Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
cf7/435838.8bdd4f.pdf
PDF · 108.89 KB
No categories available
6Cdo/91/2017
Najvyšší súd 6 Cdo 90/2017
Slovenskej republiky 6 Cdo 91/2017
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu J. J., bývajúceho
v D., proti žalovanému J. G., bývalému správcovi konkurznej podstaty úpadcu ZTS
KOMERC, a. s., so sídlom v Slovenskej Ľupči č. 549, o náhradu škody a zaplatenie
nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 5C/8/2012, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. novembra 2015 sp. zn.
16Co/1431/2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Brezno z 22. decembra 2016 č. k.
5C/8/2012-295, takto
rozhodol:
Dovolania o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, o výške
ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
O d ô v o d n e n i e
1. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozsudkom z 19. novembra 2015
sp. zn. 16Co/1431/2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Brezno (ďalej len „prvoinštančný
súd“ alebo „súd prvej inštancie“) z 9. septembra 2014 č. k. 5C/8/2012-228, ktorým
prvoinštančný súd žalobu žalobcu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania.
2. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dňa 5. februára 2016
dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“).
3. Prvoinštančný súd vyzval dovolateľa uznesením z 22. decembra 2016
č. k. 5C/8/2012-295 na opravu a doplnenie podaného dovolania. Aj proti uvedenému
rozhodnutiu prvoinštančného súdu podal dovolateľ dňa 16.01.2017 dovolanie.
4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015
Z. z., ďalej len „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“), ktorý v § 470 ods. 1 stanovil,
že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací
súd“) však rešpektujúc ústavný princíp právnej istoty a z neho vyplývajúci princíp dôvery
v platné právo a princíp legitímneho očakávania, posudzoval splnenie podmienok
dovolacieho konania podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa
príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo „O. s. p.“).
5. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 241 ods. 1 vyžadoval ako jednu
z podmienok dovolacieho konania povinné zastúpenie dovolateľa advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Táto
podmienka dovolacieho konania zostala zachovaná i podľa novej právnej úpravy (§ 429
ods. 1 C. s. p.), ktorá jej nesplnenie sankcionuje odmietnutím dovolania.
6. V prejednávanej veci dovolateľ nemá právnické vzdelanie a v čase začatia
dovolacieho konania nebol dovolateľ zastúpený advokátom. Súd prvej inštancie ho preto
uznesením z 22. decembra 2016 č. k. 5C/8/2012-295 vyzval na odstránenie tohto nedostatku.
Následne ho podaním z 19. apríla 2017 poučil o možnosti vyplývajúcej
z § 30 O. s. p (obdobne súčasný § 160 ods. 2 C. s. p.) t. j. možnosti požiadať Centrum právnej
pomoci o poskytnutie právnej pomoci. Dovolateľ však napriek výzve v určenej lehote, a ani
do dňa rozhodovania dovolacieho súdu, plnomocenstvo udelené advokátovi na zastupovanie
v dovolacom konaní nepredložil a nedoložil ani prípadné podanie žiadosti Centru právnej
pomoci o poskytnutie právnej pomoci vo forme zastúpenia advokátom v dovolacom konaní.
7. Pretože dovolateľ neodstránil procesný nedostatok podmienky dovolacieho konania,
dovolací súd jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. novembra 2015 sp. zn. 16Co/1431/2014 podľa § 447 písm. e) C. s. p. odmietol.
8. Pokiaľ ide o dovolanie žalobcu proti uzneseniu prvoinštančného súdu
z 22. decembra 2016 č. k. 5C/8/2012-295, ktoré bolo podané už počas účinnosti Civilného
sporového poriadku, dovolací súd poukazuje na dikciu § 35 C. s. p. v súvislosti s § 419
C. s. p., z ktorej zreteľne vyplýva, že dovolaním možno napadnúť len rozhodnutie
odvolacieho súdu (ak to zákon pripúšťa). Dovolaním teda nemožno napadnúť rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu proti vyššie
uvedenému uzneseniu prvoinštančného súdu bez ďalšieho podľa ust. § 447 písm. c) C. s. p.
ako neprípustné odmietol.
9. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 453 ods. 1
C. s. p. v spojení s § 256 ods. 1 C. s. p. (per analogiam) a § 262 ods. 1 C. s. p., keď výsledok
dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil nesplnením podmienky dovolacieho
konania žalobca. V zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. preto rozhodol o nároku na náhradu trov
dovolacieho konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť ich náhradu žalovanému
s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.
10. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že nepovažuje za správnu takú
interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia
zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok
na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť
totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.). Podľa výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2
C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, už len o výške náhrady trov
konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto náhrady. To znamená,
že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 C. s. p. nemôže rozhodnúť o uložení
povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane.
Ak by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262
ods. 2 C. s. p., čím by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných
princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu nevyhnutne znamená, že o tom,
kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza do úvahy priznanie
ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov v zmysle § 262
ods. 1 C. s. p. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí
v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto
formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie
súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo
vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním
uloženej povinnosti.
11. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júna 2017
JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Slavka Cibuľáková