Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 53/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

t. č. v Ústave na výkon väzby , zastúpeného advokátkou

, , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a 5 a , 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 13. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažovateľ v sťažnosti z 18. decembra 2014 navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyslovil porušenie v záhlaví označených základných

práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

z 13. novembra 2014, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,

priznal mu finančné zadosťučinenie 10 000 € a trovy právneho zastúpenia.

2. Podľa sťažovateľa došlo vydaním napadnutého rozhodnutia k zásahu do jeho práv a

slobôd garantovaných č. l. 17 ods. 2 a 5 (ďalej len „“)

a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudský práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, že

tento súd uznal jeho väzobné zaistenie okresným súdom podľa § 71 ods. 1 písm. a)

pre realizáciu úkonov v trestnom konaní v skupinovej trestnej veci ešte

z roku 2006 po tom, ako sa sťažovateľ bez ospravedlnenia nedostavil na viaceré

pojednávania nariadené okresným súdom.

3. Ústavný súd po tom, ako konštatoval, že ústavná sťažnosť je prípustná, je podaná

včas a spĺňa ostatné náležitosti vyžadované zákonom [§ 20, § 50 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)], oboznámil sa s obsahom napadnutého rozhodnutia a preskúmal, či

tvrdenia obsiahnuté v sťažnosti majú oporu v skutkových podkladoch a dospel k záveru, že

sťažnosť nie je opodstatnená, preto bola podľa

odmietnutá.

4. Na prvom mieste treba pripomenúť, že ústavný súd ako súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) nie je ďalšou inštanciou v systéme trestného súdnictva

a posudzovanie konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu so zreteľom

na urobené skutkové zistenia patria trestným súdom, čo je výrazom ich nezávislého súdneho

rozhodovania ( ). Pokiaľ súdy postupujú v súlade s obsahom druhej

hlavy, druhého oddielu a hlavy prvej dohovoru, nemôže ústavný súd na seba

atrahovať právo prieskumného dohľadu nad ich činnosťou ( ).

Na druhej strane je však ústavný súd oprávnený, ale i povinný posúdiť, či bolo

konanie ako celok spravodlivé a či v ňom neboli porušené zaručené slobody alebo

základné práva sťažovateľa.

5. Ochrana osobnej slobody nepochybne predstavuje jedno z najvýznamnejších

základných ľudských práv a zásahy do nej musia byť robené citlivo a primerane. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a podľa do väzby nemožno vziať iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu; totožnú úpravu

obsahuje aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, pričom ods. 3 in fine upravuje, že prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že dotknutá osoba sa ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol.

6. Ústavný súd zistil, že väzobné konanie voči sťažovateľovi bolo vedené zákonne,

bez zbytočných prieťahov a prijaté rozhodnutia trestných súdov boli riadne odôvodnené.

7. Pri tzv. útekovej väzbe podľa stačí

existencia ktorejkoľvek z okolností mimo výslovne príkladmo uvedených (slovo „najmä“)

za podmienky, že konkrétne skutočnosti odôvodňujú reálnu obavu, že obvinený ujde alebo

sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo testu. V obidvoch prípadoch ide

o hodnotenie konkrétnych skutočností (mimo výslovne príkladmo uvedených okolností

to môže byť napr. aj opustenie miesta bydliska a zamestnania a pod.) z hľadiska

odôvodneného predpokladu sudcu alebo súdu, či je daná obava z úteku alebo skrývania sa;

vždy treba uvažovať ako skutočnosti objektívnej povahy, tak aj okolnosti týkajúce sa osoby

obvineného.

8. Preto ak všeobecné súdy útekovú väzbu sťažovateľa v rozhodnutí riadne

odôvodnili účelom zabrániť mu vo vyhýbaní sa trestnému stíhaniu, ktoré trvá od roku 2007

(teda už viac ako 8 rokov), potom ústavný súd môže konštatovať, že sa nedopustili žiadnych

ústavnoprávnych pochybení v súvislosti s ich rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, ktorým

nedošlo k zásahu do jeho označených ústavných práv. Pri rozhodovaní o väzbe nie je reálne

sa domnievať, že môže byť naplnená požiadavka istoty „konkrétnych skutočností“, ktoré

v danom čase opodstatnili existujúci väzobný dôvod. Vzhľadom na svoje postavenie sa totiž

ústavný súd v tomto smere nemohol zaoberať prehodnocovaním (ne)daného väzobného

dôvodu ani nahradením väzby iným opatrením, ktoré je len fakultatívne, a nie obligatórne,

aj keď obvinený preň splnil podmienky.

9. Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru podľa ktorej možno

za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu

ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie satisfakcie), keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015