Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41T-9-2020.pdf
PDF · 87.4 KB
Case nature
Area
Subarea
41T/9/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešove samosudcom JUDr. Mariánom Vorobelom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26. januára 2022 v Prešove takto
rozhodol:
Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku súd oslobodzuje K.. Z.. D. U., Q.. XX.XX.XXXX T. S., W. U. R. X, S., spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov, sp. zn. 3 Pv 281/18/7707, ktorá na ňu bola podaná dňa 11.2.2020 pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:
v období roka 2016 ako zamestnanec M. K. F. W. so sídlom X. X, S., K.. Y., ďalej len M., disponujúc s finančnými prostriedkami združenia, bez súhlasu a schválenia valného zhromaždenia M. a predsedu združenia M., v rozpore s pracovnou zmluvou si vyplatila finančné prostriedky združenia na mesačnej báze za mesiace január 2016 až december 2016 nad rámec schválenej mzdy, čím neoprávneným prisvojením si prostriedkov takto M.P. K. F. W. so sídlom X. X, S., K.. Y. spôsobila škodu vo výške 7.522,84 Eur
pretože skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkazuje poškodeného M. K. F. W., Y. Y. X. X, S., K.. Y. s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov, podal dňa 11. februára 2020 na K.. Z.. D. U. obžalobu pre prečin sprenevera podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, ako je tento uvedený v skutkovej vete oslobodzujúceho rozsudku.
Na začiatku hlavného pojednávania konanom dňa 8. júla 2020 obžalovaná vyhlásila svoju nevinu,
Na základe vyššie uvedeného, súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie výsluchom obžalovanej, zástupcu poškodeného InE.. T. H.X., Y. R.. H. X., J. F., T. Š., S. I., prečítaním zápisníc z výsluchov svedkov v prípravnom konaní, prečítaním znaleckého posudku ako aj prečítaním listinných dôkazov.
Obžalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že na uvedené finančné prostriedky ako svoj mzdový nárok, mala oprávnený nárok z dôvodu, že vypracovala a realizovala projekt na základe výzvy Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (ďalej v texte len MDVRR SR) pre N. N. G. W. (ďalej len N. W.), pričom tieto mzdové nároky boli súčasťou tohto projektu. Tento projekt bol odsúhlasený správnou radou N. W. a teda ona mala súhlas na to aby z tých peňazí boli vyplatené peniaze aj pre ňu. Bola
podpísaná zmluva medzi M. K. F. W., S. (ďalej v texte len M. W.) a N. W. o tom, že bude vykonávať a manažovať tento projekt. Ona následne vynaložila pracovné úsilie na to aby projekt bol úspešný. Preto má za to, že mala nárok na odmenu za realizáciu tohto projektu. Išlo tzv. refundačný typ projektu, kde sa najskôr museli vynaložiť náklady a až potom boli tie náklady vyplatené zo strany MDVRR SR.
Zástupca poškodeného M. W. Z.. T. H., ako svedok uviedol, že v tom čase pôsobil ako predseda M. W.. On si nepamätá z iniciatívy koho bola uzatvorená zmluva o spolupráci medzi M. W. a N.. Táto zmluva mala priniesť prospech pre jednotlivých členov M. a to tým, že by sa využili niektoré výzvy na realizovanie projektov. V roku 2016 R.. U. pripravila niekoľko projektov pre M., pre N. nevie. On si nepamätá, akým spôsobom bola riešená výška mzdy pre obžalovanú za vykonanú prácu.
Podľa § 213 ods.1, ods.2 písm. a/ Tr. zákona prečin sprenevery spácha ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu väčšiu potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
Vykonanými listinnými dôkazmi, mal súd za preukázané:
Dňa 3. októbra 2005, bola uzatvorená pracovná zmluva medzi M. W. ako zamestnávateľom a obžalovanou ako zamestnancom, pričom v bode 4 v nej bolo dohodnuté, že mzdové podmienky zamestnanca sa určia v dodatku.
Dňa 31. decembra 2015, bol vyhotovený dodatok k pracovnej zmluve, predmetom ktorého bolo určenie výšky mzdy pre na rok 2016. Na písomnom vyhotovení tohto dodatku, absentuje podpis obžalovanej.
Podľa § 42 ods.1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa § 43 ods.1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Podľa § 58 ods.1 Zákonníka práce, zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu môže sa so zamestnancom v pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi.
Vykonaným dokazovaním nemal súd za preukázané, že obžalovanej vznikol platný pracovný pomer u M. W., pretože pracovná zmluva neobsahovala podstatnú náležitosť - určenie výšky mzdy. Táto výška mzdy nebola ani písomne dohodnutá medzi obžalovanou a M. W., ani neskôr.
Dňa 16. decembra 2015 sa v U. uskutočnilo valné zhromaždenie M. W., na ktorom bolo prijaté uznesenie, predmetom ktorého bol vstup M. W. do N. W..
Dňa 4. januára 2016, bola uzatvorená medzi N. W. a M. W. písomná zmluva o vzájomnej spolupráci, ktorej predmetom bola medzi podpora regionálneho rozvoja, zahrňujúca medzi inými aj realizácie projektov súvisiacich s podporou regionálneho rozvoja. Zároveň N. W. pre M. W., poskytla na rok 2016, za účelom zabezpečenia predmetu spolupráce, svoju zamestnankyňu - obžalovanú Z.. U. a kompletne vybavenú kanceláriu. Táto zmluva bola podpísaná príslušnými štatutármi týchto subjektov.
Na základe uvedeného ma preto súd za preukázané, že ku dňu 4. januáru 2016 bola obžalovaná zamestnankyňou N. W. v platnom pracovnom pomere, pričom ju jej zamestnávateľ, v zmysle ustanovenia § 58 Zákonníka práce, dočasne pridelil na výkon práce k inému zamestnávateľovi.
Z čl. II uvedenej zmluvy, vyplýva, že N. W. mala zaplatiť pomernú časť (min. 60 %) mzdových nákladov a zákonného sociálneho a zdravotného poistenia na poskytnutého zamestnanca, t. j. na obžalovanú.
Z tohto ustanovenia zmluvy teda vyplýva, že povinnosťou M. W., bolo vyplácať zvyšných 40% mzdových nákladov a zákonného sociálneho a zdravotného poistenia, na obžalovaná R.. U..
Dňa 25. novembra 2016, bola uzatvorená medzi MDVRR SR ako poskytovateľom a N. W. ako prijímateľom zmluva , predmetom ktorej bolo účelové poskytnutí dotácie zo štátneho rozpočtu na realizáciu projektu s názvom: „Koordinácia podpory regionálneho rozvoja okresov Y. G. Y. Ľ. na rok 2016“, ktorý bol predložený na základe výzvy na podanie žiadosti o poskytnutie dotácie na projekt v roku 2016 a záväzok prijímateľa realizovať projekt a použiť dotáciu za podmienok stanovených v zmluve a súčasne zabezpečiť spolufinancovanie projektu z vlastných zdrojov.
Z prílohy č.1 k tejto zmluve vyplýva, že prijímateľ mal zrealizovať v rámci tejto zmluvy päť aktivít, pričom priamo v tejto prílohe je uvedené, že mzdové náklady - „hrubá mzda U.“ bude pri štyroch aktivitách pokrytá pri každej jednej aktivite po celý rok, t.j. dvanásť mesiacov v sume 200,- Eur na mesiac a pri jednej aktivite v období deviatich mesiacov, tiež sumou 200,- Eur. Spolu teda v sume 11.400,- Eur. V zmysle uvedenej prílohy, tieto náklady mali tvoriť 60 % z celkovej činnosti N. W.. Takisto boli pokryté aj náklady na zákonné sociálne a zdravotné poistenie v sume 70,-Eur na jeden mesiac, t. j. celkovo v sume 3.990,-Eur.
Z výsluchu svedka R.. H. X., predsedu správnej rady N. W. mal súd za preukázané, že obžalovaná si splnila všetky povinnosti, ktoré jej vplývali z vyššie uvedenej zmluvy o vzájomnej spolupráci medzi N. W. a M. W. a zo zmluvy uzatvorenou medzi MDVRR SR a N. W.. O tom svedčí nakoniec aj tá skutočnosť, že dňa 16.12.2019, priamo M. W., vystavila faktúru č. A., ktorou sa domáhala od N. W., úhradu vynaložených nákladov na vykonávanie činnosti na realizáciu úloh N. W. na základe Zmluvy o spolupráci, ktoré pozostávali práve v sume 11.400,- Eur, resp. 3.990,- Eur t. j. spolu v sume 15.390,- Eur. Suma 11.400,- Eur, bola označená v tejto faktúre ako „mzdové náklady - U.“.
Na základe uvedeného preto súd uzatvára, že bolo povinnosťou N. W. uhrádzať obžalovanej mesačne nielen hrubú mzdu za prvých deväť mesiacov roku 2016 vo výške 1.000,-Eur, resp. za obdobie posledných troch mesiacov tohto roka vo výške 800,- Eur, čo malo tvoriť 60 % vynaložených zmluvných nákladov za činnosť obžalovanej , ale z vlastných prostriedkov jej mala uhrádzať na hrubú mzdu aj zvyšných 40 % , t. j. za prvých deväť mesiacov roku 2016 vo výške 666,66,- Eur, resp. za obdobie posledných troch mesiacov tohto roka vo výške 333,33,- Eur.
Obžalovaná mala teda celkovo za rok 2016 poberať hrubú mzdu vo výške 18.999,93,-Eur. Podľa , potvrdenia o výške príjmu zo dňa 28.12.2017, jej M. W. priznala na hrubej mzde za rok 2016 sumu 18.212,33,-Eur a následne vyplatila čistú mzdu vo výške 14.011,87,-Eur. Na základe uvedeného preto súd uzatvára, že obžalovanej bola oprávnene vyplatená uvedená čistá mzda, ktorá bola dokonca v nižšej hodnote na akú mala nárok. Konaním obžalovanej, teda žiadnym spôsobom nebola spôsobená škoda M. W..
Na tomto mieste súd považuje za potrebné vyjadriť sa k právnej kvalifikácii žalovaného skutku.
Obžaloba v skutkovej vete tvrdí, že obžalovaná disponovala s finančnými prostriedkami poškodeného. Súd má však zato, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná táto skutočnosť a teda, že nebolo preukázané, že jej tieto finančné prostriedky boli zverené.
Z výpovede svedkyne J. F. vyplýva, že viedla účtovníctvo pre M. W.. Výšku hrubej mzdy obžalovanej určila vždy na základe vzájomnej komunikácie. Ona dôveroval obžalovanej a vždy jej vypočítala čistú mzdu, na základe informácii, ktoré od nej dostala. Obžalovaná jej teda skutočne počas roku 2016 oznamovala, akú výšku hrubej mzdy má mať priznanú. Ona následne podľa odpracovaných dní, vypočítala výšku čistej mzdy obžalovanej. Táto suma potom bola obžalovanej poukázaná na jej bankový účet.
Na základe uvedeného má súd zato, že obžalovaná sama od seba si nikdy nevyplatila uvedené peňažné prostriedky, ale vždy tomu predchádzal výpočet účtovníčky, ktorá určila výšku čistej mzdy a následne táto suma, pribudla na účet obžalovanej. Obžalovanej teda neboli priamo zverené tieto peňažné prostriedky a teda si ich nemohla prisvojiť v zmysle uvádzanej právnej kvalifikácie v obžalobe.
Skutok opísaný v obžalobe, by za týchto okolností, mohol byť právne kvalifikovaný iba ako prečin podvodu podľa § 221 ods.1, ods.2 Tr. zákona. Obžalovaná by teda uviedla do omylu iného, t. j. J. F. ako účtovníčku M. W., keby jej oznámila výšku hrubej mzdy, na ktorú nemal nárok, následne by účtovníčka na základe tejto nepravdivej informácie určila výšku čistej mzdy obžalovanej a táto by bola vyplatená obžalovanej a teda na cudzom majetku, t. j. na majetku M. W. by bola spôsobená škoda, keď by sa o neoprávnene vyplatenú sumu, znížil jeho hodnota.
Tak ako súd uvádza vyššie, obžalovaná však mala nárok na výplatu čistej mzdy, resp. sumy, ktorá je ako škoda uvedená v skutkovej vete obžaloby.
Na základe uvedeného má preto súd za to, že nebola naplnená objektívna tak aj subjektívna stránka žalovaného prečinu, pretože obžalovaná sa nezmocnila cudzej veci a konala v dobrej viere a ani subjektívna stránka prečinu podvodu a preto obžalovanú podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku, oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov, pretože skutok uvedený v obžalobe, nie je trestným činom.
Zároveň súd poškodeného M. W. podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Navyše súd uvádza, že vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej za svoje konanie by bolo aj v rozpore s princípom ultima racio, pretože vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, pri racionálnej právnej argumentácii medzi stranami konania, by do úvahy prichádzalo pri urovnaní ich sporu, použitie právnych noriem z iných oblastí práva, než z práva trestného, t. j. išlo by o civilný spor, či obžalovaná mala, alebo nemala nárok na vyplatenie uvedenej sumy.
Súd záverom konštatuje, že ostatné vykonané dôkazne prostriedky na hlavnom pojednávaní, ktoré nie sú osobitne uvedené, t. j. hodnotené v zmysle § 2 ods.12 Tr. poriadku v tomto rozsudku, nie sú nositeľmi takého dôkazu, ktorý by bol spôsobilý ovplyvniť skutkové zistenia súdu, tak ako tieto uvedené vyššie. Týkajú sa teda okolností nepodstatných pre toto rozhodnutie resp. týkajú sa okolností, ktoré boli zistené z dôkazných prostriedkov, ktoré sú vyhodnotené vyššie.
Poučenie:
Proti tomu rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Prešov. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Prešove.