Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3CoKR-18-2020.pdf
PDF · 95.66 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoKR/18/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a JUDr. Rastislava Pellu o návrhu žalobcu: JUDr. Juraj Biroš, správca úpadcu Trebišovské pekárne a cukrárne, a.s. v likvidácii, so sídlom: Švermova 2320, 075 01 Trebišov, IČO: 31 651 721, sídlo kancelárie správcu Rázusova 1, Košice proti žalovanému: T.. B. B. R.., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX Michalovce, o uloženie povinnosti zaplatiť sankciu do všeobecnej podstaty vo výške 50.000 eur, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 10.12.2018 č.k. 31NcKR/3/2015-166 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e uznesenie č. k. 31NcKR/3/2015 - 166 zo dňa 10.12.2018.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu sumu 50.000 eur a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodol tak o návrhu žalobcu (správcu konkurznej podstaty úpadcu Trebišovské pekárne a cukrárne, a.s.) v konkurze na uloženie povinnosti zaplatenia sumy 50.000 eur žalovanému, titulom zodpovednosti likvidátora za nepodanie včasného návrhu na vyhlásenie konkurzu. Dôvodil, že obchodná spoločnosť Trebišovské cukrárne, a.s. vstúpila do likvidácie dňa 22.07.2011 a za likvidátora bol ustanovený žalovaný. Žalobca listom zo dňa 11.11.2014 podľa § 74 a) ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR) vyzval likvidátora, aby v lehote do 30.11.2014 preukázal, či si splnil povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu riadne a včas. Likvidátor listom zo dňa 30.11.2014 doručeným žalobcovi dňa 12.12.2014 oznámil, že príčinou úpadku spoločnosti bola neschopnosť spoločnosti platiť svoje záväzky počas likvidácie. Ako likvidátor sa snažil oživiť činnosť spoločnosti najmä preto, aby nedošlo k hromadnému prepúšťaniu zamestnancov. Žalobca tak tvrdí, že žalovaný porušil svoju povinnosť ustanovenú mu v § 11 ods. 4 ZKR podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu, preto mu vzniká vyhlásením konkurzu povinnosť zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty úpadcu sumu vo výške dlžníkovho základného imania zapísaného v príslušnom registri v čase, keď porušil povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, najviac vo výške dvojnásobku minimálnej výšky základného imania akciovej spoločnosti ustanovenej zákonom.
3. Žalovaný žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť argumentujúc, že úpadca prevádzkoval svoju činnosť v okrese s vysokou nezamestnanosťou, ktorá bola v danom čase viac ako 23%. Na základe žiadosti zamestnávateľskej organizácie sa snažil zabrániť hromadnému prepúšťaniu tak, aby zabezpečil využitie pracovníkov pri výkone prác pre iné firmy. Ďalším dôvodom, pre ktorý nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu bola skutočnosť, že medzi spoločnosťou Trebišovské pekárne a cukrárne, a.s. a spoločnosťou Agromaš, a.s. a Agrokombinát, a.s. Trebišov bola uzatvorená dlhodobá zmluva o poskytovaní prác,
kde bola dohodnutá sankcia 200.000 eur za odstúpenie od zmluvy pred uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená.
4. Uznesením konajúceho súdu zo dňa 08.06.2017 č. k. 31NcKR/3/2015-119 bolo žalobe vyhovené. Na základe odvolania žalovaného bolo Krajským súdom v Košiciach ako súdom odvolacím uznesením zo dňa 08.01.2018 č. k. 2CoKR/48/2017-146 uznesenie súdu prvej inštancie zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s petitom žalobcu. Na pojednávaní konanom dňa 10.12.2018 súd vyhovel návrhu žalobcu na zmenu petitu.
5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:
- uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 17.01.2014 č. k. 30K/24/2013-101 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka: Trebišovské pekárne a cukrárne, a.s. v likvidácii, Švermová 2320, 07501 Trebišov, IČO 31651721 a do funkcie správcu podstaty bol ustanovený JUDr. Juraj Biroš. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že návrh na vyhlásenie konkurzu doručený súdu dňa 28.08.2013 podal veriteľ dlžníka;
- úpadca je zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I v odd. Sa. vložke č. 267/V. Dňom 22.07.2011 vstúpil do likvidácie a likvidátorom bol žalovaný. Základné imanie úpadcu je 1.889.307,56 eur;
- výzvou na poskytnutie súčinnosti zo dňa 11.11.2014 žiadal žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu žalovaného na poskytnutie súčinnosti v súlade s § 74 ods. 1 ZKR. Výzva bola žalovanému doručená dňa 19.11.2014 (vyplýva z doručenky);
- v Oznámení zo dňa 30.11.2014 žalovaný dôvodil, že sa snažil oživiť činnosť spoločnosti, aby nedošlo k hromadnému prepúšťaniu zamestnancov. V ďalšom uvádzal skutočnosti prezentované už v obrane proti uplatnenému nároku;
- podľa súvahy úpadcu k 31.12.2013 bol na strane aktív deklarovaný majetok spolu 2.274.677 eur brutto, na strane pasív vlastné imanie -1.058.473 eur, záväzky 3.130.522 eur. Podľa súvahy k 23.01.2014 zostavenej k 14.04.2014, bol na strane aktív deklarovaný majetok spolu 2.274.677 eur brutto, na strane pasív vlastné imanie -990.666 eur a záväzky 3.226.486 eur.
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 3, 7, 11, 74, 206 a) ods. 3 ZKR, § 72 a nasl. ZKR a dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť. Dôvodil, že nebola v konaní preukázaná skutočnosť, že žalovaný neporušil svoju povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, alebo že by konal s odbornou starostlivosťou, alebo že by bol iný dôvod vylučujúci jeho zodpovednosť. Zápisnica z jednania medzi zástupcami zamestnancov terajšieho úpadcu s likvidátorom je datovaná dňom 28.11.2011, teda takmer 2 roky potom, čo bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu veriteľom dlžníka. Zmluvy o poskytnutí prác predložené žalovaným, ani prípadná sankcia dohodnutá v nich, nemôže byť sama o sebe iným dôvodom vylučujúcim zodpovednosť žalovaného za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil, že likvidátor má v súlade s Obchodným zákonníkom vykonávať len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti a v prípade zistenia úpadku v zákonom stanovenej lehote podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Pokiaľ ide o žalovaným v konaní predloženým fotokópiám príjmových pokladničných dokladov zo dňa 19.01.2014 a 21.01.2014 (ktorými chcel preukázať, že do konkurznej podstaty uhradil sumy 24.450 eur a 27.500 eur), tieto súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôveryhodné, pretože neboli opatrené ani pečiatkou, ani podpisom žalobcu (len podpisom žalovaného) a žalobca v svojich vyjadreniach poprel tvrdenie žalovaného, že po vyhlásení konkurzu žalovaný vložil do konkurznej podstaty sumu 51.950 eur, pretože ani v pokladni, ani na bežnom účte tieto finančné prostriedky neboli žalobcom zistené.
7. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že návrh na uloženie pokuty podľa § 74 a) ZKR bol žalobcom podaný dôvodne, preto žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu sumu 50.000 eur ako dvojnásobku zákonom stanoveného základného imania akciovej spoločnosti.
8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal v konaní plne úspešnému žalobcovi.
9. Proti uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný. Aj keď odvolacie dôvody výslovne nemenuje, z obsahu jeho odvolania je zrejmé, že má na mysli odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písmeno f) a h) CSP.
9.1. Argumentuje, že jeho cieľom ako predsedu predstavenstva ešte pred vstupom spoločnosti do likvidácie bolo vykonávať práce aj pre iné podnikateľské subjekty, ktoré budú fungovať na základe zmluvných vzťahov v holdingovom usporiadaní, čím sa mala zlepšiť ekonomika spoločnosti tak, aby mohla fungovať ako samostatný podnik a zastrešovať aj výrobu viacerých poľnohospodárskych podnikov. Za týmto účelom uzatvoril zmluvy o vykonávaní prác a služieb so spoločnosťami Agromaš, a.s. a Agrokombinát, a.s. Trebišov. Ďalším dôvodom, prečo nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu bola aj požiadavka zamestnancov a ich organizácie, aby ich neprepúšťal z práce, ale hľadal spôsob aj cez holdingové usporiadanie podnikov a tak zachoval zamestnanosť a riešil ekonomickú situáciu. V ďalšom argumentuje, že vložil do konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu dňa 19.01.2014 a 21.01.2014 celkom sumu 51.950 eur, ktorá bola použitá na vyrovnanie nedoplatených miezd voči zamestnancom. Tieto finančné prostriedky boli vložené do pokladne úpadcu so súhlasom správcu a pokladničné doklady boli podpísané oproti prevzatiu peňazí osobou, ktorá mala na starosti pokladňu a vyplácanie miezd z pokladne. Správca konkurznej podstaty túto osobu, ako svojho zamestnanca takejto povinnosti nezbavil, rovnako ako ju nezbavil ani vyplácania miezd. Medzi správcom a žalovaným bola dohoda, že žalovaný zabezpečí okrem povinnosti pripraviť uzávierku a odovzdať ju, aj vysporiadanie so zamestnancami tak, aby správca nemal žiadne starosti s prepúšťaním, nárokmi na odstupné a podobne. Na záver uvádza, že ako likvidátor konal zodpovedne s odbornou starostlivosťou, ako aj v súlade s ustanovením § 7 ZKR, vložil do konkurznej podstaty sumu 51.950 eur, čím si splnil zákonom uloženú povinnosť. Z obsahu jeho odvolania je zrejmé, že sa domáha, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.
10. Žalobca navrhuje uznesenie ako vecne správne potvrdiť s tým, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, pretože žalovaný ako likvidátor si nesplnil svoju povinnosť podať v mene dlžníka návrh na vyhlásenie konkurzu v lehote do tridsiatich dní od zistenia, že dlžník je v predlžení.
11. Reagujúc na vyjadrenie žalobcu, odvolateľ opakuje tvrdenia už uvádzané v priebehu konania a v odvolaní.
12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a 380 CSP a dospel k záveru, že nie je dôvodné.
13. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Žalovaný ako odvolací dôvod uvádza dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. f) CSP t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h) t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd meritórne odvolanie prejednal.
13.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnou normou vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
13.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
14. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav na základe dokazovania, ktoré vo veci vykonal. Svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli. Prihliadol pri tom na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo a vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 191 CSP.
15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti a k námietkam žalovaného v odvolaní udáva:
Podľa § 11 ods. 4 ZKR (účinného od 01.01.2013 do 31.12.2015) osobe, ktorá počas štyroch rokov pred začatím konkurzného konania vo funkcii štatutárneho orgánu alebo jeho člena, likvidátora alebo zákonného zástupcu dlžníka porušila povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, vzniká vyhlásením konkurzu povinnosť zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty sumu vo výške dlžníkovho základného imania zapísaného v príslušnom registri v čase, keď porušila povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, najviac vo výške dvojnásobku minimálnej výšky základného imania obchodnej spoločnosti ustanovenej zákonom. Tejto zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že neporušil povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu alebo, že konal s odbornou starostlivosťou. Zodpovednosti sa zbaví tiež ten, kto nie je oprávnený konať v mene dlžníka samostatne, ak preukáže, že pre nedostatok súčinnosti tých, s ktorými koná spoločne, nemohol túto povinnosť splniť a že bez zbytočného odkladu, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o porušení tejto povinnosti, uložil do zbierky listín oznámenie, že dlžník je v predlžení.
Podľa § 11 ods. 2 ZKR dlžník v predlžení je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predlžení. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka.
15.1. Z vyššie citovaných ustanovení ZKR je zrejmé, že povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu sa vzťahuje aj na likvidátora, ktorý ak zistí predĺženie likvidovanej spoločnosti, je povinný podať bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu. Táto jeho povinnosť vyplýva aj z § 72 OBZ. Likvidátor totiž môže likvidáciu vykonávať len vtedy, ak z majetku likvidovanej spoločnosti môže uspokojiť oprávnené pohľadávky všetkých veriteľov dlžníka. Zákonnou povinnosťou likvidátora nebolo spoločnosť „ozdravovať“ resp. vyvíjať ďalšie aktivity smerujúce k rozvoju jej podnikateľskej činnosti, ale výlučne vykonávať úkony smerujúce k jej likvidácii, a ak spoločnosť žiadny majetok nevlastní a je v predĺžení, podať návrh na vyhlásenie konkurzu.
15.2. Je pravdou, že povinné osoby majú možnosť zbaviť sa zodpovednosti, ak preukážu, že neporušili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, alebo že konali s odbornou starostlivosťou. Žalovaný tvrdí, že konal s odbornou starostlivosťou (argumentuje viď. vyššie). K uvedenému sa odvolací súd už vyjadril, preto už len stručne zopakuje, že likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii (§ 72 ods. 1 OBZ).
15.3. Keďže povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu si likvidátor nesplnil, súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že je povinný zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty sumu vo výške úpadcovho základného majetku (najviac vo výške dvojnásobku minimálnej výšky základného majetku spoločnosti ustanovenej zákonom).
16. K tvrdeniu žalovaného, že povinnosť danú mu § 11 ods. 4 ZKR splnil tým, že dňa 19.01.2014 a 21.01.2014 zaplatil do podstaty úpadcu celkom sumu 51.950 eur odvolací súd udáva:
Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu - povinnosť tvrdiť a na dané tvrdenie predložiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Povinnosť strany sporu uviesť skutkové tvrdenia a označiť dôkazy preukazujúce ich pravdivosť sa vzťahuje na všetky skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Ide teda o tie právne skutočnosti, ktoré spôsobia vznik jej nároku alebo zánik jej povinnosti (skutkové tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku, žalovaného prostriedkami procesnej obrany). Dôsledkom toho, že tvrdenie nie je preukázané (resp. súd ho nepovažuje za pravdivé), je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
16.1. Na uvedené odvolací súd poukazuje, pretože chce zdôrazniť, že rozhodnutie vo veci samej je ovplyvnené aktivitou strán sporu, t.j. ich tvrdeniami a označovaním dôkazov na preukázanie ich pravdivosti, ktoré sú následne sudcom v zmysle princípu voľného hodnotenia dôkazov vyhodnocované ako preukázané alebo nie (resp. preukázané s vysokou pravdepodobnosťou).
16.2. Žalovaný v konaní predložil príjmové pokladničné doklady na preukázanie skutočnosti, že do podstaty úpadcu vložil spolu sumu 51.950 eur, teda povinnosť danú mu § 11 ods. 4 ZKR splnil. Odvolací súd konštatuje, že za situácie, keď tieto nie sú podpísané žiadnou osobou reprezentujúcou úpadcu a žalobca ich vloženie popiera, nie je možné dôjsť k inému záveru ako tomu, že žalovaný týmito predloženými dôkazmi tvrdenú skutočnosť nepreukázal.
16.3. Len pre úplnosť, (mimo to, že predložené príjmové pokladničné doklady nepreukazujú tvrdenú skutočnosť), v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na zásadu sudcovskej koncentrácie konania upravenú v § 153 CSP, ktorá znamená, že strany sporu nie sú oprávnené vykonávať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v jeho určitom štádiu s tým, že sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Tieto nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadať, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
16.4. Žalovaný tvrdenie, že do všeobecnej podstaty vložil sumu 51.950 eur uviedol až v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č. k. 31NcKR/3/2015-119 zo dňa 08.06.2017 (odvolanie zo dňa 04.08.2017) a to napriek skutočnosti, že sa tak malo stať 19.01.2014 a 21.01.2014 (z týchto dní sú príjmové pokladničné doklady). Odvolací súd tak konštatuje, že skutkové tvrdenie prednesené po viac ako 2 rokoch po začatí konania, rozhodne nemožno považovať za vznesené včas.
17. Na základe vyššie uvedeného tak bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdené (§ 387 ods. 1 CSP).
18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu má v odvolacom konaní úspešný žalobca. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením, vydaným súdnym úradníkom.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie zvonu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP. V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).