Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-162-2018.pdf
PDF · 97.33 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/162/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Jany Vlčkovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika
- Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava proti žalovanej: P.. U. D., A.. X.X.XXXX, W. Q. I. X, W., zastúpenej: JUDr. Jana Kompišová, advokátka, so sídlom Komárnická 36, Bratislava, za účasti intervenientov na strane žalovanej: X/ P.. Ľ. D., A.. X.X.XXXX, W. Q. I. X, W., zastúpený: JUDr. Jana Kompišová, advokátka, so sídlom Komárnická 36, Bratislava a X/ Ľ. D. D., A.. X.X.XXXX, W. Q. I. X, W., zastúpený: ADVOKA, s.r.o., IČO: 44 449 615, so sídlom Komárnická 36, Bratislava, o vypratanie bytu, na odvolanie žalovanej a intervenienta 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8.2.2018, č.k. 58C/222/2014-202, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa proti žalovanej a intervenientovi 1/ p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vypratať služobný byt nachádzajúci sa na Q. I. Č.. X Q. W., X.. Č.. XXXX na G.. nadzemnom podlaží bytového domu, byt č. XX
- I. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania (výrok II).
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 123, § 126 ods. 1, § 663, § 685 ods. 1, 3, § 709, § 710 ods. 2, § 712a ods. 9, § 871 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1, 4, § 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami a § 3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu a vecne tým, že vykonaným dokazovaním zistil, že Slovenská republika je vlastníkom služobného bytu, o ktorý v konaní ide, pričom tento je v správe Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a teda žalobca je aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby, pričom mu odvodene vyplýva povinnosť podať žalobu o vypratanie bytu i z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Zb. Súčasne mal preukázané, že vlastníkovi služobného bytu bráni v jeho užívaní žalovaná, keď ukončením štátnozamestnaneckého pracovného pomeru (ku dňu 31. 05. 2014) zo strany žalovanej výpoveďou doručenou žalobcovi, zanikol súčasne i nájom služobného bytu, ktorý bol účelovo viazaný na trvanie pracovného pomeru žalovanej u žalobcu. Konštatoval, že v konaní medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je vlastníkom služobného bytu a že tento služobný byt prenajal žalovanej ako zamestnancovi na čas určitý do 16. 09. 2014, resp. na čas trvania pracovného pomeru, ak sa tento skončí pred uplynutím dohodnutej doby nájmu, na základe nájomnej zmluvy, ktorej predchádzalo Určenie nájomcu služobného bytu č. p.: X.-E.-XXXX/XXXXXX- XXX zo dňa 30. 03. 2012. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalovaná bola zamestnancom žalobcu a rovnako ani skutočnosť, že žalovaná dala žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, pričom
výpovedná doba uplynula dňa 31. 05. 2014, okamihom ktorým zanikol i nájom služobného bytu v zmysle ustanovenia článku III. bod 2 písm. c) Zmluvy o nájme služobného bytu č. p.: X.-E.-XXXX/XXXXXX- XXX zo dňa 31. 03. 2014. Vo vzťahu k námietkam žalovanej vyhodnotil, že jej tvrdenie, že žalobca bol povinný previesť vlastníctvo služobného bytu v rozhodnom čase na intervenienta 1, nenachádza oporu v zákone, ani v Rozkaze ministra vnútra SR o prevode vlastníctva služobných a nájomných bytov č. 81 ako ani v Nariadení Ministerstva vnútra SR o prevode vlastníctva služobných bytov v správe Ministerstva vnútra SR č. 62, keďže išlo len o možnosť nájomcu získať služobný byt do vlastníctva za splnenia určitých podmienok, nielen na strane nájomcu, ale aj na strane prenajímateľa. Konštatoval, že pokiaľ sa intervenient 1 nestotožnil v tom čase s konaním žalobcu, mal možnosť realizovať výkon svojich práv iným spôsobom, tieto svoje práva však realizoval požiadavkou adresovanou na žalobcu na prepis nájmu bytu na žalovanú, čo mu bolo zo strany žalobcu aj umožnené. Nepovažoval za dôvodné tvrdenia žalovanej ohľadom diskriminácie intervenienta 1 oproti iným kolegom intervenienta 1, ktorým bol realizovaný prevod vlastníctva služobného bytu, pretože túto diskrimináciu žalovaná ako ani intervenient 1 pred súdom ani nepreukázali a táto skutočnosť nie je ani predmetom podstaty žaloby o vypratanie služobného bytu. V súvislosti s porušovaním dobrých mravov zo strany žalobcu voči žalovanej, na ktoré poukázala žalovaná, súd prvej inštancie uviedol, že rozpor s dobrými mravmi predstavuje také konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, pretože je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené, preto je vždy potrebné mimoriadne starostlivo zvážiť, či vypratanie bytu bez zabezpečenia bytovej náhrady, nie je takým zásahom do práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia, ktorý sa nezakladá na relevantných dôvodoch so zreteľom aj na osobitnú ochranu obydlia v zmysle čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že realizáciu dobrých mravov nemožno vyžadovať len jednostranne od žalobcu, ale je potrebné prihliadnuť i na rozpor dobrých mravov v konaní žalovanej, ktorá si na základe vlastného rozhodnutia vybrala možnosť ukončenia pracovného pomeru, ktorého následkom bol zánik nájmu služobného bytu a bez právneho dôvodu užíva služobný byt. Uzavrel, že by bolo nanajvýš nespravodlivé, ak by mal žalobca trpieť užívanie služobného bytu zo strany bývalého zamestnanca, ktorý sa sám rozhodol ukončiť pracovný pomer so žalobcom. Vyvodil, že skutočnosť, že žalovaná býva v služobnom byte so svojimi maloletými deťmi (t. č. s jedným maloletým dieťaťom) a že vyprataním nehnuteľnosti sa žalovaná a jej rodina stane bezdomovcami, nie je právne významná a nedáva podklad pre zamietnutie žaloby, nakoľko aj sama žalovaná sa domáhala od žalobcu predlženia doby nájmu bytu do 15. 12. 2014, do okamihu ktorého ako sama uviedla, je schopná zabezpečiť si bývanie pre seba a svoju rodinu hoci aj čerpaním hypotekárneho úveru a teda de facto a de iure priznala povinnosť odovzdať byt žalobcovi z dôvodu ukončenia pracovného pomeru u žalobcu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s názorom žalovanej, že by bolo nespravodlivé vypratať ju z obydlia poukazujúc na rozsudok komory W. proti I., a to vzhľadom na skutočnosť, že predmetný rozsudok bol postavený na odlišnom skutkovom základe ako v prejednávanom spore, najmä z toho dôvodu, že sťažovateľka nedala dôvod na vypratanie nehnuteľnosti, ktorá bola jej obydlím, oproti konaniu žalovanej v tomto spore. Vyjadril názor, že práve žalovaná si na základe vlastného rozhodnutia spôsobila nezvratnosť vypratania bytu, keď práve táto ukončila pracovný pomer so žalobcom, na ktorý bol viazaný nájom služobného bytu, preto nie je na mieste dožadovať sa ochrany práv, ktorých ochranu sama žalovaná znemožnila. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za dostatočne preukázané ako po stránke skutkovej, tak i po stránke právnej, že žaloba žalobcu je dôvodná a je potrebné jej v celom rozsahu vyhovieť, bez poskytnutia bytovej náhrady, vzhľadom ku skutočnosti, že v danom prípade nejde o žiadnu z výnimiek ustanovených v § 4 zákona č. 189/1992 Zb. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže mu konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli, ani si žiadne trovy konania na súde voči žalovanej neuplatnil.
3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a intervenient 1/ na strane žalovanej z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm a), b), d), f) a h) C.s.p., t.j., že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalovanej, jej manžela a ich spoločných dvoch detí a svojim rozhodnutím vedie túto rodinu do situácie, aby sa stali bezdomovcami, pričom faktom je, že žalovaná a jej manžel ako policajti dlhé roky užívali predmetný byt a v legitímnom očakávaní predpokladali, že žalobca ako vlastník bytu im
uvedený byt predá tak ako sa to stalo v mnohých prípadoch ich kolegov. Vo vzťahu k argumentu žalobcu ohľadom nedoplatkov na službách spojených s užívaním bytu predložili potvrdenia o relevantných platbách. Tvrdili, že sa im postupom súdu prvej inštancie odňala možnosť konať pred súdom, nakoľko súd nerozhodoval súladne s právom týchto ľudí na súdnu ochranu a spravodlivý proces, nezohľadnil nimi predkladané argumenty a nevysporiadal sa s nimi predkladanými dôkazmi. S odkazom na judikatúru NS SR, ÚS SR a ESĽP namietali nepreskúmateľnosť prvoinštančného rozhodnutia. Zároveň tvrdili, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko súd ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a súd prvej inštancie vyhodnotil reálny stav v rozpore s platným právom. Žalovaná a intervenient 1/ ďalej namietali, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie chýba úplné právne posúdenie prípadu, resp. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 16.4.2018 vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že strana žalovanej vo svojom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, preto sa s jej argumentáciou en bloc nedá súhlasiť. Poukázal na v odvolaní uvedené nepravdivé tvrdenie, že žalovaná a jej manžel boli policajti, keďže žalovaná nikdy nebola príslušníčkou Policajného zboru, ale bola zaradená v civilnom pracovnom pomere vo verejnom záujme, ktorý ukončila na vlastnú žiadosť. Poukázal na to, že intervenientovi 1/ bol služobný byt pridelený do nájmu v čase výkonu služobného pomeru ako príslušníka Policajného zboru, ktorý ukončil na vlastnú žiadosť ku dňu 30.9.2011, pričom žalobca mu vyšiel v ústrety a po skončení služobného pomeru previedol nájom predmetného služobného bytu na žalovanú. Uviedol, že k predajom služobných bytov pristúpil až prijatím nariadenia MV SR č. 62/2014 zo dňa 22.5.2014, t.j. v čase, kedy predmetné nariadenie nadobudlo účinnosť, intervenient 1/ už nebol v služobnom vzťahu voči žalobcovi a žalovanej plynula výpovedná doba s tým, že v nariadení sú striktne stanovené podmienky prevodu vlastníctva služobných bytov, ktoré intervenient 1/ ani žalovaná nespĺňali. Odvolanie považoval za nekonkrétne, zmätočné a neopodstatnené, s tým, že odvolatelia poukazujú na množstvo judikátov, ktoré s prejednávanou vecou nemajú nič spoločné. S napadnutým rozhodnutím sa plne stotožnil a navrhol ho v plnom rozsahu potvrdiť.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej a intervenienta 1/ nie je podané dôvodne.
6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami uvádza nasledovné.
7. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 13.8.2014 domáhal vypratania bytu špecifikovaného v žalobe a vo výroku napadnutého rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o nájme služobného bytu prenechal ako prenajímateľ žalovanej do užívania služobný byt s dohodnutou dobou nájmu do 16.9.2014, pričom nájom zanikol v súlade so zmluvou skončením pracovného pomeru žalovanej dňa 31.5.2014 a napriek uvedenému žalovaná byt nevypratala a neodovzdala žalobcovi. Preto žiadal súd, aby zaviazal žalovanú povinnosťou byt vypratať do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
8. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
9. K námietke odvolateľov, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné, čím im bola odňatá možnosť konať pred súdom a porušené právo na spravodlivý proces, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sporových strán, zvlášť žalovanej a na jej strane vystupujúcich intervenientov. V rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti boli nesporné (žalobcovo vlastníctvo služobného bytu, existencia nájomnej zmluvy, výpoveď žalovanej z pracovného pomeru) a aká bola procesná obrana žalovanej (povinnosť žalobcu previesť vlastnícke právo k služobnému bytu v rozhodnom čase na intervenienta 1/, konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi). S uvedenou procesnou obranou žalovanej a intervenientov sa prvoinštančný súd nepochybne riadne vysporiadal, pričom jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré túto obranu nepovažoval za dôvodnú, s ktorými závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Predovšetkým je potrebné poukázať na absenciu povinnosti žalobcu previesť služobný byt na intervenienta 1/ v rozhodnom čase, t.j. v čase jeho služobného pomeru k žalobcovi, keďže takáto povinnosť nevyplýva zo žiadnych právnych predpisov, vrátane interných predpisov žalobcu. Všeobecne uvedené diskriminačné konanie žalobcu voči žalovanej, resp. intervenientovi 1/ nebolo zo strany žalovanej podporené žiadnymi skutkovými tvrdeniami, a teda nemohlo byť predmetom procesnej obrany žalobcu a následne ani predmetom preskúmania súdom pre neunesenie bremena tvrdenia. Za danej situácie, keď žalobcovi nevyplývala povinnosť previesť vlastnícke právo k bytu na intervenienta 1/ v spojitosti s jeho následným konaním po zániku nájmu bytu intervenientovi 1/ (určenie žalovanej ako nájomcu bytu, predĺženie nájmu bytu žalovanej), nemožno nijakým spôsobom charakterizovať a ustáliť konanie žalovaného ako rozporné s dobrými mravmi, keď žalovaná sama spôsobila zánik nájmu tým, že dala žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru. Odvolací súd nevyvodil (v súlade so záverom súdu prvej inštancie), že by výkon práva žalobcu spočívajúceho v požiadavke vypratania bytu, bol v posudzovanom prípade v rozpore s dobrými mravmi. „Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie také konanie, ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou prevažnej väčšiny spoločnosti o otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval a zachovával morálne a etické zásady spoločnosti. Ide najmä o rešpektovanie hodnôt ako slušnosť, poctivosť, morálka a pod. Dobré mravy preto predstavujú určitý materiálny korektív, ktorý je potrebné uplatniť v prípade, ak právne predpisy jeho uplatnenie pripúšťajú, najmä z dôvodu, že do obsahu právnych predpisov nie je možné zapracovať všetky situácie, ktoré život prinesie” (Občiansky zákonník I., II., Komentár, doc. U.. P. Š., F.. a kolektív, 2015). Za daných okolností, ktoré žalovaná sama vyvolala, nevyplýva, že by konanie žalobcu vykazovalo znaky, ktoré by v zmysle predchádzajúceho výkladu naznačovali, že išlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k názoru, že v predmetnom spore neexistovali také špecifické okolnosti, ktoré by opodstatňovali záver, že právo žalobcu na vypratanie bytu sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Na podklade uvedených skutkových zistení je zároveň potrebné nazerať na argumentáciu žalovanej týkajúcu sa nedotknuteľnosti obydlia ako na nedôvodnú.
10. Vo vzťahu k námietke odvolateľov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil, z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Je potrebné upriamiť pozornosť na to, že odvolatelia neuviedli žiadne konkrétne odvolacie námietky týkajúce sa uvedeného odvolacieho dôvodu.
11. K námietke odvolateľov, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne aplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenia právnych predpisov a tieto aj správne interpretoval.
12. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej a intervenientovi 1/, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).