Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_9CoCsp-26-2021.pdf
PDF · 111.41 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoCsp/26/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne : R. Ď., nar. XX. X. XXXX, bytom E. XX, Z., zastúpená Sidor a partneri, s.r.o., Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanému : PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO : 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 250 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 6. 10. 2020 č.k. 50Csp/16/2020 - 71, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 250 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a žalobkyni priznal tiež plnú náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že strany sporu dňa 29.09.2014 uzavreli formulárovú zmluvu o revolvingovom úvere medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom. Žalobkyňa čerpala úver 459 € za poplatok a úroky vo výške 690,61 €, keďže žalovaná preplatila úver o sumu 690,61 € (1149,61 - 459 = 690,61) a v skutočnosti zaplatila sumu 1 149,61 €.
2/ Rozsudkom sp. zn. 6Csp 20/2018 zo dňa 06.11.2019 Okresný súd Bratislava V ustálil, že strany sporu uzavreli dňa 29.09.2014 Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver v deklarovanej výške 510 €, no v skutočnosti len 459 € na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Žalobkyňa sa zaviazala úver žalovanému splácať v 42 mesačných splátkach. Ročná úroková sadzba bola v zmluve uvedená vo výške 18,05 %, RPMN vo výške 26,01%, priemerná hodnota RPMN 44,06%. Celková splatná čiastka spotrebiteľom bola uvedená v sume 728,04 €. Poplatok za poskytnutie úveru bol určený na sumu 51 €. Toho istého dňa strany sporu uzatvorili Dohodu o poskytnutí služieb, na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala platiť žalovanému mesačne sumu 11,75 €. Spolu splátka úveru s platbou za služby podľa Dohody predstavovala sumu 27,87 €. Výška mesačnej splátka úveru predstavovala 16,12 €, z toho platba na istinu bola 12,14 € z toho na úroky 3,98 €. Dátum prvej splátky bol 01.11.2014 a dátum poslednej splátky 01.04.2018. Z rozpisu platieb žalobkyne, ktorý poskytol súdu žalovaný, súd zistil, že žalobkyňa v skutočnosti zaplatila na úver č. XXXXXXXXXX sumu 1.149,61 €. Úver jej bol poskytnutý celkom vo výške 459 €. Rozdiel predstavuje sumu 690,61 €. Súd v prvom rade uzavretú Úverovú zmluvu - Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluva o revolvingovom úvere, Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.09.2014 podrobil kontrole spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nakoľko v prípade, ak by poskytnutý úver nebolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov nevznikol by žalobkyni nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia. RPMN predstavuje
celkové náklady spojené s úverom (napr. spotrebiteľským) alebo pôžičkou. RPMN je číslo vyjadrené v percentách, ktoré spotrebiteľovi umožňuje jednoduché porovnanie spotrebiteľských úverov a pôžičiek v predzmluvnej fáze. Do výpočtu sa zahŕňa nielen výška úrokovej sadzby, ale aj poplatky, ktoré sú spojené s úverom alebo pôžičkou. Pre spotrebiteľa je najvýhodnejším úverom alebo pôžičkou tá, ktorá má najnižšiu hodnotu RPMN (pri rovnakej sume úveru a dobe, na ktorú je poskytnutý). Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) je definovaná v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských Vzorec na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov je obsiahnutý v prílohe uvedeného zákona. Ročná percentuálna miera nákladov predstavuje celkové náklady úveru pre klienta, ktoré obsahujú prvok úrokovej sadzby a prvok ostatných súvisiacich nákladov. Pod ostatnými súvisiacimi nákladmi sa rozumejú náklady na zisťovanie informácií, administratívu, prípravu dokumentov, záruky, poistenie úverov a podobne. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že zahrnutie sumy 51,00 € poplatku za poskytnutie úveru do celkovej výšky úveru v zmluve je zavádzanie spotrebiteľa rovnako ako uvádzanie nesprávnej výšky RPMN skresľujúcej celkové náklady poskytnutého úveru. Súd zistil, že správna výška RPMN malo byť v Zmluve uvedená vo výške 36,31% za situácie, keď bola žalobkyni poskytnutá čiastka úveru vo výške 459 €, pri splátke 16,12 € mesačne počas 42 mesiacov. RPMN pri čiastke úveru 459 € a mesačnej splátke 27,87 € (aj za poskytnutú službu) počas 42 mesiacov malo byť správne uvedené vo výške 108,34 %. Súd dospel k záveru, že Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX uzatvorená medzi stranami sporu obsahuje nesprávne uvedenú ročnú percentuálnu miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, čo v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za následok posúdenie poskytnutého úveru žalobkyni ako bezúročného a bez poplatkov. Úver je potrebné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov, ak súd zistí, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch alebo je v zmluve uvedená nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa, nakoľko citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok (náležitostí písomnej zmluvy), aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vykonaného dokazovania po zhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo i vo vzájomným súvislostiam a po prihliadnutí na všetko, čo počas konania vyšlo najavo súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné v celom rozsahu vyhovieť a žalovaného zaviazať na vydanie bezdôvodného obohatenia v žalovanej výške. V skutočnosti žalovaná preplatila úver o sumu 690,61 €. (zaplatená suma žalobkyňou 1149,61 € mínus výška poskytnutého úveru 459 € rovná sa 690,61 €), preto súd vo zvyšku žalobu zamietol. Uvedený záver mal za následok vznik bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Obč. zák.) na strane žalovaného v sume, ktorú žalobkyňa splatila nad rámec istiny úveru. Je zrejmé, že žalobkyňa získala od žalovaného finančné prostriedky v sume 459 €. Rovnako bolo preukázané, že žalobkyňa splatila sumu vo výške 1149,61 €. Výška bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaného tak predstavuje 690,61 €. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.1.2020.
3/ Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust. § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Obč. zák., ako aj ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Poukazoval na to, že základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Obč. zák.). Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, základ nároku je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa 10.4.2018). Najnovšie aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto názorom stotožnil a uviedol nasledovné : „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“ Akceptujúc princíp právnej istoty upravený v článku 2 ods. 2 CSP súd prvej inštancie rešpektoval vyššie uvedený vyslovený právny záver; keďže žalobkyňa ako spotrebiteľ bola v predchádzajúcom spore úspešná voči
žalovanému, pričom jednoznačne boli konštatované porušenia jej práva ako spotrebiteľa, boli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku.
4/ Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, tú určuje voľnou úvahou súd. Krajský súd v Prešove v už spomínanom rozhodnutí 17Co/17/2018 uviedol, že „Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila, resp. ktorá mu vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany“.
5/ Súd prvej inštancie vyjadril v rozsudku názor, že významné pre posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je to, o aké vážne porušenia práva spotrebiteľa išlo. Musí sa vychádzať z konkrétnych skutkových okolností, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Súd navyše zastal názor, že porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože nevyplýva to znenia ustanovenia § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. V danom prípade súd prvej inštancie považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 250 €, ktorú považuje za dostatočnú satisfakciu pre žalobkyňu a sankciu pre žalovaného. V tomto konaní si žalobkyňa uplatnila 250 € ako sumu primeraného zadosťučinenia s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z., keďže veriteľ porušil svoju povinnosť a nezdržal sa používania neprijateľných podmienok, spotrebiteľka úspešne uplatnila na súde porušenie predmetných povinností a medzi uvedeným existuje príčinná súvislosť, nakoľko spotrebiteľka bola v predmetnom konaní úspešná práve v dôsledku toho, že veriteľ porušil právne predpisy. Ďalšie podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia zákon nevyžaduje, a takisto výška primeraného zadosťučinenia nie je zákonom stanovená, ale je ponechaná na rozhodovaciu prax súdu. Súd prvej inštancie sa stotožnil so žalobkyňou navrhovanou výškou primeraného zadosťučinenia vo výške 250 €, ktorá predstavuje približne jednu tretinu z bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo žalobkyni priznané v predchádzajúcom konaní na tunajšom súde v trvaní dvoch rokov spolu, s ktorým ako aj s týmto konaním mala žalobkyňa na uplatnenie a obranu svojho práva preukázateľne vynaložené náklady, ktorých výška ja adekvátna k výške primeraného zadosťučinenia. Preto sa súd stotožnil s takto navrhovanou sumou primeraného zadosťučinenia.
6/ O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.V danom prípade výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobkyňa bola v spore úspešná a z toho dôvodu jej súd priznal nárok na plnú náhradu trov konania, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 7/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia žaloby v celom rozsahu a priznania náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnil žalovaný tým, že v konaní neboli preukázané podmienky pre vznik nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a tiež tým, že v konaní neboli preukázané a z napádaného rozsudku nevyplývajú žiadne dokázané skutočnosti, ktoré by odôvodnili priznanie zadosťučinenia v sume 250 €. Žalovaný poukazoval na to, že z podstaty finančného zadosťučinenia vyplýva, že ide o satisfakciu za imateriálnu ujmu. Žiadnu inú funkciu mu právna úprava nepriznáva. Všeobecne teda finančné zadosťučinenie znamená odčinenie nemajetkovej ujmy (buď v peniazoch alebo aj nepeňažnou formou). Vyznačuje sa ďalej tým, že má osobný charakter, t.j. viaže sa na osobu, ktorá takúto ujmu utrpela. Existencia ujmy ako predpoklad priznania jej vyrovnania v podobe zadosťučinenia síce nemusí byť exaktne preukazovaná, ale v rámci racionálnych záverov musí byť odôvodnená konkrétnymi okolnosťami ako daná; inak by zadosťučinenie nepredstavovalo žiadnu satisfakčnú funkciu. Právna úprava len uľahčuje postavenie spotrebiteľa v tom, že nie je povinný dokazovať rozsah ujmy, príčinnú súvislosť a pod; na strane druhej ale neznamená, že nárok vznikne za každých okolností, aj keď ujma nevznikla. Samotný záver, že žalovaný porušil práva spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočný. Tieto skutočnosti automaticky, bez ďalšieho, neznamenajú ujmu na strane žalobcu V iných prípadoch (napr. zásah do osobnostných práv, do telesnej integrity, do práva na súdnu ochranu neprimeranou dĺžkou konania a pod.) totiž právna úprava existenciu ujmy a istý spôsob jej preukázania vyžaduje. Ust. § 3 ods.
5 cit. zák. sa nejaví byť žiadnou výnimkou. Žalovaná zotrvala na svojom stanovisku, že žiadna ujma v konaní nebola ani tvrdená ani preukázaná. pokiaľ súd prvej inštancie v bode 17 svojho odôvodnenia poukazuje na náklady, ktoré mal žalobca vynaložiť, tak nie je zrejmé, o aké náklady ide, pričom nemôže ísť o trovy, lebo ich náhrada bola žalobcovi priznaná. 8/ Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje žiadne skutkové a právne závery nadväzujúce na vykonané dokazovanie, ktorým by sa preukázala dôvodnosť a výška zadosťučinenia v sume 250 €. Odôvodnenie rozsudku žalovaný označil za subjektívne a nepreskúmateľné, pretože žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie zvažoval a na základe ktorých rozhodol, z rozsudku nevyplývajú. Napádaný rozsudok nespĺňa základné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako ich definuje ust. § 220 CSP, keďže neobsahuje žiadny záver súdu (skutkový alebo právny) vo vzťahu k predmetu sporu, predovšetkým skutkové závery odôvodňujúce základ nároku, jeho výšku. Súdom priznané finančné zadosťučinenie nebolo podľa obsahu a odôvodnenia rozsudku preukázané v konkrétnych skutkových okolnostiach, argumentačne nie je podložené a v rozsudku takým spôsobom a v rozsahu, ktorý by zodpovedal požiadavkám na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. 9/ Na odvolanie žalovaného reagovala žalobkyňa písomným vyjadrením (č.l. 95 a nasl. spisu), v ktorom navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej aj náhradu trov odvolacieho konania. Zopakovala, že v inom súdnom konaní si úspešne uplatnila právo na vydanie bezdôvodného obohatenia; priznanie finančného zadosťučinenia má plniť nielen satisfakčnú funkciu ale aj funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od získavaní plnení vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia. V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 6Csp/20/2018 bolo preukázané, že veriteľ (dodávateľ služby) v riešenom zmluvnom vzťahu porušil svoju povinnosť informovať spotrebiteľa úplne pravdivo o podstatných náležitostiach resp. informovať spotrebiteľa úplne pravdivo o podstatných náležitostiach resp. informáciách o spotrebiteľskom úvere. V dôsledku neakceptovateľného postupu dodávateľa na úver (pri prijatí záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti) zaplatil žalobca podstatne viac, než bolo jeho povinnosťou. táto skutočnosť sa bezpochyby odrazila nepriaznivo aj v majetkovej sfére žalobcu, príp. majetkovej sfére jeho rodiny. okrem formálnej podmienky vyžadovanej zákonom, a to úspešné porušenie práva alebo povinnosti, sú tu dôvody na strane žalobkyne, ktoré vzhľadom na individuálnu povahu jej sporu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujú. Porušenie práva žalobkyne bolo nielen spôsobilé privodiť jej ujmu ako spotrebiteľovi, ale jej takúto ujmu aj privodilo, pretože nad rámec svojich povinností žalobkyňa ako spotrebiteľ uhradila v prospech žalovaného celkom sumu 690,61 € v ohraničenom časovom období, čo pre ňu znamenalo ekonomickú ujmu minimálne v nemožnosti s týmito finančnými prostriedkami nakladať. naviac jediným zákonným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti a zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola vôbec spôsobená ujma. Spomínané právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 6Csp/20/2018 nebolo spochybnené, žalovaný sa v jeho zmysle zachoval; predmetné rozhodnutie skonštatovalo porušenie povinností zo strany žalovaného, t.j. všetky podmienky v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. boli splnené. 10/ Pokiaľ ide o výšku primeraného zadosťučinenia, tejto sa súd prvej inštancie venoval v odôvodnení svojho rozsudku, v jeho bode 17. V dôsledku žalovaným porušeného práva vznikla žalobkyni nielen majetková ale aj nemajetková ujma; žalobkyňa musela vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor
- aby chránila svoje majetkové práva proti žalovanému, ktorý ako podnikateľ v oblasti poskytovania úverov postupoval v rozpore so zákonom. Žalobkyňa sa tak pustila do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesla benefit aj ostatným spotrebiteľom v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ - žalovaný, sa konania, ktorého sa dopustil voči žalobkyni, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí. Svoju argumentáciu žalobkyňa podporila odkazom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 6Cdo/127/2017. K výške nemajetkovej ujmy žalobkyňa dodala, že táto podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa, potom možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá mu hrozila alebo - ako v prípade žalobkyne - bola spôsobená. Žalobkyňa sa musela svojho práva domáhať v súdnom konaní, ktoré je vždy spojené so zásahom do bežného života spotrebiteľa, sprevádzané nepríjemnými pocitmi, strachom a pod. suma 250 € požadovaná žalobkyňou je plne opodstatnená s ohľadom na skutočnosť, že v predmetnom prípade spotrebiteľovi nielen hrozilo, že sa žalovaný od nej bude domáhať úhrad na ktoré nemal nárok, ale že takto žalovaný aj reálne postupoval. Takto priznané finančné zadosťučinenie je nielen vyrovnaním ujmy žalobkyni, ale tiež akousi satisfakciou za stav, ktorý musela žalobkyňa ako
spotrebiteľ trpieť a je aj sankciou žalovanému, ktorý závadne konal. Súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, ním prijaté právne závery vysvetlil jasne, presvedčivo a zrozumiteľne. Suma 250 € je sumou skôr symbolickou s prihliadnutím na to, že žalobkyňa musela len a práve v dôsledku správania žalovaného iniciovať súdne konanie, aby bránila svoje práva, ktoré žalovaný preukázateľne porušil. Suma 250 € predstavuje jednu tretinu z bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo žalobkyni priznané v predchádzajúcom súdnom konaní. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol také dôvody, na základe ktorých by bolo potrebné zmeniť alebo zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie. 11/ Ďalšie podania strany sporu neučinili. 12/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t.j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 13/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, a teda náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP, vec tiež posúdil správne po právnej stránke. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, na akých dôvodoch založil svoje rozhodnutie, v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že sa žalovaný s právnymi závermi súdu prvej inštancie nestotožňuje, neznamená, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne. 14/ Podľa 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. 15/ Ako už judikoval Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30. 1. 2019, (a na ktoré rozhodnutie poukazoval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku), priznanie primeraného finančného zadosťučinenia na základe ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. prináleží spotrebiteľovi voči tomu, kto zodpovedá za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Citované ustanovenie má plniť jednak satisfakčnú a jednak sankčnú funkciu, pričom jeho cieľom je zamedziť protiprávnemu konaniu dodávateľov voči spotrebiteľom. Finančné zadosťučinenie má zavŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa, ktorý je slabšou stranou v právnych vzťahoch spotrebiteľskej povahy. Vychádzajúc z dikcie ust. § 3 ods. 5 cit. zák. je jediným zákonným predpokladom priznania primeraného finančného zadosťučinenia úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. v podobe nároku zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku zákon podľa § 3 ods. 5 nevyžaduje. V uvedenom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017 Najvyšší súd SR k otázke výšky finančného zadosťučinenia judikoval, že zákon nestanovuje v tomto smere žiadne kritériá, ktoré by mal súd pri rozhodovaní o takto uplatnenom nároku zohľadniť; jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Znamená to, uvádza najvyšší súd, že bude vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. 16/ V súdnej právnej veci žalobkyňa preukázala, že bola úspešná v súdnom spore, ktorý viedla so žalovaným (sp. zn. 6Csp/20/2018 na Okresnom súde Bratislava V), kde bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom vydania bezdôvodného obohatenia sumu 690,61 €, o ktorú preplatila spotrebiteľský úver, ktorý jej poskytol žalovaný (ako následok záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu nesprávne uvedenej ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa). Žalobkyňa teda splnila zákonom (§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.) vyžadovaný predpoklad v podobe úspešne uplatneného porušenia práva pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ ide o jeho výšku, sumu 250 € vyhodnotil aj odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ako primeranú, jednak z pohľadu poskytnutia satisfakcie žalobkyni ale aj sankcie v prípade žalovaného. Uvedená suma predstavuje v porovnaní s majetkovou ujmou, ktorú žalobkyňa utrpela v podobe sumy 690,61 €, o ktorú úver preplatila, necelú 1/3-inu, ktorá je v uvedenej výške spôsobilá vyvážiť ujmu,
ktorú žalobkyňa utrpela v nemajetkovej sfére, vyplývajúcu z toho, že žalobkyňa na obranu svojho práva spotrebiteľa musela ísť do súdneho sporu, t.j. investovať úsilie, čas aj peňažné prostriedky, aby sa svojho práva úspešne domohla. 17/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP. 18/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).