § 77 ods. 1 ZoPC zakladalo povinnosť uviesť vo výroku napadnutého rozhodnutia krajinu, do ktorej má byť administratívne vyhostený aspoň alternatívne, keďže túto krajinu bolo možné určiť.
3. V napadnutom rozhodnutí mu žalovaný uložil aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. Z uvedeného je zrejmé, že za splnenia podmienky neurčenia lehoty na vycestovanie v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, musí policajný útvar uložiť zákaz vstupu na územie SR alebo územie všetkých členských štátov a teda žalovaný mu mohol určiť dobrovoľnú lehotu na vycestovanie, a preto neboli splnené podmienky na uloženie zákazu vstupu na územie SR. Žalovaný sa naviac zaoberal len dôvodmi uloženia zákazu vstupu, pričom dĺžku trvania zákazu nijako neodôvodnil a neadekvátne použil aj správnu úvahu o zákaze jeho vstupu na územie všetkých členských štátov.
4. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-174-001/2018-Sk zo dňa 03.12.2018, žalovaný v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Trenčín, č.: PPZ- HCP-BB8-48-013/2018-AV zo dňa 27.09.2018, ktorým rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), so zákazom vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu 2 rokov, podľa ust. § 82 ods. 3 písm. b/ ZoPC. Lehotu na vycestovanie v súlade s ust. § 83 ods. 2 písm. a/ a b/ ZoPC neurčil a v súlade s ust. § 77 ods. 1 ZoPC pre absenciu dokladov a úradne overenej totožnosti, neurčil ani krajinu, do ktorej má byť vyhostený.
5. V skutkových dôvodoch uviedol, že žalobca bol na bývalom hraničnom priechode Starý Hrozenkov
- Drietoma, podľa článku 2 ods. 5 Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Českej republiky o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici, dňa 27.09.2018 príslušníkmi Polície Českej republiky odovzdaný pracovníkom prvostupňového správneho orgánu, ktorí zistili, že nie je držiteľom žiadneho dokladu preukazujúceho jeho totožnosť, či oprávnenosť pobytu na území členského štátu Schengenského priestoru, nemá udelený žiaden druh pobytu, nie je žiadateľom o azyl a ani mu nebola udelená doplnková ochrana na území SR. Z obsahu spisu spracovaného príslušníkmi Polície Českej republiky bolo zistené, že na územie Českej republiky vstúpil z územia SR na ložnej ploche nákladného vozidla, a jeho cieľovou krajinou malo byť Francúzsko, resp. Spolková republika Nemecko (ďalej aj „SRN“ alebo „Nemecko“). Na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán dospel k záveru o neoprávnenom zdržiavaní sa žalobcu na území SR.
6. Do zápisnice č. PPZ-HCP-BB8-48-011/2018-AV zo dňa 27.09.2018 žalobca uviedol, že dôvodom jeho odchodu z domovského štátu bol nedostatok peňazí, cez facebook je v kontakte s bratom žijúcim v utečeneckom tábore v Nemecku, kam sa chcel dostať, alebo do Francúzska, kde sa dá rýchlejšie získať azyl. Pakistan opustil spolu so skupinou ďalších osôb za pomoci prevádzača, cestoval cez Irán, kde bol kontrolovaný políciou, ktorá ho deportovala späť do Pakistanu. Po piatich mesiacoch vycestoval za pomoci prevádzača opäť, cez Irán sa dostal do Turecka, kde mu prevádzač vybavil falošný turecký občiansky preukaz s novou identitou, pomocou ktorého sa dostal do Grécka, tam bol opäť zadržaný políciou a následne vrátený do Turecka. Odtiaľ sa opätovne za pomoci prevádzača dostal do Grécka, následne do Srbska, kde sa dňa 20.09.2018 cez poškodenú plachtu kamiónu dostal na jeho ložnú plochu, na ktorej bol neskôr nájdený políciou Českej republiky. Vo výpovedi uviedol, že všetky hranice prekračoval nelegálne, bez platného cestovného pasu, ktorý nikdy nevlastnil, pričom cieľovou krajinou bolo Francúzsko, kde má veľkú šancu dostať azyl. Cez územie SR, na ktorom nemá záujem zotrvať ani žiadať o udelenie azylu či poskytnutie medzinárodnej ochrany, len tranzitoval. Na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov ani známych, nevlastní tu žiaden hnuteľný či nehnuteľný majetok, nemá pri sebe žiaden doklad totožnosti ani finančnú hotovosť a jeho administratívne vyhostenie sa nijako nedotkne jeho rodinného ani súkromného života. Je si vedomý svojho neoprávneného pobytu, resp. zdržiavania sa na území SR a Schengenského priestoru a aj toho, že na vstup a zotrvanie na týchto územiach potrebuje pas a platné vízum. Opätovne uviedol, že chce žiť vo Francúzsku, alebo sa dostať za svojim bratom do Nemecka, aj keď nakoniec uviedol, že má záujem vrátiť sa domov.
7. Odvolací orgán mal skutkový stav veci, zistený prvostupňovým správnym orgánom, za preukázaný, keďže pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z kontroly dňa 27.09.2018, pri ktorej žalobca nepredložil cestovný doklad, platné Schengenské vízum ani platné povolenie na pobyt, nemá povolený pobyt v žiadnom štáte Schengenského priestoru, čo sám potvrdil do zápisnice zo dňa 27.09.2018, nemá žiadne finančné prostriedky na možný pobyt ani žiadne miesto, resp. adresu, kde by sa mohol počas zdržiavania sa na území SR nachádzať. Z genézy celého „odchodu“ žalobcu z domovskej krajiny vyvodil pravdepodobnosť pokusu o útek, a to z viacerých dôvodov. Jedným bolo, že na území SR nechcel a ani nechce zotrvať, pretože jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko, resp. Nemecko.
Ďalším dôvodom bol opakovaný pokus dostať sa do cieľovej krajiny, a to aj napriek viacnásobnému záchytu príslušnými policajnými zložkami v rôznych tranzitných krajinách tak, ako to sám uviedol v zápisnici zo dňa 27.09.2018. Z uvedeného možno vyvodiť, že túžba po lepšom ekonomickom živote je u žalobcu tak silná, že aj napriek vedomému porušovaniu zákonov viacerých štátov vrátane SR a štátov Schengenského priestoru, po viacnásobnom záchyte zo strany policajných orgánov príslušného štátu a deportácii tak do domovského štátu ako aj do Turecka (na základe falošnej identity) neustále pokračoval v nelegálnom konaní.
8. K jeho nesúhlasu s neurčením lehoty na návrat, odvolací orgán s odkazom na ust. § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že žalobca pricestoval na územie SR nelegálne, svoju totožnosť nevedel hodnoverne preukázať žiadnym relevantným dokladom, jeho cieľovou krajinou malo byť Francúzsko, resp. Nemecko, kde v záchytnom tábore žije jeho brat, hranice rôznych tranzitných štátov prekračoval bez dokladu totožnosti a za výdatnej pomoci prevádzačov, v čom správny orgán videl riziko úteku. Nakoľko v danom prípade došlo k zaisteniu žalobcu v zmysle ust. § 88 ods. 4 ZoPC a jeho následnému umiestneniu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, odvolací orgán mal za preukázané, že bol naplnený zákonný dôvod na neurčenie lehoty na vycestovanie aj v tomto ohľade.
9. K neurčeniu krajiny, do ktorej má byť administratívne vyhostený, odvolací orgán konštatoval, že zákonodarca práve pre prípady, v ktorých nie je možné hodnoverne overiť totožnosť cudzinca, umožnil policajnému útvaru jeho vyhostenie aj do krajiny tranzitu, alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa rozhodne dobrovoľne vrátiť a ktorá ho prijme, čo zakotvuje aj ust. § 77 ods. 1 ZoPC. V prípade žalobcu prvostupňový správny orgán nemal možnosť hodnoverným spôsobom overiť jeho totožnosť, nakoľko nedisponoval žiadnym cestovným pasom či iným dokladom totožnosti, a preto pri vydávaní napadnutého rozhodnutia pristúpil k uplatneniu ust. § 77 ods. 1 ZoPC, vychádzajúc aj zo zápisnice zo dňa 27.09.2018, v ktorej žalobca okrem iného uviedol, že v Turecku (počas jeho cesty do západnej Európy) si prostredníctvom prevádzača zadovážil falošné doklady vystavené na jeho „novú identitu“, ktorou sa bez problémov pri svojej ďalšej ceste preukazoval a teda postup prvostupňového správneho orgánu v neurčení presnej krajiny, do ktorej bude žalobca administratívne vyhostený, je správny a zákonný.
10. Námietku žalobcu o neadekvátnej a ničím neodôvodnenej dĺžke doby zákazu jeho vstupu na územie SR a všetkých členských štátov, označil žalovaný za nesúladnú, nakoľko sám žalobca vo svojom odvolaní viackrát napadol dobu zákazu vstupu, pričom vždy uviedol iné obdobie zákazu vstupu (na strane 4 odvolania 2 roky, na strane 5 dvakrát uvedený 1 rok), hoci v napadnutom rozhodnutí je určený zákaz vstupu na dva roky. Doba zákazu vstupu bola prvostupňovým správnym orgánom uložená po správnej úvahe, riadne popísanej a odôvodnenej na strane 3 napadnutého rozhodnutia, v spodnej hranici zákonom stanoveného rozpätia, a preto odvolací orgán považoval aj túto námietku za irelevantnú.
11. Za irelevantnú označil aj námietku porušenia čl. 8 Dohovoru s odvolaním sa na administratívny spis, z ktorého možno jednoznačne konštatovať, že žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov, nevlastní žiaden hnuteľný či nehnuteľný majetok, nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť, nedisponoval žiadnou finančnou hotovosťou, nemá záujem zotrvať na území SR, nakoľko jeho cieľovou krajinou je Francúzsko a dôvody jeho migrácie do západnej Európy boli výlučne ekonomické. Všetky tieto fakty svedčia o tom, že žalobca nebol vydaním napadnutého rozhodnutia nijako ukrátený na svojich právach vyplývajúcich mu z Dohovoru, nakoľko celú viacpočetnú rodinu okrem jedného súrodenca má v domovskom štáte, kde študoval, žil a pracoval. Rodinu, známych a krajinu opustil dobrovoľne, z dôvodu vidiny jednoduchšieho života v lepších ekonomických podmienkach. Obavu z návratu do domovského štátu nemá. Nakoľko v zmysle čl. 8 Dohovoru je možné zo strany štátnych orgánov zasahovať do práv ním zaručených, len v súlade so zákonom, v tomto prípade so zákonom o pobyte cudzincov, pričom zo strany prvostupňového správneho orgánu došlo k zásahu do garantovaných práv účastníka konania výlučne v intenciách tohto zákona, nemožno ani túto námietku považovať za relevantnú. Bolo riadne preukázané, že žalobca sa nerešpektovaním právnych predpisov zdržiaval na území SR neoprávnene, čím naplnil dôvody ust. § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC, za čo bol z územia SR a všetkých členských štátov administratívne vyhostený, v priebehu celého konania a ani k žalobe nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil preukázané zistenia a aj v zápisnici v prvostupňovom konaní potvrdil vedomosť o tom, že na vstup a zdržiavanie sa na území SR či ostatných štátov Európskej únie mal mať pas a platné vízum.
12. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný zopakoval obsah rozhodnutí oboch stupňov správneho orgánu, žalobné námietky žalobcu a uviedol, že rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zaoberal sa aj zásahom do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života žalobcu.
13. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 písm. a/ a d/ SSP, nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom na základe oboznámenia sa s pripojenými listinnými dôkazmi v spisovej dokumentácii, písomnými podaniami, obsahom administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby a preskúmania správnosti právneho posúdenia veci, dospel k záveru o nutnosti zrušenia napadnutého rozhodnutia. (ust. § 241 SSP).
14. Podľa § 32 ods. 1, 2, 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.
15. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
16. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
17. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
18. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
19. Podľa § 240 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
20. Podľa § 241 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.
21. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ Zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
22. Podľa § 2 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
23. Podľa § 60 pís. b/ Zákona o pobyte cudzincov, tolerovaný pobyt zaniká, ak štátny príslušník tretej krajiny písomne oznámi policajnému útvaru skončenie pobytu, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uplynula doba, na ktorú mal udelený tolerovaný pobyt a nepožiadal o jeho predĺženie.
24. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.
25. Z Dôvodovej správy k zák. č. 82/2017 Z.z., k novelizácii znenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území definuje zákaz vstupu ako správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území a ktoré je pripojené k rozhodnutiu o návrate. Ust. § 83 ods. 1 obsahuje legislatívno-technickú úpravu z dôvodu vypustenia odseku 5 z § 82.
26. Podľa § 77 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar vydá rozhodnutie o zastavení konania o administratívnom vyhostení, ak bol cudzincovi udelený azyl alebo bola cudzincovi poskytnutá doplnková ochrana. Ak prerušenie konania podľa odseku 5 trvá viac ako dva roky, policajný útvar konanie zastaví.
27. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/, ods. 3 písm. b/ a ods. 9 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b/ až i/ na jeden rok až päť rokov. Lehota zákazu vstupu začína plynúť uplynutím lehoty na vycestovanie určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, nejde o prípad podľa písmena a/ alebo písmena b/.
28. Podľa § 83 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote, ak bola určená v rozhodnutí. Policajný útvar určí na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia; túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny. Policajný útvar je povinný v konaní o administratívnom vyhostení písomne poučiť štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti požiadať o určenie lehoty na vycestovanie. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 8; túto lehotu je možné v odôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane predĺžiť.
29. Podľa § 83 ods. 9 Zákona o pobyte cudzincov, ak policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má postavenie osoby s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte a ktorý má na území Slovenskej republiky udelený pobyt, je povinný informovať členský štát, ktorý mu dlhodobý pobyt udelil; ak ide o administratívne vyhostenie takého štátneho príslušníka tretej krajiny z obzvlášť závažného dôvodu mimo územia členských štátov, je policajný útvar povinný svoje rozhodnutie konzultovať so štátom, ktorý mu udelil dlhodobý pobyt.
30. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale
bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie, si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu, predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia (rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Sžo 32/2014). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
31. Žalobca svoje žalobné námietky subsumoval pod dôvody uvedené v ust. § 191 ods. 1 písm. c/, e/ a g/ Správneho súdneho poriadku a rozhodnutiu žalovaného vytkol nesprávne právne posúdenie veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy nedostačujúce na riadne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
32. Právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Podľa rozsudku sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017 (str. 20):„Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ SSP (t.j. nesprávne právne posúdenie veci / merita/) udáva, že s týmto zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) aplikuje právnu normu v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. “
33. Z uvedeného je zrejmé, že predpokladom právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci je správne a zákonne zistený skutkový stav. Logicky z toho možno vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Teda, ak žalobca tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jeho námietka nesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná.
34. V posudzovanom prípade, v ktorom správny orgán z dostatočne zistených skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správne ustanovenia na vec sa vzťahujúceho právneho predpisu, namietaná vada konania správneho orgánu nebola konajúcim súdom zistená.
35. Žalobnú argumentáciu žalobca sústredil do troch zásadných námietok a to neurčenia krajiny, do ktorej má byť administratívne vyhostený, neurčenia lehoty na vycestovanie a uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. S odkazom na ust. § 77 ods. 1 ZoPC konštatoval, že žalovaný mu mohol určiť dobrovoľnú lehotu na vycestovanie, a preto neboli splnené podmienky na uloženie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, naviac za úplnej absencie odôvodnenia uloženej lehoty dvoch rokov, čím bezdôvodne limitoval jeho právo pohybu a vstupu na územie ktorejkoľvek z krajín schengenského priestoru a neprimerane zasiahol do jeho základných ľudských práv, najmä slobody pohybu. Za nesplnenú považoval aj podmienku neurčenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený, nakoľko do zápisnice čestne vyhlásil údaje o svojej totožnosti a štátnej príslušnosti a teda od začiatku bola zrejmá jeho pakistanská štátna príslušnosť, v nadväznosti na ktorú mal žalovaný povinnosť vo výroku rozhodnutia uviesť krajinu, do ktorej má byť administratívne vyhostený.
36. Žalovaný riadne zistil skutočnosti potrebné na vyvodenie záverov, ku ktorým dospel a z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správny orgán pri posudzovaní a rozhodovaní v danej veci prihliadal k všeobecne uznávaným právnym princípom administratívneho konania, poskytol žalobcovi priestor byť vypočutý, právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, právo navrhovať v konaní dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca si v plnom rozsahu tieto práva uplatnil a bol riadne oboznámený s prebiehajúcim konaním o administratívnom konaní, čo potvrdzoval svojim podpisom. Žalovaný v rozhodnutí podrobne opísal zistený skutkový stav, vychádzajúc z rozhodnutia prvostupňového orgánu i obsahu administratívneho spisu, z jeho rozhodnutia je zrejmé, že žalobca nedisponuje žiadnym preukazom totožnosti, cestovným pasom, či povolením na pobyt, nie je na území SR zamestnaný a ani tu nevlastní žiaden majetok, nedisponuje finančnými prostriedkami, nie je daná opodstatnenosť obáv z ohrozenia jeho slobody z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie. Na územie Pakistanskej islamskej republiky sa môže vrátiť, a do hociktorej inej krajiny, ktorá ho príjme, môže pricestovať. V ust. § 77 ods. 1 zákon ráta s možnosťou určenia lehoty na vycestovanie cudzinca do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Ak je možné takúto krajinu určiť, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny orgán uvedie aj krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený a policajný útvar môže uložiť aj zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, pričom uloží zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
37. Všetky explicitne uvedené podmienky sú súčasne založené na dobrovoľnosti rozhodnutia a ich použitia správnym orgánom. Správny orgán neurčil lehotu na vycestovanie, s predpokladom úteku, sťažovania alebo marenia možnosti administratívneho vyhostenia žalobcu na podklade jeho vyhlásení o nezáujme žiadať o azyl na území SR, keďže jeho cieľovou krajinou je Nemecko a prípadne následne Francúzsko, kde je podľa informácií, ktoré mu poskytol jeho brat, možnosť ľahšieho získania azylu. Z citovaného ustanovenia tiež vyplýva podmienečné určenie krajiny vyhostenia a možnosť uloženia zákazu vstupu s časovým rozpätím 1-5 rokov. Žalovaný túto lehotu vzhľadom k osobe žalobcu určil na dva roky, teda na dolnej hranici uvedeného zákonného rozmedzia, ktorého určenie je tiež zákonom zverené do správnej úvahy žalovaného a teda pochybenie v tomto smere mu nemožno vyčítať.
38. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu na dva roky bolo vydané s ohľadom na celú anabázu žalobcovho konania, správny orgán pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky zohľadňoval závažnosť porušenia zákonov a predpisov, dĺžku trvania protiprávneho konania, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu zákona došlo. 39. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu korešpondujú plne s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.
40. Správny súd však napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil, nakoľko po jeho vydaní, bola dňa 03.04.2019 žalobcovi udelená doplnková ochrana, ktorá je na základe jeho žiadostí opakovane predlžovaná. Správny orgán preto bude postupovať v súlade s ust. § 77 ods. 6 veta prvá ZoPC a z dôvodu poskytnutia doplnkovej ochrany vydá rozhodnutie o zastavení konania o administratívnom vyhostení žalobcu.
41. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP, avšak rešpektujúc skutočnosť, že žalobca náhradu trov konania priznať nežiadal, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.
42. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.
Poučenie:
Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.
2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).