Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4CoP-113-2023.pdf
PDF · 101.19 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoP/113/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Zuzany Biščákovej v právnej veci navrhovateľky N. T., A.. A., U.. XX.X.XXXX, R. C. T. XXX/XX, G., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Szárszoi. s.r.o. so sídlom Štefániková 8, Michalovce, proti manželovi G. T., U.. XX.X.XXXX, R. G., C.. T. XXX/ XX, v konaní o rozvod manželstva, o odvolaní manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 2Pc/43/2022-71 zo dňa 4.5.2023 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
I. Predmet konania
1. Navrhovateľka (ďalej aj ako „manželka“) sa návrhom domáhala rozvodu manželstva.
II. Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:
„I. Súd manželstvo navrhovateľky N. T., A.. A., U.. XX.X.XXXX a manžela G. T., U.. XX.X.XXXX, ktoré bolo uzavreté dňa X.X.XXXX v G., ktoré je zapísané v knihe manželstiev Mestského národného výboru v G. vo zväzku XX, ročník XXXX na strane XX pod poradovým číslom XXX rozvádza.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“
3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 22, § 23 ods. 1, 2, 3, § 18, § 19 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“).
4. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že rozvrat manželského vzťahu je vážny, trvalý, bez možnosti o obnovenie jeho základných funkcií, nemôže plniť svoj účel, pričom od manželov už nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia vzhľadom na jednoznačný postoj navrhovateľky. Nezhody a problémy v manželstve sú dlhodobé, čo má za následok, že vzťah manželov sa zmenil zo vzťahu partnerského na vzťah spolubývajúcich, ktorých spolu nič nespája, okrem práce. Zo strany navrhovateľky je zrejmý definitívny koniec manželského spolužitia, ktorý nie je len prechodného charakteru. Záujem manžela o zotrvanie v manželstve nemôže byť sám o sebe dôvodom, aby súd prinútil
navrhovateľku zotrvávať vo vzťahu, ktorý považuje za nefunkčný, formálny a neperspektívny. Vážnosť a trvalosť rozvratu manželstva účastníkov konania vyplýva zo skutočností, že nežijú spolu ako manželia. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný manžel, ktorý uviedol, že s manželkou intímne nežijú, manželka s ním nekomunikuje, len mu pozdraví každé ráno. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za preukázané, že manželstvo je vážne rozvrátené, neplní a do budúcna už nemôže plniť svoj účel a z vyššie uvedených dôvodov manželstvo rozviedol.
5. O trovách konania rozhodol v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
III. Obsah odvolania manžela navrhovateľky a vyjadrení k odvolaniu
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie manžel navrhovateľky, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Namietal, že rozhodnutie súdu je založené na svojvôli súdu, súd rozhodol iba na základe subjektívnych vyjadrení navrhovateľky neberúc do úvahy vyjadrenia a argumenty manžela navrhovateľky. Namietal, že ak dôjde po 32 rokoch manželstva k určitému obmedzeniu sexuálnej aktivity, táto skutočnosť nemôže mať za následok automaticky zánik manželstva. O to naviac, že tento nedostatok pramení zo zdravotnej anamnézy manžela, ktorú súd pri svojom rozhodovaní a úvahách o rozvrate manželstva vôbec nebral do úvahy. Podľa jeho názoru je manželstvo harmonické, plné vzájomných sympatií a dôverností, čo preukazuje skutočnosť, že až po 32 rokoch spoločného života a intímností sexuálny život starších ľudí po 60-tke sa zastavil. Manželka je psychicky nevyrovnanej povahy. Poukázal na jej výpoveď na pojednávaní dňa 4.5.2023, keď uviedla, že v roku 2008 alebo 2009 sa pokúsila otráviť, boli problémy so synom, manželka pociťovala strašný nátlak, že je nemožná, neschopná, preto si kúpila alkohol, lieky, všetko vypila, avšak samovražda jej nevyšla. Manžel má za to, že človek, ktorý sa pokúsi o samovraždu, trpí vážnymi psychickými problémami, a naopak manžel v kritickej situácii stál pri nej a pomohol jej. Namietal, že súd mal striktne uplatniť postup v zmysle § 96 CMP a pokúsiť sa o zmier, navrhnúť odborné vyšetrenie manželky za účelom objektivizovania skutočností, či jej pocity voči osobe manžela a vnímania reality nie sú skreslené vzhľadom na možnú zdravotnú anamnézu, ktorú je možné indikovať z jej psychických problémov, ktoré vyústili do jej pokusu o samovraždu. Súd napriek prezentovanej požiadavke nepostupoval v zmysle tohto ustanovenia a vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania. Odmietnutie tohto návrhu žiadnym bližším spôsobom nešpecifikoval, preto považuje uvedené konanie za vážne procesné pochybenie majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že rozvrat manželského vzťahu je vážny, trvalý, bez možnosti o obnovenie jeho základných funkcií, nemôže plniť svoj účel, pričom od manželov už nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia vzhľadom na jednoznačný postoj navrhovateľky. Kríza manželstva je objektívne dlhodobá, bez ohľadu na to, že si to manžel nechce pripustiť. Manželka netrpí žiadnou psychologickou, alebo psychiatrickou anamnézou, ktorá by mohla ovplyvniť jej vnímanie manželského spolužitia s odporcom. To, že sa manželka pokúsila o samovraždu, nemôže mať teraz po viac ako 14 rokoch vplyv na rozhodovanie o rozvode manželstva. Vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že napadnutý rozsudok je zákonný a spravodlivý, súd správne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne posúdil. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku ako vecne správne v zmysle ustanovenia § 387 odsek 1 CSP.
IV. Hodnotenie odvolacieho súdu
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok „CSP“) oprávneným subjektom
- účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d/, g/ CSP), po konštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku, argumenty manžela predostreté v odvolacom konaní, vyjadrenie navrhovateľky bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na dané skutkové okolnosti pre rozvod manželstva účastníkov konania.
10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver vo vzťahu k zisteniam o podmienkach rozvodu manželstva. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu (§ 387 ods. 2 CSP).
11. Odvolateľ v odvolaní namieta, že súd mal striktne uplatniť postup v zmysle § 96 CMP a pokúsiť sa o zmier, navrhnúť odborné vyšetrenie manželky za účelom objektivizovania skutočností, či jej pocity voči osobe manžela a vnímania reality nie sú skreslené vzhľadom na možnú zdravotnú anamnézu, ktorú je možné indikovať z jej psychických problémov, ktoré vyústili do jej pokusu o samovraždu. Táto námietka je podriadená pod režim ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V zmysle ust. § 185 a nasl. CSP (v spojení s § 2 ods. 1 CMP) je dokazovanie zákonom upravený postup súdu, ako aj účastníkov konania, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Súd nemusí vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP), avšak musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom. V civilnom mimosporovom konaní, v ktorom je súd povinný zistiť skutočný stav veci, v prípade, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci, je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci (čl. 6, § 35, § 36 CMP). Nie je však vylúčené, aby si súd osvojil (fakultatívne) zhodné tvrdenia účastníkov, ale len za splnenia podmienky, že nemá pochybnosti o ich pravdivosti, a zároveň nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.
12. K uvedenému odvolací súd uvádza, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku prvej inštancie, s ktorým tvorí jeden celok. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že navrhnuté dôkazy - odborné vyšetrenie manželky, s poukazom na objektívne existujúcu dlhodobú konfliktnosť vzťahu medzi manželmi a tiež nekompromisný postoj manželky vo vzťahu k obnove manželstva, nie je možné za tohto stavu považovať za podstatné pre rozhodnutie vo veci a je tak nadbytočné. Súd prvej inštancie nevykonaním tohto dokazovania predišiel zbytočným prieťahom, konal hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb (čl. 12 CMP) a správne sa vyhol i tomu, aby vykonal dokazovanie, ktoré by navrhovateľku neprimeraným spôsobom zaťažovalo. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie by bolo vykonanie tohto dôkazu manželov bezdôvodné a nadbytočné, pretože skutočnosti dôležité pre rozhodnutie súdu boli v priebehu konania preukázané inými relevantnými dôkazmi.
13. Odvolací súd môže len zdôrazniť, že dôkazy, ktoré súd považuje pre svoje rozhodnutie za významné (zvyšné dôkazy, ktoré považuje za nedôležité, nepodstatné, duplicitné, neplatné, resp. neúčinné, nevzťahujúce sa k veci, vytriedi a nehodnotí), súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom jeho hodnotiaca úvaha musí zodpovedať zásadám logiky, vychádzať zo zisteného skutočného stavu veci, musí byť preskúmateľná odvolacím súdom. Pokiaľ súd prvej inštancie niektoré z návrhov na vykonanie dokazovania považoval za nesúvisiace s danou vecou, nadbytočné, nemajúce pre vec význam, resp. preukazujúce nesporné tvrdenia alebo už preukázané skutočnosti, bolo legitímnou možnosťou súdu prvej inštancie tieto dôkazy vytriediť a nehodnotiť ich.
14. Ani odvolací súd nepovažoval za potrebné doplňovať dokazovanie, pretože skutočný stav zistený súdom prvej inštancie bol dostatočný pre prijatie záveru o dôvodnosti vyhovenia návrhu na rozvod manželstva. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie, s poukazom aj na hospodárnosť konania, by doplňovanie dokazovania aj podľa názoru odvolacieho súdu neprinieslo žiadne nové výsledky vzhľadom na už ustálený skutočný stav veci zistený dôkazmi,
realizovanými na súde prvej inštancie, ktorý vyplynul i z celkového správania sa a konania účastníkov v priebehu súdneho konania.
15. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva. Pri skúmaní zákonných podmienok rozvodu manželstva prijal záver, že rozvrat manželského vzťahu je vážny, trvalý, bez možnosti o obnovenie jeho základných funkcií, od manželov už nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia vzhľadom na jednoznačný postoj navrhovateľky. Manželstvo prechádza dlhodobou krízou, ktorá nie je len prechodného charakteru, nezhody a problémy v manželstve sú dlhodobé, čo má za následok, že vzťah manželov sa zmenil zo vzťahu partnerského na vzťah spolubývajúcich, ktorých spolu nič nespája okrem práce. Zo strany navrhovateľky je zrejmý definitívny koniec manželského spolužitia, ktorý nie je len prechodného charakteru. Vážnosť a trvalosť rozvratu manželstva účastníkov konania vyplýva zo skutočností, že nežijú spolu ako manželia. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný manžel, ktorý uviedol, že s manželkou intímne nežijú, manželka s ním nekomunikuje, len mu pozdraví každé ráno.
16. Medzi základné manželské povinnosti vo sfére osobných vzťahov patrí povinnosť manželov: žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať. Žiť spolu znamená teda pre manželov ich obojstrannú vôľu tvoriť ekonomické, biologické a výchovné spoločenstvo. Spoločné žitie predpokladá, že bude na báze dobrovoľnosti vytvorené také spoločenstvo osôb a majetku, ktoré bude schopné naplniť poslanie a účel manželstva. Toto spoločenstvo má plniť úlohy citové, ekonomické, sexuálne a výchovné, pričom je na rozhodnutí manželov samotných, či s týmto cieľom vytvoria aj spoločnú domácnosť alebo nie. Je prirodzené, že vymenované funkcie rodiny je omnoho jednoduchšie plniť v spoločnej domácnosti. Napriek tomu, že účastníci vedú spoločnú domácnosť vzťah manželov sa zmenil zo vzťahu partnerského na vzťah spolubývajúcich, čo vytvára predpoklady pre odcudzenie manželov, čo sa môže logicky premietnuť do rozvratu manželstva.
17. Podľa Zákona o rodine sú manželia povinní vzájomne si pomáhať. Zakotvenie povinnosti manželov vzájomne si pomáhať nemožno zužovať len na majetkové vzťahy, resp. na vyživovaciu povinnosť. Môže mať aj osobný charakter a je prirodzeným následkom rodinnoprávneho pomeru. Vzájomnú pomoc medzi manželmi nemožno vynucovať súdnou mocou, s výnimkou finančnej pomoci v rámci aplikácie ustanovení o výživnom.
18. Vychádzajúc zo zákonných ustanovení § 18, § 19 ods. 1 Zákona o rodine manželia v manželstve sú povinní spravovať sa hlavnými zásadami, ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach, jednotlivé práva a povinnosti manželov zahŕňajú v sebe aj vernosť, snahu pomôcť si navzájom, ako aj vytváranie zdravého rodinného prostredia. V danej veci v dôsledku dlhodobého odcudzenia manželia si neplnia svoje zákonné povinnosti, nevedú žiaden spoločný rodinný a manželský život.
19. V zmysle § 23 ods. 3 Zákona o rodine je súd povinný pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi povinný prihliadnuť na porušenie povinnosti ustanovených v § 18 a v § 19 Zákona o rodine.
20. Jediným hmotnoprávnym dôvodom rozvodu je kvalifikovaný rozvrat manželstva. Manželstvo je dostatočne vážne rozvrátené vtedy, ak už nemôže plniť svoj účel. Jeho účelom je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo. Počas svojej existencie plní funkciu sociálnu, ekonomickú, biologickú a výchovnú. Manželstvo možno rozviesť až vtedy, keď sa už žiadna z týchto funkcií v manželstve nerealizuje.
21. V prejednávanej veci je možné prijať záver z vykonaného dokazovania, že manželia spolu nežijú ako manželia. Povinnosť žiť spolu neznamená totiž, aby manželia nemohli žiť určitú nevyhnutnú dobu oddelene, ak sú preto závažné dôvody. Zmyslom tejto povinnosti je ale tvoriť trvalé životné spoločenstvo. Navrhovateľka odmieta akékoľvek obnovenie manželského spolužitia aj napriek tomu, že manžel má záujem o obnovenie spolužitia. Aj napriek týmto tvrdeným snahám navrhovateľka odmieta žiť spolu s manželom a od podania návrhu sa nič nezmenilo na jej postoji ani v priebehu odvolacieho konania. Z výsledkov dokazovania vyplýva, že manželia neplnia svoje povinnosti stanovené Zákonom o rodine. Na vytvorenie a pretrvávanie spoločného zväzku sa vyžaduje dobrovoľnosť. Manželia spoločne nemajú vôľu tvoriť jeden celok, tráviť spoločne čas, vzájomne si nepomáhajú, nedôverujú. Všetky vyššie uvedené zistenia preukazujú, že rozvrat je dostatočne trvalý, nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Spoločné žitie manželov je otázka ich osobného (vrátane intímneho), ale
i majetkového spoločenstva, znamená to spoločné zdieľanie radosti i problémov, spoločné trávenie voľného času, spoločné nakladanie s finančnými prostriedkami.
22. Nie je možné prostredníctvom rodinného práva vytvoriť zabezpečenie a kvalitu, ako aj trvalosť spolužitia manželov. To musia manželia vzájomne a spoločne. V prejednávanej veci je zrejmé, že vzťah manželov sa rozpadol a hlavným dôvodom rozpadu je vzájomné odcudzenie manželov, dlhodobo pretrvávajúce nezhody, neochota manželky zotrvať v manželstve, strata jej citovej náklonnosti k manželovi. Príčinou rozpadu manželstva je aj chýbajúca komunikácia a klasický manželský život, tiež neriešenie spoločných vecí.
23. Odvolací súd po preskúmaní spisu zistil, že súd prvej inštancie sa riadil vyššie uvedenými zásadami a dostatočne preskúmal vážnosť, trvalosť a intenzitu narušenia spolužitia účastníkov konania, a taktiež príčiny rozvratu a možnosť obnovenia spolužitia. Súd dostatočným spôsobom zisťoval skutočný stav, kde bolo preukázané, že vzťah manželov je dlhodobo vážne narušený, vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené, manželstvo prestalo plniť svoj spoločenský účel a svoje základné funkcie. V tomto prípade nejde o harmonické a trvalé životné spoločenstvo, skôr len o formálny zväzok dvoch dospelých ľudí, ktorí nezdieľajú spoločne manželský život, čo podľa názoru súdu nestačí na to, aby bolo manželstvo udržateľné, preto súd manželstvo účastníkov rozviedol aj napriek nesúhlasu manžela. Rozvrat manželstva nie je len krátkodobý, ale trvalý. Za danej situácie je rozvod manželstva individuálnou otázkou rozvádzajúcich sa manželov a pokiaľ navrhovateľka zásadne odmieta obnovenie manželstva, sú aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva.
24. Nezhody, ktoré vznikli v manželstve, zapríčinili rozvrat vzájomných vzťahov medzi manželmi a ich vážne narušenie, pričom nejde len o prechodný a krátkodobý nesúlad medzi manželmi a vážnosť rozvratu vzťahov medzi manželmi v zmysle § 23 Zákona o rodine je daná jeho intenzitou (hĺbkou) a trvaním. Intenzita rozvratu vzťahov medzi manželmi sa týka podstatných vecí manželského spolužitia. Trvalosť rozvratu vzťahov medzi manželmi záleží nielen na tom, aká dlhá doba uplynie od vzniku rozvratu do podania návrhu na rozvod manželstva, ale aj na povahe príčin rozvratu a miere ich následkov. Radikálny postoj navrhovateľky je už vyústením dlhodobejšieho citového ochladenia, resp. až úplného vzájomného citového odcudzenia účastníkov. Preto by aj podľa odvolacieho súdu vzhľadom na nekompromisný postoj manželky návšteva manželskej poradne na veci nič nezmenila.
25. Pokiaľ manžel navrhovateľky namieta nesprávny záver súdu o dôvodnosti rozvodu manželstva a prejavuje nesúhlas s rozvodom, odvolací súd poukazuje na odmietavý postoj navrhovateľky, ako aj obsah jej vyjadrenia k odvolaniu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody aj odvolací súd, aj napriek nesúhlasu manžela s rozvodom manželstva, ako aj jeho tvrdenia o snahe zachrániť manželstvo, dospel k záveru, že manželstvo je trvalo a vážne rozvrátené a neplní žiadnu zo svojich spoločenských funkcií. Ide o kvalifikovaný rozvrat vzťahov medzi manželmi a manželia si neplnia svoje povinnosti uvedené v § 18 a 19 Zákona o rodine. Odvolací súd mal za to, že v tejto veci nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia, čo znamená, že bolo preukázané definitívne ukončenie spoločného žitia manželov bez nádeje na zmierenie.
26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vrátane správneho výroku o trovách konania postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 369 ods. 1 CSP a § 52 CMP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).