Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_12Csp-98-2021.pdf
PDF · 111.98 KB
Case nature
Area
Subarea
12Csp/98/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Humenné sudcom JUDr. Jozefom Engelom v spore žalobkyne: P. H. nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, XXX XX K., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátska kancelária, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému : BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 90, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Ružinovská 42, 821 01 Bratislava, IČO: 36 862 169, v konaní o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 455,52 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 200,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Súd p r i z n á v a žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% s prisúdenej sumy s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 26.08.2021 sa domáhala na žalovanom zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 455,20 eur a náhrady trov konania.
2. Žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné, pod sp. zn. XCsp/XX/ XXXX o vydanie bezdôvodného obohatenia bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľky úspešná, pričom rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. XCsp/XX/XXXX, zo dňa XX.X.XXXX, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. XCoCsp/XX/XXXX, zo dňa XX.X.XXXX jej bola priznaná suma 455,20 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 455,52 eur od 18.4.2020 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia.
Žalobkyňa poukazovala na to, že súd prvej inštancie v bode 16. odôvodnenia rozsudku uviedol nasledovné: „Súd na základe vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobkyni bol poskytnutý revolvingový úver s úverovým rámcom 5 000,- eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala pravidelne mesačne splácať a to splátkami do 10. dňa príslušného kalendárneho
mesiaca. Žalobkyňa celkovo jednotlivými výbermi vyčerpala sumu 2 385,93 eur a už celkovo uhradila titulom splatenia úveru sumu 2 841,45 eur. “
V bode 19 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol nasledovné : „Uzavretá zmluva a revolvingovom spotrebiteľskom úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere aj v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona (§ 1 ods. 2 zákona). Spoločnosť Cetelem bola právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytovala spotrebiteľské úvery a žalobkyňa je spotrebiteľ, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Nakoľko zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z., musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Súd v ďalšom preto skúmal, či predložená zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti. “
V bode 20 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „V predmetnej zmluve bola uvedená RPMN vo výške 46,36 %, pričom zo zmluvy je zrejmé, že pri jej výpočte veriteľ nezahrnul ako náklad úhradu poistného, ktoré bolo dojednané vo výške 3,33 % - Časť.2, bod 1.1.Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) je pre spotrebiteľov najdôležitejší ukazovateľ ceny úveru. Náklady sú v tomto prípade suma, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičanú sumu. RPMN teda vyjadruje celkovú úrokovú mieru úveru alebo pôžičky, lebo zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s úverom. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, kapitola I, čl. 3, písm. g) celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytovaní služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, kapitola I, čl. 3, písm. g), ročná percentuálna miera nákladov“ sú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, vyjadrené ako percento ročne z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že žalobkyňa bez možnosti výberu uzatvorila poistenie uvedené v časti 3.
- vopred zo strany veriteľa naformulované v zmluve. Žalobkyňa nemala na výber, či k poisteniu pristúpi resp. nie. Ide jednoznačne o náklad spojený so zmluvou o úvere a preto mal byť zahrnutý do RPMN. Podľa názoru súdu v zmluve je uvedená nesprávna výška RPM a to v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. “
V bode 21 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „V prejednávanej veci súd preskúmaním zmluvy o revolvingovom úvere a dospel k záveru, že v zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu absentuje údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) Zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.“
V bode 22 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Súd tiež dospel k záveru, že v zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. a to údaj o výške priemernej hodnoty RPMN. Takýto údaj pri uvedenej v zmluve nie je vôbec obsahom zmluva. “
V bode 24 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver formou revolvingového úveru je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. “
V bode 26 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Súd sa tiež zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorého výška v danom prípade predstavovala v 2. Časti zmluvy 28,68 % ročne a dospel k záveru, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je neplatná a to pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi. “
V bode 27 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol:“ Veriteľovi z predmetnej úverovej zmluvy tak vznikol iba nárok na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli žalobkyni reálne poskytnuté a to vo výške 2 385,93 eur. Doposiaľ však žalobkyňa zaplatila už sumu 2 841,45 eur, na strane žalovaného
tak došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 455,52 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 455,52 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia je dôvodný. “
Žalobkyňa v žalobe poukazovala na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako aj na ust. § 4 ods. 2 písm. b/ zákona. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa:
Žalobkyňa svoj nárok odôvodnila tým, že ako spotrebiteľka si uplatňujem primerané finančné zadosťučinenie za porušenie mojich spotrebiteľských práv, ktoré som bola nútená brániť v Základnom konaní.
Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť.
3. Zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 15.10.2021 žiadal žalobu zamietnuť. Zástupca žalovaného poukazoval na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v zmysle ktorého platí, že: „Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov “). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. “
Podľa zástupcu žalovaného žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by konaním žalovaného jej vznikla akákoľvek fyzická, psychická alebo morálna ujma, ktorá zakladá nárok na peňažnú satisfakciu. Žalovanému nie je zrejmé, na základe čoho si žalobkyňa tento nárok uplatnila. Výklad, ktorý žalobkyňa predostrela, a ktorý naznačuje automatický vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, v prípade úspechu v predchádzajúcom súdnom spore, smeruje k formalistickému prístupu k právu. Žalovaný je toho názoru, že nie je možné prihliadať len na čisto formalistický výklad ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, ale je potrebné prihliadať aj na účel a zmysel primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý v prípade ochrany spotrebiteľa predstavuje kľúčový inštitút nápravy a satisfakcie, a ku ktorému by sa malo pristupovať citlivo s ohľadom na ten ktorý konkrétny prípad.
Zástupca žalovaného poukazoval na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12.
Podľa zástupcu žalovaného žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, v čom má primeranosť finančného zadosťučinenia spočívať, len poukázala na súvislosť so slovom spravodlivý. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nie je možné v zmysle § 3 ods.5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, chápať ako automatický nárok, patriaci spotrebiteľovi v prípade úspechu v predchádzajúcom súdnom konaní, bez posúdenia ďalších okolností konkrétneho prípadu. Uvedené konanie žalobkyne je podľa žalovaného v rozpore aj s potrebou spravodlivého usporiadania vzťahov.
Žalovaný vo vyjadrení zastával názor, že v prípade rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa XX.XX.XXXX, č. k. XCsp/XX/XXXX - XX , ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa XX.XX.XXXX, č. k. XCoCsp/XX/XXXX - XXX, a na základe ktorého žalovaný zaplatil žalobkyni sumu 455,52 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 455,52 EUR odo dňa 18.04.2020 do zaplatenia, bolo žalobkyni urobené zadosť, a že došlo k poskytnutiu dostatočnej satisfakcie zo strany žalovaného. Žalobkyňa svojou argumentáciou o dôvodnosti primeraného finančného zadosťučinenia smeruje k dosiahnutiu neférovosti, ba ňou až odôvodňuje dosiahnutie zjavnej nespravodlivosti.
Pri posudzovaní nároku a primeranosti výšky bezdôvodného obohatenia treba brať do úvahy aj okolnosti na strane žalobkyne, ktorá sama požiadala o uzatvorenie Úverovej zmluvy, prijala peňažné prostriedky titulom spotrebiteľského úveru od žalovaného a využívala ich vo svoj prospech. Na výšku finančného zadosťučinenia má priamy vplyv aj závažnosť vzniknutej ujmy, avšak žalobkyňa nepreukázala, aká ujma jej vôbec vznikla. Súdna prax uvádza, že: „pri určení primeranosti finančného zadosťučinenia však súd musel prihliadať nielen na porušenie práva navrhovateľky, ako osoby, ktorá úspešne uplatnila svoje právo, ktoré bolo porušené, ale bolo potrebné skúmať aj správanie sa takto poškodenej osoby“ a „cieľom odporcu ako podnikateľa je dosahovanie zisku, a teda je vylúčené, že za iných okolností by do zmluvného vzťahu s navrhovateľkou vstúpil. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, v čom má primerané finančné zadosťučinenie spočívať. Neuniesla dôkazné bremeno, ktoré zahŕňa nielen povinnosť tvrdenia ale aj dôkaznú povinnosť. Nepreukázala odôvodnenosť samotného uplatňovaného nároku ani jeho požadovanú výšku. Nemajetkový nárok nemožno vyčísliť s odkazom na majetkový nárok.“1
Na základe vyššie uvedených skutočností má žalovaný za potrebné poukázať, že riadne a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi podniká v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a ako poskytovateľ úverov je dlhodobo etablovaný na trhu, koná s odbornou starostlivosťou a vždy na základe všeobecne záväzných právnych predpisov platných v čase uzatvárania úverových zmlúv.
Žalovaný namietal aj tvrdenia žalobkyne o sankčnej a odrádzajúcej funkcii, či povahe inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia podľa ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Odborná verejnosť konštatuje, že „Zadosťučinenie je tak nárokom, ktorým sa reparujú ujmy nemateriálnej povahy. Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku, nie je možné preto pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie, predstavuje úbytok v aktívach osoby, voči ktorej smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. “2
Všeobecne, zadosťučinenie má charakter akej si nápravy, kompenzácie za spôsobenú ujmu, či porušenie práva, pri skutočnosti, že k zásahu spočívajúcom v porušení dochádza jednostranne na základe činnosti jedného subjektu bez pričinenia sa iného subjektu. Druhej strane je teda následkom zásahu do práv poskytnuté okrem náhrady škody aj zadosťučinenie. Ten nárok získava teda tým, že k porušeniu došlo bez porušenia z poškodenej strany. Na základe vyššie uvedených skutočností má žalovaný za to, že žalobkyňa svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie neodôvodnila a nepreukázala ho tvrdeniami ani dôkazmi, čoho dôsledkom by malo byť zamietnutie žaloby.
4. Vykonaným dokazovaním a to oboznámením sa s obsahom žaloby, prednesom zástupcu žalobcu, písomným vyjadrením zástupcu žalovaného, oboznámením sa s obsahom rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa XX.XX.XXXX, č. k. XCsp/XX/XXXX - XX , rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa XX.XX.XXXX, č. k. XCoCsp/XX/XXXX - XXX, súd zistil tento skutkový stav: 5. Zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 26.01.2022 zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu, pričom poukazoval na celý rad súdnych rozhodnutí, v ktorých súdy priznávajú spotrebiteľom primerané finančné zadosťučinenie. V danej veci uplatňované primerané finančné zadosťučinenie je odvodzované od priznanej výšky bezdôvodného obohatenia. 6. Zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 26.01.2022 zotrval na písomnom vyjadrení k žalobe v celom rozsahu. Poukázal na to, že žalobkyňa uplatňuje v tomto konaní nárok na primerané finančné zadosťučinenie, pričom podľa názoru žalovaného, žalobca v takomto konaní musí preukázať, v čom vlastne spočíva požadované primerané finančné zadosťučinenie, aká ujma bola spôsobená žalobcovi, čo vlastne žalovaný žalobcovi spôsobil. Podľa názoru zástupcu žalovaného v danej veci je požadované primerané finančné zadosťučinenie v podstate formálne, pretože priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v súlade s výškou bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo priznané žalobcovi v predchádzajúcom konaní by bolo podľa názoru žalovaného určitým zásahom do spravodlivého súdneho konania. Žalobca v tomto konaní okrem svojho tvrdenia nič nepreukázal a dôkazná povinnosť naďalej ostala na ňom, nestačí iba odkaz na ustanovenia zákona.
Zástupca žalovaného na pojednávaní namietal aj výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, z dôvodu, že v žalobe ani neuviedla aké predpoklady boli použité pre stanovenie požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa ani neuviedla, na základe čoho uplatnila požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia. Zástupca žalovaného
poukazoval na rozhodnutia niektorých súdov, ktoré považujú takéto primerané finančné zadosťučinenie za neprimerané a priznávajú žalobcom primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 10%, resp. neprimerane vysoké primerané zadosťučinenia sú zamietané.
7. Z obsahu rozsudku Okresného súdu Humenné sp.zn. XCsp/XX/XXXX- XX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že predmetným rozsudkom súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 455,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 455,20 eur od 18.04.2020 do zaplatenia a a zároveň priznal žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
8. Z obsahu rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. XCoCsp/XX/XXXX- XXX zo dňa XX.X.XXXX vyplýva, že predmetným rozsudkom Krajský súd v Prešove potrvdil rozsudok Okresného súdu Humenné sp.zn. XCsp/XX/XXXX- XX zo dňa XX.XX.XXXX.
9. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobe bolo potrebné vyhovieť čiastočne.
10. Podľa ustanovenia §3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Podľa ustanovenia § 2 písm. a) Zákona o ochrane spotrebiteľa, pre účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania
Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, upierať spotrebiteľovi práva podľa §3, používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
11. Podľa ustanovenia §1 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z.z., účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.
12. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,Občiansky zákonník“) platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ustanovenia 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.
Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
13. Podľa čl. 3 Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
14. Podľa citovaného ustanovenia §3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Uvedené právo nie je možné zamieňať s právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre priznanie nároku je skutočnosť, že v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa zákona č. 250/2007 Z.z., ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa.
15. V danej právnej veci mal súd jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. XCsp/XX/XXXX, v ktorom jej súd priznal vo vzťahu k žalovanému bezdôvodné obohatenie vo výške 455,2 eur s odôvodnením, že zmluva, ktorú uzavrela žalobkyňa s právnym predchodcom žalovaného neobsahuje všetky zákonné náležitosti a preto je bezúročná a bez poplatkov. Je teda nesporné, že žalobkyňa si v konaní sp.zn. XCsp/XX/XXXX vedenom na Okresnom súde Humenné úspešne uplatnila svoje právo ako spotrebiteľka.
16. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa, súd poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.
17. Súd vychádzal z toho, že zo strany žalovaného došlo pri uzavretí zmluvného vzťahu so žalobkyňou k viacnásobnému porušeniu práv žalobkyne, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla v konaní pred súdom a preto je priznanie finančného zadosťučinenia dôvodné.
18. Čo sa týka výšky súdom prvej inštancie priznaného finančného zadosťučinenia, stanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritéria pre vymedzenie výšky, resp. spôsobu výpočtu finančného zadosťučinenia pre spotrebiteľa.
19. Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný na základe úverovej zmluvy, ktorá nespĺňala všetky náležitosti podľa zákona č.129/2010 Z.z. prijal o žalobkyne plnenie navyše o 455,20 eur.
20. V súvislosti s priznanou výškou primeraného finančného zadosťučinenia súd poukazuje na to, že požadovaná výška v žalobe t.j. suma 455,20 eur je podľa názoru súdu neprimeraná. Vo veci je totiž potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobkyni už bol priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 455,20 rozsudkom Okresného súd Humenné sp.zn. XCsp/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX. Z tohto dôvodu súd priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,- eur a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
21. Podľa § 255 ods.1CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods.2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, pripadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
22. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP a priznal žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% prisúdenej sumy, z dôvodu, že rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, tak ako to vyplýva z ust. § 262 ods.2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.