Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 27/2014
PDF · 180.61 KB
No categories available
PL. ÚS 27/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2014
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza
predbežne prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Zámožíkom, PhD., Hlavná 31, Trnava, na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 32, § 33
a § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 183/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,
a súlade § 167 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
s čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. októbra 2014
doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovatelia“ alebo „skupina 30 poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 32, § 33 a § 46f
zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o starobnom dôchodkovom sporení“) v znení zákona č. 183/2014
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony, a o súlade § 167 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s čl. 12 ods. 2
a čl. 20 ods. 1 ústavy. Prílohou návrhu je písomné splnomocnenie navrhovateľov pre
advokáta JUDr. Jozefa Zámožíka, PhD., na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
opatrené ich podpismi (návrh na začatie konania je síce opatrený podpismi 34 poslancov,
avšak splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom je opatrené podpismi
30 poslancov).
Navrhovatelia uviedli, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná
rada“) na svojej 35. schôdzi schválila vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
o starobnom dôchodkovom sporení. Schválený zákon bol uverejnený v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod č. 183/2014 Z. z. (ďalej len „zákon č. 183/2014 Z. z.“) a nanovo
zadefinoval tri rôzne spôsoby výplaty starobného dôchodku a predčasného starobného
dôchodku, a to: (i) doživotný dôchodok, (ii) dočasný dôchodok a (iii) programový výber.
Zákon č. 183/2014 Z. z. nadobudol účinnosť od 1. júla 2014, resp. niektoré jeho ustanovenia
nadobudnú účinnosť od 1. januára 2015. Spoločne s namietanými ustanoveniami zákona
o starobnom dôchodkovom sporení je podľa názoru navrhovateľov potrebné posúdiť aj
protiústavnosť inštitútu rezervného garančného fondu podľa § 167 zákona o sociálnom
poistení.
Navrhovatelia vo vzťahu k namietanému nesúladu § 32 zákona o starobnom
dôchodkovom sporení s označenými článkami ústavy uviedli, že pokiaľ „je na rozhodnutí
poistiteľa (ktorý stanovuje najnižšiu sumu, ktorú je ochotný vyplácať), či bude sporiteľ
poberať starobný dôchodok formou doživotného dôchodku“, uvedený stav „je možné
považovať za znevýhodňujúci (diskriminačný), a to na základe jeho iného postavenia
v systéme starobného dôchodkového sporenia v ktorom je sporiteľovi prostredníctvom
certifikátu, čiže elektronického potvrdenia o sume zodpovedajúcej aktuálnej hodnote
osobného dôchodkového účtu sporiteľa v eurách ku dňu odpísania dôchodkových jednotiek
z osobného dôchodkového účtu sporiteľa určené, či má nárok na výplatu starobného
dôchodku formou doživotného dôchodku alebo nie. Skupina nízkopríjmových sporiteľov
týmto nastavením podmienok vyplácania doživotného dôchodku tak stratí možnosť získať
nasporené peniaze práve touto formou výplaty starobného dôchodku.“. Uvedená právna
úprava je podľa navrhovateľov v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože je obmedzujúca
a diskriminačná k značnej časti sporiteľov. Jediná prípustná forma diskriminácie je možná
len vtedy, ak je dostatočne odôvodnená verejnými hodnotami a ak pri stanovení práv
a povinností skupine osôb zákonodarca nepostupoval so zjavnou svojvôľou. V prípade
obmedzenia prístupu nízkopríjmových sporiteľov k výplate starobného dôchodku formou
doživotného dôchodku takéto obmedzovanie nie je dostatočne odôvodnené.
Z ustanovenia § 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení, ktorý upravuje aj
dedenie nevyplatených nasporených úspor sporiteľa, podľa názoru navrhovateľov vyplýva
aj rozpor s čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže uvedené ustanovenie ustanovuje, že pokiaľ „sporiteľ
splní podmienky na výplatu starobného dôchodku formou doživotného dôchodku, uzavrie
s poisťovateľom zmluvu o poistení dôchodku a následne zomrie po siedmych rokoch
(84 mesiacov) od začatia poberania mesačnej výplaty dôchodku, tak zvyšné nasporené
úspory presahujúce sumu 84 mesačných súm doživotného dôchodku sa nestávajú
predmetom dedenia podľa Občianskeho zákonníka a ani nie sú poukázané oprávnenej
osobe v zmysle § 40a zákona o starobnom dôchodkovom sporení“. Predmetom dedenia sa
stávajú tieto sumy len vtedy, ak sporiteľ zomrie pred tým, ako mu bude vyplatených 84
mesačných súm doživotného dôchodku (obdobie 7 rokov).
Podľa navrhovateľov by predmetom dedenia mala byť „Aktuálna hodnota osobného
dôchodkového účtu zomretého sporiteľa, a to ku dňu smrti sporiteľa starobného dôchodku,
ak sporiteľ v zmluve neurčil inú oprávnenú osobu, ktorej majú byť po jeho smrti vyplatené
v celej zostávajúcej výške (tohto názoru je pritom aj dostupná právna literatúra, ktorá má
za to, že aktuálna hodnota osobného dôchodkového účtu zomretého sporiteľa ku dňu smrti
je predmetom dedenia)“. Pre porovnanie navrhovatelia poukázali na znenie zákona
o starobnom dôchodkovom sporení pred nadobudnutím platnosti zákona č. 183/2014 Z. z.,
v zmysle ktorého sa za predmet dedenia považoval aktuálny zostatok účtu ku dňu smrti
sporiteľa. Novozavedenou úpravou dedenia podľa navrhovateľov hrozí, že ústavou zaručené
právo dediť podľa čl. 20 ods. 1 ústavy bude dedičovi upreté.
Ustanovenie § 32 zákona o starobnom dôchodkovom sporení podľa názoru
navrhovateľov „pri voľbe výplaty starobného dôchodku formou doživotného dôchodku núti
sporiteľa uzavrieť so životnou poisťovňou písomnú zmluvu o poistení dôchodku, ktorej
súčasťou je aj samostatná a podľa navrhovateľov protiústavná úprava dedenia, ktorá sa
obmedzuje na 84 mesačných súm dôchodkového sporenia, pričom z oficiálnych štatistík
jednoznačne vyplýva, že drvivá väčšina sporiteľov sa dožije viac ako 84 mesiacov
na dôchodku (t. j. 7 rokov života), čím stráca produkt obmedzeného resp. limitovaného
dedenia takmer úplne svoje opodstatnenie. Takýto mechanizmus zavedený zákonom
č. 183/2014 Z. z. obmedzuje sporiteľa na prístup k svojmu majetku ešte za života a po jeho
smrti obmedzuje aj jeho dedičov v práve na dedenie tohto majetku.“.
Navrhovatelia tiež uviedli, že ustanovením § 33 zákona o starobnom dôchodkovom
sporení sa zavádza úplne nový inštitút dočasného dôchodku, v zmysle ktorého je táto forma
výplaty starobného dôchodku vyplácaná poistiteľom iba počas doby dohodnutej v zmluve
o poistení. Z uvedeného súčasne vyplýva, že ak sporiteľ zomrie počas dohodnutej doby
vyplácania starobného dôchodku, nevyplatená časť nasporenej sumy z tzv. II. piliera nie je
predmetom dedenia a ani nedochádza k jej výplate oprávnenej osobe určenej v zmluve
o poistení dôchodku tak, ako to je v prípade doživotného starobného dôchodku. Zostatok
nasporených prostriedkov sa stáva príjmom poisťovateľa (životnej poisťovne).
Navrhovatelia sú toho názoru, že takéto obmedzenie dedenia je v rozpore s čl. 20 ods. 1
Navrhovatelia ďalej poukazujú na protiústavnosť samotnej zmluvy o poistení
dôchodku upravenej v § 46f zákona o starobnom dôchodkovom sporení, ktorú bude
uzatvárať poistiteľ (životná poisťovňa) a poistený (sporiteľ) pre účely vyplácania
starobného dôchodku formou doživotného dôchodku alebo dočasného dôchodku.
Z uvedeného ustanovenia podľa navrhovateľov vyplýva, že v prípade, ak sporiteľ splní
podmienky pre výber formy výplaty starobného dôchodku a rozhodne sa pre jednu z týchto
foriem, má povinnosť uzatvoriť so životnou poisťovňou zmluvu o poistení dôchodku.
Uvedená povinnosť sa vzťahuje aj na „sporiteľov, ktorým nevznikol pôvodne nárok
na výplatu starobného dôchodku formou dočasného dôchodku, ale požiadali Sociálnu
poisťovňu o výplatu starobného dôchodku formou dočasného dôchodku (keďže každá
poisťovňa je schopná vyplácať starobný dôchodok z II. piliera aspoň v minimálnej sume,
ktorú si určí a zaeviduje do ponukového systému v zmysle ust. § 46e ods. 8 zákona
č. 43/2004 Z. z.). Tento mechanizmus, ale nie je možné uplatniť pri doživotnom dôchodku,
keďže pri výplate doživotného dôchodku nie je stanovená zákonná možnosť sporiteľa
požiadať o túto formu výplaty starobného dôchodku v prípade, ak poistiteľ oznámi v deň
vydania certifikátu cez ponukový systém, že ponuku doživotného starobného dôchodku
alebo doživotného predčasného starobného dôchodku nevyhotoví z dôvodu, že suma
uvedená v certifikáte nepostačuje ani na výplatu (i) doživotného starobného dôchodku alebo
doživotného predčasného starobného dôchodku aspoň v minimálnej sume, ktorú určí
poisťovateľ a zaeviduje do ponukového systému v zmysle § 46e ods. 8 zákona č. 43/2004
Z. z. alebo (ii) doživotného predčasného starobného dôchodku v sume potrebnej na splnenie
podmienky podľa § 31 písm. b) zákona č. 43/2004 Z. z. [§ 46 ods. 1 písm. b) zákona
č. 43/2004 Z. z.].
Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporiteľ, ktorý nespĺňa podmienky na výplatu
starobného dôchodku formou doživotného dôchodku nemá možnosť dohodnúť vyplácanie
starobného dôchodku formou doživotného dôchodku, aj keď v prípade nesplnenia
podmienok na výplatu starobného dôchodku formou dočasného dôchodku (§ 33 ods. 3
zákona č. 43/2004 Z. z.) a nesplnenia podmienok na výplatu starobného dôchodku formou
programového výberu (§ 33a ods. 3 zákona č. 43/2004 Z. z.) zákon túto možnosť pripúšťa.“.
Uvedené obmedzenie možnosti sporiteľov dohodnúť si vyplácanie starobného
dôchodku formou doživotného dôchodku aj bez splnenia podmienok jeho výplaty
vyplývajúce z § 32 v spojitosti s § 33 ods. 3 a § 33a ods. 3 zákona o starobnom
dôchodkovom sporení je podľa názoru navrhovateľov diskriminačné a protiústavné, pretože
je v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy.
Navrhovatelia v súvislosti s povinnosťou uzatvoriť zmluvu o poistení dôchodku
poukazujú aj na z nej vyplývajúce oprávnenie životných poisťovní požadovať úhradu
jednorazového poistného za poistenie rizika dlhovekosti a smrti poisteného pri doživotnom
dôchodku alebo za poistenie rizika dožitia pri dočasnom dôchodku z prostriedkov sporiteľa,
čo je v neprospech sporiteľa. Podľa názoru navrhovateľov poisťovateľ nie je «oprávnený
požadovať poistné za pokrytie rizika dožitia, nakoľko nejde v tomto prípade o náhodnú
a nepredvídateľnú udalosť (rozdiel je poistenie dlhovekosti, ktoré zabezpečuje sporiteľovi,
ktorý sa dožije „viac ako predpokladá poisťovňa“ neustále až do smrti výplatu starobného
dôchodku). V prípade dočasného dôchodku však navrhovatelia považujú súčasnú právnu
úpravu (po nadobudnutí účinnosti zákona č. 183/2014 Z. z.) za protiústavnú, nakoľko
poistník je povinný platiť poistné za to, že sa dožije určitý vymedzený vopred dohodnutý čas
(5, 7 alebo 10 rokov), pričom ak sa nedožije celého tohto výplatného obdobia, zvyšná suma
sa stáva príjmom poistiteľa.».
Vylúčenie možnosti dedenia nasporených nevyplatených súm odvedených do tzv.
II. piliera v prípade uzavretia zmluvy o poistení dôchodku, na základe ktorej sa vypláca
dočasný dôchodok alebo obmedzenie ich prevodu oprávnenej osobe určenej v zmluve
o poistení dôchodku vyplývajúce z ustanovení § 46f zákona o starobnom dôchodkovom
sporení, je preto podľa navrhovateľov v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy.
Navrhovatelia súčasne namietajú aj protiústavnosť právnej úpravy rezervného fondu
solidarity upraveného v § 167 zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného ustanovenia, ako
aj z ustanovenia § 121 zákona o starobnom dôchodkovom sporení, na ktoré sa § 167 ods. 1
zákona o starobnom dôchodkovom sporení odvoláva, vyplýva, že odvod sporiteľov do tzv.
I. piliera vo výške 4,75 % z vymeriavacieho základu (sadzba poistného do rezervného
fondu) je podľa názoru navrhovateľov potrebné posudzovať ako odvod, ktorý by mal byť
súčasťou poistného na starobné poistenie a mal by mať vplyv na výšku dôchodkových
dávok poskytovaných z tzv. I. piliera. Napriek tomu tento odvod nie je zohľadňovaný
pri výpočte výšky dôchodkovej dávky konkrétneho sporiteľa, ale je použitý na úhradu
dávok, na ktorých úhradu nie je dostatok finančných prostriedkov v príslušnom základnom
fonde a na úhradu škody spôsobenej dôchodkovou správcovskou spoločnosťou
a depozitárom, hoci tieto by mali byť hradené zo štátneho rozpočtu. Navrhovatelia vyslovili
názor, v zmysle ktorého nie je udržateľné, aby sa „sporitelia povinne skladali Sociálnej
poisťovni na úhradu nedostatku finančných prostriedkov spôsobených zlým hospodárením“
alebo uhrádzali škody, ktoré spôsobili svojimi nezákonnými rozhodnutiami a postupmi
dôchodkové správcovské spoločnosti. Navrhovatelia sa preto domnievajú, že právna úprava
rezervného fondu uvedená v § 167 zákona o starobnom dôchodkovom sporení je v rozpore
s právom vlastniť majetok zaručeným čl. 20 ods. 1 ústavy.
Navrhovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Ustanovenia § 32, § 33 a § 46f zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom
sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 183/2014 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony a ustanovenie § 167 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov nie sú v súlade s ustanoveniami článku 12 ods. 2 a článku 20 ods. 1
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd začne konanie ak návrh podá najmenej pätina poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až písm. f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať
a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa
namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,
prípadne v jednotlivom ustanovení,
b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie
alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým
napadnutý predpis nie je v súlade.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh
skupiny 30 poslancov a dospel k názoru, že návrh spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37
ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za ktorých ústavný súd môže
vec prerokovať a rozhodnúť o nej. Na základe týchto skutočností ústavný súd rozhodol
o prijatí návrhu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2014