Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/75/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Identifikačné číslo spisu: 7210226922 Dátum vydania rozhodnutia: 30.09.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Rudolf Čirč Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7210226922.2

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rudolfa Čirča a sudcov JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Ivana Machyniaka vo veci žalobkyne R. Ď., nar. XX. XX. XXXX, bývajúcej v T., Y. XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman s. r. o., so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Kerecman, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne i žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. júna 2016 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobkyne o d m i e t a. Dovolanie žalovanej z a m i e t a. Stranám sa nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Žalobou podanou na Okresnom súde Košice II 5. 11. 2010 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6 000,- Eur za rozhodnutia o väzbe vykonanej od 5. 1. 2000 do 5. 4. 2000 a od 7. 2. 2006 do 7. 10. 2006 a ďalej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100 000,- Eur za nezákonné trestné stíhanie a jeho neprimeranú dĺžku, poukazujúc na to, že trestné stíhanie u nej začalo uznesením o vznesení obvinenia 30. 11. 1999 a skončilo právoplatnosťou rozsudku o oslobodení spod obžaloby dňom 27. 5. 2009.

2. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 7. júla 2014 č. k. -613 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 39 300,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu a za nezákonné a neprimerane dlhé trestné stíhanie uznal za opodstatnený. V prípade väzby považoval za primeranú náhradu žalobou uplatnenú sumu 6 000,- Eur, zatiaľ čo v prípade trestného stíhania za primeranú náhradu považoval sumu 33 300,- Eur, preto v prípade tejto náhrady žalobu vo zvyšku zamietol.

3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne i žalovanej rozsudkom z 28. júna 2016 sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 20 250,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a v zamietajúcom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Zároveň napadnutý prvoinštančný rozsudok zmenil vo vyhovujúcom výroku v časti nad priznanú sumu 20 250,- Eur do sumy 39 300,- Eur tak, že žalobu v tejto časti zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver o splnení o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“), resp. za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2013 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len “). Ďalej uviedol, že podrobné, presvedčivé a vecne správne sú aj dôvody prvoinštančného rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými sa stotožňuje a na tieto odkazuje. Pokiaľ však ide o výšku uplatneného nároku na rozdiel od súdu prvej inštancie považoval za primeranú celkovú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 250,- Eur, z toho náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutia o väzbe v sume 6 000,- Eur a za nesprávny úradný postup, spočívajúci v nezákonnosti a neprimeranej dĺžke trestného konania, v sume 14 205,- Eur. V súvislosti so záverom o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vecou úvahy súdu, ktorá však nemôže byt svojvoľná a nepreskúmateľná. Vyslovil názor, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať aj v kontexte s ďalšími hmotnoprávnymi predpismi, upravujúcimi obdobnú problematiku, napr. so Vychádzajúc z uvedeného určenie celkovej výšky náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že táto by nemala presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilného trestného činu s následkami smrti, ktoré v čase jeho rozhodovania predstavovalo sumu 20 250,- eur.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa i žalovaná. Žalobkyňa napadla dovolaním zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba nad priznanú sumu 20 250,- Eur do 39 300,- Eur zamietnutá a časť nadväzujúceho potvrdzujúceho výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti, t. j. nad sumu 39 300,- Eur zamietnutá. Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 85 750,- Eur, alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacím dôvodom vyplývajúcim z ustanovenia , (ďalej aj „“), t. j. porušením jej práva na spravodlivý proces, a dovolacím dôvodom vyplývajúcim z ustanovenia , t. j. nesprávnym právnym posúdením veci v otázke, ktorá je podľa jej názoru dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Za takúto otázku označila otázku aplikácie v znení od 1. 1. 2013, ktorým bol s účinnosťou od uvedeného dňa zavedený horný limit pre náhradu nemajetkovej ujmy. Vyčítala odvolaciemu súdu, že toto ustanovenie aplikoval napriek tomu, že uplatnený nárok vznikol pred nadobudnutím jeho účinnosti (pred nadobudnutím účinnosti , ktorým bol novelizovaný s doplnením ), v dôsledku čoho došlo k neprípustnému porušeniu princípu zákazu retroaktivity. Za rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých je táto otázka rozhodovaná rozdielne, označila uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 16. marca 2016 sp. zn. a rozsudok najvyššieho súdu z 30. septembra 2013 sp. zn. . Písomným podaním doručeným najvyššiemu súdu 19. 6. 2017 oznámila, že na dovolacom dôvode podľa netrvá a dovolanie nežiada z tohto dovolacieho dôvodu prejednať.

5. Žalovaná napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 20 250,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadala rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila porušením jej práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia a nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle ustanovenia Písomným podaním doručeným dovolaciemu súdu 10. 7. 2017 oznámila, že na dovolacom dôvode uplatnenom

podľa netrvá a žiada rozsudok odvolacieho súdu preskúmať len z dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom namietala vo viacerých právnych otázkach, ktoré podľa jej názoru v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Išlo o otázky: 1/ či v konaní o náhradu škody podľa má všeobecný súd právomoc posudzovať prieťahy, ku ktorým malo dôjsť v inom konaní pred súdom alebo orgánom verejnej moci. 2/ či premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe má byť posudzované podľa 3/ či jednoročná premlčacia lehota podľa má objektívny charakter a či v dôsledku toho nedochádza k jej spočívaniu po dobu šiestich mesiacov od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. 4/ či nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe nevzniká, ak si osoba, na ktorej bola väzba vykonaná, väzbu zavinila sama. 5/ či v zmysle podmienkou priznania nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je povinnosť podať proti uzneseniu o väzbe sťažnosť alebo iný opravný prostriedok. 6/ či je správna taká aplikácia zákona č. Z. z., pri ktorej sa vychádza z minimálnej mzdy v čase rozhodovania a nie v čase spáchania skutku (trestného činu).

6. Najvyšší súd (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že obe dovolania boli podané včas ( ), na to oprávnenými osobami ( ), zastúpenými v súlade so zákonom ( ), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

7. Najprv sa však musel vysporiadať s procesnou situáciou, ktorá nastala v súvislosti s písomnými podaniami strán, ktorými oznámili, že netrvajú na dovolacom dôvode uplatnenom podľa , a teda ktorými fakticky vzali dovolanie v tejto časti späť. I keď neupravuje čiastočné späťvzatie dovolania ale len späťvzatie dovolania ako celku s procesným následkom zastavenia dovolacieho konania, treba podľa názoru dovolacieho súdu, rešpektujúc dispozičnú zásadu vyplývajúcu z , tento procesný úkon v zásade (ak tým nedochádza k porušeniu procesných práv druhej strany) akceptovať. Dovolací súd sa preto podanými dovolaniami z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného podľa nezaoberal, ale vychádzal z toho, že je nimi uplatnený len dovolací dôvod podľa , t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

8. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

9. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Pri skúmaní prípustnosti dovolania žalobkyne, ktorá nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom odôvodnila nesprávnym riešením otázky aplikácie v znení od 1. 1. 2013, poukazujúc zároveň na to, že táto otázka je riešená dovolacím súdom rozdielne, dospel dovolací súd k záveru, že nie sú splnené predpoklady prípustnosti dovolania. Od vymedzenej právnej otázky totiž nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže z odôvodnenia jeho rozsudku je dostatočne a bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že v znení od 1. 1. 2013 odvolací súd na daný prípad neaplikoval. Výslovne totiž uviedol, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vecou úvahy súdu, ktorá však nemôže byt svojvoľná a nepreskúmateľná, a že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať aj v kontexte s ďalšími hmotnoprávnymi predpismi, upravujúcimi obdobnú problematiku, napr. so Okrem toho nebol splnený ani ďalší predpoklad prípustnosti dovolania, a to rozdielne riešenie vymedzenej otázky v rozhodnutiach dovolacieho súdu označených žalobkyňou, pretože aplikáciou zákona č.

v znení od 1. 1. 2013 sa najvyšší súd v rozsudku z 30. septembra 2013 sp. zn. vôbec nezaoberal, čo napokon žalobkyňa v dovolaní aj sama konštatovala.

11. Prípustnosť dovolania žalovanej z dovolacieho dôvodu uplatneného podľa skúmal dovolací súd osobitne u každej ňou vymedzenej právnej otázky, pričom dospel k záveru, že u otázok č. 1/, 3/, 4/, a 6/ nebol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z , a to že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od ich vyriešenia.

12. Od otázky č. 1 (či v konaní o náhradu škody podľa má všeobecný súd právomoc posudzovať prieťahy, ku ktorým malo dôjsť v inom konaní pred súdom alebo orgánom verejnej moci) rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo, pretože túto otázku odvolací súd neriešil, resp. svoju právomoc, či kompetenciu zaoberať sa základnými predpokladmi zodpovednosti za uplatnenú nemajetkovú ujmu a v rámci nich aj predpokladom existencie nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v neprimeranej dĺžke trestného konania, nijako v dovolaním napadnutom rozsudku nespochybnil. Napriek tomu však dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že od otázky právomoci súdu, pre určenie ktorej je rozhodujúci predmet sporu, treba odlišovať otázku viazanosti súdu pri riešení tzv. predbežných otázok v zmysle platného v čase rozhodovania odvolacieho súdu.

13. Rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo ani od otázky č. 3/ (či jednoročná premlčacia lehota podľa má objektívny charakter a či v dôsledku toho nedochádza k jej spočívaniu po dobu šiestich mesiacov od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody), keďže premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe posudzoval podľa . Odvolací súd sa touto otázkou zaoberal len subsidiárne majúc za to, že ani v prípade, že by sa premlčanie malo posudzovať podľa uvedeného zákona, k premlčaniu by nedošlo, pretože táto lehota od podania žiadosti spočívala. Aj v tomto prípade dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že ak by uvedené ustanovenie bolo vo veci relevantné, spočívanie tejto lehoty nastáva a ide o subjektívnu lehotu - objektívna desaťročná lehota tu neprichádza do úvahy (por. Štefan Luby, Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo úradným postupom, Obzor Bratislava 1971, str. 121).

14. Predpoklad prípustnosti dovolania spočívajúci v tom, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci sa týkalo otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nebol splnený ani u otázky č. 4/ (či nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe nevzniká, ak si osoba, na ktorej bola väzba vykonaná, väzbu zavinila sama). Odvolací súd totiž nespochybnil takú interpretáciu , resp. , podľa ktorej nárok, v prípade zavinenia väzby, nevzniká. V predmetnej veci však dospel na základe skutkových zistení ku skutkovému záveru, že žalobkyňa si väzbu nezavinila. Žalovaná predmetnou otázkou v skutočnosti namietala skutkový záver odvolacieho súdu o nezavinení väzby žalobkyňou, ktorý dovolací súd nemôže preskúmavať, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd ( ).

15. Prípustnosť dovolania nebola spôsobilá založiť ani otázka č. 6 (či je správna taká aplikácia § 17 ods. 4 zákona č. Z. z. v znení od 1. 1. 2013, pri ktorej sa vychádza z minimálnej mzdy v čase rozhodovania a nie v čase spáchania skutku /trestného činu/), pretože od otázky správnej aplikácie označeného ustanovenia rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo, keďže, ako už bolo uvedené, toto ustanovenie vôbec neaplikoval. Celkovú výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil voľnou úvahou použijúc ako kritérium na jej určenie odkaz na a v rámci tejto úvahy vychádzal z aktuálnej výšky minimálnej mzdy.

16. Predpoklady prípustnosti dovolania žalovanej vyplývajúce z však boli splnené pri otázkach č. 2/ a č. 5/, pretože od týchto otázok rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo a v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v čase rozhodovania odvolacieho súdu (28. júna 2016) ešte neboli vyriešené. Dovolací súd preto v týchto otázkach podrobil rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu. Pristúpil teda k posúdeniu dôvodnosti dovolania žalovanej z hľadiska

uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom v uvedených právnych otázkach vo väzbe na zistený skutkový stav.

17. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd otázku č. 2/ (či premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe má byť posudzované podľa ) vyriešil správne, keď premlčanie nároku posudzoval podľa totiž náhradu nemajetkovej ujmy neupravoval, a teda nepoznal. Na tom nič nemení skutočnosť, že odškodnenie vo forme náhrady škody ako peňažného plnenia pripúšťal pri bolesti a sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré vo svojej podstate mali povahu ujmy nemajetkovej. Premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe preto nemôže byť posudzované podľa , ale ho treba posudzovať podľa príslušných ustanovení , ktorého subsidiárne použitie upravoval Nemožnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa z dôvodu, že tento zákon takúto náhradu neupravoval, konštatoval najvyšší súd už v rozsudku z 31. mája 2007 sp. zn. , v ktorom práve z tohto dôvodu vyslovil názor o možnosti jej priznania aplikáciou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, majúcim prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. V súvislosti s otázkou premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa poukazuje dovolací súd aj na uznesenie najvyššieho súdu z 22. 11. 2017 sp. zn. , v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, že mal vo vzťahu k povahu osobitného predpisu, čo zjavne mohlo platiť len na otázky upravované oboma týmito predpismi. O prípad takejto konkurencie nešlo pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré nepoznal. Preto muselo byť logicky vylúčené tiež to, aby mohol upraviť aj podmienky výkonu ním nepoznaného práva (vrátane premlčania).

18. Aj otázku č. 5/ (či v zmysle podmienkou priznania nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je povinnosť podať proti uzneseniu o väzbe sťažnosť alebo iný opravný prostriedok) posúdil odvolací súd správne, pokiaľ vychádzal z takého výkladu príslušných ustanovení uvedeného zákona, podľa ktorého tento nárok takto podmienený nie je. Vyplýva to priamo zo znenia , ktoré vznik práva na náhradu škody spôsobnej rozhodnutím o väzbe nepodmieňuje povinnosťou podať proti uzneseniu o väzbe sťažnosť alebo iný opravný prostriedok a nepodanie sťažnosti alebo iného opravného prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe neuvádza ani ako okolnosť vylučujúcu vznik takéhoto práva, ktoré okolnosti inak taxatívne vymenúva odsek 6 tohto ustanovenia. Ustanovenie má povahu špeciálnej úpravy voči tohto zákona upravujúceho právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, podľa ktorého by sa postupovalo vtedy, ak by rozhodnutie o väzbe bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Pre vznik zodpovednosti podľa sa nevyžaduje, aby rozhodnutie o vzatí do väzby bolo pre nezákonnosť zrušené. Podstatné je, či poškodený na základe väzobného rozhodnutia väzbu skutočne vykonal a či mu v príčinnej súvislosti s tým vznikla škoda, pričom rozhodujúcou okolnosťou je spôsob skončenia (výsledok) trestného konania.

19. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol ( ) a dovolanie žalovanej ako nedôvodné zamietol ( ).

20. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol tak, že vzhľadom na čiastočný úspech, resp. neúspech oboch strán, im ich náhradu nepriznal ( ).

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.