Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoP-4-2022.pdf
PDF · 126.7 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoP/4/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľky: X., proti K., ako osobe povinnej z vyživovacej povinnosti, o návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 22. novembra 2021, č.k. 1Pc/24/2021 - 114, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol tak, že osoba, ktorá je podľa návrhu povinná prispievať na výživu navrhovateľky a to K. N., je povinný prispievať navrhovateľke ako rozvedenej manželke na výživu sumou 100,- eur mesačne, a to vždy do 25. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, s účinnosťou od 14.07.2021 s tým, že táto povinnosť trvá do 14.07.2026. Výrokom II. rozhodol o zameškanom výživnom tak, že zameškané výživné za obdobie od 14.07.2021 do rozhodnutia súdu vo výške 332,30 eur je osoba, ktorá je podľa návrhu povinná prispievať na výživu navrhovateľky je oprávnená splácať v splátkach vo výške 20,- eur, ktoré sú splatné spolu s bežným výživným až do úplného zaplatenia s tým, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky, sa stáva splatný celý dlh. Zároveň výrokom III. vo zvyšku návrh zamietol a výrokom IV. o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa domáha, aby súd určil jej bývalému manželovi povinnosť prispievať jej na výživu rozvedenej manželky vo výške 320,- eur mesačne. Dôvodila, že je plne invalidná, má status zdravotne ťažko postihnutej osoby. Jej mesačný príjem je vo výške 281,- eur mesačne, tvorí ho invalidný dôchodok, ktorý poberá zo Sociálnej poisťovne a dôchodok, ktorý poberá z F. Žije sama, majetok vyššej hodnoty nevlastní. Návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zatiaľ nepodala. S poukazom na jej súčasné príjmy a výdavky uviedla. Uznesením sp. zn. 1Pc/24/2021-83 zo dňa 20.10.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.11.2021 a vykonateľnosť dňa 25.10.2021, súd vyhovel návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia a uložil povinnosť osobe, ktorá je podľa návrhu povinná prispievať na výživu navrhovateľky sumou 100,- eur mesačne do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Bývalý manžel uviedol, že s návrhom nesúhlasí v celom rozsahu. Po odchode zo spoločnej domácnosti si musel nájsť bývanie
- garsónku, pričom len samotný vklad do tej garsónky bol 300,- eur. Musel si byt prerobiť, čo ho stálo do 1.000,- eur. Ďalej platí nájom vo výške 150,- eur mesačne, na stravu platí 200,- eur mesačne, na oblečenie, hygienu a lieky po 50,- eur mesačne. Na účte vedenom v W. má minimálny zostatok. Poprel existenciu majetku vyššej hodnoty, žije sám, momentálne je práceneschopný. S navrhovateľkou sa
rozviedol z jej iniciatívy. Vklad do bytu, v ktorom žil s bývalou manželkou zaplatil on, pričom tieto peniaze od nej nežiadal naspäť, napriek tomu, že po rozvode v tomto byte zostala bývať ona. Doklad o tom nemá, nakoľko nepredpokladal, že sa vyskytnú tieto problémy. Nepoprel zlý zdravotný stav navrhovateľky, avšak poukázal na to, že fajčí.
3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 72 ods. 1, 2, 3, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, vo svetle ktorých dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je čo do základu opodstatnený a čo do výšky s poukazom na pomery na oboch stranách a existujúce skutkového okolnosti odôvodnený do výšky priznaného príspevku v rozsahu 100,- eur mesačne. Konštatoval splnenie predpokladov pre existenciu hmotnoprávneho nároku ako aj pre jeho priznanie. Skúmajúc pomery na pomery na strane navrhovateľky dospel k záveru, že jej aktuálne zistená sociálna, majetková situácia je taká, že nie je schopná z objektívnych dôvodov sama sa živiť, uspokojovať svoje odôvodnené potreby zo svojho príjmu a preto je odkázaná na primeraný príspevok na výživu rozvedenej manželky od jej bývalého manžela. Zistil, že priemerný mesačný príjem bývalého manžela je 769,- eur, pričom navrhovateľka poberá len invalidný dôchodok vo výške 281,- eur. Tento naviac vlastní osobné motorové vozidlo a od 01.12.2021 má náklady na nájomné a služby spojené s užívaním bytu 93,- eur mesačne, výdavky na stravu 200,- eur mesačne, oblečenie 50,- eur mesačne, hygienu 50,- eur mesačne a lieky 50,- eur mesačne. Podľa názoru súdu príjem osoby povinnej v kolízii s jeho nákladmi je dostačujúci nato, aby navrhovateľke prispieval na výživu za stavu, keď sa nie vlastnou vinou ocitla v situácii, kedy nie je schopná sama a bez pomoci sa živiť z vlastných zdrojov. Navrhovateľka žiadala o príspevok na výživu rozvedenej manželky v sume 320,- eur mesačne, ktorý však súd vzhľadom na vyššie opísané zistené pomery oboch účastníkov nepovažoval za primeraný. Považoval príjem bývalého manžela za dostačujúci, aby navrhovateľke ako bývalej manželke prispieval na jej výživu, keďže túto si nie je schopná zabezpečiť sama, avšak nie v takom rozsahu, ako žiadala. Nie je funkciou príspevku na výživu rozvedeného manžela vyrovnávať životnú úroveň druhého manžela, nakoľko životná úroveň rozvedených manželov nemusí byť na rovnakej úrovni, tak ako je to pri určovaní výživného na manželku. V prípade príspevku na výživu rozvedeného manžela sa osobe oprávnenej z danej vyživovacej povinnosti poskytuje len príspevok „na primeranú výživu.“ V danej veci považoval súd sumu 100,- eur mesačne za dostatočnú zohľadniac celkovú osobnú situáciu navrhovateľky, jej nevysoký príjem, jej zdravotný stav, ale na druhej strane aj vek, výšku príjmu, nevyhnutné životné výdavky a možné zdravotné problémy aj na strane bývalého manžela navrhovateľky, ktoré možno dôvodiť skutočnosťou, že podľa správy zo Sociálnej poisťovne bol bývalý manžel navrhovateľky poberateľom nemocenských dávok, a to od 26.06.2020 do 31.10.2020, t.j. v dlhšom časovom období minulého roku a podľa jeho vlastného vyjadrenia je aj v súčasnosti už druhý mesiac práceneschopný. Sumu príspevku na výživu rozvedenej manželky vo výške 100,- eur mesačne súd považoval za adekvátnu jednak odôvodneným nevyhnutným potrebám navrhovateľky a tiež možnostiam a schopnostiam jej bývalého manžela, s tým, že na tomto závere súdu už nič nemenia ani ďalšie návrhy právneho zástupcu navrhovateľky na doplnenie dokazovania ďalšími listinnými dôkazmi preukazujúcimi snahu navrhovateľky o priznanie ďalších dávok zo sociálneho systému, naďalej sa zhoršujúceho zdravotného stavu, či čestného vyhlásenia sestry navrhovateľky o poskytovaní finančnej a psychickej pomoci navrhovateľke. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd bývalého manžela navrhovateľky zaviazal povinnosťou prispievať na výživu navrhovateľky ako bývalej manželky sumou vo výške 100 eur mesačne, a to s účinnosťou odo dňa 14.07.2021, t.j. odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode ich manželstva. S poukazom na § 72 ods. 3 Zákona o rodine, príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať primárne najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode (s možnosťou jeho ďalšieho predĺženia, ak to aj po uplynutí tejto doby budú odôvodňovať potreby a situácia rozvedenej navrhovateľky). Súd preto s poukazom na toto pravidlo určil, že povinnosť bývalého manžela navrhovateľky trvá do 14.07.2026, teda po dobu 5 rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov konania (výrok I.). Nakoľko navrhovateľka požadovala príspevok na výživu rozvedenej manželky určiť od právoplatnosti rozvodového rozsudku, súd určil aj zameškané výživné, t.j. od 14.07.2021 do rozhodnutia súdu. Bývalý manžel navrhovateľky počas tohto obdobia, do rozhodnutia súdu vo veci samej, na výživu navrhovateľky prispel sumou 100,- eur, na základe nariadeného neodkladného opatrenia (uznesením sp. zn. 1Pc/24/2021-83 zo dňa 20.10.2021), ktorú sumu súd zohľadnil pri výpočte zameškaného výživného. Zameškané výživné od 14.07.2021 do rozhodnutia súdu vo veci samej, t.j. do dňa 22.11.2021 predstavuje: júl 2021 - 17 dní, august 2021 - 31 dní, september 2021 - 30 dní, október 2021 - 31 dní a november 2021 - 22 dní, t.j spolu 131 dní krát 3,30 eur (100,- eur mesačne : 30 dní kalendárneho mesiaca). Takto vypočítané zameškané výživné predstavuje sumu 432,30 eur, od ktorej súd odpočítal sumu 100,- eur, ktorú bývalý manžel navrhovateľky titulom príspevku na výživu rozvedenej manželky už uhradil.
Zameškané výživné za vyššie uvedené obdobie po zohľadnení bývalým manželom už vykonaných úhrad predstavuje sumu 332,30 eur. Na úhradu uvedenej sumy zameškaného výživného súd zaviazal bývalého manžela navrhovateľky, pričom mu zameškané výživné s poukazom na § 232 C.s.p., povolil splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 20- eur, ktoré sú splatné spolu s bežným výživným až do úplného zaplatenia, s tým, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky sa stáva splatný celý dlh (výrok II.). Vo zvyšnej časti, v ktorej návrh navrhovateľky presahoval výšku príspevku na výživu rozvedenej manželky, priznanej súdom týmto rozhodnutím, súd návrh navrhovateľky zamietol s poukazom na vyššie uvedené okolnosti (výrok III.). O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok IV.), keďže nemal za preukázané, že by bolo s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, rozhodnúť v zmysle § 55 C.m.p.. 4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že príspevok na jej výživu zo strany osoby povinnej bude určený v rozsahu 250,- eur mesačne a zároveň jej bude priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100% vrátane trov odvolacieho konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP dôvodila, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že za primeraný vzhľadom na jej pomery a pomery osoby povinnej, je potrebné považovať priznanú výšku príspevku 100,- eur mesačne, ktorá podľa jej názoru dostatočne nezohľadňuje jej osobnú situáciu a celkové pomery. Zdôrazňuje, že návrh podala z dôvodu, že je v ťažkej životnej situácii, z dôvodu zdravotného stavu nie je schopná sama sa živiť, nie je schopná po zaplatení základných potrieb normálne žiť, na mesiac jej zostáva čiastka 15,- eur. Je plne invalidnou osobou s mnohými zdravotnými diagnózami. Zostala po rozvode sama bývať v byte, kde nájomné predstavuje čiastku 150,- eur mesačne, zároveň platí náklady 40,- eur na elektrickú energiu, 60,- eur mesačne zálohové platby na byt, okrem toho 15,30 eur mesačne za káblovú televíziu, po odpočítaní ktorých výdavkov jej zostáva čiastka 15,- eur na bežný život, čo je nepostačujúce. Za tejto situácie jej zostáva doslova chodiť po žobraní a prosiť ľudí o príspevky na byt, jedlo, prípadne lieky. Na strane druhej osoba povinná vlastní motorové vozidlo, boli mu vyplávané nemocenské dávky, jeho príjem je 769,- eur mesačne, teda je podľa jej názoru v jeho schopnostiach prispievať jej čiastkou, ktorú požaduje. Odkazuje na použiteľnú judikatúru príkladmo publikovanú pod R 1/1966, R 1/1976, R 2/1976, R 21/1978, R 45/1986, tiež rozhodovaciu prax odvolacích súdov príkladom rozsudok KS Trnava, sp.zn. 11CoP/61/2013, vychádzajúc z ktorých komplexne vymedzenie rozsahu príspevku na výživu rozvedeného manžela, termínom primeraná výživa má viesť k tomu, aby rozvedeným manželom súdy priznávali viac ako len náklady na stravovanie, ale tiež náklady na uspokojovanie ďalších nevyhnutých životných potrieb odôvodnených ich vekom, zdravotným stavom, spôsobom života a podobne. Zároveň podľa jej názoru je daný dôvod uvedený v ust. § 55 CMP pre priznanie jej náhrady rov konania, čo je s ohľadom na okolnosti prípadu podľa nej spravodlivé.
5. K. N., ako osoba povinná z vyživovacej povinnosti, vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že s týmto nesúhlasí. Predovšetkým poukázal na to, že navrhovateľka si môže nájsť tak ako on lacnejšie ubytovanie v meste a tým ušetriť na mesačných výdavkoch na nájomné. Pri zrušení nájmu súčasného prenajímateľ jej bude podľa nájomnej zmluvy povinný vrátiť zálohu 1.000,- eur, z ktorej polovice on sa dobrovoľne vzdáva v prospech navrhovateľky. Je pravdou, že táto je plne invalidná, napriek tomu jej nič nebráni, aby hľadala možnosti zvýšenia svojho príjmu, napr. prácou z domu, vzdala sa nadmerného užívania cigariet, ktoré jej spôsobujú nadbytočnú finančnú záťaž. On je tiež v nepriaznivej sociálnej situácii, práceneschopný od 02.09.2021 a poberá len nemocenské dávky vo výške 540,- eur, pričom žiadny iný príjem nemá. Z tohto jediného príjmu platí 135,- eur nájom a poplatky spojené s užívaním bytu. Naviac platí mesačne 15,- eur platby z osobného bankrotu, výdavky na stravu, výdavky na lieky, na oblečenie. Po zaplatení týchto výdavkov mu zostával príjem necelých 200,- eur a preto už z toho je max. schopný na výživu prispievať určenú sumu 100,- eur a rozhodne nie čiastku požadovanú navrhovateľkou. Z uvedeného dôvodu žiada, aby odvolací súd odvolanie neakceptoval a rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
6. Navrhovateľka vo svojej replike na písomné vyjadrenie povinnej osoby prostredníctvom svojej právnej zástupkyne poukazuje na to, že spolu s povinnou osobou počas manželstva prišli o dva byty z dôvodu, že práve bývalý manžel prepadol hazardu v podobe hracích automatov. Pokiaľ tento poukazuje na to, že si môže zohnať lacnejšie bývanie, aktuálne byt, v ktorom navrhovateľka býva je ten najlacnejší, aký sa dá zohnať. Tzv. sociálny byt zohnať nie je možné, keďže sú všetky obsadené a ona napriek tomu je v poradovníku naň zapísaná. Pokiaľ tento poukazuje nato, že v prípade zrušenia nájmu by jej bola vrátená záloha 1.000,- eur, tak túto platila z požičaných peňazí, ktoré by následne musela vrátiť. V
hľadaní možností zvýšenia jej príjmu bráni jej práve zhoršujúci sa zdravotný stav, nakoľko nemôže nič robiť, je plne invalidná, zdravotne postihnutá a je na kyslíku. Nefajčí a teda jej nákup cigariet nemôže spôsobovať finančnú záťaž. Naproti tomu osoba povinná má stabilný príjem zo zamestnania a to, že je práceneschopný je iba dočasného charakteru, zároveň je pre takýto prípad sociálne zabezpečený. Platbu v spojitosti s osobným bankrotom už neplatí, posledná splátka mu pripadla na december 2021. Aktuálny nájom vo výške 135,- eur nie je vyšší ako platil v minulosti, len si dal zvýšiť zálohu s prenájmom spojenú. Naproti tomu ona nie je schopná sama sa živiť. Opakovane poukazuje na jeho pomery. Trvá na pôvodnom odvolacom návrhu, alternatívne navrhuje zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho, aby bol viazaný dôvodmi odvolania ( § 66 CMP), prihliadnuc i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní dospel k záveru, že toto je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť, pričom podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, sa odvolací súd plne stotožňuje tiež s dôvodmi na ktorých je toto založené.
8. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľka ani netvrdila.
9. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľky na určenie príspevku na jej výživu zo strany jej rozvedeného manžela a to za obdobie od 14.7.2021 vo výške 100,- eur mesačne (výrok I.), zameškané výživné ku dňu rozhodnutia povinnej osobe povolil splácať v 20,- eur mesačných splátkach spolu s bežným výživným (výrok II.), vo zvyšku návrh zamietol (výrok III.) a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).
10. Odvolateľka (navrhovateľka) vychádzajúc z obsahu odvolania, namietala nesprávnosť skutkových a právnych záverov (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), ťažiskovo tvrdiac, že súd pri rozhodovaní o výške príspevku nezohľadnil konštantnú judikatúru a výška priznaného príspevku nie je postačujúcou na zabezpečenie jej odôvodnených potrieb (za ktoré nemôžu byť považované len náklady na samotnú stravu) vzhľadom na jej zdravotný stav a tiež výšku príjmu osoby povinnej.
11. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností v kolízii s obsahom spisového materiálu, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania. Z odôvodnenia rozhodnutia je dostatočne zrejmé, že skutkové a právne závery nielen o samotnom naplnení hmotnoprávnych predpokladov pre vznik nároku na strane navrhovateľky na príspevok na jej výživu ako rozvedenej manželky, ale aj samotnej výške priznaného nároku, založil súd prvej inštancie na konkrétnych ustanoveniach právnych predpisov a skutkovo dovodil z konkrétnych zistení, ktoré majú pôvod v dostatočne vykonanom dokazovaní, za jeho správneho vyhodnotenia v zmysle zásad uvedených v ust. § 191 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre účastníkov známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre jeho potvrdenie.
12. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na obsah odvolania, uvádza odvolací súd nasledovné:
13. Predmetom posudzovania súdom prvej inštancie bol navrhovateľkou uplatnený nárok na určenie príspevku na jej výživu ako rozvedenej manželky, ktorý požadovala priznať vo výške 350,- eur mesačne.
14. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp. zn. 1Pc/7/2021-71 zo dňa 09.07.2021, právoplatným dňa 14.07.2021, súd manželstvo účastníkov tohto konania rozviedol. Mesačný príjem navrhovateľky je vo výške 281,- eur mesačne, tvorí ho invalidný dôchodok, ktorý poberá zo Sociálnej poisťovne a dôchodok, ktorý poberá z F.. Navrhovateľka mesačne platí nájomné vo výške 150,- eur, mesačné zálohové úhrady za užívanie bytu vo výške 60,- eur, elektrinu vo výške 40,- eur a káblovú televíziu vo výške 15,30 eur mesačne. Zo správy od zamestnávateľa bývalého manžela navrhovateľky vyplýva, že jeho priemerný mesačný netto príjem zo zamestnania je 769,- eur mesačne. Zo správy Sociálnej poisťovne, pobočka T. vyplýva, že povinnému boli vyplatené nemocenské dávky od 26.06.2020 do 31.10.2020 v celkovej výške 2.435,30 eur (cca do 600,- eur mesačne). Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 03.09.2021 vyplýva, že bývalý manžel navrhovateľky uhradil finančnú zábezpeku za garsónku vo výške 298,71 eur. Zo zálohového predpisu na výpočet úhrady za používanie bytov a nebytových priestorov bývalého manžela navrhovateľky vyplýva, že od 01.09.2021 platí za nájomné a služby spojené s užívaním bytu sumu 65,- eur mesačne, od 01.11.2021 platí za nájomné a služby spojené s užívaním bytu 78,- eur mesačne a od 01.12.2021 bude platiť za nájomné a služby spojené s užívaním bytu 93,- eur mesačne. Lustráciou v databáze vlastníkov a držiteľov motorových vozidiel súd zistil, že povinný vlastní osobné motorové vozidlo značky F..
15. Podľa § 72 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“) rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
16. Podľa § 72 ods.2 Zákona o rodine ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
17. Na rozdiel od toho, ako Zákon o rodine upravuje vzájomnú vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, v prípade príspevku na výživu rozvedeného manžela ide o právnu úpravu odlišnú, nesubsumujúcu právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň osoby oprávnenej a povinnej z vyživovacej povinnosti, pričom predpokladom vzniku takéhoto nároku v zákonom stanovenom období, je kvalifikovaná miera odkázanosti osoby oprávnenej. Znamená to, že pokiaľ by aj jeden z bývalých manželov (povinná osoba) mal značne nadpriemerné príjmy, či neporovnateľne vyššiu životnú úroveň na rozdiel od osoby uplatňujúcej si tento nárok, pri súčasnej existencii jeho schopnosti samostatne sa živiť, nárok na tento príspevok by mu nevznikol. Práve pojmom „príspevok na výživu“, boli zdôraznené rozdiely zákonodarcom vo vzťahu k výživnému medzi manželmi, spočívajúce nielen v rozsahu, ale aj v podmienkach jeho vzniku. Primeraná výživa predovšetkým znamená užší rozsah výživného, o aký ide pri vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi.
18. Neschopnosť samostatne sa živiť znamená, že podľa okolností prípadu v konkrétnostiach rozvedený manžel, ktorý uplatňuje takýto nárok z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu (tiež nedostatku pracovných príležitostí, veku, kvalifikácie, či zdravotného stavu) nie je schopný vykonávať prácu, pričom dosahujúce príjmy či už z príslušných dávok, či zo zamestnania, mu neumožňujú pokryť jeho základné odôvodnené potreby, pokiaľ však samozrejme jeho reálne majetkové potreby neindikujú v prospech odlišného záveru.
19. Posúdením rozhodujúcich skutočností v danej veci, odvolací súd nezistil, že by sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní od týchto teoretických východísk, určujúcich pre posúdenie dôvodnosti, či výšky uplatneného nároku, bol odchýlil. Tak súd prvej inštancie, ako ani odvolací súd nemajú dôvod ani v najmenšom spochybňovať nesporné skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania, spočívajúce v tom, že navrhovateľka je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, s mierou funkčnej poruchy 50%, trpiaca niekoľkými diagnózami. Vychádzajúc však z komplexných posudkov o jej zdravotnom stave, ktoré boli vypracovávané priebežne s poukazom tiež na ňou požadované príspevky (príkladmo na asistenciu inej osoby) vyplýva, že jej sťažená pohybová schopnosť nemá pôvod v diagnózach, ktorými trpí, keďže pohybový aparát má postihnutý len minimálne, ale je to dôsledkom absencie pohybovej aktivity u nej (aj pred posudkovým lekárom uvádzala, že pokiaľ niekde nejde so sestrou, tak celý deň preleží) a neregulovanou obezitou, nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, nevznikajú jej sociálne dôsledky vyplývajúcej z ťažkého zdravotného postihnutia, nemá zvýšené výdavky kompenzovateľné zákonom, nemá obmedzenú schopnosť zabezpečiť si úkony sebaobsluhy, nie je
odkázaná na osobnú asistenciu, v ktorých smeroch sa nenavrhujú ani kompenzácie, pričom je u nej vylúčené systémové ochorenie pohybového aparátu, teda z posudkov nevyplýva, že by bola absolútne diskvalifikovaná zo zapojenia sa do pracovného procesu, samozrejme prostredníctvom výkonu takej práce, ktorá by pre ňu bola primeraná, dokonca odborní lekári poukazujú na nedostatok aktivity a sociálnych interakcií, ktoré vo vzťahu k nej považujú za nevhodné a naopak vítané s tým, že tieto by mohli prispieť k celkovej kompenzácii jej fyzického a psychického ladenia. Nemožno teda pochybovať, že navrhovateľka má status osoby ťažko zdravotne postihnutej, nie však úplne diskvalifikovanej ako už bolo vyššie uvedené z pracovného procesu, pričom určitá miera aktivity ako uvádzajú lekári, by bola na jej strane prospešnou. Pravdou tiež je, že výška invalidného dôchodku spolu s dôchodkom z ČR u nej je len 281,- eur (jej bývalý manžel poukazuje nato, že je to dôsledok toho, že navrhovateľka prakticky po celý život, teda aj keď netrpela zdravotnými problémami nepracovala, pričom odvolací súd poznamenáva, že tieto jeho tvrdenia navrhovateľka nepoprela a ako už bolo uvedené nepracuje ani v súčasnosti i keď miera poklesu je len 50%), avšak nepreukazovala, ani netvrdila, že by si primerane na svoj zdravotný stav hľadala nejaké aktivity, ktoré by jej mohli priniesť určitú finančnú kompenzáciu jej výdavkov k aktuálne poberanému dôchodku. Na strane druhej jej rozvedený manžel ako osoba povinná, pracuje podľa pripojených správ s priemerným mesačným netto príjmom 769,- eur, v čase odvolacieho konania bol práceneschopný s výškou dávok nemocenského poistenia cca 540,- eur mesačne. Pokiaľ súd prvej inštancie vzhľadom na tieto pomery (pričom staršie motorové vozidlo, ktoré osoba povinná vlastní nemožno považovať za dôvod nahliadať odlišným spôsobom na pomery povinnej osoby) príspevok na výživu, ale vo svojej podstate na celkové odôvodnené komplexné pomery navrhovateľky zo strany osoby povinnej ako rozvedeného manžela stanovil v rozsahu 100,-eur, odvolací súd tento vzhľadom na pomery oboch účastníkov a s prihliadnutím na charakter tohto príspevku, považuje za primeraný. Je potrebné si totiž uvedomiť, že tu nejde o nárok svojím zmyslom a účelom nahrádzajúci vzájomnú vyživovaciu povinnosť medzi manželmi. Vezmúc do úvahy dopady už takto určeného príspevku na výživu navrhovateľky na praktický život oboch účastníkov je potrebné si uvedomiť, že pokiaľ k aktuálne poberanému dôchodku na strane navrhovateľky 281,- sa pripočíta čiastka 100,- eur priznaná jej súdnym rozhodnutím ako príspevok na výživu, celkovo bude mať týmto spôsobom „príjem“ 381,- eur mesačne, čo síce nie je možné hodnotiť vo svetle životných nákladov reálneho života ako niečo nadlimitné, či spôsobilé pokryť komfortne odôvodnené potreby osoby vo veku navrhovateľky s prihliadnutím tiež na jej zdravotný stav a životné okolnosti, na strane druhej je však potrebné si uvedomiť, že pokiaľ sa vychádza z príjmu rozvedeného manžela cca 769,- eur mesačne po odpočítaní takto určeného príspevku, tomuto síce zostane čiastka 669,- eur mesačne, čo je však oproti príjmu navrhovateľky s pripočítaním určeného príspevku 100,- eur rozdiel len 280,- eur mesačne, pričom však nemožno spravodlivo opomenúť, že na rozdiel od navrhovateľky, ktorá je len doma a nemá žiadne aktivity, na jeho strane sú nevyhnutne zvýšené náklady na oblečenie, stravu v súvislosti s dochádzkou do práce a nepochybne tiež na odôvodnené potreby z hľadiska možných sociálnych interakcií, ktoré navrhovateľka vytesňuje. Za týchto okolností nemožno spravodlivo z tejto čiastky, ku ktorej sa musí osoba povinná dopracovať svojou pracovnou aktivitou ukrojiť väčšiu časť, ako priznaný príspevok. Je potrebné si totiž na strane navrhovateľky uvedomiť, že pokiaľ by súd prvej inštancie tejto priznal ňou pôvodne požadovanú čiastku príspevku 350,- eur, alebo tiež odvolací súd v odvolacom konaní ňou požadovanú čiastku 250,- eur mesačne, porovnaním následných príjmov, ku ktorým by účastníci takto dospeli, by rozvedený manžel bol príjmovo na tom horšie ako navrhovateľka, napriek tomu, že na rozdiel od nej má ďalšie výdavky, ktoré sú spojené samozrejme tiež s denným dochádzaním do zamestnania. Pokiaľ by k príjmu navrhovateľky 281,- eur sa pripočítala ňou požadovaná čiastka 250,- eur, dosiahla by príjem 531,- eur, na strane druhej pokiaľ by sa čiastka 250,- eur odpočítala od príjmu osoby povinnej, ktorý je 769,- eur, tomuto by zostalo 509,- eur, čo je teda menej oproti tomu, čo by takto dosiahla navrhovateľka. Nemožno tu tiež opomenúť fakt, že v rozhodnom období, ako aj v čase odvolacieho konania bol rozvedený manžel práceneschopný a výška jeho dávok predstavovala 540,- eur mesačne. I keď nie je známe, ako sa tiež na jeho strane bude vyvíjať jeho zdravotný stav, už len z aktuálneho zistenia, že výška nemocenských dávok vzhľadom na jeho príjem prestavuje čiastku 540,- eur mesačne, po odpočítaní už teraz priznaného príspevku 100,- eur mesačne navrhovateľke, zostáva mu čiastka 440,- eur, čo je len nevýznamne viac ako pri pripočítaní príspevku 100,- eur dosiahne navrhovateľka (381,- eur). Pokiaľ by z výšky nemocenských dávok mal navrhovateľke zaplatiť požadovanú sumu 250,- eur, zostalo by mu na mesiac na prežitie 290,- eur, čo je skutočne vo vzťahu k nemu neudržateľné a na strane navrhovateľky nesporne nárokom neprimeraným. Nie je celkom zrozumiteľné z akého dôvodu navrhovateľka dáva do pozornosti príjem bývalého manžela a nad rámec toho poukazuje na to, že poberá aj nemocenské dávky, keďže je jasné, že pokiaľ navrhovateľ poberá príjem a je práceschopný, nepoberá na strane druhej
nemocenské dávky, ktoré prichádzajú do úvahy len vtedy, keď je práceneschopný, teda v praktickom živote nejde o súbeh týchto príjmov.
20. K poukazu navrhovateľky teda na to, že majetkové pomery jej rozvedeného manžela odôvodňovali priznať jej aj vyššie výživné (v odvolacom konaní požaduje 250,- eur mesačne) odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné skúmať nielen základnú hmotnoprávnu podmienku, a to neschopnosť jedného z bývalých manželov živiť sa primeraným spôsobom sám, pričom sa porovnávajú potreby, schopnosti, možnosti a majetkové pomery oprávneného, dôvody jeho neschopnosti zabezpečovať si výživu vlastnou prácou alebo iným príjmom, ale tiež komplexné pomery osoby povinnej a výšku príspevku nastaviť tak, aby tiež vo vzťahu k nej bola primeranou jej životným okolnostiam, aby nebola likvidačnou, a v konečnom dôsledku, aby aj voči nej vyznievala vzhľadom na všetky okolnosti spravodlivo, ktorým hľadiskám podľa názoru odvolacieho súdu výška stanového príspevku zodpovedá. Odvolací súd nespochybňuje, že vzhľadom na zdravotný stav navrhovateľky a jej čiastočnú (i keď zjavne nie úplnú) diskvalifikáciu pri výbere možného privyrobenia si a s prihliadnutím na výšku jej dôchodku, by prichádzal do úvahy aj príspevok vyšší, avšak pri komfortnejších pomeroch povinnej osoby, ako boli zistené v okolnostiach posudzovanej veci.
21. Rovnako nedôvodne navrhovateľka poukazuje na neporovnateľne vyššiu životnú úroveň jej rozvedeného manžela v porovnaní s ňou, jeho majetkové či finančné pomery, opätovne tvrdiac prosperitu, resp. lepšie pomery finančné na jeho strane, objektivizáciu jeho životných nákladov, a teda celkovú životnú úroveň, ktorú je tento spôsobilý dosiahnuť.
22. Predovšetkým z jej strany ide o nesprávnu interpretáciu teoretických východísk, vychádzajúc z ktorých v prípade takéhoto nároku je potrebné vychádzať a na ktoré poukázal odvolací súd už v predchádzajúcich častiach svojho rozhodnutia. Príspevok na výživu rozvedeného manžela je svojou povahou odlišný, nesubsumujúci právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň osoby oprávnenej a povinnej z vyživovacej povinnosti, ako je tomu v prípade vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov. Primeraná výživa, i keď nesubsumuje len náklady na stravu, v zásade znamená užší rozsah výživného, o aký ide pri vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi, čo zákonodarca jasne definoval prostredníctvom toho, ako tento nárok v zákone definoval, ako „príspevok“. Nie teda úhradu nákladov, ktoré oprávnená osoba v tomto prípade na svoje odôvodnené potreby má, ani ich ťažiskové, ani ich rovnomerné znášanie, ale len príspevok na ne, ktorého výška je limitovaná nielen pomermi povinnej osoby, ale tiež jeho podstatou. Pokiaľ navrhovateľka uvádza, že spolu s jej príjmom je výška tohto príspevku nedostatočná, je potrebné sa uchádzať o príslušné dávky zo sociálneho systému, ktoré slúžia k čiastočnej kompenzácii takéhoto stavu, nie je možné jeho ťarchu preniesť na plecia rozvedeného manžela do takej miery, aby z neho justičný systém vytvoril ďalšiu sociálne odkázanú osobu.
23. Vo svetle a v nadväznosti na vyššie uvedené, sa navrhovateľka nedôvodne odvoláva na ustálenú judikatúru v obdobných veciach, príkladmo rozhodnutie publikované pod R 45/1986 a ďalšie, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je založené na odlišných záveroch. Súd prvej inštancie, ale ani odvolací súd žiadnym spôsobom nespochybňujú, že pod pojem výživa, nemožno subsumovať len samotné náklady na stravovanie, ale tiež na uspokojovanie celkových odôvodnených potrieb rozvedeného manžela, avšak a to je rozhodujúce, táto interpretácia nemôže preklenúť existujúce komplexné pomery povinnej osoby, ktoré spravodlivo aj voči nej tak komfortne určený príspevok, naviac zodpovedajúci stále svojou povahou pojmu príspevok a nie nárok na výživu medzi manželmi, neumožňujú.
24. Navrhovateľka odvolaním v jeho zostávajúcej časti napadla tiež rozhodnutie vo výroku o náhrade trov konania dožadujúc sa priznania ich náhrady zo strany povinnej osoby z vyživovacej povinnosti (jej bývalého manžela), dôvodiac, že podľa jej názoru sú na to dôvody, ktoré však nekonkretizovala.
25. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
26. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
27. V mimosporových konaniach upravených CMP, ktorý osobitne upravuje tiež náhradu trov vzniknutých účastníkom v takomto konaní platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil. Každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku a to v zmysle § 55, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní, zároveň je však potrebné zdôrazniť, že pre aplikáciu ustanovenia § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.
28. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská v ich aplikácii na konkrétne skutkové okolnosti, súd prvej inštancie rozhodol správne o náhrade trov konania vychádzajúc z ust. § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, keďže nezistil v kolízii s dôvodmi na strane osoby povinnej, ktorá by bola takýmito jej trovami zaťažená taký výnimočný dôvod, aby indikoval na ťarchu povinného k aplikácii výnimky v zmysle § 55 CMP (v konkrétnosti odvolateľka tento ani netvrdila, obmedzila sa len na všeobecné konštatovanie, že by to bolo vzhľadom na okolnosti spravodlivé), z ktorého dôvodu odvolací súd aj v tejto časti rozhodnutie vyhodnotil ako vecne správne. Osoba povinná v konaní nerobila žiadne neodôvodnené procesné obštrukcie, nesťažovala priebeh konania a vo výsledku ani nevyvolala odvolacie konanie.
29. Dôvody odvolania produkované navrhovateľkou tak odvolací súd posúdil ako v celom rozsahu neopodstatnené, nespôsobilé v prospech nej privodiť priaznivejšie rozhodnutie.
30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil, za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP. Navrhovateľka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by neboli predmetom posudzovania súdom prvej inštancie a s ktorými by sa tento zodpovedajúcim spôsobom nebol nevysporiadal.
31. Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v zmysle ktorého sa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil identicky dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP ani v odvolacom konaní.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza (§ 76 CMP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) alebo návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia u miestne príslušného súdu podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.