Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 9/99
PDF · 115.97 KB
No categories available
I. ÚS 9/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
2. septembra 1999 zloženom z predsedu senátu sudcu JUDr. Tibora Šafárika a
členov senátu sudcov JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Richarda Rapanta prerokoval
prijatý podnet , bytom v , zastúpeného
advokátkou JUDr. Danou Podhradskou, Bratislava, Estónska 16, vo veci porušenia
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného súdu Bratislava
3 (teraz Okresného súdu Bratislava III) v súdnom konaní vedenom na tomto súde pod
sp. zn. 8 C 3/94 a takto
rozhodol:
Obvodný súd Bratislava 3 (teraz Okresný súd Bratislava III) svojím postupom
v súdnom konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 8 C 3/94 p o r u š i l
základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)
bolo 10. februára 1999 doručené podanie označené ako „sťažnosť
pre porušenie ľudských a občianskych práv“. Z jeho obsahu vyplynulo, že išlo o
podnet podaný podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ktorý smeroval proti postupu Obvodného súdu Bratislava 3 (teraz Okresnému súdu
Bratislava III), ktorý podľa neho spočíval v nečinnosti súdu v konaní vo veci 8 C
3/94. (ďalej len „navrhovateľ“) sa na označenom súde domáhal
žalobou proti BAZ, a.s., Bratislava, Bojnická 3, vyslovenia neplatnosti zrušenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe a náhrady mzdy, ktorá mu týmto vznikla.
V podnete ďalej uviedol, že napriek jeho viacerým urgenciám i sťažnostiam na
postup súdu adresovaných predsedovi konajúceho súdu 29. novembra 1996, 21. júla
1997 i 24. novembra 1998 nie je vec sp. zn. 8 C 3/94 doteraz rozhodnutá. Poukázal na
to, že súdny spor nie je zložitý, lebo žalovaná organizácia neplatnosť skončenia
pracovného pomeru uznala a súd koná už len o náhrade mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru.
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 9/99 z 3. marca 1999 prijal podnet
na konanie, lebo spĺňal náležitosti upravené v § 20 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“). Na výzvu ústavného súdu
navrhovateľ 21. apríla 1999 predložil kvalifikované splnomocnenie pre advokáta na
konanie pred ústavným súdom vo veci sp. zn. I. ÚS 9/99.
Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu
20. apríla 1999 k obsahu podnetu uviedol, že „je pravdou, že dosiaľ (dátum listu
9. 4. 1999) vo veci vyhlásený rozsudok nebol“, pritom poukázal na skutočnosť, že od
podania návrhu vo veci rozhodovali tri predsedníčky senátu a spolu nariadili 16
pojednávaní, posledné 21. 4. 1999. Z predchádzajúcich 15 pojednávaní bol senát
riadne obsadený len trikrát, preto väčšina pojednávaní bola odročená na neurčito.
Stalo sa tak pre „nedisciplinovanosť prísediacich ako členov senátu, resp. ich
neprítomnosť na pojednávaniach“, čo však, ako bolo ďalej uvedené, „účastníka
pochopiteľne nemusí zaujímať“. V závere vyjadrenia predseda Okresného súdu
Bratislava III zdôraznil, že práve problém neúčasti prísediacich výrazne ovplyvnil
záver pri posudzovaní otázky prieťahov v konaní aj o tejto pracovnoprávnej veci,
ktorá sa (ako všetky ostatné) prerokováva v senáte, ktorého členmi sú aj prísediaci.
Na výzvu ústavného súdu obaja účastníci konania písomne oznámili
ústavnému súdu, že na ústnom pojednávaní netrvajú. So zreteľom na zhodné
vyhlásenie účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 1 a 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
upustil od ústneho pojednávania a vo veci samej rozhodol bez účasti účastníkov
konania.
II.
Ústavný súd po vykonaní dokazovania obsahom spisu sp. zn. 8 C 3/94
Okresného súdu Bratislava III, ale aj listín predložených navrhovateľom a vyjadrenia
predsedu príslušného súdu konajúceho vo veci dospel k záveru, že podnetu treba
vyhovieť.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu.
V konaní o veci navrhovateľa vedenej na Obvodnom súde Bratislava 3 (teraz
Okresnom súde Bratislava III) táto právna neistota trvá už viac ako 5 rokov a je
nesporné, že je spôsobená postupom konajúceho súdu, ktorý nedokázal 12-krát
zabezpečiť kvalifikované zloženie senátu, čo napokon vyplýva aj z vyjadrenia
samotného súdu, hoci pojednávanie vytýčil a účastníkov naň pozval.
I keď konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné presne časovo ohraničiť,
rýchlosť a efektívnosť konania súdu je objektívne podmienená jednak charakterom
prejednávanej veci, celkovým postupom súdu, ale aj správaním sa účastníkov
konania.
Navrhovateľ ako účastník súdneho konania (žalobca) sa správal dostatočne
aktívne, zúčastňoval sa riadne všetkých pojednávaní a iba v jednom prípade sa na
predvolanie súdu nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil. Navrhovateľ (žalobca)
plne využil aj právne prostriedky ochrany svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, keď podľa § 17 ods. 1 a § 20 až 23 zákona č. 80/1992
Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)
podanými sťažnosťami poukazoval na nečinnosť súdu a na prieťahy v konaní súdu.
Išlo o sťažnosť z 27. novembra 1996, ktorú adresoval predsedovi „Obvodného
súdu Bratislava 3“ a dal ju na vedomie „Mestskému súdu v Bratislave“ i ministrovi
spravodlivosti Slovenskej republiky (doručená označeným subjektom 29. novembra
1996). Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave potvrdila jej prijatie listom z
2. decembra 1996 a uviedla v ňom, že požiadala predsedu Okresného súdu
Bratislava III, aby jej poslal rovnopis odpovede na sťažnosť. Rovnako vedúca
oddelenia pre styk s verejnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
potvrdila listom z 5. decembra 1996 prijatie sťažnosti navrhovateľa z 27. novembra
1996 a poučila ho okrem iného o tom, že ak by nebol spokojný s vyhovením sťažnosti
predsedom Okresného súdu Bratislava III, má právo požiadať predsedníčku
Krajského súdu v Bratislave o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného
súdu, i o tom, že táto sťažnosť sa spoplatňuje poplatkom 200,- Sk.
V odpovedi na sťažnosť navrhovateľa z 27. novembra (doručená 29. novembra
1996) predseda Okresného súdu Bratislava III uviedol, že ju považuje za čiastočne
odôvodnenú v období od 15. 1. 1996 do 10. 6. 1996. Tento nedostatok vytkol
konajúcej sudkyni a sťažovateľovi sa ospravedlnil za tento nedostatok. Ďalšie
nedostatočné konanie súdu je však podľa neho „výsledkom nedisciplinovanosti
účastníka konania, ale i prísediacich“. Sťažovateľovi oznámil, že vec bola pridelená
inej sudkyni.
V opakovanej sťažnosti navrhovateľa adresovanej predsedníčke Krajského
súdu v Bratislave z 21. júla 1997 (v ten istý deň aj doručenej) uviedol, že za 6
mesiacov od pridelenia veci ani novoustanovená predsedníčka senátu nekonala. Preto
naliehavo žiadal o „urgentné vybavenie“ jeho právnej veci, a to aj z toho dôvodu, že
sám odporca uznal neplatnosť skončenia jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe a
ide už len o rozhodnutie týkajúce sa náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru. Túto sťažnosť dal tiež na vedomie Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (toto potvrdilo prijatie listom z 23. 7. 1997 a poukázalo na
poučenie, ktoré obsahoval jeho list z 5. decembra 1996). Odpoveď Krajského súdu v
Bratislave z 18. 9. 1997 na žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom
Okresného súdu Bratislava III obsahovala vyjadrenie, že je „čiastočne opodstatnená“,
a za nedostatky spojené s neprítomnosťou prísediacich na ôsmich vytýčených
pojednávaniach sa predsedníčka tohoto súdu ospravedlnila a prisľúbila, že vec bude
sledovať.
Okresný súd Bratislava III na sťažnosť navrhovateľa z 21. júla 1997, ktorá mu
bola postúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, odpovedal listom
jeho podpredsedníčky z 25. septembra 1997, ktorá mu zdôvodňovala, že k prieťahom
došlo v súvislosti s odovzdaním jeho veci iným sudcom z objektívnych dôvodov, a za
vzniknuté prieťahy sa mu opäť ospravedlnil. Osobne podanou sťažnosťou z
24. novembra 1998 na Okresnom súde Bratislava III sa navrhovateľ sťažoval na
odročenie pojednávania pre neúplnosť senátu a neúčasť svedka zo strany odporcu;
odporučil súdu, aby svedka predviedol políciou. Sťažnosť rovnakého obsahu
adresoval aj Krajskému súdu v Bratislave, naviac s nasledovným upozornením: „V
prípade, že ani po piatich rokoch nebude spor ukončený, oznamujem Vám, že budem
nútený sa obrátiť na Ústavný súd so sťažnosťou pre porušenie mojich ľudských a
občianskych práv“.
V odpovedi na túto sťažnosť podpredseda Okresného súdu Bratislava III
v závere uviedol, že ju považuje za neodôvodnenú, lebo neúčasť prísediacich nevie
predseda senátu nijako napraviť, pokiaľ „ráno zistí, že prísediaci nie sú prítomní,
resp. ak sa ospravedlnili deň predtým“.
Za tohto stavu je čas od podania návrhu na okresný súd do dňa rozhodnutia
ústavného súdu časovo neadekvátny náročnosti skutkovej a právnej problematiky
prejednávanej veci, najmä keď odporca nezákonnosť rozviazania pracovného pomeru
v skúšobnej dobe uznal a žalobca teda podľa petitu žaloby žiadal vyriešiť už iba
výšku náhrady ušlej mzdy.
Pri určení kritérií pre postup súdu „bez zbytočných prieťahov“ v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy podľa názoru ústavného súdu - ako to vyplýva z jeho viacerých
rozhodnutí i z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva - argumenty,
poukazujúce na nedostatok personálu alebo problémy administratívneho charakteru
nie sú dostatočným zdôvodnením nerešpektovania požiadavky „primeranej doby“.
Napokon v tomto zmysle situáciu správne zhodnotil aj predseda Okresného súdu
Bratislava III vo svojom vyjadrení k obsahu podnetu na začatie konania, keď uviedol,
že účastníka konania nemôžu zaujímať vnútroorganizačné problémy procesného
súdu, akým v konkrétnom prípade bola nedisciplinovanosť prísediacich, spočívajúca
v neúčasti na ústnom pojednávaní senátu.
Z uvedených dôvodov rozhodol senát ústavného súdu tak, ako je to uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 1999
JUDr. Tibor Šafárik
predseda senátu