Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 103/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti JM profit s. r. o., Kvetná 65, Spišský

Štiavnik, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Hrobákom, Hviezdoslavova 4052/59,

Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na podnikanie podľa čl. 35

ods. 1 v spojení so základným právom na inú právnu ochranu

podľa oznámeniami Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. 1100305/1/428880/2013 a č. 1100305/1/428914/2013

z 9. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti JM profit s. r. o. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti JM profit s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na podnikanie podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na inú právnu

ochranu podľa oznámeniami Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100305/1/428880/2013

a č. 1100305/1/428914/2013 z 9. septembra 2013 (ďalej aj „oznámenia finančného

riaditeľstva“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela obchodný vzťah

so spoločnosťou (ďalej len „dodávateľka“), na základe

ktorého jej boli zhotovené výrobky, ktoré dodávateľka dala zinkovať do Poľska, a následne

podľa pokynov sťažovateľky boli tieto výrobky prepravené na miesto určenia do Českej

republiky, kde ich prevzal obchodný partner sťažovateľky.

Po splnení objednávky vystavila dodávateľka faktúru č. 911 044 z 12. decembra 2009

na sumu 31 000 €, k tomu DPH v sume 5 890 €, faktúru č. 911 045 z 21. decembra 2009

na sumu 3 890 €, k tomu DPH 739,10 € a faktúru č. 911 046 z 21. decembra 2009 na sumu

4 300 €, k tomu DPH 817 €. Záväzok na zaplatenie dohodnutej ceny diela spolu s DPH

sťažovateľka dodávateľke riadne splnila.

Po prijatí faktúr sťažovateľka riadne podala daňové priznanie za zdaňovacie obdobie

december 2009, kde si z uvedených faktúr uplatnila odpočet DPH v celkovej sume

7 446,10 €. Daňový úrad Poprad rozhodnutím č. /Bol z 24. augusta 2010

(ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu z 24. augusta 2010“) sťažovateľke nadmerný odpočet

v sume 7 024,25 € nepriznal a dodatočne jej vyrubil rozdiel DPH v sume 421,85 €. Zároveň

bola sťažovateľke za neoprávnený odpočet DPH rozhodnutím č. /Bol

z 22. septembra 2010 (ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu z 22. septembra 2010“)

uložená pokuta v sume 744,60 €.

Daňový úrad Poprad svoje rozhodnutie o nepriznaní nadmerného odpočtu

a dodatočnom platobnom výmere odôvodnil tým, že zhotovovaný tovar bol prevezený

na opracovanie do Poľska, pričom po opracovaní nebol prevezený späť na Slovensko, ale

do Českej republiky. Podľa právneho názoru Daňového úradu Poprad bol miestom dodania

tovaru dodávateľkou pre sťažovateľku iný členský štát. Dodávateľke pri dodaní tovaru s

miestom dodania v inom členskom štáte nevznikla daňová povinnosť, keďže dodanie tovaru

v inom členskom štáte nie je podľa o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) predmetom dane v tuzemsku.

Podľa Daňového úradu Poprad si sťažovateľka odpočítala DPH v rozpore s § 49 ods. 1

zákona o DPH z faktúr vystavených dodávateľkou za tovar, pri ktorom daňová povinnosť

nevznikla.

Na základe uvedeného postupu Daňového úradu Poprad dodávateľke vznikla

povinnosť vystaviť opravné faktúry, a to nové faktúry č. 1011067 na sumu 31 000 €,

č. 1011068 na sumu 3 890 € a č. 1011069 na sumu 4 300 €. Zároveň táto spoločnosť podala

dodatočné daňové priznanie za december 2009 a v zmysle odôvodnenia rozhodnutia

Daňového úradu Poprad si uplatnila vrátenie zaplatenej DPH, ktorú aj Daňový úrad Spišská

Nová Ves uhradil.

Daňový úrad Spišská Nová Ves vykonal u dodávateľky kontrolu DPH za december

2009 a podľa protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. /Zak

z 15. mája 2011 na rozdiel od Daňového úradu Poprad zastával právny názor, že vzhľadom

na to, že tovar po jeho opracovaní bol prepravený zákazníkovi sťažovateľky do Českej

republiky, prestala sa plniť podmienka § 8 ods. 4 písm. f) zákona o DPH, a týmto okamihom

sa premiestnenie tovaru z tuzemska do iného členského štátu (Poľska) považuje za dodanie

tovaru za protihodnotu, ktoré je podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v tuzemsku

podmetom dane. Podľa § 72 ods. 3 zákona o DPH bol platiteľ povinný pri dodaní tovaru z

tuzemska do iného členského štátu podľa § 8 ods. 4 zákona o DPH vyhotoviť bezodkladne

doklad o premiestnení tovaru s náležitosťami podľa odseku 2, ktorý sa na účely zákona o

DPH považuje za faktúru. Preto bol platiteľ povinný podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiť

daň.

Dňa 1. júna 2011 Daňový úrad Spišská Nová Ves dodatočným platobným výmerom

č. /Rkyt určil dodávateľke DPH za zdaňovacie obdobie december 2009

v sume 9 800,63 € a uložil jej povinnosť zaplatiť rozdiel dane v sume 7 446,10 €.

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia sa dodávateľka obrátila na finančné

riaditeľstvo s podnetom na preskúmanie rozhodnutia Daňového úradu Spišská Nová Ves

mimo odvolacieho konania. Hlavným argumentom jej podnetu bola skutočnosť,

že v súvislosti s týmto obchodným vzťahom vydal Daňový úrad Poprad proti sťažovateľke

rozhodnutie, ktorým jej nepriznal nadmerný odpočet DPH z dôvodu, že v tomto prípade

malo ísť o dodanie tovaru s miestom dodania v inom členskom štáte, čím nevznikla daňová

povinnosť. Keďže podľa názoru Daňového úradu Poprad pri tomto dodaní tovaru nevznikla

daňová povinnosť, Daňový úrad Spišská Nová Ves nebol oprávnený uložiť dodávateľke

povinnosť z tohto obchodného vzťahu zaplatiť daň v sume 7 446,10 eur.

Na základe uvedeného podnetu finančné riaditeľstvo vydalo 22. októbra 2012

oznámenie, ktorým po preskúmaní rozhodnutia Daňového úradu Spišská Nová Ves

č. /Rkyt z 1. júna 2011 potvrdilo, že toto rozhodnutie nie je v rozpore

so všeobecne záväzným právnym predpisom.

Dodávateľka o tomto závere finančného riaditeľstva informovala sťažovateľku, ktorá

sa obrátila na finančné riaditeľstvo s podnetom na preskúmanie rozhodnutí Daňového úradu

Poprad mimo odvolacieho konania. Sťažovateľka vo svojom podnete uviedla, že v danom

obchodnom vzťahu, kde ide o totožné skutkové okolnosti, dva daňové úrady vyvodili

protichodné právne závery. Keďže finančné riaditeľstvo vyvodilo právny záver,

že rozhodnutie Daňového úradu Spišská Nová Ves nie je v rozpore so všeobecne záväzným

právnym predpisom, sťažovateľka usudzovala, že príslušné rozhodnutie Daňového úradu

Poprad založené na tých istých skutkových okolnostiach musí byť v rozpore so všeobecne

záväzným právnym predpisom. V zmysle toho sťažovateľka podala 27. marca 2013

na Daňovom úrade Prešov, pobočke Poprad podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo

odvolacieho konania.

Napriek splneniu všetkých formálnych náležitostí potrebných pre konanie o podnete

sťažovateľky, zaplateniu poplatkov a predloženiu potrebných dôkazov a dokladov finančné

riaditeľstvo 9. septembra 2013 vydalo oznámenie, že po preskúmaní dodatočného

platobného výmeru Daňového úradu Poprad č. /Bol zistilo, že uvedené

rozhodnutie nie je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom. Na základe

podnetu sťažovateľky finančné riaditeľstvo preskúmalo aj rozhodnutie

č. /Bol, ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 744,60 €

za neoprávnený odpočet DPH. Sťažovateľke bolo doručené oznámenie finančného

riaditeľstva, že ani toto rozhodnutie nie je v rozpore so všeobecne záväzným právnym

predpisom.

Sťažovateľka je toho názoru, že v zmysle o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „daňový poriadok“) na základe jej podnetu vydalo finančné riaditeľstvo

oznámenia, ktoré nie sú rozhodnutiami, a teda sťažovateľka tieto oznámenia považuje

za opatrenie, resp. iný zásah, ktorým došlo k porušeniu jej základného práva na podnikanie

podľa a základného práva na inú súdnu ochranu podľa

.

Sťažovateľka zastáva názor, že finančné riaditeľstvo ako orgán nadriadený uvedeným

daňovým úradom bol povinný zosúladiť dva protichodné právne závery so zisteným

skutkovým stavom. Napriek tomu, že aj dodávateľka, aj sťažovateľka sa v uvedenej veci

na porušovateľa obrátili, tento orgán nezosúladil rozhodnutia dvoch podriadených úradov,

ale v rozpore s princípmi právneho štátu potvrdil aj rozhodnutie Daňového úradu Poprad, aj

rozhodnutie Daňového úradu Spišská Nová Ves. Týmto svojím konaním, ktoré nemôže mať

oporu v platných právnych predpisoch, porušil základné právo sťažovateľky na podnikanie.

Sťažovateľka sa domnieva, že „právo platiteľa odpočítať si zaplatenú DPH je

súčasťou základného práva na podnikanie a v prípade, že príslušný orgán určí povinnosť

zdaniteľnej osoby zaplatiť daň, a zároveň neumožní platiteľovi dane odpočítať si túto daň,

jedná sa o porušenie základného práva platiteľa podnikať podľa článku 35 ods. 1 “.

Ďalej sa sťažovateľka domnieva, že finančné riaditeľstvo ako orgán nadriadený

uvedeným daňovým úradom bolo povinné zosúladiť dva protichodné právne závery

so zisteným skutkovým stavom. Napriek tomu, že aj dodávateľka, aj sťažovateľka sa

v uvedenej veci na neho obrátili, tento orgán nezosúladil rozhodnutia dvoch podriadených

úradov, ale v rozpore s princípmi právneho štátu potvrdil aj rozhodnutie Daňového úradu

Poprad, aj rozhodnutie Daňového úradu Spišská Nová Ves. Týmto svojím konaním, ktoré

nemôže mať podľa názoru sťažovateľky „oporu v platných právnych predpisoch, porušil

základné právo sťažovateľa na podnikanie“.

Sťažovateľka je to názoru, že finančné riaditeľstvo „jednoznačne pochybilo, porušilo

ústavné práva sťažovateľa a spôsobilo mu tým zjavné a preukázateľné škody.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo jednotlivca

na legitímne očakávania.

Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré

je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn.

zo dňa 30.4.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. zo dňa 28.11.2007). Účelom

legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci

a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej

situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného

súdu SR sp. zn. zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS

10/04 zo dňa 6.2.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých

rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia

možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej

rozhodovacej praxe.“.

Sťažovateľka pri podaní podnetu po tom, ako bola od dodávateľky informovaná

o záveroch finančného riaditeľstva vo vzťahu k rozhodovaniu týkajúcom sa dodávateľky,

mala legitímne očakávanie, že pri náležitom a kvalifikovanom prerokovaní jej podnetu musí

finančné riaditeľstvo dôjsť k záveru, že Daňový úrad Poprad vydal nesprávne rozhodnutie.

Sťažovateľka legitímne očakávala, že v právnom štáte nemôže dôjsť k situácii, keď by

porušovateľ potvrdil správnosť dvoch protichodných rozhodnutí svojich podriadených

úradov týkajúcich sa jednej skutkovej udalosti.

Vzhľadom na závery uvedené v oznámeniach finančného riaditeľstva adresovaných

sťažovateľke, ktorými bola potvrdená správnosť dvoch protichodných rozhodnutí týkajúcich

sa jednej veci, je sťažovateľka toho názoru, že finančné riaditeľstvo „jednoznačne porušilo

právo sťažovateľa na vyššie uvedené legitímne očakávanie, čím došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

“.

Na základe uvedených skutočností, ako aj predložených dôkazov sťažovateľka žiada

ústavný súd, aby vydal nález, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo spoločnosti podnikať podľa

Slovenskej republiky v spojení so základným právom na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , Oznámením Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky č. 1100305/1/428880/2013 zo dňa 09.09.2013 a Oznámením Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100305/1/428914/2013 zo dňa 09.09.2013, porušené

boli.

2. Oznámenie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

č. 1100305/1/428880/2013 zo dňa 09.09.2013 a Oznámenie Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. 1100305/1/428914/2013 zo dňa 09.09.2013 sa zrušuje a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000, €..,

ktoré mu je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky povinné zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky je povinné uhradiť spoločnosti

trovy konania na účet jeho právneho zástupcu... .“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený.

Už citované ustanovenie je vyjadrením ústavnej zásady

subsidiarity konania o ústavných sťažnostiach zakotvenej v . Ochrana

ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť výlučnou úlohou ústavného súdu, ten

v tejto súvislosti predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1

a podľa oznámeniami finančného riaditeľstva, ktorými jej bolo

oznámené, že na základe jej podnetu na preskúmanie označených rozhodnutí daňového

úradu (dodatočný platový výmer a rozhodnutie o uložení pokuty) mimo odvolacieho

konania boli tieto preskúmané a bolo zistené, že nie sú v rozpore so všeobecne záväzným

právnym predpisom

Podľa o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) platného do 31. decembra 2011 proti určeniu

dane správcom dane a proti iným rozhodnutiam, pre ktoré je to zákonom ustanovené, sa

účastník konania môže odvolať, ak sa odvolania nevzdal písomne alebo ústne do zápisnice.

Opravné prostriedky predstavujú uzákonenie možnosti ochrany práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov. Pri preskúmavaní rozhodnutí správcov daní̶

prvostupňových orgánov významné miesto zaujíma odvolacie konanie, pri ktorom sa

uplatňuje zásada dvojstupňového konania. Odvolanie patrí medzi riadne opravné

prostriedky a je najčastejším spôsobom ich uplatňovania. Základným znakom odvolania je,

že ho možno podať proti neprávoplatnému rozhodnutiu správcu dane v lehote uvedenej

v poučení o možnosti podať opravný prostriedok, t. j. v lehote do 15 dní. Táto lehota začína

plynúť od jeho doručenia. Zákon však upravuje aj prípady, keď odvolanie nemožno podať,

a to proti rozhodnutiu o určení dane dohodou v daňovom konaní a proti výzve podľa § 41,

ktorá predchádza určeniu dane; v týchto prípadoch nemožno uplatniť ani mimoriadny

opravný prostriedok (ASPI, komentár k zákonu o správe daní k § 46).

Ústavný súd konštatuje, že namietať porušenie označených základných práv

oznámeniami finančného riaditeľstva sťažnosťou podľa

je neprípustné, keďže sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala

opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu základných práv

účinne poskytoval. Sťažovateľka mala totiž možnosť podať proti obom rozhodnutiam

daňového úradu (z 24. augusta 2010, ako aj 22. septembra 2010) odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, avšak proti označeným rozhodnutiam daňového úradu odvolanie

nepodala, preto tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť.

Sťažnosť podľa preto predstavuje prostriedok ultima ratio a je

nástrojom ochrany základných práv a slobôd nastupujúcim až po vyčerpaní všetkých

dostupných efektívnych prostriedkov na ochranu uplatniteľných v zhode so zákonom

v systéme orgánov verejnej moci.

Opravnými prostriedkami alebo inými právnymi prostriedkami, ktoré zákon

na ochranu základných práv alebo slobôd sťažovateľovi účinne poskytuje a na použitie

ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov a ktorými

podmieňuje prípustnosť sťažnosti (§ 53 ods. 1), sa rozumejú riadne opravné prostriedky,

niektoré mimoriadne opravné prostriedky a iné procesné prostriedky na ochranu práva,

s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho, správneho alebo iného právneho konania.

V súlade so zásadou subsidiarity musí teda sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu vyčerpať všetky opravné alebo iné právne prostriedky, pričom musí predchádzajúce

procesné prostriedky, ktoré sú ovládané dispozitívnou zásadou, uplatniť efektívne.

Sťažovateľke nebolo dané na výber, aký opravný prostriedok na ochranu svojich práv

využije (či podá odvolanie alebo podnet na preskúmanie rozhodnutí mimo odvolacieho

konania) bez zachovania inštančnosti postupu. Ak existuje prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý je v dispozícii sťažovateľky, a sťažovateľka tento efektívne nevyčerpá,

potom je potrebné sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť.

O opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiam daňového úradu by

rozhodovalo vtedajšie Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (od 1. januára 2012

finančné riaditeľstvo) a proti jeho rozhodnutiu by bola prípustná žaloba (§ 247 a nasl.

) na všeobecnom súde, ktorou by sa sťažovateľka mohla

domáhať preskúmania zákonnosti správneho orgánu. Podmienkou podania takejto žaloby je

však vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa proti rozhodnutiu správneho

orgánu vydanému v správnom konaní pripúšťajú (§ 247 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku). Proti takémuto rozhodnutiu by bolo prípustné odvolanie, o ktorom by rozhodoval

Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Hoci sťažnosť formálne smeruje proti oznámeniam finančného riaditeľstva

v súvislosti s vybavením sťažovateľkinho podnetu na preskúmanie rozhodnutí mimo

súdneho konania, sťažovateľka ňou v skutočnosti sleduje preskúmanie a zmenu rozhodnutí

daňového úradu z 24. augusta 2010 a 22. septembra 2010.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka nevyužila na ochranu svojich práv účinné právne

prostriedky, ktoré mala k dispozícii, vrátane správnej žaloby v správnom súdnictve,

ústavný súd odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu,

ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže tieto sú viazané na

vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015