Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 31/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

konanom 17. marca 1999 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, proti: 1. Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,

2. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, 3. predsedovi vlády Slovenskej

republiky a 4. vláde Slovenskej republiky vo veci porušenia jeho základných práv

a slobôd upravených v ústavnom , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd a v rozhodnutím predsedu

vlády Slovenskej republiky o amnestii z 8. decembra 1998 uverejneným pod

č. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrhom z 2. februára 1999 doručeným na Ústavný súd Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd “), ktorý navrhovateľ (ďalej len „navrhovateľ“)

označil ako „návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti o porušovaní základných

práv a slobôd“, domáha sa navrhovateľ proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky

v Bratislave vyslovenia, že:

„1/ Postupom orgánov MV SR – Sekcie vyšetrovania a expertíznych činností PZ

– odborom vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti po vznesení mi obvinenia

podľa § 160 ods. 1 Tr. zákona uznesením zo dňa 1. 2. 1999 ČVS: VKE 1/130/98 boli

vyšetrovateľom ako aj následnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní

porušené moje základné práva a slobody stanovené v SR – právo na

súdnu a inú právnu ochranu.

2/ Postup orgánov MV SR a orgánov činných v trestnom konaní nie je v súlade

s SR a rozhodnutím predsedu vlády SR zo dňa 7. júla 1998 o amnestii

č.

3/ Ústavný súd vyslovuje, že rozhodnutie predsedu vlády SR z 8. 12. 1998

č. 375/98 o amnestii je porušením článku 102 písm. i) SR, ako aj

SR.“

Navrhovateľ so svojom podaní poukazuje na rozhodnutie o amnestii zo 7. júla

1998 č. , ďalej na rozhodnutie o amnestii z 8. decembra 1998

č. a konštatuje, že amnestia z 8. decembra 1998 vypustila čl. I a čl. II

amnestie zo 7. júla 1998. Pre neho to malo za následok, že 1. februára 1999 bolo proti

nemu vznesené obvinenie z trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa , v súbehu s trestným činom

zavlečenia do cudziny podľa ,

a spolupáchateľstva podľa , . Napokon bol aj

samostatne obvinený pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

. Uznesenie o vznesení obvinenia vydala Sekcia

vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznej činnosti na Ministerstve vnútra SR pod

sp. zn. ČVS: VKE 1/130/98. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť. Bol

však zadržaný a vzatý do vyšetrovacej väzby. Konanie vyšetrovateľa považuje za

rozporné s rozhodnutím o amnestii zo 7. júla 1998. Požaduje, aby ústavný súd vo veci

začal konanie pre porušenie jeho práv, a to s odvolaním na

Slovenskej republiky. V ďalšej časti podania uvádza, že zo znenia čl. 102 písm. i)

, a to tak gramaticky, ako aj logicky vyplýva, že ide o dobrodenie, ktoré

nemožno zrušiť, ak už bolo priznané. Citovaný článok umožňuje prezidentovi

amnestiu iba udeliť, nie však ju zrušiť v zmysle obnovenia zaniknutej trestnosti. Podľa

jeho názoru bol porušený aj SR, lebo štátne orgány môžu konať iba

na základe a v jej medziach. Predseda vlády Dzurinda v zastúpení prezidenta

Slovenskej republiky prekročil rozsah kompetencií ustanovených mu v čl. 102 písm. i)

.

Ďalším písomným podaním z 10. februára označeným ako „doplnenie podnetu

na začatie konania o ústavnej sťažnosti o porušovaní základných práv a slobôd podľa

a a ods. 3 SR ( zákona

č. )“ navrhovateľ rozširuje okruh účastníkov konania aj na vládu

Slovenskej republiky a požaduje vydať uznesenie, ktorým ústavný súd začína konanie

o porušení jeho práva upraveného v čl. 12 ods. 1, v čl. 16 ods. 1, v čl. 17 ods. 1, 2 a 4

a vo veci samej žiada vydať uznesenie, podľa ktorého:

„1/ Ústavný súd vyslovuje, že Vládou Slovenskej republiky a ňou povereným

predsedom vlády SR, rozhodnutím predsedu vlády zo dňa 8. 12. 1998 číslo 375/98

Z. z. o amnestii boli vypustením čl. I. a čl. II. rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998

uverejneného pod č. porušené ústavné práva podnecovateľa na slobodu,

rovnosť, dôstojnosť i v právach v zmysle čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1 o nedotknuteľnosti

osoby, v čl. 17, ods. 1, 2, 4 na osobnú slobodu a s tým spojených ústavných práv

zakotvených .

2/ Ústavný súd vyslovuje, že postupom orgánov Ministerstva vnútra SR –

Sekcie vyšetrovania a expertíznej činnosti PZ – odborom vyšetrovania obzvlášť

závažnej trestnej činnosti – vznesením obvinenia podľa § 160 ods. 1/ Tr. zák.

uznesením zo dňa 1. 2. 1999 pod sp. zn. ČVS: VKE 1/130-98 boli vyšetrovateľom PZ,

ako aj následnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní porušené

ústavné práva podnecovateľa na slobodu, rovnosť, dôstojnosť v právach v zmysle

čl. 12, ods. 1 - nedotknuteľnosť osoby v zmysle čl. 6 ods. 1, ako aj ústavné právo na

osobnú slobodu a s tým spojených ústavných práv v , ods. 1, 2 a 4,

Slovenskej republiky.“

V podaní ďalej uvádza, že ak predseda vlády podľa je

poverený vládou vykonávať niektoré právomoci prezidenta republiky, ide

o rozhodnutie vlády, ktorá stojí na vrchole štruktúry štátnej správy, a teda v konečnom

dôsledku v tomto prípade ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy. Preto

považuje za splnenú podmienku ustanovenú v , aby ústavný súd mohol

založiť svoju príslušnosť na konanie vo veci.

V poradí tretím podaním z 15. februára 1999 označeným ako „ústavná sťažnosť

– doplnenie podania zo dňa 4. 2. 1999 a zo dňa 10. 2. 1999 na začatie konania

o ústavnej sťažnosti o porušovaní základných práv a slobôd podľa čl. 130, ods. 3,

SR ( a nasl. ) rozhodnutím predsedu vlády

Slovenskej republiky z 8. decembra 1998 o amnestii uverejneným v Zbierke zákonov

pod číslom “ navrhovateľ sa označuje za sťažovateľa a rozširuje ďalej

okruh účastníkov o Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a predsedu vlády

Slovenskej republiky. Okrem toho upresňuje aj ústavnú sťažnosť podľa § 49 a nasl.

a žiada vydať nález tohto znenia:

„1. Rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998

o amnestii uverejneným v Zbierke boli porušené práva

a slobody sťažovateľa zakotvené:

- v ústavnom , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd, a to:

právo na slobodu, rovnosť v dôstojnosti i v právach, ktoré práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné podľa čl. 1 uvedeného

zákona,

právo na nedotknuteľnosť osoby podľa čl. 7 uvedeného zákona,

právo na to, že osobná sloboda je zaručená podľa čl. 8 uvedeného zákona,

právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany

dobrého mena a pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

podľa čl. 10 uvedeného zákona

- v , a to:

ústavné práva sťažovateľa uvedené v , ktoré

sú zakotvené v ústavnom ,

ústavné práva sťažovateľa na slobodu, rovnosť v dôstojnosti i v právach, ktoré

sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné v zmysle čl. 12 ods. 1

,

ústavné práva sťažovateľa na nedotknuteľnosť osoby v zmysle čl. 16 ods. 1

a ústavné právo na osobnú slobodu a s tým spojené ústavné práva v zmysle

, 2 a 4 .

2. Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998

o amnestii uverejnené v Zbierke sa zrušuje.“

V tomto podaní poukazuje na rozhodnutie predsedu vlády z 8. decembra 1998

ako na akt neprípustnej retroaktivity.

II.

Ústavný súd všetky tri podania navrhovateľa podľa formy i obsahu, a najmä

podľa petitu hodnotil ako ústavnú sťažnosť. Navrhovateľ podanie označil za ústavnú

sťažnosť a seba za sťažovateľa. Odvolával sa na a a nasl. zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona

č. (ďalej len „).

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným

rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy

a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva alebo slobody

občanov, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Na tomto

základe ústavný súd má právnu povinnosť zaoberať sa predovšetkým tým, či

sťažovateľom označení účastníci konania sú subjektmi, s ktorými uvažuje čl. 127

, a následne potom v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti podľa

preskúmať, či všetky podania spĺňajú podmienky

a majú náležitosti pre prijatie na ďalšie konanie pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1,

, 50 a ) Nesplnenie niektorej náležitosti ústavnej

sťažnosti má za následok odmietnutie ústavnej sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, prípadne podľa § 53 ods. 1 toho

istého zákona.

Ústavný súd zistil, že podanie (ústavná sťažnosť) sťažovateľa spĺňa podmienky

a má aj zákonom predpísané náležitosti k tomu, aby mohli byť predmetom konania

podľa

Všetky tri podania obsahovali označenie účastníkov konania, predmet konania,

príslušné články , ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa boli v jeho prípade zo strany

odporcov porušené. Navrhol aj dôkazy, ktoré by mali byť vykonané. Súčasťou

navrhnutých dôkazov boli doktrinálne názory uverejnené v Komentári k Ústave

Slovenskej republiky. Výklad práva podaný v právnej vede nemá záväzný význam pre

uplatnenie práva ani mu nemožno priznať povahu dôkazu. Napriek tomu, že

doktrinálny názor nemožno stotožniť s dôkazom, sťažovateľ uviedol aj ďalšie

skutočnosti, ktoré splnili podmienku zákona o navrhnutí dôkazov. Ústavná sťažnosť

obsahovala aj návrh na vydanie nálezu.

Ústavný súd preto tieto podania (ústavnú sťažnosť) podľa § 25 ods. 1 zákona

č. predbežne prerokoval.

Sťažovateľ označil za ústredné orgány štátnej správy okrem Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky aj vládu

Slovenskej republiky a osobitne predsedu vlády ako zastupujúceho prezidenta

Slovenskej republiky v niektorých jeho právomociach, v tomto prípade v rozhodovaní

o amnestii.

Predmetom konania o ústavnej sťažnosti sú iba rozhodnutia taxatívne určených

subjektov: a) ústredných orgánov štátnej správy, b) miestnych orgánov štátnej správy,

c) orgánov územnej samosprávy. zriaďuje prezidenta Slovenskej republiky ako

hlavu Slovenskej republiky (čl. 101 ods. 1). V prípade uplatnenia postupu podľa

čl. 105 ods. 1 dôjde k povereniu predsedu vlády Slovenskej republiky výkonom

právomoci prezidenta, ale nie k dočasnému prevedeniu právomocí hlavy štátu na

ústredný orgán štátnej správy. Ústrednými orgánmi štátnej správy sú len tie orgány,

ktoré taxatívne vymenováva. Tvrdenie sťažovateľa, že

rozhodnutie predsedu vlády povereného výkonom právomoci prezidenta republiky je

rozhodnutím vlády ako najvyššieho orgánu štátnej správy Slovenskej republiky, nemá

oporu ani v ústave, ani v , a preto ho ústavný súd nemohol

akceptovať.

„Vláda je najvyšším orgánom výkonnej moci“ (čl. 108). Moc výkonnú nie je

možné stotožňovať s ústrednými orgánmi štátnej správy. Vládu, a tým aj predsedu

vlády, ktorý je členom vlády s osobitnými právomocami, pokiaľ ide o jej právomoci,

vznik, zánik a vôbec jej práva a povinnosti či jej zodpovednosť, treba vidieť v právnej

základni, ktorú jej poskytuje ( a ). Naproti tomu podľa

sa ústredné a miestne orgány štátnej správy zriaďujú výlučne zákonom.

Ustanovenie o organizácii ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) vládu Slovenskej republiky nezaraďuje medzi ústredné orgány

štátnej správy Slovenskej republiky, ktoré sú zriaďované zákonom. Vládu Slovenskej

republiky nemožno považovať za ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky.

Z tohto ústavný súd odvodil právny názor, že ústavná sťažnosť v časti

smerujúcej proti vláde a predsedovi vlády Slovenskej republiky je zjavne

neopodstatnená.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky sú ústrednými orgánmi štátnej správy, a preto ich rozhodnutia by

mohli byť predmetom skúmania ústavného súdu podľa za predpokladu,

že by také rozhodnutia vydali a týkali by sa porušovania základných práv a slobôd,

o ktorých nerozhoduje iný súd. Ministerstvo spravodlivosti nijaké takéto rozhodnutie

nevydalo. Ak súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa, konal na základe zákona ako

nezávislý orgán, výlučne oprávnený konať vo veciach trestných podľa § 142 ods. 1

i podľa . Nijaký iný orgán, v danom prípade ministerstvo

spravodlivosti, nemá ani ústavnú, ani zákonnú právomoc vstupovať do konania

orgánov činných v trestnom konaní, prípadne ich nahradzovať. Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky má podľa zákona Slovenskej národnej rady

č. o štátnej správe súdov vytvárať súdom Slovenskej republiky

podmienky na riadny výkon súdnictva, najmä po stránke personálnej, organizačnej,

hospodárskej, finančnej a odbornej (§ 7 cit. zákona). Napokon treba uviesť, že

ministerstvo spravodlivosti nevydalo žiadne rozhodnutie, ktoré by malo spojitosť

s amnestiou.

To isté možno povedať aj o Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Ani tu

ministerstvo alebo minister vnútra nemôže zasahovať do činnosti procesne

samostatného vyšetrovateľa, ktorý je viazaný zákonmi a všeobecnými záväznými

právnymi predpismi a v rozsahu ustanovenom a pokynmi

prokurátora a súdu (

Z. z. o Policajnom zbore).

Zo strany sťažovateľa nebolo preukázané, že by niektorý z účastníkov

označených sťažovateľom bol vydal právoplatné rozhodnutie ako ústredný orgán

štátnej správy. Na tomto základe ústavný súd nemôže založiť svoju kompetenciu vo

veci konať, ako to predpokladá . Sťažovateľ v skutočnosti nepožiadal

o preskúmanie rozhodnutia, ktoré môže byť predmetom konania podľa .

Žiadal o preskúmanie právomoci prezidenta Slovenskej republiky zrušiť alebo zmeniť

udelenú amnestiu, ako aj o preskúmanie právomoci predsedu vlády Slovenskej

republiky zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky zrušiť alebo zmeniť

amnestiu, ak taká právomoc prislúcha prezidentovi Slovenskej republiky. Požiadavku

sťažovateľa nemožno stotožniť s konaním o kompetenčnom spore podľa čl. 126 ani

s konaním o výklad ústavného zákona podľa . Jednoznačne

nemožno určiť ani to, či sťažovateľ vôbec podal návrh na začatie konania, aké sa

predpokladá podľa . Táto otázka však nie je právne

významná pre konanie o sťažovateľovom návrhu, pretože je zrejmé, že fyzickej

osobe nepriznáva právo podať návrh na začatie konania o určenie právomoci štátneho

orgánu, ústavného činiteľa, orgánu územnej alebo záujmovej samosprávy či

kohokoľvek iného s právne významným postavením vo veciach verejného záujmu.

Z toho, čo už bolo uvedené, ústavný súd zhŕňa svoje stanoviská v právny názor,

že ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je právne opodstatnená, že ju treba odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa v znení neskorších

predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 1999

JUDr. Ján D r g o n e c

predseda senátu