Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 53/2015
PDF · 334.68 KB
No categories available
I. ÚS 53/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
t. č. v Ústave na výkon väzby , zastúpeného advokátkou
, , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 Tos 99/2014 z 13. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažovateľ v sťažnosti z 18. decembra 2014 navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyslovil porušenie v záhlaví označených základných
práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
z 13. novembra 2014, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,
priznal mu finančné zadosťučinenie 10 000 € a trovy právneho zastúpenia.
2. Podľa sťažovateľa došlo vydaním napadnutého rozhodnutia k zásahu do jeho práv a
slobôd garantovaných č. l. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudský práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, že
tento súd uznal jeho väzobné zaistenie okresným súdom podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku pre realizáciu úkonov v trestnom konaní v skupinovej trestnej veci ešte
z roku 2006 po tom, ako sa sťažovateľ bez ospravedlnenia nedostavil na viaceré
pojednávania nariadené okresným súdom.
3. Ústavný súd po tom, ako konštatoval, že ústavná sťažnosť je prípustná, je podaná
včas a spĺňa ostatné náležitosti vyžadované zákonom [§ 20, § 50 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)], oboznámil sa s obsahom napadnutého rozhodnutia a preskúmal, či
tvrdenia obsiahnuté v sťažnosti majú oporu v skutkových podkladoch a dospel k záveru, že
sťažnosť nie je opodstatnená, preto bola podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnutá.
4. Na prvom mieste treba pripomenúť, že ústavný súd ako súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je ďalšou inštanciou v systéme trestného súdnictva
a posudzovanie konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu so zreteľom
na urobené skutkové zistenia patria trestným súdom, čo je výrazom ich nezávislého súdneho
rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy). Pokiaľ súdy postupujú v súlade s obsahom druhej
hlavy, druhého oddielu ústavy a hlavy prvej dohovoru, nemôže ústavný súd na seba
atrahovať právo prieskumného dohľadu nad ich činnosťou (čl. 124 ústavy).
Na druhej strane je však ústavný súd oprávnený, ale i povinný posúdiť, či bolo
konanie ako celok spravodlivé a či v ňom neboli porušené ústavou zaručené slobody alebo
základné práva sťažovateľa.
5. Ochrana osobnej slobody nepochybne predstavuje jedno z najvýznamnejších
základných ľudských práv a zásahy do nej musia byť robené citlivo a primerane. Podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby nemožno vziať iba
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu; totožnú úpravu
obsahuje aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, pričom ods. 3 in fine upravuje, že prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že dotknutá osoba sa ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol.
6. Ústavný súd zistil, že väzobné konanie voči sťažovateľovi bolo vedené zákonne,
bez zbytočných prieťahov a prijaté rozhodnutia trestných súdov boli riadne odôvodnené.
7. Pri tzv. útekovej väzbe podľa § 71 ods.1 písm. a) Trestného poriadku stačí
existencia ktorejkoľvek z okolností mimo výslovne príkladmo uvedených (slovo „najmä“)
za podmienky, že konkrétne skutočnosti odôvodňujú reálnu obavu, že obvinený ujde alebo
sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo testu. V obidvoch prípadoch ide
o hodnotenie konkrétnych skutočností (mimo výslovne príkladmo uvedených okolností
to môže byť napr. aj opustenie miesta bydliska a zamestnania a pod.) z hľadiska
odôvodneného predpokladu sudcu alebo súdu, či je daná obava z úteku alebo skrývania sa;
vždy treba uvažovať ako skutočnosti objektívnej povahy, tak aj okolnosti týkajúce sa osoby
obvineného.
8. Preto ak všeobecné súdy útekovú väzbu sťažovateľa v rozhodnutí riadne
odôvodnili účelom zabrániť mu vo vyhýbaní sa trestnému stíhaniu, ktoré trvá od roku 2007
(teda už viac ako 8 rokov), potom ústavný súd môže konštatovať, že sa nedopustili žiadnych
ústavnoprávnych pochybení v súvislosti s ich rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, ktorým
nedošlo k zásahu do jeho označených ústavných práv. Pri rozhodovaní o väzbe nie je reálne
sa domnievať, že môže byť naplnená požiadavka istoty „konkrétnych skutočností“, ktoré
v danom čase opodstatnili existujúci väzobný dôvod. Vzhľadom na svoje postavenie sa totiž
ústavný súd v tomto smere nemohol zaoberať prehodnocovaním (ne)daného väzobného
dôvodu ani nahradením väzby iným opatrením, ktoré je len fakultatívne, a nie obligatórne,
aj keď obvinený preň splnil podmienky.
9. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru podľa ktorej možno
za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03,
III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu
ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie satisfakcie), keďže
rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015