Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Ca-14-2017.pdf
PDF · 129.91 KB
Case nature
Area
Subarea
15Ca/14/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00420166, zastúpenej: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Námestie Biely kríž 3, 831 02 Bratislava proti žalovanému: PYRAMÍDA PP, s.r.o., so sídlom Hlavná č. 23, 917 01 Trnava, IČO: 36543616, zastúpeného: Mgr. Peter Kupka, advokát, so sídlom Hlavná č. 23, 917 01 Trnava, o zaplatenie 2 360 € s príslušenstvom takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 360 €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2 360 € odo dňa 18.12.2017 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní do dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobcovi vo vzťahu k žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 19.12.2017 sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2 360 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa 18.12.2017 do zaplatenia a zároveň žiadal, aby bol žalovaný súdom zaviazaný na náhradu trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že má postavenie organizácie kolektívnej správy podľa ustanovenia § 144 ods. 1 Autorského zákona v zmysle oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.k. MK-1587/2016-232/10421, vydaného dňa 18.08.2016. Žalobca na základe vydaného oprávnenia vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Poľa uvedeného oprávnenia pod písm. o/ žalobca vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie uvedených diel ich uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Žalovaný v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 bol prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia hotela Barbakan, na adrese Štefánikova č. 11, v Trnave, ktorý hotel bol zaradený do kategórie 4*, o počte 80 izieb vybavených zvukovoobrazovými zariadeniami. Žalobca v žalobe konštatoval, že žalovaný v uvedenom období roku 2016 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 80 kusov zvukovo obrazových zariadení vybavených príjmom umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Žalovaný tieto informácie sám verejne deklaroval na svojich webových stránkach. Žalobca v žalobe konštatoval, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného prenosu a ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalobca v žalobe konštatoval, že v zmysle platnej právnej úpravy, rozhodovacej činnosti súdov, právnej teórie a praxe sa poskytnutie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Žalobca v tomto kontexte poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana c/a Rafael Hoteles SA, sp.zn. C-306/05 a konštatoval,
že Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky uviedol, že hoci samotné zabezpečenie zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto Smernice. Žalobca v žalobe poukázal ešte na dve ďalšie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ s rovnakým argumentom. Žalobca v žalobe konštatoval, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, okrem iného aj na použitie diel verejným prenosom diela v prevádzkarni, alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia. Žalobca konštatoval, že bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri použití žalobcom spravovaných diel verejným prenosom technickými prostriedkami so súhlasom autorov, uzavretím rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú by bol uzatvoril so žalobcom. Žalobca v žalobe konštatoval, že zastupuje v rámci svojej činnosti nielen slovenských autorov, ale aj na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy, alebo na základe osobitných poverení aj zahraničných autorov z celého sveta. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výšku žalobca ustálil na základe zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalobca v žalobe konštatoval, že zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca v žalobe uviedol, že v roku 2016 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3370 slovenských nositeľov práv. Žalobca doručil súdu zoznam nositeľov práv v Slovenskej republike zastupovaných žalobcom na zmluvnom základe a zároveň žalobca doručil aj zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy, s ktorými má žalobca uzatvorené recipročné zmluvy o zastupovaní. Žalobca v žalobe konštatoval, že zastupuje na území Slovenskej republiky všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu, rovnako tak postupuje pri uzatváraní rozšírených hromadných licenčných zmlúv. Žalobca súdu predložil príkladmo 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a jednu recipročnú zmluvu. Žalobca v žalobe zároveň konštatoval, že v zmysle ustanovenia § 79 Autorského zákona udeľuje súhlas na používanie všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami aj za tých autorov a nositeľov práv, ktorých nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o zastupovaní. Je nesporné, že žalovaný bol povinný mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami, ktorú však so žalobcom neuzatvoril. Žalovaný v dôsledku neuzavretia takejto zmluvy sa dopúšťa neoprávneného používania autorských diel a tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, respektíve žalobcu ako ich zástupcu, s touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalovaným v prospech žalobcu. Žalobca konštatoval, že podľa ustanovenia § 442a ods. 2 v spojení s ustanovením §458a Občianskeho zákonníka je stanovená výška bezdôvodného obohatenia pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Zvyčajná licenčná odmena, ktorá prislúcha autorom a nositeľom práv predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia. Žalobca si v konaní uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému iba vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, teda v minimálnej výške. Zvyčajná licenčná odmena v súlade so Sadzobníkom licenčných odmien za jeden rok za zvukovo obrazové zariadenie umiestnené na izbách v hoteli 4* predstavuje sumu 29,50 €. Výška bezdôvodného obohatenia bola žalobcom za žalované obdobie od 01.01. do 31.12.2016 vyčíslená na žalovanú sumu 2 360 €. Žalobca si nárok voči žalovanému uplatnil na základe ustanovení Autorského zákona, ako aj Občianskeho zákonníka. 2. Žalobca spolu so žalobou doručil súdu listinné dôkazy - oprávnenie žalobcu na výkon kolektívnej správy vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, záznam z webstránky žalovaného, záznam ubytovacích portálov žalovaného, zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy, zmluvy o zastupovaní nositeľov práv v Slovenskej republike, recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom. Žalobca súdu doručil ako prílohu osobitného podania CD nosič obsahujúci rozšírenie hromadnej licenčnej zmluvy platné v roku 2016, Sadzobník žalobcu účinný v roku 2016. 3. Súd žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu č. k. 15C a /14/2017-29 dňa 13.8.2018. 4. Žalovaný voči platobnému rozkazu súdu dňa 05.10.2018 doručil odpor, v zmysle ktorého žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku ,žalovaný argumentoval tým, že došlo k uplynutiu dvojročnej premlčacej doby bez bližšej špecifikácie. Žalovaný v odpore zároveň konštatoval, že v ubytovacom zariadení hoteli Barbakan, ktorý prevádzkuje, je počet izieb 20, čo je zrejmé z kolaudačného rozhodnutia vydaného Okresným úradom v Trnave, odborom životného prostredia, oddelením stavebného poriadku číslo 2000 /00802/ zo dňa 14.2.2000, podľa ktorého na 2. nadzemnom podlaží sa nachádza v hotelovom zariadení 10 ubytovacích buniek, na 3. nadzemnom podlaží 8 ubytovacích buniek a na 5. nadzemnom podlaží 2 ubytovacie bunky, čo predstavuje spolu 20 ubytovacích buniek, respektíve izieb. Žalovaný zároveň konštatoval, že má uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu s organizáciou kolektívnej správy SOZA - Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam pre prevádzku hotelového zariadenia, pričom v zmluve sa deklaruje 20 kusov televíznych prijímačov. Žalovaný zároveň uviedol, že v ubytovacom zariadení sa používajú športové a spravodajské televízne programy a preto nemohlo dôjsť k zásahu do výhradných autorských práv autorov zastúpených žalobcom, ako tvrdí žalobca v žalobe. 5. Žalobca v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 27.11.2020 k obsahu odporu žalovaného konštatoval, že žalovaný v odpore síce vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku avšak v odpore neuviedol žiadne skutkové okolnosti ,na základe ktorých vyvodzuje, že nárok žalobcu je premlčaný. Žalobca vo vyjadrení konštatoval, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do autorských práv podľa zákona číslo 185/2015 Z.z. a to z dôvodu, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv nositeľov práv zastupovaných žalobcom v čase od 01.01.2016 do 31.12.2016. Žalobca si nárok za uvedené obdobie uplatnil na súde žalobou, ktorú súdu doručil dňa 19.12.2017 ,teda zjavne v lehote a nárok z tohto dôvodu nie je premlčaný ani čiastočne. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že v hoteli Barbakan, ktorý prevádzkuje, je iba 20 izieb a žalobcove tvrdenia o tom, že v roku 2016 žalovaný realizoval verejný prenos v danom ubytovacom zariadení prostredníctvom osemdesiatich kusov zvukovo obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia sa nezakladajú na pravde. Žalobca konštatoval, že bolo zákonnou povinnosťou žalovaného pred začatím používania predmetov ochrany získať súhlas nositeľov práv, a teda kontaktovať žalobcu pre získanie licencie. Žalovaný bol povinný oznámiť žalobcovi údaje o prevádzke a počte technických zariadení, prostredníctvom ktorých má dochádzať k verejnému prenosu a bolo povinnosťou žalovaného získať súhlas od žalobcu na používanie predmetov ochrany kolektívne spravovaných žalobcom. Žalovaný si túto povinnosť nesplnil a žalobca získal údaje o počte prevádzkovaných izieb žalovaným, ktoré sú vybavené televíznymi prijímačmi z webových stránok samotného žalovaného, ktorý prostredníctvom týchto stránok z roku 2016 deklaroval, že jeho ubytovacie zariadenie disponuje osemdesiatimi izbami, kedy uvádzal, že hotel Barbakan „ponúka ubytovanie v osemdesiatich izbách“ a že uvedený hotel „dokáže zabezpečiť ubytovanie v osemdesiatych nadštandardne zariadených izbách“ a žalovaný prostredníctvom webových stránok taktiež deklaroval, že súčasťou vybavenia každej ubytovacej jednotky je televízny prijímač tak, že na webovej stránke uviedol, že súčasťou každej izby je LCD televízor, ako aj súčasťou každého apartmánu je LCD televízor. Žalobca teda konštatoval vo vyjadrení k odporu, že umiestnenie televíznych prijímačov v osemdesiatich izbách ubytovacieho zariadenia prevádzkovaného žalovaným kategórie štyroch hviezdičiek preukázal samotným vyhlásením žalovaného, ktoré žalovaný uskutočnil prostredníctvom svojich vlastných stránok a to záznamy k obdobiu roku 2016, ktoré je rozhodným obdobím za, ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Žalobca zároveň vo vyjadrení konštatoval, že verejné deklarovanie zvukovo obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia prevádzkovaného žalovaným znamená to, čo sa pod takýmto deklarovaním obvykle vykladá a očakáva, že na izbách ubytovacieho zariadenia prevádzkovaného žalovaným v počte 80 sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Žalobca zároveň poukázal na tú skutočnosť, že verejné vyhlásenia žalovaného sú prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, teda spotrebiteľom, a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenalo porušenie ustanovenia § 6 vyhlášky č. 277/2008 Z. z., klamlivú obchodnú praktiku podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007Z. z., klamlivú reklamu podľa ustanovenia § 45 Obchodného zákonníka. V tomto kontexte žalobca poukázal aj na ustanovenie § 496 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca teda konštatoval, s odkazom na uvedenú právnu úpravu, že verejné vyhlásenia žalovaného sú pre neho voči klientom ubytovacieho zariadenia aj právne záväzné. Žalovaný mal právnu povinnosť, v nadväznosti na svoje vyhlásenia, poskytnúť všetkým klientom svojho zariadenia 80 izieb s televíznymi prijímačmi, ktoré boli aj riadne vybavené signálom spôsobilým na také použitie, na ktoré sú televízne prijímače určené. Žalobca zároveň konštatoval, že je notorietou, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia umiestni televízne prijímače do izieb, ktoré sú spôsobilé slúžiť na účel, na ktorý sú určené a teda, že sú riadne vybavené televíznym signálom.
Žalobca konštatoval, že žalovaný svoju obranu založil na kolaudačnom rozhodnutí Okresného úradu v Trnave zo dňa 14.02.2000, z ktorého vyplýva, že budova ním prevádzkovaného hotela disponovala v čase vydania rozhodnutia dvadsiatimi ubytovacími jednotkami a obsahu hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej s organizáciou kolektívnej správy SOZA zo dňa 01.12.2008, z ktorej vyplýva, že žalovaný mal v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy vo svojom ubytovacom zariadení 20 prijímačov na izbách ubytovacieho zariadenia. Žalobca nespochybňoval obsah týchto listinných dôkazov a však len konštatoval, že tieto pochádzajú z roku 2000, respektíve 2008 a vzhľadom k žalovanému obdobiu, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nemajú žiadnu relevanciu. Žalobca konštatoval, že obsah týchto dôkazov nezodpovedá skutkovému stavu, ktorý deklaruje sám žalovaný k rozhodnému obdobiu roku 2016 na webových stránkach. Žalobca zároveň konštatoval, že žalovaný prostredníctvom svojej webovej stránky vyhlasoval, že zároveň poskytuje ubytovanie pre dlhodobých hostí vo vlastnom apartmánovom dome nachádzajúcom sa v centre mesta Trnava. Jedná sa o novopostavenú budovu s luxusne vybavenými izbami, pričom v každom byte sa nachádza sociálne zariadenie, spálňa, obývacia miestnosť a kuchyňa. Žalobca teda poukázal, že dôkazy predložené žalovaným z roku 2000, respektíve 2008 sa vzťahujú len na čas prevádzky žalovaného, pričom nezohľadňujú skutočnosť, že v roku 2016 žalovaný ponúkal ubytovanie aj v ďalšej novopostavenej budove, pričom spolu ponúkal ubytovanie v rozsahu osemdesiatich ubytovacích jednotiek vybavených TV prijímačom. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného v odpore, že nemohlo dôjsť k zásahu do autorských práv autorov zastupovaných žalobcom z dôvodu, že v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení sú vysielané iba športové a spravodajské relácie žalobca uviedol, že je notoricky známou skutočnosťou skutočnosť, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, teda diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom. Žalobca konštatoval, že bez týchto zložiek by sa ani nedalo hovoriť o audiovizuálnom diele a už vôbec nie o jeho televíznom vysielaní a jeho následnom verejnom prenose technickými zariadeniami, ktorý uskutočňoval žalovaný vo svojom prevádzkovanom ubytovacom zariadení prostredníctvom umiestnených funkčných televíznych zariadení. Žalobca na podporu svojich argumentov predložil súdu štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu žalobca a ktoré boli obsahom verejného prenosu v roku 2016, ktorý žalovaný neoprávnene uskutočňoval. Žalobca súdu doručil aj listinný dôkaz - štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov práv za použitie žalobcom spravovaných diel v roku 2016 verejným prenosom, teda rovnakým spôsobom použitia, aký neoprávnene uskutočňoval žalovaný. Žalobca vo vyjadrení k odporu len zopakoval, že preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu a rozsah žalobcom zastupovaných nositeľov práv zo Slovenska, ako aj zo zahraničia. Vo zvyšku žalobca zotrval na svojej argumentácii v uvedenej žalobe vo vzťahu k odôvodneniu výšky uplatneného nároku voči žalovanému. Žalobca zároveň konštatoval, že je vylúčené, aby žalovaný používal verejným prenosom diela spravované spoločnosťou SOZA a zároveň by nepoužíval diela spravované žalobcom z dôvodu, že sú vždy súčasťou toho istého verejného prenosu a nemožno technicky oddeliť verejný prenos diel spravovaných žalobcom od verejného prenosu diel spravovaných spoločnosťou SOZA a to z dôvodu, že hudobné diela sú vo verejnom prenose, ktorý je predmetom tohto konania vždy súčasťou audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu práve žalobca ako organizácia kolektívnej správy. Žalobca k výške uplatneného nároku uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny a súd je povinný skúmať za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv, získali iní používatelia licencie. Žalobca vo vyjadrení konštatoval, že preukázal, že uzatvoril v roku 2016 celkovo 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Tvrdenie žalovaného, že licenčné zmluvy ktoré uzatvoril žalobca boli uzatvorené v tiesni a s neprimeranou licenčnou odmenou sú iba účelové a nepreukázané tvrdenia žalovaného. Žalobca vo vyjadrení konštatoval, že žiadna z uzatvorených licenčných zmlúv nebola zo strany používateľov, ani žiadnych iných tretích osôb, nikdy nijakým spôsobom rozporovaná, respektíve napadnutá. V tomto kontexte žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 101/2011 z marca 2011. Žalobca sa aj vyjadril k tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany.
6. Žalovaný súdu dňa 22.12.2020 doručil vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu súdom v citované v bode 4. odôvodnenia rozsudku, v ktorom zotrval na námietke premlčania uplatneného nároku (opäť bez bližšej špecifikácie). Taktiež zároveň konštatoval, že žalobcovi nevznikol žiaden nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný opäť nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že prostredníctvom osemdesiatych kusov zvukovo obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia je realizovaný verejný prenos, ktorým zasahuje do práv autorov kolektívne spravovaných žalobcom. Žalovaný konštatoval, že tvrdenia žalobcu sú len vykonštruované a nezakladajú sa na pravde. Žalovaný zotrval na skutkovom tvrdení, že v hotelovom zariadení, ktoré prevádzkuje je len 20 izieb, čo vyplýva z kolaudačného rozhodnutia, na obsah ktorého žalovaný poukazoval už v doručenom odpore. Taktiež poukázal na skutkové tvrdenia uvedené v odpore, že má uzatvorenú licenčnú zmluvu s organizáciou kolektívnej správy SOZA, v ktorej je deklarované, že na izbách je umiestnených 20 kusov televíznych prijímačov. Taktiež zotrval na argumentácii, že v ubytovacom zariadení sa používajú športové a spravodajské televízne programy a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k zásahu do výhradných autorských práv autorov zastúpených žalobcom. Žalovaný vo vzťahu k svojim tvrdeniam poukázal na obsah listinných dôkazov doručených súdu spolu s odporom a navrhol aj obhliadku ubytovacieho zariadenia hotela Barbakan. 7. Žalobca súdu dňa 25.01.2021 doručil vyjadrenie k písomnému vyjadreniu žalovaného citovaného súdom v bode 5. odôvodnenia rozsudku, v ktorom konštatoval, že medzi stranami sporu prebieha na Okresnom súde Bratislava I spor, predmetom ktorého sú nároky žalobcu z rovnakého právneho titulu uplatneného žalobou, avšak za obdobie roku 2015. Žalovaný v konaní použil identickú obranu, súd však v konaní ustálil, že žalobca preukázal svoj nárok čo do dôvodu aj výšky, v plnom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu. Žalobca spolu s vyjadrením doručil aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I vydaného v konaní vedeného pod spisovou značkou 18C a 2/2017, ktorý bol súdom vydaný dňa 15.12.2020. 8. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky(§ 149 CSP). Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia(§150 ods.1,2 CSP). Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné(§151 ods.1,2 CSP). Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí(§154 CSP). 9. Na pojednávaní konanom dňa 26.1.2022 právna zástupkyňa žalobcu, ako aj právny zástupca žalovaného zotrvali na svojich skutkových a právnych argumentáciách uvádzaných v písomných podaniach súdom citovaných v bodoch 1. až 7. odôvodnenia rozsudku. Právna zástupkyňa žalobcu súdu ešte doručila listinné dôkazy , na obsah ktorých však súd na námietku žalovaného neprihliadol z dôvodu, že neboli súdu doručené včas, v zmysle aktuálnej právnej úpravy spolu so žalobou, respektíve replikou.
10. Podľa ustanovenia § 19 ods.1 zákonač.185/2015 Z.z.. Autorský zákon(ďalej AZ)autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela. Podľa ustanovenia §19 ods.2 AZ dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ustanovenia §19 ods.3 AZ za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety. Podľa ustanovenia §19 ods.4pím. f, bod3. AZ použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti verejným prenosom diela. Podľa ustanovenia § 58 ods.1, písm. i/AZ autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia. Podľa ustanovenia § 63 ods.2, písm.d/ AZ nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy. Podľa ustanovenia § 79 ods.1, písm. a/,b/ AZ organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii
organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. podľa ustanovenia § 152 ods.1 AZ organizácia kolektívnej správy je oprávnená vykonávať kolektívnu správu práv podľa tohto zákona odo dňa doručenia oprávnenia. podľa ustanovenia § 164 ods.1veta prvá, štvrtá AZ organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak. Podľa ustanovenia § 458a Občianskeho zákonníka (ďalej OZ)ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2. Podľa ustanovenia § 442a ods.2 OZ pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu. Podľa ustanovenia § 517 ods.1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa ustanovenia §517 ods.2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 11. Súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§191 ods.1,2 CSP). Súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona (§215 ods.1,2 CSP).Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§216 ods.1CSP). Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté(§217 ods.1 CSP). 12. Súd má za to, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný subjektom na podanie žaloby voči žalovanému, ktorou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume. Žalobca si nárok voči žalovanému uplatňuje v zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona, v zmysle ktorého nároku podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy. Je zrejmé, že žalovaný zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do práv nositeľov autorských oprávnení, ktorých správu vykonáva žalobca ako organizácia kolektívnej správy. Žalobca vykonáva kolektívnu správu práv k literárnemu, dramatickému, hudobno-dramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy okrem iného ich uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu zmysle oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky č.k.: MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016. Žalobca doručením listinných dôkazov súdu v konaní preukázal, že zastupuje tak slovenských autorov, ako aj zahraničných autorov z celého sveta na náklade uzatvorených recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy, alebo na základe osobitných poverení. Súd žalobcovi priznal nárok voči žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume 2 360 €, ktorá suma bola vypočítaná žalobcom v zmysle Sadzobníka žalobcu, keďže žalovaný prevádzkuje hotel 4*. Žalobca pri ustálení výšky uplatneného nároku zohľadnil počet izieb v ubytovacom zariadení prevádzkovanom žalovaným, ktorý sám na svojich webových stránkach spotrebiteľom deklaruje, že osemdesiat izieb nachádzajúcich sa ubytovacom zariadení prevádzkovaného žalovaným je vybavených televíznymi prijímačmi. Žalobca si nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnil za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016, žalobou doručenou súdu dňa 19.12.2017, teda v čase, kedy nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol premlčaný s poukazom na ustanovenie § 107ods.1 OZ, podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Vo vzťahu k namietanej výške bezdôvodného obohatenia ustáleného žalobcom súd uvádza, že žalobca preukázal vyhláseniami žalovaného uverejňovanými žalovaným na jeho webových stránkach v rozhodnom období roku 2016, že sám žalovaný verejne deklaroval, že je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia hotelového typu 4*, o počte osemdesiat izieb vybavených LCD televízormi. Teda žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia matematicky ustálil správne, keď podľa sadzobníka je ročný poplatok 29,50€ krát počet technických zariadení - TV prijímačov v počte 80. Žalobca si nárok voči žalovanému uplatnil v zmysle citovaného ustanovenia § 442a ods. 2 spojení s ustanovením § 458a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých výška bezdôvodného obohatenia pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva je vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy len vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorá odmena by patrila autorom a nositeľom práv, ktorá predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia. Tak ako súd už uviedol vyššie, predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého žalobca sa voči žalovanému domáha a ktorého výška bola žalobcom ustálená od zvyčajnej licenčnej odmeny, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom autorských diel a za akú používatelia získali licenciu. Žalobca v konaní preukázal, že v roku 2016 uzatvoril celkovo 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu. Súd túto odmenu vyhodnotil ako odmenu zvyčajnú, keďže žalobca má najširšie portfólio zo všetkých organizácií kolektívnej správy a zastupuje majetkové práva autorov v zmysle vydaného oprávnenia Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky súdom citované vyššie. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos televíznymi prijímačmi umiestnenými v ubytovacom zariadení hotel Barbakan bez súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného prenosu a ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalobca v konaní preukázal rozsah vysielania realizovaného slovenskými televíznymi stanicami s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli obsahom verejného prenosu v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 realizovaného žalovaným, ktorý žalovaný neoprávnene uskutočňoval, keďže so žalobcom nemal uzatvorenú žiadnu licenčnú zmluvu. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný bol povinný mať so žalobcom, ako organizáciou kolektívnej správy, uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by so žalobcom uzatvoril vyššie uvedený typ licenčnej zmluvy a žalovaný ani súdu nepreukázal, že by podal žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy voči žalobcovi, alebo inej organizácii kolektívnej správy v zmysle Autorského zákona. Žalovaný používal predmety ochrany spravované žalobcom formou verejného prenosu v rozsahu súdom uvedeného vyššie, čím porušoval autorské práva autorov, keď bez súhlasu žalobcu používal predmety ochrany verejným prenosom realizovaným v jeho ubytovacom zariadení, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v súdom priznanej sume. 13. Súd obranu žalovaného, že je prevádzkovateľom hotelového zariadenia iba o počte 20 izieb vyhodnotil ako účelovú, aj napriek predloženému kolaudačnému rozhodnutiu, ktoré bolo vydané príslušným stavebným úradom 14.2.2000 a vo vzťahu k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy so SOZA dňa 19.11.2008, keď samotný žalovaný na svojich webových stránkach uvádza vo vzťahu k verejnosti, že je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia o počte osemdesiat izieb, v ktorých sú umiestnené LCD televízory , ktoré podľa názoru súdu sú funkčné a slúžia na účel prenosu televízneho signálu a teda vysielania diel, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu žalobca. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nezasahuje do autorských práv autorov zastupovaných žalobcom z dôvodu, že televíznymi prijímačmi umiestnenými v izbách hotelového zariadenia ním prevádzkovaného sú vysielané len športové a spravodajské relácie súd uvádza, že žalovaný nepreukázal počas konania, že by TV prijímače boli v rozhodnom období tak technicky upravené, že bolo možné prijať jeho tvrdenie, že televíznymi zariadeniami sú vyslané len športové alebo spravodajské relácie. Súd tvrdenie žalovaného v tomto smere vyhodnotil ako účelové tvrdenie a aj ako tvrdenie, ktoré je technicky neprijateľné , keďže súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, teda diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom. Žalobca konštatoval, že
bez týchto zložiek by sa ani nedalo hovoriť o audiovizuálnom diele a už vôbec nie o jeho televíznom vysielaní a jeho následnom verejnom prenose technickými zariadeniami, ktorý uskutočňoval žalovaný vo svojom prevádzkovanom ubytovacom zariadení prostredníctvom umiestnených funkčných televíznych zariadení. Súd nevykonal obhliadku hotelového zariadenia prevádzkovaného žalovaným a to z dôvodu, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobca voči žalovanému uplatnil za rozhodné obdobie roku 2016, v ktorom období sám žalovaný deklaroval , že v hoteli je 80 izieb vybavených LCD televízormi a obhliadkou hotela prevádzkovaného žalovaným v 2022 by súd tento stav už overiť nemohol vzhľadom na možnú aktuálnu zmenu využitia hotelového zariadenia prevádzkovaného žalovaným. 14. Žalobca pred podaním žaloby vyzval žalovaného na uzavretie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a ponúkal žalovanému uzavretie mimosúdnej dohody, avšak žalovaný na ponuku žalobcu nereagoval. Súd priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2 360 € spolu s 5 % úrokom ročne odo dňa 18.12.2017 až do zaplatenia. Žalobca vyzval žalovaného písomnosťou označenou výzva k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 04.12.2017 na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie v lehote 5 dní odo dňa doručenia predmetnej písomnosti žalovanému. Žalovaný žalobcovi lehote splatnosti sumu 2 360 € nezaplatil. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením žalovanej sumy. Žalovaný počas konania nenamietol dátum jeho omeškania so zaplatením peňažného plnenia ustálený žalobcom v žalobe. 15. Podľa ustanovenia § 218 ods.1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne. Podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ustanovenia § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia §262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Súd priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent z dôvodu, že v konaní mal žalobca plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
P o u č e n i e : proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)/ § 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 364 CSP/. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1 CSP/. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 365 ods.3 CSP/. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie. V Bratislave, dňa 26.1.2022