Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tdo/37/2017

Identifikačné číslo spisu: 2214010127 Dátum vydania rozhodnutia: 24.01.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Šimonová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2214010127.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gabriely Šimonovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Martina Bargela na neverejnom zasadnutí konanom 24. januára 2018 v Bratislave, v trestnej veci obvineného P. U. pre prečin zatajenia veci podľa , , o dovolaní obvineného P. U. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 25. februára 2016, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda z 20. mája 2015, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného P. U. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda z 20. mája 2015, sp. zn. , bol obvinený P. U. uznaný vinným zo spáchania prečinu zatajenia veci podľa , na tom skutkovom základe, že

dňa 24. novembra 2008 v X., okres Y., ako konateľ spoločnosti P., s.r.o., X., si neoprávnene ponechal prostriedky vo výške 5.374,95 €, ktoré boli uvedenej spoločnosti poukázané bankovým prevodom od spoločnosti P., s.r.o., V. omylom, ako duplicitná úhrada faktúry č. I. zo dňa 7. októbra 2008 za vyhotovenie podlahy v obchodnom dome M. v Y., následne napriek telefonickým, osobným a písomným výzvam uvedenú sumu nevrátil, čím spôsobil spoločnosti P., s.r.o., spôsobil škodu vo výške 5.374,95 €.

Za to mu bol podľa uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa bol obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený a podľa mu bola určená skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky. Podľa súd návrh poškodeného E. F. (správne malo byť uvedené „F.) na náhradu škody zamietol.

Voči rozsudku okresného súdu podal obvinený P. U. v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Trnave, rozhodujúci o odvolaní obvineného, uznesením z 25. februára 2016, sp. zn. , postupom

podľa odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.

Proti uzneseniu súdu druhého stupňa v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa podal prostredníctvom obhajcu obvinený P. U. dovolanie, a to z dôvodu podľa .

K dôvodu dovolania podľa obvinený uviedol, že podľa sa prečinu zatajenia veci dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec malej hodnoty, ktorá sa dostala do jeho moci nálezom, omylom alebo inak bez privolenia oprávnenej osoby. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu. Súčasne však zdôrazňuje, že v zmysle , možno vecou rozumieť len takú vec, ktorá je presne špecifikovaná v tomto ustanovení. V čase spáchania skutku (24. novembra 2008) sa vecou podľa platného rozumeli: a) hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec, byt alebo nebytový priestor, zviera, ak u jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné, b) ovládateľná prírodná sila alebo energia, alebo c) cenný papier bez ohľadu na jeho podobu.

z 13. novembra 2015 (ktorý nadobudol účinnosť 01. januára 2016), ktorým sa na účely ustanovuje zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bol zmenený a doplnený aj ( v znení neskorších predpisov), a to v čl. II. V bode č. 7 citovaného článku je uvedené, že cit.: ,,V sa odsek 1 dopĺňa písmenami d) až g), ktoré znejú:

d) peňažné prostriedky na účte, e) príjem z trestnej činnosti, f) listina, ktorá je podkladom uplatnenia si právneho nároku, g) majetkové právo alebo iná peniazmi oceniteľná hodnota.“.

Vzhľadom na uvedené je podľa obvineného nesporné, že v čase spáchania skutku peniaze vo výške 5.374,95 € pripísané bezhotovostným prevodom na účet obchodnej spoločnosti P., s.r.o., X., predstavovali len tzv. nematerializované peniaze, ktoré podľa v tom čase platného ust. nebolo možné považovať za vec v právnom zmysle slova, ale len o inú nemajetkovú hodnotu (pohľadávku). Z uvedeného dôvodu je toho názoru, že napadnuté rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, keďže skutok bol v napadnutých rozhodnutiach kvalifikovaný ako trestný čin, i napriek tomu, že v tomto prípade neboli naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty ako žalovaného, tak ani iného trestného činu. Zároveň v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že na základe podanej žaloby žalobcom P., s.r.o., proti žalovanému P. s.r.o. (do 5. marca 2009 P., s.r.o.) o zaplatenie 5.374,95 € s príslušenstvom vydal Okresný súd Dunajská Streda platobný rozkaz zo dňa 05. januára 2010, sp. zn. -26, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24. marca 2010. Následne súdny exekútor JUDr. U. F. na základe návrhu oprávneného (P., s.r.o.) začal dňa 11. júna 2010 proti povinnému (P. s.r.o. - predtým P., s.r.o.) pod sp. zn. Ex 2997/10 exekučné konanie, a to na základe exekučného titulu - platobného rozkazu zo dňa 05. januára 2010, sp. zn. -26. Z uvedeného je zrejmé, že nevrátenie duplicitnej platby bolo riadne riešené v civilnom (občiansko - súdnom) konaní medzi dotknutými obchodnými spoločnosťami. Má za to, že v tomto prípade od začiatku išlo o spor medzi obchodnými spoločnosťami a skutok vymedzený vo výrokovej časti napadnutých rozhodnutí nie je trestným činom.

Obvinený v dovolaní zároveň dodáva, že odvolací súd sa vôbec nevyrovnal s hlavným argumentom obvineného, že v predmetnej trestnej veci išlo len o nematerializované peniaze, ktoré v čase spáchania skutku neboli vecami v právnom zmysle slova. Obvinený teda nemohol naplniť skutkovú podstatu žalovaného trestného činu. Taktiež v napadnutom uznesení odvolacieho súdu absentuje aj odpoveď na tento rozhodujúci argument obhajoby, resp. obvineného, ktorí svoju argumentáciu opierajú okrem iného aj o obsah aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu ČR () a odborné články publikované na

webovej stránke www.pravnelisty.sk (,,Nematerializované peniaze z trestnoprávneho hľadiska alebo pohľadávky nie sú veci“ publikovaný 30. januára 2012, autor JUDr. P. X. a ,,Peniaze na účte v banke a poškodená osoba“ publikovaný 03. apríla 2015, autor JUDr. P. X.). V tejto súvislosti cituje i rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (menovite , , , ), ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. júla 2015, sp. zn. a takisto poukazuje na obsah čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z týchto dôvodov obvinený žiada, aby najvyšší súd ako súd dovolací po preskúmaní veci rozhodol tak, že zruší rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ktoré sa týkajú obvineného P. U., ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a obvineného oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom.

K dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka okresnej prokuratúry. K dôvodom dovolania uviedla, že v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v prípravnom konaní, poškodený Ing. E. F., svedkyňa Y. M. a svedok W. I. zhodne uviedli, že obvineného ihneď po zistení duplicitnej platby niekoľkokrát kontaktovali, informovali ho o vzniknutej situácii a vyzvali na vrátenie duplicitnej platby. Hoci obvinený spáchanie skutku v prípravnom konaní popieral a uviedol, že zo strany spoločnosti P., s.r.o., V., mohlo ísť o akt osobnej pomsty a snahu získať peňažné prostriedky, na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať a jeho vedomosť o prijatej duplicitnej platbe bola v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaná nielen výpoveďami vyššie uvedených svedkov, ale aj predloženými písomnými žiadosťami spoločnosti P., s.r.o. o vrátenie mylnej platby adresovanými spoločnosti P., s.r.o., ktorých poštové podanie bolo taktiež preukázané kópiou poštového podacieho hárku, faktúrou č. I., ako aj výpismi z bankového účtu, z ktorých jednoznačne vyplynulo vykonanie duplicitnej platby. Z uvedených skutočností je teda zrejmé, že z dokazovania mimo rozumné pochybnosti vyplýva, že sa skutok uvedený v obžalobe stal a je teda nepochybné, že obvinený prijal v čase uvedenom v obžalobe duplicitnú platbu vo výške 5.374,95 €, ktorú si neoprávnene prisvojil, resp. o ktorú sa obohatil. Z uvedeného dôvodu má okresná prokurátorka za to, že opakované popieranie skutku obvineným je účelové, tendenčné a v snahe zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti.

K pohľadávke vo výške 5.374,95 €, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté v civilnom súdnom konaní uvádza, že táto nie je prekážkou pre prípadný trestnoprávny postih zodpovednej konajúcej osoby za predpokladu preukázania naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty niektorého trestného činu uvedeného v . Uvedená skutočnosť ovplyvňuje jedine rozhodnutie súdu o nároku na náhradu škody uplatneného v tzv. adhéznom konaní, ale nevylučuje vyvodenie trestnej zodpovednosti. K námietkam obvineného týkajúcich sa povahy finančných prostriedkov na účte v banke okresná prokurátorka uvádza, že tieto taktiež považuje za účelové. V danom čase totiž polemika o charaktere finančných prostriedkov na účte ešte nebola v slovenskej právnej obci prítomná a z uvedeného dôvodu nebola prítomná ani požiadavka na bližšiu úpravu hmotnoprávneho vymedzenia pojmu vec a postačovala definícia veci najmä ako hnuteľnosti a nehnuteľnosti. V tejto súvislosti považuje za potrebné podotknúť, že argument obvineného, podľa ktorého pre nedostatok definície pojmu vec v , ktorým bolo ustanovenie doplnené o písm. d) až g), bola takáto zmena pojmového vymedzenia vyslovene prijatá na účely trestu prepadnutia veci, ochranného opatrenia zhabania veci a zaistenia veci na základe odporúčania U., t.j. nie za účelom odstránenia, či už podľa polemiky JUDr. P. X. alebo českej judikatúry, nedostatočnej hmotnoprávnej ochrany ,,nematerializovaných“ peňazí. Uvedená zmena len nepriamo ovplyvnila aplikáciu ustanovení zabezpečujúcich trestnoprávnu ochranu ,,veciam“ a potvrdila už dovtedy platnú právnu prax orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Argumentácia uvedená v českej judikatúre, resp. zverejnená na webovej stránke odborníkmi z oblasti práva môže byť len podporná, príkladná, avšak v žiadnom prípade záväznej povahy, na ktorú by mali súdy pri svojom rozhodovaní prihliadať a s ňou sa vyslovene vyporiadať.

Pokiaľ by napriek opísaným skutočnostiam mal dovolací súd za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a je daný dôvod dovolania podľa , považuje okresná prokurátorka za potrebné poukázať na obsah , podľa ktorého dôvody ustanovené v odseku 1 písm. i) a odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadným spôsobom neovplyvnilo postavenie obvineného. Obvinený bol právoplatne uznaný vinným pre trestný čin zatajenia veci podľa , , pre ktorý v čase spáchania skutku ustanovoval trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov až 5 rokov a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky. V prípade, ak by sa malo vychádzať zo záveru, že peniaze na účte neboli v čase spáchania skutku vecami v zmysle , potom nebolo možné na nich spáchať ani trestný čin zatajenia veci. V dôsledku toho bolo potrebné konanie obvineného posudzovať podľa iného hmotnoprávneho ustanovenia. Zohľadňujúc zistený skutkový stav má okresná prokurátorka za to, že v tomto prípade by konanie obvineného naplnilo základné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa , , pre ktorý bola v čase spáchania skutku ustanovená trestná sadzba v rozsahu 1 rok až 5 rokov. Ani použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia by teda zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného, pretože by mu s najvyššou pravdepodobnosťou bol uložený rovnaký druh trestu v rovnakom rozsahu. Navyše, obvinený sa žiadnym spôsobom nevyjadruje k okolnosti, akým spôsobom boli predmetné neoprávnene obstarané finančné prostriedky použité (či boli predmetom výberu v hotovosti, resp. inak použité bezhotovostným prevodom). Z doteraz vykonaného dokazovania a zaobstaraných dokladov totiž jednoznačne vyplýva, že obvinený predmetnú sumu poškodenému nevrátil ani na základe jeho početných výziev, platobného rozkazu, a pravdepodobne neboli vymožené ani v exekučnom konaní, pričom obvinený ich nevrátil ani napriek prebiehajúcemu trestnému konaniu. V tomto smere síce nebolo vykonané ani dokazovanie v trestnom konaní, avšak takéto konanie jednoznačne preukazuje nedobromyseľnosť obvineného. Vyriešenie tejto otázky je pritom zásadné z toho pohľadu, že ak dovolací súd prijme záver, že peniaze na účte sa v čase spáchania skutku nepovažovali za veci v zmysle , avšak obvinený neoprávnene prijaté finančné prostriedky z účtu vybral v hotovosti a použil ich, toto by rovnako zakladalo trestný čin zatajenia veci, pričom v prípade ich použitia bezhotovostným prevodom môže ísť o trestný čin podvodu.

Na základe uvedeného má okresná prokurátorka za to, že z obsahu dovolania primárne nevyplývajú žiadne nedostatky vytknuté súdu, ktoré by mohli byť subsumované pod . V prípade opačného názoru dovolacieho súdu nie sú naplnené dôvody dovolania s poukazom na . Záverom dodáva, že dôvodom na podanie dovolania je len nespokojnosť obvineného s odsudzujúcim výrokom vyhláseným na základe vykonaného dokazovania, ktoré považuje odsúdený za nedostatočné, resp. nesprávne vyhodnotené. Vzhľadom ku všetkým skutočnostiam navrhuje najvyššiemu súdu dovolanie obvineného P. U. odmietnuť podľa , nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd ( ) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu ( ), bolo podané prostredníctvom obhajcu ( ), osobou oprávnenou ( ), v zákonnej lehote ( ), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni ( ), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (, ) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté ( ).

Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí podľa zistil, že dovolanie podané obvineným P. U. nie je dôvodné a preto ho podľa odmietol.

Úvodom považuje najvyšší súd za nutné uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti

právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení až písm. n/ . Mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie - neslúži k revízii skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti) bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti spôsobu a rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať žiadny z dovolacích dôvodov podľa .

S poukazom na obvineným uplatnený dovolací dôvod uvedený v ustanovení nie je teda možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Dovolací súd môže posudzovať len to, či súdy na zistený skutkový stav, ktorý je v dovolacom konaní daný a nemenný, aplikovali správne ustanovenia . Zároveň platí, že skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené; to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

Najvyšší súd však s poukazom na vyššie uvedené považuje v preskúmavanom prípade za nevyhnutné podotknúť, že jeho hodnotiaca činnosť vymedzená účelom ustanovenia nevylučuje posúdenie správnosti kvalifikácie zisteného skutku a jeho následné priradenie pod tomu zodpovedajúcu právnu normu trestného práva hmotného obsiahnutú v . Obvinený podal dovolanie podľa a dovolacie námietky obvineného smerujú sčasti aj proti skutkovým zisteniam a tomu zodpovedajúcemu hodnoteniu dôkazov súdov prvého a druhého stupňa (napríklad konštatovanie obvineného, že súd sa nevyporiadal s ním uvádzanou právnou argumentáciou obsiahnutou v rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych orgánov). Najvyšší súd sa v zmysle vyššie načrtnutého teda obmedzil výlučne na skúmanie toho, či bol skutok v podobe ustálenej v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku aj správne kvalifikovaný v rámci zodpovedajúcej skutkovej podstaty trestného činu, ktorej jednotlivé znaky sú obsiahnuté v osobitnej časti .

Podľa , trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa , v znení platnom a účinnom v čase spáchania skutku (24. novembra 2008), kto si prisvojí cudziu vec malej hodnoty, ktorá sa dostala do jeho moci nálezom, omylom alebo inak bez privolenia oprávnenej osoby, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok. Odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu.

Podľa , v znení platnom a účinnom v čase spáchania skutku (24. novembra 2008), kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin

uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu.

Podľa v znení platnom a účinnom v čase spáchania skutku (24. novembra 2008), vecou sa na účely tohto zákona rozumeli:

a) hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec, byt alebo nebytový priestor, zviera, ak u jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné, b) ovládateľná prírodná sila alebo energia, alebo c) cenný papier bez ohľadu na jeho podobu.

Podľa v znení platnom a účinnom od 01. januára 2016, vecou sa na účely tohto zákona rozumejú:

a) hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec, byt alebo nebytový priestor, zviera, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné, b) ovládateľná prírodná sila alebo energia, c) cenný papier bez ohľadu na jeho podobu, d) peňažné prostriedky na účte, e) príjem z trestnej činnosti, ako aj zisky, úroky a iné úžitky z týchto príjmov, f) listina, ktorá je podkladom uplatnenia si právneho nároku, alebo g) majetkové právo alebo iná peniazmi oceniteľná hodnota.

Námietky obvineného voči právnej kvalifikácii považuje v zmysle vyššie uvedeného najvyšší súd za relevantné len v tom rozsahu, v ktorom spochybňujú správnosť kvalifikácie konania obvineného vo vzťahu k súdom prvého stupňa priradenej skutkovej podstate trestného činu zatajenia veci podľa , . Rovnako je teda vecne správne tvrdenie obvineného, že v čase spáchania skutku peňažné prostriedky na účte tieto neboli legálnym pojmom - vecou definovanou v a nasl. . V nadväznosti na to je teda potrebné konštatovať, že logicky neobstojí ani právna kvalifikácia skutku vykonaná súdom prvého stupňa a to, že ide o trestný čin zatajenia veci podľa , práve z dôvodu absencie hmotného predmetu (veci), voči ktorému konanie obvineného smeruje. Napriek tomu, že hmotný predmet je len fakultatívnym znakom skutkovej podstaty trestného činu platí, že pokiaľ je tento v nej obsiahnutý, musí dôjsť aj k jeho faktickému naplneniu. V súhrne teda možno konštatovať, že zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zatajenia veci podľa , nezodpovedajú právnej kvalifikácii trestného činu tak, ako učinil súd prvého stupňa a ktorú de facto validoval aj odvolací súd tým, že odvolanie obvineného zamietol.

Najvyšší súd považuje za nutné uviesť, že z hľadiska vykonaného dovolacieho prieskumu je argument obvineného, že svojím konaním nenaplnil znaky žiadneho trestného činu a že ide o civilný spor medzi dvoma obchodnými spoločnosťami, nesprávny. V reáliách zisteného skutku a v rámci úvah, ktorými sa spravoval súd pri hodnotení dôkazov a na základe ktorých dospel ku skutkovým zisteniam (ktoré v dovolacom konaní nie sú a ani nesmú byť predmetom dovolacieho prieskumu), je totiž jednoznačne preukázané, že sa obvinený dopustil trestného činu podvodu podľa , . Prijatie peňažnej čiastky z majetku iného v úmysle ponechať si ju napriek tomu, že páchateľ vie, že mu táto čiastka nepatrí a že mu bola zaslaná omylom, je nepochybne konaním, ktoré zakladá znaky trestného činu podvodu, t.j. obohatením sa na škodu cudzieho majetku využitím omylu iného (obdobne R 17/1980).

V tomto kontexte však platí, že napriek existencii zásady viazanosti dôvodmi dovolania vyjadrenej v , je dovolací súd rovnako viazaný aj zásadou zákazu reformatio in peius, ktorá je pre účely dovolacieho konania upravená v . Jej porušenie by znamenalo rozhodnutie v neprospech obvineného aj v prípade, ak sa koná na základe dovolania podaného v jeho prospech. Za takúto zmenu je pritom potrebné považovať akúkoľvek zmenu v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje jeho situáciu a priamo sa ho dotýka (napr. právna kvalifikácia,

výška uloženého trestu, rozhodnutie o forme ochranného opatrenia, výrok o náhrade škody a pod.). Pre najvyšší súd bolo teda kľúčové posúdiť, či obvinenému zrušením rozhodnutia nehrozí zmena, ktorá by v konečnom dôsledku napriek dovolaniu podanému v jeho prospech jeho procesnú situáciu zhoršila v tom zmysle, že by mu pri zmene právnej kvalifikácie z trestného činu zatajenia veci podľa , na trestný čin podvodu podľa , mohol byť v opakovanom konaní pred súdom prvého stupňa uložený trest prísnejší ako v pôvodnom konaní.

V závere najvyšší súd opakuje, že pri pôvodne nesprávnej právnej kvalifikácii konania obvineného ako prečinu zatajenia veci podľa , sa hranica trestnej sadzby za uvedený trestný čin pohybuje v rozmedzí šesť mesiacov až päť rokov. Avšak, opierajúc sa o vyššie uvedené, obvinenému by pri správnom posúdení zisteného skutku ako prečinu podvodu podľa , mohol byť uložený trest odňatia slobody pohybujúci sa v hraniciach od jedného roka do piatich rokov. Ak by teda najvyšší súd rozhodol v konaní o dovolaní obvineného tak, že by skonštatoval naplnenie dovolacieho dôvodu podľa na základe toho, že sa obvinený v skutočnosti dopustil trestného činu podvodu, flagrantným spôsobom by tým porušil zásadu zákazu reformatio in peius obsiahnutú okrem iného aj v . Z toho dôvodu je najvyšší súd názoru, že napriek tomu, že podané dovolanie odôvodňuje použitie inej než preskúmavanej právnej kvalifikácie skutku, nemôže rozhodnúť podľa , nakoľko dovolanie bolo podané v prospech obvineného. Ak by postupoval opačne (t.j. potvrdil by existenciu dovolacieho dôvodu podľa ), konštatoval by dôvod dovolania v jeho neprospech (obdobne R 49/2013). Opierajúc sa o tieto právne úvahy najvyšší súd dospel k záveru, že tento postup by založil stav, ktorý by bol v zjavnom v rozpore s neprípustnosťou zásady zákazu reformatio in peius vo vyššie vymedzených súvislostiach vzťahujúcich sa nepochybne aj na trestné konanie vo veci obvineného P. U..

So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.