Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 797/00
PDF · 102.18 KB
No categories available
II. ÚS 797/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí
senátu 24. októbra 2000 predbežne prerokoval podnet ,
vo veci porušenia základných práv upravených v čl. 39
ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd samostatne alebo v ich vzájomnom spojení, ako
aj vo veci porušenia vyššie uvedených práv v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Podnet na začatie konania o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
2. augusta 2000 doručené podanie ,
(ďalej len „navrhovateľka“), označené ako „Podnet na začatie konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky“, zastúpenej advokátom JUDr. Robertom Ficom, CSc., bytom Bratislava,
H. Meličkovej 13, ktorým žiada, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyhlásil,
„že
Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona z 22. júna 2000 o zvýšení
dôchodkov v roku 2000, o úprave dôchodkov priznaných v roku 2001 a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia porušila práva
podnecovateľky zaručené v článku 39 ods. 1, článku 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a v článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach samostatne alebo
v ich vzájomnom spojení, ako aj vyššie uvedené práva v spojení s článkom 13 ods. 4
Svoju požiadavku navrhovateľka argumentovala tým, že Národná rada
Slovenskej republiky 22. júna 2000 schválila zákon o zvýšení dôchodkov v roku
2000, o úprave dôchodkov priznaných v roku 2001 a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, na základe ktorého sa zvýšili starobné dôchodky celkovo o 10 %. Toto
zvýšenie dôchodkov, aj keď realizované schváleným zákonom a v súlade so
zákonom č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní dôchodkov v znení neskorších predpisov,
nezabezpečuje podľa navrhovateľky dosiahnuteľnosť a realizáciu práva na primerané
hmotné zabezpečenie v starobe, ktoré zaručuje ústava v čl. 39 ods. 1, pričom sa toto
právo súčasne stretáva s právom na rešpektovanie súkromného života a ľudskej
dôstojnosti zaručeným v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a najmä čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, či už samostatne alebo v spojení; súčasne
dochádza k porušeniu týchto práv v spojení s článkom 13 ods. 4 ústavy.
Primeranosť hmotného zabezpečenia, rešpektovanie súkromného života
a zachovanie ľudskej dôstojnosti garantovaných ústavou a aj Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd bez ustanovenia zákonných garancií
kvantitatívnej úrovne zvýšenia dôchodkov je tým limitom, ktorý by mal byť pre
zákonodarcu rozhodujúci pri zvyšovaní dôchodkov.
Navrhovateľka vychádzala z toho, že hmotné zabezpečenie v starobe je
súčasne základnou podmienkou organizácie súkromného života, ktorý nemožno
realizovať bez primeraného hmotného zabezpečenia v starobe, a má teda dopad aj
na súkromný život a ľudskú dôstojnosť. Je toho názoru, že zvyšovanie dôchodkov
realizované k 1. augustu 2000 nerešpektuje spravodlivú rovnováhu medzi verejným
a súkromným záujmom; odmietanie zvýšiť dôchodky v takom rozsahu, aby sa
zachovala reálna úroveň dôchodkov a aby sa rešpektovali základné práva občana
upravené v čl. 39 ods. 1 a 19 ods. 1 a 2 ústavy len z ekonomických dôvodov, nie je
v súlade so sledovaným verejným záujmom v tejto oblasti. Túto situáciu dokladuje
navrhovateľka aj niektorými kvantitatívnymi ukazovateľmi – oficiálnymi údajmi
Štatistického úradu Slovenskej republiky, podľa ktorých napr. spotrebiteľské ceny
v priemere narástli u dôchodcov od júla 1999 do marca 2000 o 17,3 %.
Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhovateľka sa rozhodla obrátiť na ústavný
súd so svojím podnetom, v ktorom žiada vysloviť porušenie jej základných práv už
vyššie uvedeným petitom.
II.
Podľa čl. 130 ods. 3 ústavy je ústavný súd nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby
namietajú porušenie svojich základných práv, ak o ich ochrane nerozhoduje iný
orgán (súd). Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či sú
splnené náležitosti ustanovené v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ako aj to, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom
prerokovaní, je aj to, či nejde o zjavne neopodstatnený podnet.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 96/93, I. ÚS 23/99 až
I. ÚS 29/99) ústavný súd pri posudzovaní otázky zjavnej neopodstatnenosti podnetu
zisťuje, či prekážkou prijatia podnetu nie je ústavná a zákonná úprava jednotlivých
typov konaní pred ústavným súdom (čl. 125 – 129, čl.130 ods. 3 ústavy a § 37 až 74
zákona o ústavnom súde). Každé z týchto konaní pred ústavným súdom sa
vyznačuje tým, že ho možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh
oprávnených subjektov. Preto žiadne z týchto konaní nemôže tvoriť súčasť iného
druhu konania pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedenej ústavnej a zákonnej
úpravy za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane
podnetov fyzických a právnických osôb) možno považovať len tie, o ktorých je možné
konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom
ako v samostatnom konaní. Ústavný súd potvrdil túto skutočnosť, keď v konaní
o podnete (I. ÚS 96/93) konštatoval: „Konanie o podnete fyzických alebo právnických
osôb nemožno začať a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak takémuto
konaniu musí predchádzať konanie pred ústavným súdom podľa druhej hlavy tretej
časti zákona č. 38/1993 Z. z., pričom navrhovateľ nemá procesnú legitimáciu na
začatie takéhoto konania“.
Navrhovateľka sa síce domáhala konania o podnete (na čo je ako fyzická
osoba procesne legitimovaná), avšak predmetom tohto konania nemôže byť otázka,
ktorú žiadala v tomto konaní od ústavného súdu riešiť. Ústavný súd totiž nemôže
v konaní o podnete rozhodnúť, že Národná rada Slovenskej republiky porušila právo
navrhovateľky priznané čl. 39 ods. 1, čl.19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd samostatne alebo ich vzájomným
spojením, ako aj vyššie uvedené práva v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy prijatím
zákona z 22. júna 2000 o zvýšení dôchodkov v roku 2000 o úprave dôchodkov
priznaných v roku 2001 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti
sociálneho zabezpečenia, nakoľko k záveru o porušení vyššie uvedených článkov
ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spôsobom vyššie
uvedeným označeným zákonom – zákonom č. 233/2000 Z. z. by ústavný súd mohol
dospieť len v konaní podľa čl. 125 písm. a) ústavy o súlade tohto zákona s ústavou
a až v závislosti od výsledku takéhoto konania by mohol vysloviť porušenie
základných práv navrhovateľky podľa čl. 39 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na toto konanie je však
podľa čl. 131 ústavy príslušné plénum ústavného súdu a možno ho začať len na
návrh procesne legitimovaných subjektov uvedených v § 18 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
Nakoľko navrhovateľka vo svojom podnete požadovala také konanie, ktoré
ústavný súd nebol oprávnený uskutočniť, bolo potrebné jej podnet po predbežnom
prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2000