Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 53/97
PDF · 134.83 KB
No categories available
I. ÚS 53/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Tibora Šafárika a členov senátu JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Richarda
Rapanta prerokoval 27. októbra 1999 bez ústneho pojednávania prijatý podnet
Istrochemu, a. s., Bratislava, Nobelova 34, zastúpeného JUDr. Petrom Arendackým,
advokátom, Bratislava, Legionárska 4, vo veci porušenia základného práva právnickej
osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods.
1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a
slobôd, postupom v konaní Mestského súdu v Bratislave (teraz Krajského súdu
v Bratislave) vedenom pod sp. zn. 19 Cob 478/96 a jeho uznesením č. k. 19 Cob
478/96-19 zo 17. októbra 1996 a takto
rozhodol:
Podnet akciovej spoločnosti Istrochem v Bratislave, Nobelova 34,
z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Podnetom doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej
len „ústavný súd“) domáhal sa Istrochem, a. s., Bratislava (ďalej len „navrhovateľ“)
začatia konania na tomto súde a vydania rozhodnutia o porušení jeho základného
práva na súdnu ochranu. K porušeniu tohto práva malo dôjsť konaním Mestského súdu
v Bratislave (teraz Krajského súdu v Bratislave; odporca), ktorý ako odvolací súd
neprejednal jeho odvolanie v medziach odvolacieho návrhu, a preto žiadal uznesenie
krajského súdu č. k. 19 Cob 478/96-19 zo 17. októbra zrušiť.
Ústavný súd podnet navrhovateľa po jeho predbežnom prerokovaní prijal na
konanie, lebo spĺňal náležitosti podnetu upravené v zákone Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 38/1993 Z. z.“), tým začalo konanie vo veci samej.
Navrhovateľ i odporca sa písomne vyjadrili, že na ústnom konaní o podnete
netrvajú. Keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie
veci, prejednal ústavný súd podnet navrhovateľa bez tohto pojednávania.
Ústavný súd pri rozhodovaní o podnete vychádzal zo skutkového stavu
zisteného z obsahu podnetu, z vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave, zo súdneho
spisu sp. zn. 19 Cob 478/96 a z písomností predložených účastníkmi.
Navrhovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu videl v tom,
že odvolací súd sa nezaoberal všetkými jeho námietkami uvedenými v odvolaní proti
uzneseniu Obvodného súdu Bratislava 3 č. k. Ro 61/96-10 zo 7. marca 1996, ktorým
bola navrhovateľovi (v konaní pred všeobecným súdom žalovaný) uložená poplatková
povinnosť za podanie odporu v obchodných veciach. V odvolaní sa domáhal, aby
odvolací súd „preskúmal rozhodnutie z toho hľadiska, že podľa zákona sa súdne
poplatky vyberajú iba za konanie a úkony súdov, čo odpor proti platobnému rozkazu
nie je, a za konanie súdu na prvom stupni od jeho začiatku až do konca bol už súdny
poplatok zaplatený“. Ďalej žiadal, aby odvolací súd preskúmal súlad odvolaním
napadnutého rozhodnutia s ustanoveniami o súdnych poplatkoch pojednávajúcimi o
vzniku poplatkovej povinnosti“. Žiadal tiež, aby odvolací súd „preskúmal
prvostupňové rozhodnutie z toho hľadiska, že ukladá poplatkovú povinnosť niekomu,
koho zákon neuvádza ako poplatníka“.
Odvolací súd sa v uznesení č. k. 19 Cob 478/96-19 zo 17. októbra 1996 podľa
tvrdenia navrhovateľa „vysporiadal iba s otázkou vzniku poplatkovej povinnosti a
vyriešil otázku, kto je v tomto prípade poplatníkom“. Bol toho názoru, že odvolací súd
„nevenoval pozornosť očividne úmyselne“ rozporu prvostupňového rozhodnutia
s ustanovením § 1 zákona o súdnych poplatkoch, pretože v opačnom prípade by mu
bránilo vysloviť, že „poplatníkom je ten, kto takýto úkon robí, t. j. odporca, ktorý
podáva odpor“. S ohľadom na uvedené navrhovateľ konštatoval, že ak odvolací súd
neprejednal jeho vec v medziach, v ktorých sa ako odvolateľ domáhal preskúmania
rozhodnutia, neposkytol tým jeho právu ochranu v takom rozsahu, v akom mu mala
byť poskytnutá podľa ustanovenia § 212 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“).
Neposkytnutie právnej ochrany v rozsahu, v akom jej poskytnutie predpokladá
zákon, videl navrhovateľ aj v nedostatku právomoci označeného súdu vo veci
zaplatenia súdneho poplatku za odpor konať. V tomto smere uviedol, že ak krajský súd
„vo svojom rozhodnutí vyslovil, že poplatníkom je ten, kto urobí poplatkový úkon,
mal zo zákona prihliadnuť tiež na to, že podľa ust. § 12 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch, nemá súd právomoc vo veci súdneho poplatku za odpor konať,
pretože nie je oprávnený urobiť (vykonať) poplatkový úkon, t. j. podať odpor proti
platobnému rozkazu, a ani takýto úkon neurobil, a že nedostatok právomoci je takým
nedostatkom podmienky konania, ktorý bráni tomu, aby konanie prebehlo“.
V postupe odvolacieho súdu navrhovateľ videl porušenie ustanovenia § 212
ods. 1 OSP a v súvislosti s porušením tohto zákonného ustanovenia aj porušenie jeho
ústavného práva na súdnu ochranu upravenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a tiež v čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“).
V prejednávanej veci išlo teda o posúdenie, či konaním a rozhodnutím bývalého
Obvodného súdu Bratislava 3 vo veci vyrubenia súdneho poplatku za podanie odporu
vedenej pod sp. zn. Ro 61/96 a najmä či konaním a rozhodnutím odvolacieho súdu,
t. j. Krajského súdu v Bratislave, proti označenému rozhodnutiu prvostupňového súdu
na krajskom súde vedenom pod sp. zn. 19 Cob 478/96 bolo a či nebolo porušené
ustanovenie § 212 ods. 2 OSP, teda či v dôsledku porušenia zákona (OSP) došlo,
prípadne nedošlo aj k porušeniu ústavného práva navrhovateľa na súdnu ochranu
podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a rovnako aj čl. 36 ods. 1 Listiny.
Z priloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že bývalý Obvodný súd
Bratislava 3 ako súd prvého stupňa uznesením č. k. Ro 61/96-10 zo 7. marca 1996
vyzval žalovaného (Istrochem, a. s., Bratislava; v konaní pred ústavným súdom
navrhovateľ), aby v lehote 5 dní od doručenia uznesenia zaplatil v kolkoch súdny
poplatok za odpor v sume 200,- Sk.
Proti uvedenému uzneseniu podal žalovaný (v konaní pred ústavným súdom
navrhovateľ) odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť v podstate z dôvodov, že
a) za poplatkový úkon nemožno považovať podanie odporu proti platobnému
rozkazu,
b) súdny poplatok zaplatený navrhovateľom bol zaplatený za celé konanie pred
súdom prvého stupňa, nemal byť preto zaplatený aj za podaný odpor,
c) uznesenie je v rozpore s ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch upravujúcimi
vznik poplatkovej povinnosti,
d) poplatková povinnosť bola uložená subjektu, ktorý ju podľa zákona o súdnych
poplatkoch nemá.
Nedostatok právomoci súdov na konanie a rozhodovanie o súdnych poplatkoch
navrhovateľ vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa nenamietal.
Mestský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. 19 Cob 478/96 zo
17. októbra 1996 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že podľa ustanovenia § 2 ods. 1
písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu tohto
zákona (poznámka č. 7 k položke č. 1), poplatníkom je navrhovateľ poplatkového
úkonu. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo
žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona). Poplatková povinnosť za podaný
odpor vyplýva z poznámky č. 7 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov a
z logického výkladu textu uvedených ustanovení vyplýva, že poplatková povinnosť
vzniká vykonaním úkonu, ktorý podlieha poplatkovej povinnosti (podaním odporu), a
poplatníkom je ten, kto takýto úkon robí, t. j. odporca (žalovaný), ktorý podáva odpor.
Ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie podané
nebolo.
Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení k podnetu navrhovateľa ďalej
uviedol, že „vzhľadom na obsah odvolania proti uzneseniu bývalého Obvodného súdu
Bratislava 3 zo dňa 7. marca 1996 č. k. Ro 61/96-10 a obsah uznesenia bývalého
Mestského súdu v Bratislave zo dňa 17. októbra 1996 číslo konania 19 Cob 478/96-19
nezhľadali sme žiadne porušenie ustanovenia § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, nakoľko odvolací súd vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal
preskúmania rozhodnutia, prejednal a s námietkami v odvolaní uvedenými sa
vysporiadal“. Ďalej konštatoval, že „ak mal navrhovateľ (v pôvodnom konaní
odvolateľ) za to, že toto rozhodnutie je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné
(s ktorým tvrdením sa však nemožno stotožniť), išlo by o procesnú vadu vo vzťahu
k rozhodnutiu súdu, nie vo vzťahu k účastníkom konania. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia je napr. dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa
§ 221 písm. c) OSP, ale nie je porušením práva na súdnu ochranu v zmysle § 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, či porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky“. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa neoprávneného uloženia
poplatkovej povinnosti za podaný odpor uviedol, že súhlasí s názorom vyjadreným
v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4 Obo 22/94 z 31.
januára 1994 uverejnenom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 97 roč. 1997 a v uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 18/95 z 11. apríla 1995, podľa ktorých povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odpor podaný proti platobnému rozkazu v obchodných veciach má
ten subjekt, ktorý odpor podal.
Krajský súd ďalej uviedol, že ak sa navrhovateľ domnieval, že tento súd nemal
právomoc konať a rozhodovať vo veci súdneho poplatku za podanie odporu proti
platobnému rozkazu v obchodných veciach, mal proti jeho uzneseniu podať dovolanie
podľa § 237 písm. a) OSP.
S ohľadom na uvedené dôvody navrhoval Krajský súd v Bratislave podnet
Istrochemu, a. s., Bratislava ako nedôvodný zamietnuť.
II.
Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie
o súdnej ochrane vykonávajú (čl. 46 ústavy v spojitosti s čl. 51 ústavy). Základné
právo na súdnu ochranu účastníka konania nespočíva teda len v práve domáhať sa
súdnej ochrany; ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu,
dostať. Procesnoprávny rámec konania všeobecných súdov je vymedzený najmä
ústavnoprocesnými princípmi riadneho a spravodlivého procesu upravenými v čl. 46
až 50 ústavy. Tieto princípy sú obsahovo naplnené základnými právami účastníkov
konania a im zodpovedajúcimi povinnosťami súdov konajúcich o veci, ktoré upravuje
zákon. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom, je
vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1
ústavy. Z citovaného ustanovenia i z čl. 144 ústavy je zrejmé, že ochranu základným
právam (slobodám) poskytujú predovšetkým všeobecné súdy. Ústavný súd súdnu
ochranu v konaní o podnete poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv
účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom,
Trestným poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody
upravených ústavou (ústavným zákonom) alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11
Navrhovateľ vo svojom podnete namietal, že Krajský súd v Bratislave
uznesením č. k. 19 Cob 478/96-19 zo 17. októbra 1996 porušil jeho právo na súdnu
ochranu, pretože nepreskúmal odvolanie, ktoré podal proti uzneseniu Obvodného súdu
Bratislava 3 (teraz Okresného súdu Bratislava III - ďalej len toto označenie) č. k. Ro
61/96-10 zo 7. marca 1996 o uložení poplatkovej povinnosti za podaný odpor tak, ako
to ustanovuje § 212 ods. 1 OSP, t. j. v medziach, v ktorých sa domáhal jeho
preskúmania.
Vychádzajúc z obsahu citovaného ustanovenia OSP v spojení s § 205 ods. 1
OSP medze prejednania odvolania, v ktorých sa odvolateľ domáha preskúmania
rozhodnutia, zvýrazňujú dispozičnú zásadu účastníkov konania. Týmto názorom súd
nie je viazaný, iba ak ide o prípady uvedené v § 212 písm. a) až d) OSP. Odvolateľ je
povinný v odvolaní uviesť odvolací návrh, ktorý kvalitatívne spočíva v tom, že v ňom
uvedie, čoho sa odvolaním domáha. Môže to byť len zmena napadnutého rozhodnutia
alebo jeho zrušenie.
Navrhovateľ sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia. Keďže odvolací
súd napadnuté rozhodnutie potvrdil, navrhovateľ nemal úspech v odvolacom konaní
a neúspech v konaní, nemožno považovať za porušenie jeho základného práva
uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podnet ako nedôvodný zamietol.
V časti, ktorou sa domáhal navrhovateľ zrušenia rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave č. k. 19 Cob 478/96-19 zo 17. októbra 1996, ústavný súd podnet rovnako
zamietol, pričom nepovažuje za účelné opätovne uvádzať svoje argumenty právneho
záveru týkajúceho sa riešenia problematiky návrhu na zrušenie rozhodnutia
všeobecného súdu. Nedostatok svojej príslušnosti zrušovať rozhodnutia podrobne
zdôvodnil ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach, v ktorých bol navrhovateľ
účastníkom konania a odporcom všeobecné súdy, preto poukazuje na svoje
rozhodnutie sp. zn. I ÚS 51/97 z 3. marca 1999 s tým, že na právnych záveroch
v tomto rozhodnutí uvedených v celom rozsahu trvá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 1999