Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 33/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Mrázovský & partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Jána Mrázovského, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , 2 a 5, a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 9. októbra

2014, ako aj uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. z 26. septembra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2014 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mrázovský &

partners, s. r. o., Mariánske námestie 2, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Jána Mrázovského, ktorou namieta porušenie základných práv podľa

, 2 a 5, a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 9. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“), ako aj uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 26. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný, pričom

jeho trestná vec sa nachádza v štádiu po podaní obžaloby, pričom v nej v čase podania

sťažnosti už prebiehalo hlavné pojednávanie. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn.

.

Na hlavnom pojednávaní konanom 5. septembra 2014 sťažovateľ podal žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú ústne odôvodnil do zápisnice z hlavného

pojednávania.

Podstata odôvodnenia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu spočíva

v tom, že podľa jeho presvedčenia o jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu nerozhodoval zákonný sudca (okresný súd o nej rozhodol 17. júla 2014 tak, že ju

zamietol, pozn.), keďže v tom čase nebolo ešte právoplatne rozhodnuté o námietke

zaujatosti predsedu senátu , ktorú na hlavom pojednávaní konanom

10. júna 2014 vzniesla obhajkyňa sťažovateľa a s ktorou sa sťažovateľ stotožnil

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že o námietke zaujatosti predsedu

senátu rozhodol okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom 10. júna 2014 tak, že jej

nevyhovel, pričom proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedu senátu

z vykonávania trestného konania v trestnej veci sťažovateľa podal

sťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní sťažnosť. Písomné vyhotovenie

uznesenia o nevylúčení predsedu senátu bolo sťažovateľovi doručené 22. júla 2014. Krajský

súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedu senátu

z 10. júna 2014 rozhodol uznesením zo 6. augusta 2014 tak, že ju zamietol.

Svoju ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podanú na hlavnom

pojednávaní konanom 5. septembra 2014 teda sťažovateľ odôvodnil tým, že o jeho

predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa nerozhodoval zákonný sudca, pričom zdôraznil, že

pred predchádzajúcim rozhodnutím okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu vydaným 17. júla 2014 mu ešte nebolo ani doručené uznesenie okresného súdu

z 10. júna 2014 o nevylúčení predsedu senátu z vykonávania

trestného konania v jeho trestnej veci.

Na hlavnom pojednávaní konanom 5. septembra 2014 sťažovateľ zároveň podal

do zápisnice návrh na odňatie jeho trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

okresnému súdu v zmysle a jej prikázanie

inému súdu toho istého druhu a stupňa, a to v zásade z rovnakých dôvodov, z akých podal

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, teda z dôvodu, že o jeho predchádzajúcej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu podľa jeho tvrdenia nerozhodoval zákonný sudca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 12. septembra 2014 rozhodol o návrhu sťažovateľa na odňatie jeho

trestnej veci tak, že trestná vec sa okresnému súdu neodníma.

Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

z 5. septembra 2014 na neverejnom zasadnutí konanom 26. septembra 2014 napadnutým

uznesením tak, že ju zamietol, pričom zároveň tiež rozhodol, že väzba sa nenahrádza

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Okresný súd Žilina uznesením č. k. zo dňa 10. 6. 2014 rozhodol

o nevylúčení predsedu senátu /č. l. 3553/, pričom v tom čase bol

zjavný /zákonom expresis verbis neupravený/ časový priestor na jeho vyhotovenie, nakoľko

hlavné pojednávanie bolo najbližšie vytýčené po vyjadrení procesných strán k predmetnému

– vrátane obž. a jeho obhajcov na deň 18. 8. 2014. Súd o vznesenej námietke

rozhodol, pričom vyhotovenie uznesenia bolo realizované s prihliadnutím na dlhodobo

procesným stranám avizovanú dovolenku predsedu senátu a na skutočnosť, že najbližšie

nariadený termín hlavného pojednávania je dňa 18. 8. 2014. Odôvodnenie rozhodnutia

súdu bolo na hlavnom pojednávaní vykonané za prítomnosti obž. a

jeho obhajcu. Predseda senátu rozhodnutie odôvodnil podrobne s vysporiadaním sa so

všetkými relevantnými skutočnosťami, na ktorých bolo predmetné rozhodnutie založené.

Obžalovaný, obhajca vzali predmetné na vedomie, pričom deklarovali, že rozhodnutiu,

odôvodneniu a poučeniu o opravnom prostriedku porozumeli. Ako subjekt podávajúci

sťažnosť proti rozhodnutiu súdu mali k dispozícii všetky súdom verbálne deklarované časti

odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktoré si na hlavnom pojednávaní vypočuli. Všetky tieto

skutočnosti boli poňaté v zápisnici o hlavnom pojednávaní kde boli poňaté aj okolnosti za

ktorých došlo k určeniu jednotlivých termínov hlavného pojednávania. Obžalovaný týmito

zápisnicami disponoval. Obžalovaný hneď v prvý deň pracovnej

dovolenky predsedu senátu dňa 30. 6. 2014 doručil Okresnému súdu Žilina žiadosť o

prepustenie z väzby na slobodu /č. l. 3584 – 3585/. Zastupujúca sudkyňa zákonného sudcu

– v prvom rade, určila termín neverejného zasadnutia o dva týždne na v

poradí druhý deň po návrate predsedu senátu z pracovnej dovolenky /č. l. 3586/. Predseda

senátu pôsobiaci na dovolenke v zahraničí o žiadosti obžalovaného počas pobytu vedomosť

nemal. O žiadosti obž. o prepustenie z väzby na slobodu bolo rozhodované v

dňoch 16. – 17. 7. 2014 /č. l. 3593 – 3595, 3623 – 3630/. V tom čase už bolo uznesenie

Okresného súdu Žilina o nevylúčení predsedu senátu vyhotovené. Toto

rozhodnutie bolo následne procesným stranám aj doručované /č. l. 3622/. Spis nebol

predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline o sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o

nevylúčení po obdŕžaní doručeniek, nakoľko o žiadosti obžalovaného o

prepustenie z väzby na slobodu bolo nevyhnutné rozhodnúť /vrátane vyhotovenia

rozhodnutia/ bez odkladu a to na základe dôkazov uvedených v spise tunajšieho súdu. Súd

obratom rozhodol o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, vyhotovil

dotknuté uznesenie /č. l. 3651 – 3666/, toto doručil relevantným procesným stranám a vec v

kvalifikovanej lehote predložil na rozhodnutie o sťažnostiach obžalovaného Krajskému súdu

v Žiline /č. l. 3668/. S poukazom na popísanú genézu procesných úkonov súdu a okolností

podávaných žiadostí obžalovaného, Okresný súd Žilina konštatoval, že o všetkých návrhoch

obžalovaného bolo riadne rozhodnuté, rozhodnutia boli podrobne odôvodnené, písomne

vyhotovené, pričom tieto rozhodnutia boli následne preskúmané súdom II. stupňa po

podaných opravných prostriedkoch. Berúc do úvahy viaceré druhy návrhov oprávnených

osôb podávaných bezprostredne po sebe, súd o predmetnom rozhodol tak, aby bolo o nich

rozhodnuté v lehotách stanovených zákonom, resp. v inej súdnou praxou ustálenej lehote.

Rovnako sa k obžalovaným napádanému /návrh na odňatia a prikázanie veci/ postupu

Okresného súdu Žilina vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, ktorý v

rozhodnutí podrobne špecifikoval dôvody na nevyhovenie návrhu obžalovaného na odňatie

a prikázanie veci z dôvodu ním /obžalovaným/ deklarovaného porušenia práv tunajším

súdom.

Otázka podaného opravného prostriedku a následných procesných úkonov súdu je

upravená v ust. Bolo zrejmé, že senát Okresného súdu Žilina

v dotknutom rozhodnutí rozhodol tak, že nevylúčil z vykonávania

úkonov trestného konania. Dňa 17. 7. 2014 bol vykonaný taký procesný úkon súdu, ktorý

nezniesol odklad, nakoľko rozhodovanie o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby

takýmto úkonom bezpochyby je. Nerozhodovanie o predmetnej žiadosti obžalovaného by

malo za následok rovnako aj porušenie účelu trestného konania vykonávaného

u obžalovaného väzobne. Súd mohol v danom štádiu trestného konania konať v podobe

neodkladného úkonu, nakoľko námietku obžalovaného považoval /a aj tak rozhodol/

za opodstatnenú. Neopodstatnenosť takejto námietky bola následne vyslovená aj

rozhodnutím Krajského súdu v Žiline, ktorý rozhodoval o námietke na podklade podanej

sťažnosti ako súd II. stupňa. Úkony Okresného súdu Žilina – rozhodovanie o žiadosti

obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 17. 7. 2014 je preto nevyhnutné

vnímať komplexne aj s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorý sťažnosť

obžalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina – o nevylúčení predsedu senátu

zamietol. Predmetným rozhodnutím súdu bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu

Žilina t. j., že predseda senátu je osobou, ktorá nie je zaujatá. A contrario, v prípade ak by

súd II. stupňa rozhodol tak, že by sťažnosti obžalovaného vyhovel s konštatovaním, že

predseda senátu je zaujatý, predmetné by malo bezpochyby vplyv na

vnímanie rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 17. 7. 2014,

ktorým súd /predseda senátu a členovia senátu/ zamietol žiadosť

obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu a iné.

Na margo vyššie uvedeného je vhodné poznamenať, že bezprostredné rozhodovanie

súdu o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu v situácii kedy ešte

nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu o nevylúčení sudcu /po vznesenej námietke

zaujatosti procesnou stranou/ nie je apriori dôvodom na prepustenie obžalovaného z väzby

ak navyše rozhodnutie súdu o nevylúčení sudcu následne nadobudlo právoplatnosť.“

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 9. októbra 2014 tak,

že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Je zrejmé, že podstatou sťažnosti a samotnej žiadosti o prepustenie z väzby je

skutočnosť, že o žiadosti o prepustenie z väzby dňa 17. 7. 2014 rozhodol sudca

napriek tomu, že rozhodnutie, ktorým rozhodol o svojom nevylúčení nebolo

právoplatné, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 4

Dohovoru, a 5 ako aj a 5 Listiny. Tento stav je pritom

možné – podľa obžalovaného – napraviť iba tým, že bude neodkladne prepustený z väzby

na slobodu.

Na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že je pravdou,

že obžalovaný podal námietku zaujatosti voči konajúcemu predsedovi senátu

, o ktorej bolo rozhodnuté dňa 10. 6. 2014. Predmetné uznesenie bolo

expedované z okresného súdu dňa 21. 7. 2014, pričom už dňa 30. 6. 2014 bola doručená

okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby obžalovaného na slobodu. O tejto žiadosti

rozhodol sudca dňa 17. 7. 2014. V čase vykonávania tohto úkonu obžalovaný nenamietal, že

sudca rozhoduje o predmetnej žiadosti. Okresný súd svoj postup podrobne

odôvodňuje v písomných dôvodoch svojho uznesenia poukazujúc na presnú chronológiu

svojich úkonov.

Je nesporné, že väzobné veci je súd povinný vybavovať prednostne a urýchlene.

Neodkladné rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby vyplýva z ustanovení Trestného

poriadku, ako aj z článku 17 ods. 2 SR, článku 17 ods. 5 SR a

, pričom vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti o prepustenie z väzby je nutné

prihliadať aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa jednotlivé lehoty z hľadiska

požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu,

spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti. V tejto

súvislosti Ústavný súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie z väzby v zmysle článku 17 ods. 2 a 5 SR nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu 1 mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne. Okresný súd pritom postupom podľa považoval rozhodnutie

o žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaného za úkon, ktorého nevykonanie by

mohlo ohroziť účel trestného konania.

Na tomto mieste je nutné tiež uviesť, že krajský súd rozhodujúc o sťažnosti proti

uzneseniu zo dňa 17. 7. 2014 svojím uznesením zo dňa 6. augusta 2014 zrušil napadnuté

uznesenie, ktorým okresný súd rozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby a sám v celom

rozsahu rozhodol uznesením sp. zn. zo dňa 6. 8. 2014. Krajský súd

rozhodoval ako nezávislý a nestranný súd. Uvedené naviac konštatoval aj Najvyšší súd SR

vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa 12. 9. 2014, pri rozhodovaní o návrhu

na odňatie a prikázanie veci inému súdu. Krajský súd tiež rozhodol o zamietnutí sťažnosti

proti uzneseniu o nevylúčení z prejednávania trestnej veci obžalovaného

. Neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali iný postup.

Krajský súd je názoru, že obžalovaný je vo väzbe zo zákonných dôvodov a doposiaľ

nebolo zistený také pochybenie, ktoré by zakladalo právo obžalovaného byť prepustený

z väzby na slobodu.“.

Sťažovateľ namieta, že nemožno súhlasiť s odôvodnením napadnutého uznesenia

okresného súdu, v ktorom sa uvádza, že rozhodovanie okresného súdu o predchádzajúcej

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu treba vnímať ako procesný úkon súdu,

ktorý nezniesol odklad. Sťažovateľ pritom poukazuje na ,

podľa ktorého proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, pričom po jej

podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania s výnimkou rozhodovania vo veci

samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Podľa názoru

sťažovateľa „Je nepochybné, že za danej procesnej situácie v prípade žiadosti sťažovateľa

o prepustenie na slobodu nešlo v prípade neverejného zasadnutia o už nariadený úkon

a rovnako nešlo o úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania.“.

Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že v čase rozhodovania okresného súdu

o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu mu ešte nebolo

doručené písomné vyhotovenie uznesenia o nevylúčení predsedu senátu z 10. júna 2014,

pričom toto pochybenie nemôže napraviť skutočnosť, že okresný súd svoje rozhodnutie

o nevylúčení predsedu senátu ústne odôvodnil na hlavnom pojednávaní konanom 10. júna

2014.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu

za nedostatočne odôvodnené, pričom v tejto súvislosti uvádza, že «Je zjavné, že... založil

svoju žiadosť o prepustenie z väzby na skutočnosti, že o tejto rozhodol súd na čele

s predsedom senátu, ktorý v čase rozhodovania nebol nestranným a nezávislým súdom.

Podľa názoru sťažovateľa s poukazom na revízny princíp bolo povinnosťou krajského súdu

zaoberať sa námietkami sťažovateľa, týkajúcimi sa namietanej zaujatosti predsedu senátu

a tieto náležite a relevantne odôvodniť, teda dať na ne sťažovateľovi argumentačné

odpovede. Namiesto toho krajský súd „vytkol“ sťažovateľovi, že v čase vykonávania úkonu

(rozhodovanie o jeho žiadosti dňa 17. 07. 2014) tento nenamietal, že o tejto rozhoduje

a skonštatoval, že okresný súd svoj postup podrobne odôvodnil v písomnom

vyhotovení uznesenia.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ... nebyť pozbavený slobody inak než

zo zákonných dôvodov podľa , ods. 2, ods. 5 SR a , ods. 3,

ods. 4 Dohovoru, právo na spravodlivý proces podľa SR, a

Dohovoru, právo na zákonného sudcu podľa SR uznesením Krajského

súdu Žilina sp. zn. zo dňa 09. 10. 2014 v spojení s uznesením Okresného

súdu Žilina sp. zn. zo dňa 26. 09. 2014 porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa

09. 10. 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa

26. 09. 2014 a obžalovaný sa prepúšťa na slobodu.“

Sťažovateľ sa tiež domáha úhrady trov konania v celkovej sume 340,88 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa

a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať sťažnosť (čo aj

využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského

súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa

a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne

neopodstatnenú. V tejto súvislosti ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že

podstata námietok sťažovateľa sa týka rozhodovania okresného súdu o jeho predchádzajúcej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením okresného

súdu zo 17. júla 2014, a nie rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jeho následnej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014.

Práve okolnosti týkajúce sa predchádzajúceho rozhodovania okresného súdu

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu boli dôvodom, pre ktorý sťažovateľ

podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 5. septembra 2014.

V zásade jedinou námietkou sťažovateľa, ktorá sa týka rozhodovania okresného súdu

a krajského súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra 2014, je

námietka smerujúca proti nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského

súdu.

Vychádzajúc predovšetkým z v časti I tohto uznesenia citovaných častí napadnutého

uznesenia krajského súdu, ústavný súd zastáva názor, že v spojení s odôvodnením

napadnutého uznesenia okresného súdu dáva vyčerpávajúcu odpoveď na sťažovateľovu

argumentáciu uvedenú v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. septembra

2014. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať argumenty uvedené v napadnutých

rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, pričom každý považuje z hľadiska

požiadaviek na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, ktoré tvoria súčasť základného

práva na súdnu ochranu, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a v žiadnom prípade nie

za arbitrárne, ako tvrdí sťažovateľ.

Osobitne poukazuje ústavný súd (v zhode s krajským súdom) na skutočnosť, že

sťažovateľom spochybňované uznesenie okresného súdu zo 17. júla 2014 (sťažovateľ ho

považuje za „kameň úrazu“, pozn.) bolo v celom rozsahu uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2014 zrušené a nahradené vlastným rozhodnutím krajského

súdu, ktorým bola jednak zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a

jeho väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom

zároveň označeným uznesením krajského súdu došlo aj k zmene dôvodov väzby.

Ústavný súd taktiež poukazuje (opäť v zhode s krajským súdom) na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. septembra 2014, ktorým bolo rozhodnuté,

že trestná vec sťažovateľa sa okresnému súdu neodníma, pričom dôvody, na základe ktorých

sa sťažovateľ domáhal odňatia veci okresnému súdu, boli identické s dôvodmi, pre ktoré

sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. S označeným uznesením

najvyššieho súdu sa ústavný súd oboznámil, i keď nebolo prílohou sťažnosti, keďže je

verejne prístupné na internetovom sídle najvyššieho súdu

(http://www.supcourt.gov.sk/data/att/37109_subor.pdf).

Navyše ústavný súd konštatuje, že už samotná skutočnosť, že odôvodňovanie žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu s poukazom na predchádzajúce rozhodovanie o žiadosti o

prepustenie z väzby na slobodu, pri ktorom nebola právoplatne vyriešená otázka

nezaujatosti predsedu senátu v situácii, keď v čase podania novej žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu už bola otázka nezaujatosti predsedu senátu právoplatne vyriešená, a to

v prospech nezaujatosti dotknutého, je podľa jeho názoru už na prvý pohľad zjavne

neopodstatnené a zbytočne zaťažujúce rozhodovaciu agendu ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015