Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 30/2015
PDF · 417.1 KB
No categories available
II. ÚS 30/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou
Mgr. Monikou Dunčákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 D 1003/2007 a jeho uznesením z 12. septembra 2013 a postupom Krajského
súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoD 1/2014 a jeho uznesením z 21. januára
2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Monikou Dunčákovou,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 D 1003/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného
súdu“) a jeho uznesením z 12. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 CoD 1/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu “) a jeho uznesením
z 21. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom
na konanie o novoobjavenom majetku po poručiteľovi
(ďalej len „poručiteľ“) podľa § 175x ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) doručenom okresnému súdu 27. júna 2007 domáhal dodatočného prejednania
„nehnuteľností katastrálneho územia Liptovská Kokava“ bližšie špecifikovaných
v samotnom návrhu. Úkonmi súdnej komisárky v predmetnom konaní bola 26. júla 2007
v súlade s § 38 ods. 1 OSP poverená notárka (ďalej len
„súdna komisárka“). Okresný súd v priebehu dedičského konania uznesením č. k.
6 D 1003/2007 72 z 29. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
9 CoD 24/2011 102 z 26. júla 2012 ustálil predmet novoobjaveného majetku poručiteľa
a určil jeho hodnotu. Súdna komisárka následne vo veci nariadila pojednávanie na 28. máj
2013, na ktorom dedičia navrhli uzavrieť medzi sebou dohodu o prerozdelení nehnuteľného
majetku. Sťažovateľ s navrhovanou dohodou vyslovil nesúhlas v písomnom podaní
z 12. júna 2013, v ktorom ako dôvod uviedol skutočnosť, že do dedičstva po poručiteľovi
neboli zahrnuté aj ďalšie nehnuteľnosti z katastrálnych území Liptovská Kokava, Pribylina
a Jamník. Okresný súd uznesením o dedičstve č. k. 6 D 1003/2007 142 z 12. septembra
2013 určil v súlade s § 175o OSP všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstva v sume
154,80 € a podľa § 174q ods. 1 písm. d) OSP potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom
podľa veľkosti dedičských podielov. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu
vyplýva, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine po poručiteľovi boli zistení:
„1/ ..., syn v podiele 1/8 iny, dedičia po ňom podľa osvedčenia
o dedičstve... sú:
1a/ ...
1b/ ...
1c/ ...“ (sťažovateľ, pozn.).
Na základe odvolania sťažovateľa bolo uznesenie okresného súdu
č. k. 6 D 1003/2007 142 z 12. septembra 2013 ako vecne správne potvrdené uznesením
krajského súdu č. k. 5 CoD 1/2014 181 z 21. januára 2014.
Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje okrem § 460
Občianskeho zákonníka «odkaz na žiadne iné ustanovenie zákona, o ktoré oprel Krajský
súd v Žiline svoj vyslovený právny názor, že mŕtvy ml. môže dediť a že žijúci
sťažovateľ nie je dedič, ale len právny nástupca dediča
ml. a z akého dôvodu považuje výhradu vo výroku o trovách konania, citujem:
„že pokiaľ trovy notárky už boli medzičasom zaplatené do pokladne notárskeho úradu,
týmto je ich povinnosť voči notárke považovaná za splnenú“ za zákonný. Ďalej absentuje
v odôvodnení napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline poukaz na konkrétne
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého Krajský súd v Žiline
považoval oznámenie Správy katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 9.4.2013 za záväzné, aj keď
bol v konaní preukázaný opak a absentuje v odôvodnení napadnutého uznesenia poukaz
na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého dospel
Krajský súd v Žiline k právnemu názoru, že ide o konanie o určenie, že vec patrí
do dedičstva po zomrelom .».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 5 CoD/1/2014... /o návrhu na konanie
o novoobjavenom majetku zo dňa 27. 6. 2007 po poručiteľovi ...
vedenom na návrh navrhovateľa... a v prvostupňovom konaní vedenom v tejto veci
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 D/1003/2007 porušené bolo.
2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 5 CoD/1/2014... zo dňa
21. 01. 2014 a uznesenie Okresnom súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. 6 D/1003/2007
zo dňa 12. 09. 2013 a vec vracia Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie
vo výške 5.000, EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Žiline a Okresný súd
Liptovský Mikuláš povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi do 60 dni
od doručenia tohto nálezu.
4. Krajský súd v Žiline a Okresný súd Liptovský Mikuláš sú povinní zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania
vo výške, ktorá bude vyčíslená v konaní.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6
D 1003/2007 a jeho uznesenie č. k. 6 D 1003/2007 142 z 12. septembra 2013, ktorým
okresný súd určil v súlade s § 175o OSP všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstva
po poručiteľovi v sume 154,80 € a podľa § 174q ods. 1 písm. d) OSP potvrdil nadobudnutie
dedičstva dedičom podľa veľkosti dedičských podielov.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku využil svoje právo podať proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým uznesením
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej
moci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS
288/05).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu a ani posudzovať jeho skutkové zistenia v predmetnej veci. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií
vyvoditeľných z ústavných noriem a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to
nie je jeho úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu
aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie krajského
súdu so zámerom dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných
pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť
konformitu záverov napadnutého uznesenia s ústavou a dohovorom.
V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného hľadiska
neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ uplatnil v sťažnosti dve zásadné námietky, ktoré tvoria základ pre jeho
záver o tom, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne a svojvoľné. Sťažovateľ
v prvom rade namieta, že krajský súd neodôvodnil, prečo „mŕtvy ml. môže
dediť a že žijúci sťažovateľ nie je dedič, ale len právny nástupca
dediča ml.“ (ďalej len „prvá námietka“). Sťažovateľ tiež namieta rozsah
dedičstva ustálený súdmi po poručiteľovi, argumentujúc, že vo vzťahu k ďalším
nehnuteľnostiam, ktoré mali byť podľa jeho názoru predmetom dedičstva, krajský súd
neuviedol „konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého
dospel... k právnemu záveru, že ide o konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva
po zomrelom “ (ďalej len „druhá námietka“).
Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:
„... podľa ust. § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou
poručiteľa a dedičským rozhodnutím sa iba deklaruje stav, ktorý nastal zo zákona a ktorý už
reálne (právne) existuje. Dedič zo zákona ml.,... zomrelý 7. 5. 2004 sa dožil
smrti poručiteľa st., ktorý zomrel 9. 1. 1978. Dedičským rozhodnutím
potom správne nadobudol ml. svoj zákonný dedičský podiel s tým, že
zdedený majetok bol vydaný do dedičstva po ňom. Dedičia ml. nezískali
jeho smrťou aj jeho dedičské postavenie. Stali sa iba jeho procesnými nástupcami, a preto
ani nemôžu priamo nadobúdať dedičstvo v dedičskom konaní po st.“
Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný citovaný právny názor
krajského súdu, podľa ktorého je smrť poručiteľa tou skutočnosťou, s ktorou zákon spája
prechod práv a povinností, ktoré sú predmetom dedičstva. Napadnuté uznesenie okresného
súdu, ktorým tento podľa § 175o OSP potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom, je preto len
deklaratórne (nie konštitutívne) rozhodnutie toho, čo už nastalo smrťou poručiteľa. Za týchto
okolností nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady proti záveru krajského súdu, podľa
ktorého ml. (ktorý sa dožil smrti poručiteľa) sa stal dedičom poručiteľa zo
zákona ku dňu jeho smrti, čo zároveň vylučuje, aby sťažovateľ (ako procesný nástupca
ml.) priamo nadobudol dedičstvo v dedičskom konaní po poručiteľovi.
V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení
uviedol:
„... pokiaľ odvolatelia namietajú rozsah dedičstva, ich tvrdenie o existencii ďalšieho
majetku, ktorý označujú v odvolaní bolo v dedičskom konaní vyvrátené oznámením Správy
katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 9. 4. 2013. Preto odvolací súd nemohol prisvedčiť
argumentom odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolanie, keď ich výhrady považuje
za bezpredmetné...“
Ústavný súd v súvislosti pri posudzovaní druhej námietky sťažovateľa poukazuje
na právny názor uplatňovaný v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a zdôrazňuje, že tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dáva do pozornosti relevantnú časť napadnutého
uznesenia okresného súdu, v ktorom sa tento k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa
rozsahu dedičstva po poručiteľovi (ďalšieho majetku patriaceho podľa tvrdenia sťažovateľa
do dedičstva, pozn.) vyjadril takto:
„... súd konštatuje, že tento celý majetok je podľa písomnej správy zo dňa 9. 4. 2013
katastrálneho orgánu – Správy katastra Liptovský Mikuláš (č. l. 107) prededený alebo
prevedený na iné osoby. K týmto nehnuteľnostiam aktuálne nemá poručiteľ vlastnícke
právo. Navyše tento rozsah majetku ani ostatní dedičia nežiadali zaradiť do dedičstva
vzhľadom na tento zistený skutkový stav. Pokiaľ dedičia a
zastávajú opačný názor, potom súd podľa § 175k ods. 3 O. s. p. konštatuje
existenciu sporu v časti týchto do dedičstva nezaradených aktív čo znamená, že súd
v dedičskom nesporovom konaní sa len obmedzuje na toto konštatovanie a pri výpočte
čistého majetku na tieto aktíva neprihliada. Takáto skutočnosť však nebráni nespokojným
dedičom, aby sa domáhali svojho práva mimo dedičského konania podaním žaloby
na príslušnom okresnom súde v zmysle § 175y ods. 1 O. s. p.“
Aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že krajský súd
sa v napadnutom uznesení v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou (ne)zahrnutia ďalšieho majetku do aktív
dedičstva, a to z dôvodu ich spornosti. Vzhľadom na uvedené je preto ústavne
akceptovateľný aj právny záver vo veci konajúcich súdov, podľa ktorého s prihliadnutím
na § 175y ods. 1 OSP sa sťažovateľ (ak bude aj naďalej názoru, že ním uvádzané
nehnuteľnosti patria do aktív dedičstva po poručiteľovi) môže v sporovom konaní domáhať
svojho práva a riešiť otázku zahrnutia aktív do majetku v sporovom konaní.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietaného porušenia ním označených práv podľa ústavy a dohovoru postupom krajského
súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015