Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 51/99
PDF · 126.35 KB
No categories available
I. ÚS 51/99
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej vo veci
podnetu štátneho príslušníka Sýrie, t. č. bytom
zastúpeného advokátom JUDr. Bohumírom Bláhom, Bratislava,
Bajkalská 25, týkajúceho sa porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
7 Sž 90/98 na svojom neverejnom zasadnutí 27. októbra 1999 takto
rozhodol:
Právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7 Sž 90/98
p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) bolo
9. augusta 1999 doručené podanie (ďalej len „navrhovateľ“),
štátneho príslušníka Sýrie, t. č. bytom zastúpeného
advokátom JUDr. Bohumírom Bláhom, Bratislava, Bajkalská 25, označené ako:
„Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky pre
porušenie práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a v časti III čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“. Ústavný súd SR podnet
navrhovateľa predbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané
náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konaní pred Ústavným súdom SR“) a že nie sú žiadne dôvody na jeho odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona 2. septembra 1999 rozhodol o jeho prijatí na
konanie.
Navrhovateľ vo svojom podnete o. i. uviedol: „I. Dňa 17. 3. 1999 bol právnemu
zástupcovi žalobcu JUDr. Milanovi Hrbekovi doručený rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 7 Sž 90/98 zo dňa 28. 01. 1999. Týmto rozsudkom súd zamietol
žalobu proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 4. 6. 1998 č. PPZ-
350-1/OHCP-C-98. V rozsudku je uvedené, že súd vyhlásil rozsudok verejne dňa
28. 1. 1999.
II. Dňa 11. 1. 1999 bolo právnemu zástupcovi JUDr.
M. Hrbekovi doručené upovedomenie o tom, že dňa 28. 1. 1999 o 9.50 hod. v budove
Najvyššieho súdu SR v Bratislave bude po neverejnom pojednávaní verejne vyhlásený
rozsudok.
III. JUDr. Milan Hrbek sa nemohol v uvedenom termíne zúčastniť na
pojednávaní, a preto za týmto účelom splnomocnil advokáta JUDr. Bohumíra Bláhu,
ktorý vyrozumel o termíne konania verejného vyhlásenia rozsudku pána
, a obaja sa na uvedený termín dostavili pred budovu Najvyššieho súdu SR
na Župnom námestí č. 13 v Bratislave s tým, že sa zúčastnia tohoto konania. Do
budovy sme sa však nedostali, nakoľko nám v tom zabránili členovia Policajného
zboru a upozornili nás, aby sme sa vzdialili od budovy, preto že bolo nahlásené
neznámou osobou, že v budove je umiestnená bomba. Žiadal som aspoň o to, aby som
mohol s niektorým kompetentným pracovníkom hovoriť o tom, ako bolo rozhodnuté
o vytýčených pojednávaniach v tejto budove, na čo mi odvetil, že v budove sa teraz
zdržiavať nikto nesmie až do overenia pravdivosti nahlásenej informácie, resp.
nájdenia a eliminovania výbušniny. Asi po 20 minútach rozhovoru s klientom
neďaleko budovy, do ktorej nevstupovala ani nevychádzala žiadna civilná osoba, sme
obaja odišli a ja som na druhý deň informoval právneho zástupcu JUDr. Hrbeka o tom,
že verejné vyhlásenie rozsudku sa kvôli uvedenej skutočnosti nekonalo. Od uvedeného
dňa Advokátska kancelária Čerňejová, Hrbek nedostala žiadne upovedomenie, resp.
predvolanie v predmetnej veci, a teda bol dôvodný predpoklad, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky vytýči náhradný termín. Doručenie rozsudku, kde sa uvádza, že
bol verejne vyhlásený dňa 28. 1. 1999, bolo neočakávané a žalobca je presvedčený
o tom, že spôsobom, ktorým bol poškodený na svojich ústavných právach.
...Do podania žaloby o preskúmanie rozhodnutia sa v konaní pred správnymi
orgánmi o pobyte konalo len neverejne. Preto žalobca v nádeji,
že sa bude môcť konečne vyjadriť verejne a pred nezávislým orgánom, túto žalobu na
správny súd podal. O to väčšie bolo jeho sklamanie, keď nemohol verejne a pred
nezávislým súdom, za prítomnosti tlmočníka, teda v súlade s čl. 48 ods. 2, čl. 47 ods. 4
Ústavy sa k veci vyjadriť, a naviac bol zbavený práva verejného vyhlásenia rozsudku,
čo je podľa môjho názoru v rozpore s čl. 142 ods. 3 Ústavy.
Z dôvodu, že súd nevyhlásil rozsudok verejne, tak ako to v rozsudku nesprávne
uvádza, bol poškodený na svojich základných právach.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkových
protokolov bol uverejnený oznámením č. 209/1992 Zb. Federálneho ministerstva
zahraničných vecí.
Slovenská republika notifikovala sukcesiu Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach schválených Valným zhromaždením OSN v roku
1966 oznámením MZV 53/1993 Z. z.
Tým, že súd nezabezpečil konanie v súlade s ústavou, v dôsledku čoho bol
žalobca, ako aj jeho právny zástupca zbavený možnosti zúčastniť sa pri verejnom
vyhlásením rozsudku, porušil ústavnosť v konaní pred ním, spočívajúce v porušení
základného práva účastníka konania, jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa časti III článku 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky. Nález II. ÚS 47/96 č. 16/97.
Aj keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje ústne
pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania (pretože ustanovenie
§ 250f o. s. p. to umožňuje), rozsudok sa musí vyhlasovať verejne. To predpokladá aj
povinnosť všeobecného súdu o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania. Iný
postup všeobecného súdu zakladá porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré
spočíva v porušení základného práva účastníka konania vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 ods. 1 časti III
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3
V. Vzhľadom na tieto skutočnosti, keď podnet spĺňa náležitosti upravené v § 20
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. a nie sú dôvody na
odmietnutie podnetu v zmysle § 24 tohoto zákona, žiadam Ústavný súd Slovenskej
republiky, aby uznesením o tomto podnete rozhodol:
Podnet prijíma na ďalšie konanie.
a v náleze o prijatom podnete rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím konaním vo veci vedenej pod
spisovou značkou 7 Sž 90/98 porušil základné právo čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v časti III čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky tým, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. 1. 1999 nebol vyhlásený verejne.“
Na podporu tvrdení obsiahnutých v podnete právny zástupca navrhovateľa
zaslal 18. augusta 1999 Ústavnému súdu SR informáciu Ministerstva spravodlivosti
SR č. 107/1999 z 10. augusta 1999, z ktorej podľa jeho názoru vyplýva dôkaz
neuskutočnenia verejného vyhlásenia rozsudku, resp. porušenie práva navrhovateľa na
verejné vyhlásenie rozsudku 28. januára 1999. Podľa zaslanej informácie: „1. Dňa
28. 1. 1999 o 8.45 hod. zatelefonoval neznámy páchateľ na telefónnu ústredňu MS SR,
že o pol jedenástej vybuchne bomba. Následne bola táto skutočnosť nahlásená
Policajnému zboru a bola začatá evakuácia budovy. Budova bola uzatvorená
a prehľadaná príslušníkmi Policajného zboru. Uzavretie budovy bolo zrušené cca
o 13.00 hod.
2. Uznesením zo dňa 24. 9. 1999 bola vec trestného činu šírenia poplašnej
správy vyšetrovateľom uložená“.
V súlade s § 29 ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR sa Ústavný
súd SR 2. septembra 1999 obrátil na Najvyšší súd SR (za účasti ktorého konanie
o podnete navrhovateľa prebieha) so žiadosťou o písomné vyjadrenie sa k prijatému
podnetu navrhovateľa. Odpoveď predsedu Najvyššieho súdu SR zo 6. septembra 1999
(Sekr 359/99) sa však netýkala predmetu konania o podnete navrhovateľa. Za účelom
overenia dôvodnosti tvrdenia uvedeného v podnete navrhovateľa sa preto Ústavný súd
SR 22. septembra 1999 obrátil (v súlade s § 31 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným
súdom SR) na vedúceho súdnej správy Najvyššieho súdu SR so žiadosťou o pomoc pri
obstaraní podkladov na rozhodnutie Ústavného súdu SR. V odpovedi na túto žiadosť
vedúci súdnej správy Najvyššieho súdu SR 27. septembra 1999 uviedol: „Na Vaše
dožiadanie z 22. septembra 1999 čís. I. ÚS 51/99 oznamujeme nasledovné:
V pôsobnosti súdnej správy boli prešetrené Vami signalizované okolnosti vo
veci sp. zn. 7 Sž 90/98. Dňa 28. januára 1999 bola signalizovaná v budove na Župnom
námestí č. 13 „Akcia bomba“ o 10.10 hod. Akcia bomba je zahrnutá do plánu
krátkodobej okamžitej evakuácie sudcov a zamestnancov Najvyššieho súdu SR
z miesta ohrozenia.
V tento deň sa pojednávalo do 10.10 hod. v súlade s časovým harmonogramom
pojednávaní senátu 7 Sž v pojednávacej miestnosti čís. P5. Potom boli pojednávania
prerušené a účastníkom, ktorí mali upovedomenie na vyhlásenie rozsudku na tento
deň, bolo oznámené, aby vyčkali, že rozhodnutia budú vyhlásené po ukončení
„poplachu“.
Senát 7 Sž vyhlasoval rozhodnutia až do vyhlásenia „Akcie bomba“, t. j. do
10.10 hod. Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal termín na vyhlásenie rozsudku
o 9.50 hod., mohol sa pojednávania zúčastniť, ako aj vyhlásenia rozsudku v určenú
hodinu“.
II.
Z písomných vyjadrení Ministerstva spravodlivosti SR z 10. augusta 1999
a vedúceho súdnej správy Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 1999 Ústavný súd SR
zistil, že napriek tomu, že 28. januára 1999 bola v budove Najvyššieho súdu SR na
Župnom námestí 13 v Bratislave telefonicky ohlásená bomba (v dôsledku čoho sa
uskutočnila aj evakuácia jeho sudcov a zamestnancov), podľa vyjadrenia vedúceho
súdnej správy Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 1999: „V tento deň sa
pojednávalo do 10.10 hod. v súlade s časovým harmonogramom pojednávaní senátu
7 Sž v pojednávacej miestnosti čís. P5. Potom boli pojednávania prerušené
a účastníkom, ktorí mali upovedomenie na vyhlásenie rozsudku na tento deň, bolo
oznámené, aby vyčkali, že rozhodnutia budú vyhlásené po ukončení „poplachu“. Senát
7 Sž vyhlasoval rozhodnutia až do vyhlásenia „Akcie bomba“, t. j. do 10.10 hod.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal termín na vyhlásenie rozsudku o 9.50 hod., mohol
sa pojednávania zúčastniť, ako aj vyhlásenia rozsudku v určenú hodinu“.
Z uvedeného vyjadrenia vedúceho súdnej správy Najvyššieho súdu SR
vyplynulo, že 28. januára 1999 o 9.50 h sa uskutočnilo verejné vyhlásenie rozsudku
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7 Sž 90/98, ktoré bolo navrhovateľovi a jeho
právnemu zástupcovi oznámené 5. januára 1999. Z uvedeného dôvodu preto
navrhovateľ nebol poškodený vo svojich právach tým, že Najvyšší súd SR
„nezabezpečil konanie v súlade s ústavou“, resp. „z dôvodu, že súd nevyhlásil
rozsudok verejne“, ako to uviedol vo svojom podnete Ústavnému súdu SR z 5. augusta
1999.
Z tohto dôvodu Ústavný súd SR nevyhovel jeho žiadosti o vydanie nálezu
o porušení jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako ani práva zaručeného v časti III čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 142 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku toho, že rozsudok Najvyššieho súdu SR vo
veci sp. zn. 7 Sž 90/98 nebol 28. januára 1999 vyhlásený verejne.
Vzhľadom na tento petit podnetu navrhovateľa bolo nad rámec konania
Ústavného súdu SR o ňom (a preto aj bez právneho významu), aby Ústavný súd SR
skúmal, či, v akom rozsahu, akým spôsobom a ktorý orgán usmerňoval, resp.
reguloval účasť verejnosti na vyhlasovaní rozsudkov Najvyššieho súdu SR 28. januára
1999 v dopoludňajších hodinách, keďže tieto úlohy nevykonával samotný Najvyšší
súd SR, ale iný orgán od neho odlišný (Policajný zbor).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 1999
JUDr. Tibor Š a f á r i k
predseda senátu