Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 30/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou

Mgr. Monikou Dunčákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. septembra 2013 a postupom Krajského

súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. januára

2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Monikou Dunčákovou,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného

súdu“) a jeho uznesením z 12. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu “) a jeho uznesením

z 21. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom

na konanie o novoobjavenom majetku po poručiteľovi

(ďalej len „poručiteľ“) podľa (ďalej

aj „OSP“) doručenom okresnému súdu 27. júna 2007 domáhal dodatočného prejednania

„nehnuteľností katastrálneho územia Liptovská Kokava“ bližšie špecifikovaných

v samotnom návrhu. Úkonmi súdnej komisárky v predmetnom konaní bola 26. júla 2007

v súlade s poverená notárka (ďalej len

„súdna komisárka“). Okresný súd v priebehu dedičského konania uznesením č. k.

z 29. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

102 z 26. júla 2012 ustálil predmet novoobjaveného majetku poručiteľa

a určil jeho hodnotu. Súdna komisárka následne vo veci nariadila pojednávanie na 28. máj

2013, na ktorom dedičia navrhli uzavrieť medzi sebou dohodu o prerozdelení nehnuteľného

majetku. Sťažovateľ s navrhovanou dohodou vyslovil nesúhlas v písomnom podaní

z 12. júna 2013, v ktorom ako dôvod uviedol skutočnosť, že do dedičstva po poručiteľovi

neboli zahrnuté aj ďalšie nehnuteľnosti z katastrálnych území Liptovská Kokava, Pribylina

a Jamník. Okresný súd uznesením o dedičstve č. k. z 12. septembra

2013 určil v súlade s všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstva v sume

154,80 € a podľa potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom

podľa veľkosti dedičských podielov. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

vyplýva, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine po poručiteľovi boli zistení:

„1/ ..., syn v podiele 1/8 iny, dedičia po ňom podľa osvedčenia

o dedičstve... sú:

1a/ ...

1b/ ...

1c/ ...“ (sťažovateľ, pozn.).

Na základe odvolania sťažovateľa bolo uznesenie okresného súdu

č. k. z 12. septembra 2013 ako vecne správne potvrdené uznesením

krajského súdu č. k. 181 z 21. januára 2014.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje okrem § 460

«odkaz na žiadne iné ustanovenie zákona, o ktoré oprel Krajský

súd v Žiline svoj vyslovený právny názor, že mŕtvy ml. môže dediť a že žijúci

sťažovateľ nie je dedič, ale len právny nástupca dediča

ml. a z akého dôvodu považuje výhradu vo výroku o trovách konania, citujem:

„že pokiaľ trovy notárky už boli medzičasom zaplatené do pokladne notárskeho úradu,

týmto je ich povinnosť voči notárke považovaná za splnenú“ za zákonný. Ďalej absentuje

v odôvodnení napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline poukaz na konkrétne

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého Krajský súd v Žiline

považoval oznámenie Správy katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 9.4.2013 za záväzné, aj keď

bol v konaní preukázaný opak a absentuje v odôvodnení napadnutého uznesenia poukaz

na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého dospel

Krajský súd v Žiline k právnemu názoru, že ide o konanie o určenie, že vec patrí

do dedičstva po zomrelom .».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. ... /o návrhu na konanie

o novoobjavenom majetku zo dňa 27. 6. 2007 po poručiteľovi ...

vedenom na návrh navrhovateľa... a v prvostupňovom konaní vedenom v tejto veci

na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. ... zo dňa

21. 01. 2014 a uznesenie Okresnom súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn.

zo dňa 12. 09. 2013 a vec vracia Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000, EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Žiline a Okresný súd

Liptovský Mikuláš povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi do 60 dni

od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline a Okresný súd Liptovský Mikuláš sú povinní zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania

vo výške, ktorá bude vyčíslená v konaní.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6

D 1003/2007 a jeho uznesenie č. k. z 12. septembra 2013, ktorým

okresný súd určil v súlade s všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstva

po poručiteľovi v sume 154,80 € a podľa potvrdil nadobudnutie

dedičstva dedičom podľa veľkosti dedičských podielov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými

ustanoveniami využil svoje právo podať proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej

moci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , , IV. ÚS

288/05).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu a ani posudzovať jeho skutkové zistenia v predmetnej veci. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií

vyvoditeľných z ústavných noriem a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to

nie je jeho úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu

aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie krajského

súdu so zámerom dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť

konformitu záverov napadnutého uznesenia s a dohovorom.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného hľadiska

neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ uplatnil v sťažnosti dve zásadné námietky, ktoré tvoria základ pre jeho

záver o tom, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne a svojvoľné. Sťažovateľ

v prvom rade namieta, že krajský súd neodôvodnil, prečo „mŕtvy ml. môže

dediť a že žijúci sťažovateľ nie je dedič, ale len právny nástupca

dediča ml.“ (ďalej len „prvá námietka“). Sťažovateľ tiež namieta rozsah

dedičstva ustálený súdmi po poručiteľovi, argumentujúc, že vo vzťahu k ďalším

nehnuteľnostiam, ktoré mali byť podľa jeho názoru predmetom dedičstva, krajský súd

neuviedol „konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého

dospel... k právnemu záveru, že ide o konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva

po zomrelom “ (ďalej len „druhá námietka“).

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„... podľa ust. sa dedičstvo nadobúda smrťou

poručiteľa a dedičským rozhodnutím sa iba deklaruje stav, ktorý nastal zo zákona a ktorý už

reálne (právne) existuje. Dedič zo zákona ml.,... zomrelý 7. 5. 2004 sa dožil

smrti poručiteľa st., ktorý zomrel 9. 1. 1978. Dedičským rozhodnutím

potom správne nadobudol ml. svoj zákonný dedičský podiel s tým, že

zdedený majetok bol vydaný do dedičstva po ňom. Dedičia ml. nezískali

jeho smrťou aj jeho dedičské postavenie. Stali sa iba jeho procesnými nástupcami, a preto

ani nemôžu priamo nadobúdať dedičstvo v dedičskom konaní po st.“

Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný citovaný právny názor

krajského súdu, podľa ktorého je smrť poručiteľa tou skutočnosťou, s ktorou zákon spája

prechod práv a povinností, ktoré sú predmetom dedičstva. Napadnuté uznesenie okresného

súdu, ktorým tento podľa potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom, je preto len

deklaratórne (nie konštitutívne) rozhodnutie toho, čo už nastalo smrťou poručiteľa. Za týchto

okolností nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady proti záveru krajského súdu, podľa

ktorého ml. (ktorý sa dožil smrti poručiteľa) sa stal dedičom poručiteľa zo

zákona ku dňu jeho smrti, čo zároveň vylučuje, aby sťažovateľ (ako procesný nástupca

ml.) priamo nadobudol dedičstvo v dedičskom konaní po poručiteľovi.

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení

uviedol:

„... pokiaľ odvolatelia namietajú rozsah dedičstva, ich tvrdenie o existencii ďalšieho

majetku, ktorý označujú v odvolaní bolo v dedičskom konaní vyvrátené oznámením Správy

katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 9. 4. 2013. Preto odvolací súd nemohol prisvedčiť

argumentom odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolanie, keď ich výhrady považuje

za bezpredmetné...“

Ústavný súd v súvislosti pri posudzovaní druhej námietky sťažovateľa poukazuje

na právny názor uplatňovaný v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, , ), a zdôrazňuje, že tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dáva do pozornosti relevantnú časť napadnutého

uznesenia okresného súdu, v ktorom sa tento k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa

rozsahu dedičstva po poručiteľovi (ďalšieho majetku patriaceho podľa tvrdenia sťažovateľa

do dedičstva, pozn.) vyjadril takto:

„... súd konštatuje, že tento celý majetok je podľa písomnej správy zo dňa 9. 4. 2013

katastrálneho orgánu – Správy katastra Liptovský Mikuláš (č. l. 107) prededený alebo

prevedený na iné osoby. K týmto nehnuteľnostiam aktuálne nemá poručiteľ vlastnícke

právo. Navyše tento rozsah majetku ani ostatní dedičia nežiadali zaradiť do dedičstva

vzhľadom na tento zistený skutkový stav. Pokiaľ dedičia a

zastávajú opačný názor, potom súd podľa konštatuje

existenciu sporu v časti týchto do dedičstva nezaradených aktív čo znamená, že súd

v dedičskom nesporovom konaní sa len obmedzuje na toto konštatovanie a pri výpočte

čistého majetku na tieto aktíva neprihliada. Takáto skutočnosť však nebráni nespokojným

dedičom, aby sa domáhali svojho práva mimo dedičského konania podaním žaloby

na príslušnom okresnom súde v zmysle “

Aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

sa v napadnutom uznesení v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou (ne)zahrnutia ďalšieho majetku do aktív

dedičstva, a to z dôvodu ich spornosti. Vzhľadom na uvedené je preto ústavne

akceptovateľný aj právny záver vo veci konajúcich súdov, podľa ktorého s prihliadnutím

na sa sťažovateľ (ak bude aj naďalej názoru, že ním uvádzané

nehnuteľnosti patria do aktív dedičstva po poručiteľovi) môže v sporovom konaní domáhať

svojho práva a riešiť otázku zahrnutia aktív do majetku v sporovom konaní.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia ním označených práv podľa a dohovoru postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015