Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Saz-2-2024.pdf
PDF · 130.13 KB
Case nature
Area
Subarea
17Saz/2/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Doričom, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Guinejsko - bissauská republika, bez cestovného dokladu, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, C. XX, XXX XX D., zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru E. F., E. F. XXX, XXX XX G., o správnej žalobe vo veciach zaistenia, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-43-011/2024-ZAV zo dňa 24.04.2024, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru E. F., E. F. XXX, XXX XX G., zo dňa 24.04.2024, č. PPZ-HCP-SO17-43-011/2024-ZAV týkajúce sa žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Guinejsko - bissauská republika, bez cestovného dokladu.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Guinejsko - bissauská republika, bez cestovného dokladu, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 03.05.2024 (doručenou konajúcemu správnemu súdu spolu s vyjadrením žalovaného, ako aj administratívnym spisom dňa 24.04.2024) prostredníctvom Centra právnej pomoci domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-43-011/2024-ZAV zo dňa 24.04.2024, ktorým bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu dňom 24.04.2024 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 24.06.2024. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. 2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie o zaistení odôvodnil tým, že žalobca dňa 24.04.2024 v čase 0 08:30 hod. bol kontrolovaný v obci Vyšné Nemecké pred hraničným priechod hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly, okres Sobrance, v služobnom úseku Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru E. F. (ďalej len „OHK PZ E. F."), okres D., pričom pri kontrole nevedel preukázať' hodnoverným spôsobom svoju totožnosť' a bolo zjavné, že sa jedná o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca na území Slovenskej republiky nemá v súčasnosti udelené žiadne povolenie na pobyt a ani iné právo na pobyt a taktiež nie je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru Eurodac bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu vo viacerých štátoch Európskej únie, a to:
- dňa 22.01.2018 požiadal o udelenie azylu na území Talianska, kde boli daktyloskopické odtlačky vložené do informačného systému Eurodac štátnymi orgánmi Talianska pod číslom transakcie ITI VVOOH4M
- dňa 15.10.2019 požiadal o udelenie azylu na území Talianska, kde boli daktyloskopické odtlačky vložené do informačného systému Eurodac štátnymi orgánmi Talianska pod číslom transakcie ITI VV0015X
- dňa 05.06.2023 požiadal o udelenie azylu na území Švajčiarska, kde boli daktyloskopické odtlačky vložené do informačného systému Eurodac štátnymi orgánmi Švajčiarska pod číslom transakcie CHI 9230674495
- dňa 26.06.2023 požiadal o udelenie azylu na území Nemecka, kde boli daktyloskopické odtlačky vložené do informačného systému Eurodac štátnymi orgánmi Nemecka pod číslom transakcie DE 1230626NUR00914
- dňa 01.09.2023 požiadal o udelenie azylu na území Českej republiky, kde boli daktyloskopické odtlačky vložené do informačného systému Eurodac štátnymi orgánmi Českej republiky pod číslom transakcie CZI 173301012100
- dňa 12.10.2023 požiadal o udelenie azylu na území Rakúska, kde boli daktyloskopické odtlačky vložené do informačného systému Eurodac štátnymi orgánmi Rakúska pod číslom transakcie ATI 29543759-11673610.
3. Žalovaný ďalej uviedol, že následne bola so žalobcom vo veci jeho zaistenia za prítomnosti tlmočníka spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod číslom PPZ-HCP-SO 17-43-006/2024-ZAV zo dňa 24.04.2024, podľa § 22 odsek 1 správneho poriadku, kde bol účastník konania vyzvaný vyjadriť' sa. Žalobca v zápisnici uviedol, že je štátnym príslušníkom Guinejsko-bissauská republika. Z domovskej krajiny vycestoval ešte v roku 2014 cez rôzne africké štáty do Líbye a loďou z územia Líbye do Talianska, V Taliansku sa zdržiaval asi 8 rokov, kde žiadal o vydanie dokladov, aby tam mohol pracovať. Nakoľko mu neboli vystavené doklady, vycestoval do Švajčiarska, kde požiadal o azyl. Po dvoch mesiacoch odišiel do Nemecka, kde sa zdržal asi dva mesiace, ďalej vycestoval do Českej republiky, kde sa zdržal asi mesiac a pol a potom do Rakúska a tam žiadal o azyl. V Rakúsku ho zaregistrovali, kde sa zdržiaval asi mesiac, potom vycestoval do Poľska, kde išiel na úrad požiadať' o azyl, kde im preukázal dokumenty vydané Rakúskom (rezidenčná karta) uložené v mobilnom telefóne, ktoré stratil. V Poľsku sa zdržal asi tri mesiace, pričom sa vrátil do Nemecka. Z Nemecka následne cestoval do Švajčiarska do Zürichu, kde sa chcel liečiť', ale nechceli ho liečiť' nakoľko nemal doklady a peniaze. Vo Švajčiarsku mu dali doklady na vycestovanie do Talianska. Išiel rovno cez Maďarsko až na územie Slovenska s úmyslom sa dostáť' na územie Ukrajiny, kde sa chcel liečiť. Žalovaný ďalej v rozhodnutí o zaistení uviedol, že základe týchto skutočností vzniklo podozrenie, že žalobca naplnil dôvod na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EŮ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie”) podľa ustanovenia Kapitoly I, čl. I stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len „zodpovedný členský štát"). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, o ktorých sa správny orgán dozvedel, dňa 24.04.2024 začal konanie vo veci zaistenia žalobcu konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Žalovaný dňa 24.04.2024 oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko”) dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia a taktiež bolo správnym orgánom požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa menovaného nariadenia. Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava bez akéhokoľvek cestovného dokladu, žalobca nezotrval na území krajiny, kde žiadal o medzinárodnú ochranu a bez oprávnenia vycestoval. Z uvedeného vyplýva riziko úteku a je potrebné účastníka konania zaistiť' a za účasti štátu zabezpečiť' návrat do štátu, kde je jeho žiadosť' o udelenie azylu v procese rozhodovania a ktorý súhlasil s jeho prevzatím v rámci dublinského konania. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil žalovaný dĺžku doby zaistenia do 24.06.2024. Počas tejto doby žalovaný vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie na územie zodpovedného členského štátu. V danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj o personálne zabezpečenie. Podstatné zhrnutie žaloby a vyjadrenia k nej
4. So zaistením žalobca nesúhlasí z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia nepreskúmateľne a neodzrkadľuje ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov vo veciach zaisťovania cudzincov za účelom odovzdania do iného členského štátu; žalovaný sa totiž nevysporiadal s osobitnými lehotami zaistenia stanovenými v čl. 28 Dublinského nariadenia III. Takéto pochybenie je podstatnou vadou rozhodnutiam ktorá má za následok nezákonnosť' napadnutého rozhodnutia ako celku. Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok”) správny orgán je povinný zistiť' presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať' potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
5. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že v zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť', prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať', či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť' presne a výstižne. Z formulácie zákona, Že cudzinec môže byt' zaistený „ na čas nevyhnutne potrebný” je tiež potrebné vyvodiť', Že dlážka zaistenia musí byt' tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť' dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ' využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť' rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe SP. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011)... ” (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach SP. zn. 1Sp/20/2012, Najvyššieho súdu SR SP. zn. 10Sza/4/2012, Krajského súdu v Košiciach SP. zn. 1Sp/36/2014 a pod.) Ohľadom výkladu osobitných lehôt zaistenia stanovených v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III poukazuje žalobca na ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov a kasačného súdu SR: Najvyšší súd SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014: „Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť' o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť' týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť', je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť.“ Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Szak/8/2021 z 25.05.2021 uviedol: „14. Vyššie citovaný článok Dublinského nariadenia upravuje lehoty na podanie dožiadania o prevzatie (l mesiac) ako aj lehotu na vykonanie odovzdania (6 týždňov), pričom následkom nedodržania týchto lehôt správnym orgánom má za následok povinnosť' prepustiť' osobu zo zaistenia. Tým sú upravené maximálne lehoty zaistenia cudzinca v jednotlivých fázach procesu odovzdania. Dublinské nariadenie má v súlade čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie všeobecnú platnosť', je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nie je preto rozhodujúce, že zákon o pobyte cudzincov upravuje lehotu zaistenia v dlhšom trvaní. 18. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia, z jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné zakotvenie odvolania alebo opravného prostriedku, prípadne nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo „ tretiu udalosť”' , od ktorej je potrebné počítať' šesťtýždňovú lehotu na odovzdanie zaistenej osoby. Uvedené nevyplýva ani z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16, v zmysle ktorého, v prípade výkladu daného ustanovenia (čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia) sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane (implicitné alebo výslovné) akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť na druhej strane zánik odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní Nakoľko v zmysle 46c zákone o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu nemožno podať' rozklad, nemohla byt' ani eventuálne naplnená podmienka zániku odkladného účinku odvolania (rozkladu).“
6. V závere žaloby žalobca uvádza, že z formulácie zákona, že cudzinec môže byt' zaistený „ na čas nevyhnutne potrebný”, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byt' tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný bol povinný zdôvodniť' dĺžku doby zaistenia v zmysle osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením III. Takéto pochybenie je podstatnou vadou,
ovplyvňujúcou zákonnosť' rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Z tohto dôvodu sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia. Nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byt' konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať' svojimi a vyvodzovať' z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byt' obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavanej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.
7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 13.05.2024 uviedol, že z dostupných informačných systémov a z komunikácie s pracovníkmi Dublinského strediska bolo zistené, že Dublinské stredisko zaslalo dožiadanie do dotknutých členských štátov dňa 10.05.2024 čo preukazujú výstupy z informačného systému MV SR, ktoré sú súčasťou spisového materiálu pod číslom č. p.: PPZ-HCP-SOI 7-43-024/2024-ZAV zo dňa 24.04.2024. Vychádzajúc z dikcie čl. 28 ods. 3 nariadenia Dublin III tak majú dotknuté členské štáty stanovenú lehotu na vyjadrenie sa k žiadosti do 24.05.2024. V prípade, ak bude využitá maximálna lehota k vyjadreniu a ak by došlo k prípadnej akceptácii prijatia, je tak možné túto 6 týždňovú lehotu počítať' až od tohto dňa. Prihliadajúc na uvedené a na prvý odstavec čl. 28 ods. 3 nariadenia (EÚ) č. 604/2013, podľa ktorého „Zaistenie musí byt' čo najkratšie a nesmie trvat' dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia", považuje žalovaný stanovenú lehotu zaistenia do 24.06.2024 za primeranú a plne v súlade s európskou a národnou právnou úpravou.
8. Žalovaný ďalej uviedol, že čo sa týka rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 24.06.2024, je treba poukázať na skutočnosť, že v danej veci nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie. Žiadny správny orgán, a teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť' čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť' dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a práve preto zákonodarca legislatívne ponechal dĺžku doby na úvahe správneho orgánu so striktným stanovením jej maximálneho limitu, pričom dĺžku doby zaistenia možno ako predĺžiť, tak aj skrátiť. Úvahy o nepreskúmatel'nosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno odvodzovať' od subjektívnej predstavy žalobcu o tom, ako podrobne by malo byt' rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať' o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nároky uskutočniť' posúdenie rozhodnutia a jeho odôvodnenia tieto atribúty spĺňa.
Posúdenie skutkových tvrdení, právne posúdenie, rozhodovacia prax
9. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej aj „SSP“) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
10. Príslušným na rozhodovanie o návrate žalobcu je v zmysle vyššie uvedených predpisov Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Stav konania o posúdení žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu v zodpovednom členskom štáte, teda stav dublinského konania, preveruje vždy Dublinské stredisko, ktoré je ako jediná inštitúcia kompetentná získavať a poskytovať relevantné informácie o priebehu, resp. ukončení konania o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu v zodpovednom členskom štáte. Žalovaný nevie ovplyvniť dĺžku doby trvania jednotlivých úkonov, ktoré zabezpečuje Dublinské stredisko a môže predĺžením zaistenia iba zabezpečiť, aby bol žalobca k dispozícii a bolo
zabránené jeho ďalšej nelegálnej migrácii a porušovaniu zákonov jednotlivých štátov, na ktorých územie vstupoval bez potrebných dokladov za účelom dostať sa do svojej cieľovej krajiny. Dublinské konanie zavádza zásadu, že za posúdenie žiadosti o azyl je zodpovedný iba jeden členský štát. Cieľom je zabrániť tomu, aby sa žiadatelia o azyl posielali z jednej krajiny do druhej a tiež zabrániť zneužívaniu systému predložením viacerých žiadostí o azyl jednou osobou. Všetky členské štáty EÚ uplatňujú Dublinské nariadenie rovnako.
11. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
12. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
13. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
14. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
15. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
16. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
17. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
18. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
19. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
20. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
21. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
22. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
23. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
24. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle, na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
25. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
26. Podľa § 46c zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.
27. Podľa § 211 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia.
28. Podľa § 213 ods. 2 zákona o azyle, ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania.
29. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
30. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
32. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
33. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
35. Správny súd v Košiciach konajúc primárne podľa ust. § 221 ods. 1 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, napadnuté rozhodnutie ako aj obsah administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Súd rozhodol v lehote podľa § 228 SSP.
36. Predmetom konania bola správna žaloba o preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, a o nariadenie prepustenia žalobcu zo zaistenia, v ktorom je tento na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-43-011/2024-ZAV zo dňa 24.04.2024, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) v zmysle § 88 ods. 1, písm. c) tohto zákona zaistil žalobcu na účely zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 24.06.2024 a umiestnil žalovaného do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
37. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
38. Ako už správny súd uviedol vyššie, napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu dňom 24.04.2024, ktorého účelom je zabezpečenie prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, ktoré vo svojom článku 28 osobitne upravuje lehoty na podanie dožiadania o prevzatie (jeden mesiac), na poskytnutie odpovede na dožiadanie (dva týždne) ako aj lehotu na vykonanie odovzdania (šesť týždňov). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora podľa článku 288 ZFEÚ a z dôvodu povahy nariadení a ich funkcie v systéme prameňov práva Únie majú uvedené nariadenia vo všeobecnosti bezprostredný účinok vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, a to bez toho, aby vnútroštátne orgány museli prijať vykonávacie predpisy. Niektoré ustanovenia nariadenia však na svoje vykonávanie môžu vyžadovať prijatie vykonávacích predpisov členskými štátmi (v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2011, Vlaamse Dierenartsenvereniging a Janssens, C-42/10, C-45/10 a C-57/10, EU:C:2011:253, body 47 až 48).
39. Pri konaniach o prevzatie alebo o prijatie späť sa musí povinne postupovať v súlade s pravidlami uvedenými okrem iného v kapitole VI nariadenia Dublin III, pričom tieto musia byť vedené najmä pri dodržaní súboru záväzných lehôt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C-670/16, EU:C:2017:587, body 49 a 50, ako aj z 25. januára 2018, Hasan, C-360/16, EU:C:2018:35, bod 60).
40. Pokiaľ ide o žalobný dôvod nepreskúmateľnosti vo vzťahu k stanovej dĺžky doby zaistenia žalobcu a osobitnými lehotami zaistenia stanovenými v čl. 28 Dublinského nariadenia III., žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 24.06.2024, a počas tejto doby žalovaný vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie na územie zodpovedného členského štátu. Zároveň uviedol, že v danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj o personálne zabezpečenie. Avšak žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce stanovenie lehoty zaistenia, s ohľadom na osobitné lehoty stanovené v čl. 28 Dublinského nariadenia III v odôvodnení rozhodnutia o zaistení žalobcu neuviedol.
41. Uvedené odôvodnenie žalobcu je tak podľa názoru správneho súdu nepostačujúce a trpí vadou nepreskúmateľnosti, vzhľadom na vyššie uvedené osobitné lehoty stanovené v čl. 28 Dublinského nariadenia III, ktoré upravujú lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť žalobcu, ako aj na jeho odovzdanie zodpovednému členskému štátu od jeho akceptácie. S uvedenou dĺžkou doby zaistenia žalobcu sa však žalovaný v rámci odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia nevysporiadal, čo ovplyvňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť aj na to, že v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Rozhodovanie o zaistení žalobcu a preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia je vo svojej podstate rozhodovaním o jeho osobnej slobode, ktorej je z vecného hľadiska poskytovaná ochrana prostredníctvom čl. 5 Dohovoru.
42. Správny súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/3/2018 z 01.02.2018, ktorý zaujal stanovisko k odôvodneniu dĺžky lehoty zaistenia, keď uviedol, že: „32. V tejto súvislosti kasačný súd udáva, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. 33. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia, v danom prípade až na 12 mesiacov. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14. marca 2011). 34. Kasačný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom č. 404/2011 Z.z., ale predovšetkým ústavným poriadkom.“
43. Správny súd sa tu stotožňuje s vyjadrením žalobcu, že dĺžka zaistenia musí byt' tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný bol povinný zdôvodniť' dĺžku doby zaistenia v zmysle osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením III. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť' rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je jednou zo základných zložiek inštitútu zaistenia. Podľa názoru správneho súdu, je z uvedeného dôvodu rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné.
44. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť
žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavanej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
45. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného pre nepreskúmateľnosť zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné. 46. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.