Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10Co-108-2021.pdf
PDF · 73.7 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/108/2021
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcov: 1/ Ing. V. F., nar. XX.XX.XXXX a 2/ Ing. Z. F., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom M. I. M. XXXX/X, E. a obaja právne zastúpení Mgr. Rastislavom Otrubom, advokátom so sídlom N. XXXX/XX, E., proti žalovanému: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, Žilina, IČO: 00 321 796, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Gallo, s. r. o., so sídlom Jilemnického 4012/30, Martin, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na základe odvolania žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 32C/10/2020-106 zo dňa 24. novembra 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý m vo výrokoch I. o zrušení a II. o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) zrušil podielové spoluvlastníctvo sporových strán k špecifikovaným nehnuteľnostiam a prikázal ich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - žalobcov, aplikujúc ustanovenia § 136 ods. 1, 2, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1, 2 OZ (všetky citovane v napadnutom rozsudku). 2. Vychádzal z konštatovania, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná nemožnosť reálneho rozdelenia posudzovaných parciel, nakoľko sa jedná o výmery od 16 m2 do 24 m2, pri ktorých by v dôsledku rozdelenia veci nebolo možné efektívne využívanie rozdelených častí. Následne posudzoval ďalší spôsob zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie vecí jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu. V tejto spojitosti dospel k záveru, že z predložených dokladov nesporne vyplýva, že prevažná väčšina parciel, ktoré bezprostredne susedia s dotknutými parcelami, sú vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/ (na jednej z nich sa nachádza rodinný dom žalobcov), resp. časť susediacich parciel je vo vlastníctve spoločnosti PRETO spol. s.r.o., kde spoločníkom a súčasne aj jedným z konateľov je žalobca 1/. Z predložených dokladov zároveň vyplýva, že jediný možný prístup k sporným parcelám je z parcely č. 2084/1, ktorá je vo vlastníctve žalobcov. 3. Hoci žalovaný na pojednávaní uviedol, že má obavy o existenciu/osud vlastníkov garáží, súdu nedeklaroval, ani žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mal v minulosti záujem predmetné podiely na parcelách od žalobcov odkúpiť, napr. za účelom, ktorý tvrdil na pojednávaní - t.j. pre obavu o existenciu vlastníkov garáží. Z tvrdení na pojednávaní, ako aj z listinných dokladov vyplynulo, že viaceré garáže nie sú evidované na príslušných listoch vlastníctva a zároveň nie je známy ani ich vlastník, toto tvrdenie právny zástupca žalovaného nerozporoval. Taktiež žalovaný napriek deklarovanej obave o existenciu/ osud vlastníkov garáží nepredložil do konania žiadnu komunikáciu so známymi vlastníkmi garáží. 4. Argumenty žalovaného preto okresný súd vyhodnotil ako účelové, ničím nepreukázané. Z predložených dokladov je zároveň zrejmé, že na ostatných dvoch parcelách sú garáže vo vlastníctve
žalobcov. Súd pri posudzovaní zohľadnil aj skutočnosť, že žalovaný neužíval predmetné parcely, resp. svoj spoluvlastnícky podiel na predmetných parcelách. Naopak, predpoklad účelného využitia posudzovaných parciel je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyšší u žalobcov.
5. Súd prvej inštancie zhrnul, že boli naplnené všetky zákonné podmienky pre zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a účelu ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka bude najviac zodpovedať prikázanie predmetných parciel do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov. 6. Čo sa týka výšky primeranej náhrady, okresný súd vychádzal z hodnoty, na ktorej sa zhodli strany sporu, a ktorá je súčasne vyššia ako cena určená znaleckým posudkom. Preto zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému primeranú náhradu zodpovedajúcu veľkosti spoluvlastníckych podielov žalovaných na vyporiadavanych nehnuteľnostiach vo výške 26.726 eur, a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
7. Hoci boli žalobcovia v konaní v plnom rozsahu úspešní, s ohľadom na predmet sporu (zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán nepriznal.
8. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o trovách konania, podali odvolanie žalobcovia, ktorí sa domáhali jeho zmeny v napadnutej časti tak, že sa im prizná náhrada trov konania v rozsahu 100 %. 9. Zdôraznili, že pri rozhodovaní o trovách konania sa ako esenciálne kritérium priznania premieta v ust. § 255 CSP tzv. zásada „úspechu vo veci“, v zmysle ktorej je neúspešná strana sporu povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. V predmetnej veci je zrejmé, že žalobcovia mali plný úspech vo veci, čím im vzniklo právo na priznanie náhrady trov konania vo výške 100 %. 10. I napriek uvedenému okresný súd v prejednávanej veci postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov pravdepodobne v zmysle § 257 CSP, v napádanom rozsudku totiž výslovne absentuje ustanovenie právnej normy, na základe ktorej vydal prvostupňový súd výrok III. rozsudku. Vzhľadom na uvedené je možné sa iba domnievať, na základe ktorého ustanovenia CSP súd postupoval pri rozhodovaní o travách konania. Zrejmé nie sú ani úvahy, aké viedli súd k vydaniu tejto časti rozsudku. Vágne a nedostatočné odôvodnenie uvedeného rozhodnutia spôsobuje, že účastník konania nemá vedomosť o tom, čo viedlo súd k vydaniu tejto časti rozsudku. Zákon (CSP) pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje vždy kumulatívne spojenie dvoch podmienok a to: • dôvody hodné osobitného zreteľa, • výnimočné okolnosti. Je pravdou, že dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje, neznamená to však, že tým sa má vytvárať priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. K aplikácii ustanovenia § 257 CSP môže dôjsť aj zo sociálnych aspektov. Jedná sa napríklad o skutočnosť, že strana, ktorá nemala úspech vo veci, sa ocitne v takej závažnej, sociálnej, alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, čo určite tento prípad vzhľadom na postavenie a právny status žalovaného nie je. Je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva, alebo právom chránené záujmy, nedostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Žalobcovia sa snažili vec riešiť mimosúdne, avšak pre neústupčivý postoj a správanie sa žalovaného boli žalobcovia nútení obrátiť sa na pomoc súdu. Uzavrel, že použitie ustanovenia § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
11. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým výrokom, považuje ho za vecne správny, preto navrhol, aby odvolací súd predmetný výrok potvrdil. Poukázal na ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu veci. V predmetnom spore boli pritom úspešní žalobcovia ohľadne návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na druhej strane musia poskytnúť žalovanému príslušnú finančnú náhradu. To je dôvod prečo neboli trovy priznané žiadnej zo strán.
12. V písomnom vyjadrení k uvedenému stanovisku odvolatelia zotrvali na dôvodoch uvedených v odvolaní.
13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým ponechal meritórne výroky I. a II.) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec mu v rozsah zrušenia vrátil (§ 391 ods. 1 CSP) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Odvolacia argumentácia je opodstatnená. Púha/samotná okolnosť, že sa v súdenej veci jedná o konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (iudicium duplex, t.j konanie, kde strany sporu majú postavenie žalobcu i žalovaného), bez ďalšieho (automaticky) nezakladá odklon od určujúceho princípu úspechu pri posudzovaní procesného nároku na náhradu trov konania. Pokiaľ by zákonodarca mienil takýto následok s rozoberaným charakterom/typom (tohto) konania spojiť, učinil by tak explicitnou úpravou (napr. ako v § 52 CMP). 15. Nadväzne iné/ďalšie úvahy (o hypotetickej aplikácii § 257 CSP) v odôvodnení rozhodnutia skutočne absentujú, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. 16. Opísané skutočnosti viedli k zrušeniu napadnutého výroku. V ďalšom postupe okresný súd opätovne posúdi trovy prvoinštančného konania rešpektujúc úvahy predostreté odvolacím súdom a sformuluje preskúmateľné odôvodnenie komplexnej úpravy trov konania (vrátane odvolacieho).
17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.