Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-118-2020.pdf
PDF · 98.4 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/118/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobcu: E. F., nar. XX.X.XXXX V. XXX, XXX XX V. X., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466, Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, o zaplatenie 680,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 15C/420/2015-161 zo dňa 22. júla 2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 680 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 680 eur od 25.7.2015 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1,2,5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. a) až y), § 11 os. 1 písm. a), b), c), d) zákona č. 129/2010 Z.z., § 3 ods. 1, § 39, § 41 Občianskeho zákonníka. Zo zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že v zmluve o úvere zo dňa 8.4.2013 bolo dojednané poskytnutie úveru vo výške 200 eur pri celkových nákladoch spojených so spotrebiteľským úverom vo výške 196 eur. V kontexte s uzavretou dohodou o plnení v splátkach zo dňa 8.4.2013 mal žalobca sumu vo výške 396 uhradiť v 12 splátkach počnúc prvou splátkou splatnou dňa 18.5.2013. Pri v poradí druhej zmluve o úvere zo dňa 10.9.2013 bolo dojednané poskytnutie úveru vo výške 500 eur pri celkových nákladoch spojených so spotrebiteľským úverom vo výške 484 eur. S poukazom na uzavretú dohodu o plnení v splátkach zo dňa 10.9.2013 mal žalobca sumu vo výške 984 uhradiť v 12 splátkach počnúc prvou splátkou splatnou dňa 19.10.2013. V oboch prípadoch predstavoval časť celkových nákladov úrok v sadzbe 39,15 % ročne a ďalšiu časť celkových nákladov tvorili „administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy“. Pri výške úveru 200 eur mali tieto administratívne náklady predstavovať sumu 117,70 eur a pri výške úveru 500 eur išlo o sumu 288,25 eur. Podľa názoru súdu uvedené sumy administratívnych nákladov ďaleko presahovali skutočné náklady žalovaného na vypracovanie a uzavretie zmluvy. Poplatok vo výške 117,70 eur pri výške úveru 200 eur ako aj poplatok vo výške 288,25 eur pri sume úveru 500 eur však zďaleka nie je možné považovať za primeraný. Podľa názoru súdu tak v podstate ide popri už uvedenom úroku 39,15 % ročne o ďalšiu formu odplaty (hoci nazvanej ako administratívne náklady), ktorú bol žalobca povinný v zmysle uzatvorených zmlúv žalovanému uhradiť. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že aj keď právna úprava v čase uzavretia zmlúv o úvere explicitne nelimitovala výšku odplaty za poskytnutie úveru, žalovaný nebol oprávnený požadovať jej zaplatenie v ľubovoľnej výške. Dojednanie o odplate podlieha
prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov civilno-právnej úžery a v neposlednom rade prieskumu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že stranami uzavreté úverové zmluvy sú v časti dojednanej odplaty za poskytnutie úveru pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
1.2 Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca pri jednom rokovaní v rovnaký deň ako boli dojednané zmluvy o úvere, sa so žalovaným dohodol na splácaní dlžnej sumy v 12 mesačných splátkach. Žalobca tak nemusel peňažné prostriedky žalovanému vrátiť jednorázorovo v lehotách dojednaných v zmluvách o úvere, podľa ktorých v oboch prípadoch mal viac ako 1 rok na vrátenie celej dlžnej sumy, ale v dohodách o plnení v splátkach sa dohodol na splatnosti úverov v 12 mesačných splátkach. Toto ovplyvnilo i hodnotu RPMN, ktorá nepredstavovala hodnoty tak ako boli uvedené v zmluvách o úvere, ale bola v skutočnosti oveľa vyššia. V prípade zmluvy o úvere zo dňa 8.4.2013 predstavovala RPMN hodnotu 276,78 % a v prípade zmluvy o úvere zo dňa 10.9.2013 hodnotu 274,78 % (vyplýva z odpovede OFS na č. l. 140, žalobca v dohodách o plnení v splátakch úvadzal ešte vyššie hodnoty RPMN). S poukazom na zistenia výšky priemerných RPMN porovnateľných úverov súd konštatoval, že skutočné náklady spotrebiteľa spojené s uzavretím jednotlivých zmlúv o úvere, ktoré sú odzrkadlené práve v údaji o RPMN, boli neprimerane vysoké a v rozpore s dobrými mravmi. Skutočná RPMN v prípade zmluvy o úvere zo dňa 8.4.2013 uzavretej v kontexte s dohodou o plnení v splátkach je 276,78 %, z čoho je zrejmé, že viac ako sedemnásobne prevyšovala priemernú RPMN pre porovnateľné úvery (táto bola 39,20 %) a v prípade zmluvy o úvere z 10.9.2013 je v sadzbe 274,78 %, teda presahovala priemernú RPMN viac ako päťnásobne (táto bola 49,13 %). Súd dodal, že je síce pravdivé tvrdenie žalobcu, že u nebankových subjektov je možné akceptovať priemerne vyššie náklady spojené s poskytnutím úveru, tieto však nesmú byť neprimerané a v rozpore s dobrými mravmi. Po preskúmaní obsahu zmlúv súd dohodu o výške celkových nákladov spotrebiteľa spojených s uzavretím zmluvy vyhodnotil ako absolútne neplatnú a dospel k záveru, že žalovaný nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru ani inej odplaty (a to ani poplatkov definovaných ako administratívne náklady), ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru.
1.3 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný mal v prípade obidvoch uzavretých zmlúv len nárok na vrátenie istiny úveru i s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov. Súd preskúmal jednotlivé obsahové náležitosti stranami uzavretých zmlúv v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Pretože z obidvoch uzavretých zmlúv o úvere je zrejmé, že boli uzavreté na jednom rokovaní aj s dohodami o plnení v splátkach, preskúmal súd obsahové náležitosti uzavretých zmlúv o úvere v kontexte s dohodami o plnení v splátkach. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetné úvery považoval za bezúročné a bez poplatkov s poukazom na absenciu náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Posudzujúc vzniknuté právne vzťahy zo zmlúv o úvere v kontexte s dohodami o plnení v splátkach súd konštatoval, že v dohode o plnení v splátkach chýba údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Údaj o konečnej splatnosti síce je v prípade zmluvy o úvere č. 601600291 uvedený termínom 18.4.2014 a v prípade zmluvy o úvere č. 601600382 termínom 19.9.2014, avšak z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že strany sporu pri uzavretí týchto zmlúv uzavreli zároveň i dohody o plnení v splátkach, v ktorých sa dojednali na zaplatení dlhov v 12 mesačných splátkach, kde však konečnú splatnosť jednotlivých úverov nevymedzili. Dôvodil, že je nepostačujúce, pokiaľ žalovaný v jednotlivých dohodách o plnení v splátkach určil dátum splatnosti prvej splátky a ďalej si mal spotrebiteľ konečnú splatnosť vypočítať. Keďže údaj o konečnej splatnosti úveru je v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemôže byť tento údaj vyvodzovaný (resp. zisťovaný, vypočítavaný, či inak určovaný) spotrebiteľom z iných údajov uvedených v zmluve, ale má byť vymedzený jednoznačne a bez potreby vykonávania ďalších výpočtov.
1.4 Dôsledkom prijatia plnenia bez právneho dôvodu je vznik povinnosti subjektu, ktorý sa obohatil bezdôvodné obohatenie vydať v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že žalovaný poskytol žalobcovi úver v celkovej sume istiny 700 eur (200 eur zo zmluvy o úvere č. 601600291 a 500 eur zo zmluvy o úvere č. 601600382). V konaní nebolo sporným, že žalobca na predmetné úvery uhradil sumu spolu vo výške 1 380 eur. Súd tak mal preukázané, že žalobca žalovanému uhradil o sumu 680 eur viac ako bol povinný. Táto čiastka predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou
úrokov z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013. Žalobca preukázal, že žalovaného ešte pred podaním žaloby výzvou zo dňa 16.7.2015 požiadal o vrátenie sumy bezdôvodného obohatenia najneskôr do 24.7.2015. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania počnúc dňom nasledujúcim, teda dňom 25.7.2015 považoval súd v plnom rozsahu za dôvodný, a tento žalobcovi v súlade s petitom žalobného návrhu priznal. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. V tomto konaní bol úspešný žalobca, preto súd priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). 2.1 Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. V dôvodoch svojho odvolania žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na skutočnosť, že Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 96,80 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Ďalej uviedol, že s absenciu náležitosti zmluvy o úvere nie je možné súhlasiť, nakoľko dané údaje sa nachádzajú v Dohode o plnení v splátkach ako neoddeliteľnej súčasti, ktorá bola podpísaná v rovnaký deň ako Zmluva o úvere. Dlžník sa v nej zaviazal k splateniu úveru v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 82,00 EUR, vždy k 19. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 19.10 2013. Rovnako je to aj v prípade druhej zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 písm. k).
2.2 Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedený, žalobca musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia. Zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Pokiaľ sa žalobca, ako aj súd dovoláva údajov výlučne bank, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Správne by mal súd prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Žalovaný zastal názor, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na článok 9 ods. 10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch , kde zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplynulo, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný.
3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny a priznal žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Zastal názor, že bolo dostatočne v konaní preukázané, že ide o nekalú obchodnú praktiku žalovaného, na ktorú poukázalo aj Rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenka zo dňa 7. 6.2016, vydané pod číslom GUV- XXX/XXXX, v ktorom sa uvádza: „Banková rada NBS po zvážení praktík spoločnosti Pohotovosť pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere s jednou splátkou a s ním prepojenom (súslednom) uzatváraní novačných dohôd o zmene (novácii) splácania spotrebiteľského úveru z jednorazového splatenia na splácanie vo viacerých splátkach dospela k záveru, že prvostupňový útvar dohľadu správne posúdil tieto praktiky. Žalobca poukázal na ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch z ktorého vyplýva, že v prípade, ak je v zmluve o úvere nesprávne uvedená hodnota RPMN, je potrebné na danú zmluvu hľadieť ako na bezúročnú a bezpoplatkovú. Vo vzťahu k samotnému uvádzaniu hodnôt RPMN v rozdielnych výškach žalobca tiež uviedol, že hodnoty RPMN uvádzané žalovaným sú jednoznačne v priamom rozpore so zákonom i s dobrými mravmi. Takéto dojednanie RPMN značne prevyšuje priemernú RPMN na za spotrebiteľské
úvery na finančnom trhu, kedy je potrebné tieto zmluvné dojednania považovať za neplatné. Dodal, že tieto tvrdenia potvrdzuje mnoho rozhodnutí súdov.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu vo výške 680 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 680 eur od 25.7.2015 do zaplatenia. V žalobe poukázal na zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré uzavrel so žalovaným. Dňa 10.9.2013 so žalovaným uzavrel zmluvu č. 601600382, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 500 eur a na tento úver žalovanému zaplatil sumu 396 eur. Dňa 8.4.2013 uzavrel so žalovaným zmluvu č. 601600291, bol mu poskytnutý úver vo výške 200 eur, zaplatil naň sumu 984 eur. Tieto zmluvy boli žalovaným vopred pripravené a predtlačené na formulároch, žalobca nemal možnosť meniť zmluvné podmienky. Z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. považoval žalobca úver poskytnutý na základe zmlúv o úvere za bezúročný a bez poplatkov a podanou žalobou sa voči žalovanému domáhal vydania sumy bezdôvodného obohatenia vo výške 680 eur (1 380 - 700 = 680).
8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením, pretože súd urobil správny právny záver a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ním citovanými, správne aplikovanými ustanoveniami. 9. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že medzi zmluvnými stranami boli uzatvorené zmluvy o úvere, pričom ide o spotrebiteľský právny vzťah upravený v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a na dané zmluvy sa vzťahuje aj zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy č. 129/2010 Z.z. Predložené zmluvy o úvere sú predtlačenou formulárovou (typovou) zmluvou, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. 10. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. Odvolateľ v podanom odvolaní predovšetkým namietal, že RPMN uvedená v úverových zmluvách je správna, pričom skutočnosť, že v Zmluve a Dohode je uvedená odlišná výška RPMN vyplýva z toho, že zatiaľ čo v Zmluve bol žalobca povinný splatiť úver jednorazovo, dohoda ho oprávňovala uhradiť dlh v 12. mesačných splátkach. Uvedenú námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Formulárový charakter zmluvy preukazuje, že spotrebiteľ nemal možnosť tento postup žalovaného ovplyvniť a žalovaným vopred naformulované zmluvné klauzuly zmeniť. Charakteristickým znakom úverových zmlúv je pritom to, že spotrebiteľ má snahu dostať určitú finančnú čiastku od veriteľa, ktorú chce splácať v mesačných splátkach. Za týchto okolností mal byť už v úverovej zmluve uvedený počet a výška splátok a tomu zodpovedajúca RPMN. Uzatvorenie Dohody o splátkach v ten istý deň ako došlo k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy je evidentne účelovým obchádzaním zákona za účelom uvedenia zdanlivo nižšej výšky RPMN v zmluve, teda celkových nákladov spojených s úverom. Je nesporné, že v zmysle dohody o plnení v splátkach vychádza RPMN vo výške 276,78% ( zmluva zo dňa 8.4.2013) a 274,78% ( zmluva zo dňa 10.9.2013). Odvolací súd tiež poukazuje na to, že celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom pri výške úveru 200 eur sú 196 eur a pri výške úveru 500 eur predstavujú sumu 484 eur, teda tieto sa takmer rovnajú sume poskytnutých finančných prostriedkov, ktoré mali byť vrátené veriteľovi v lehote 12
mesiacov. Odplata, ktorá pozostáva z úroku vo výške 39,15 % ročne zo sumy úveru a administratívneho poplatku ( 117,70 eura, resp. 288,25 eura) celkovo predstavuje vyše 96 % z poskytnutých finančných prostriedkov, čo je nesporne v rozpore s dobrými mravmi, pretože niekoľkonásobne prevyšuje priemerné úrokové miery bánk za obdobné úvery. Takúto odplatu súd jednoznačne považuje za rozpornú s dobrými mravmi, dokonca za úžernícku a ako takú za absolútne neplatnú. Vzhľadom k uvedenému je potom nedôvodná aj argumentácia žalovaného, že neprijateľnosť administratívneho poplatku nie je zákonom zakázaná. Je zrejmé, že žalovaný požadoval administratívneho poplatku, ktorý je dokonca vyšší ako požadované úroky ( 39%) a práve vzhľadom na jeho výšku je neprimeraný. Odvolací súd považoval za neopodstatnenú námietku žalovaného, že u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami, pretože u nebankového subjektu je vyššie riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady. Žalovaný ako veriteľ však priemernú úrokovú sadzbu požadovanú bankami prekročil niekoľkonásobne a uvedené platí aj o výške RPMN v porovnaní s priemernou výškou RPMN tak, ako ju zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd sa preto plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere v časti dohodnutej odplaty je potrebné považovať pre jej neprimerane vysokú odplatu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi za absolútne neplatnú. Vzhľadom k uvedenému potom súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré nepovažuje za potrebné opakovať a na tieto dôvody ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
11. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak , že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).