Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 160/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou

JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na prístup k súdu podľa , základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. mája 2014, ako i jeho opravným uznesením

sp. zn. z 24. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako i jeho opravným uznesením sp. zn.

z 24. septembra 2014 (ďalej ako „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti, ako i z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení

navrhovateľa v pôvodnom konaní bol účastníkom konania o invalidnom dôchodku. V úvode

sťažnosti, poukazujúc na pochybenie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sp. zn.

z 28. mája 2014, sťažovateľ upriamuje pozornosť na vydanie opravného

uznesenia zo strany najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014 na základe

jeho písomnej žiadosti.

Sťažovateľ sa domnieva, že „... najvyšší súd v opravnom uznesení vychádzal

z nesprávnej skutočnosti predpokladu, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa

21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 je právoplatné. Nie je tomu tak. Nemôže byť

právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré mi Sociálna poisťovňa odmieta vydať

a nevysporiadal sa s tým ani Krajský súd v Košiciach, napriek tomu, že práve Najvyšší súd

vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 30. júna 2010 poukázal na to, že Krajský

súd v Košiciach sa nevysporiadal so zásadnou otázkou v tomto prípade, a to rozhodnutím

Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, ktoré som ja ako

navrhovateľ nikdy nedostal. Sociálna poisťovňa toto rozhodnutie tajila a tají, aj napriek

urgenciám navrhovateľa, písomne aj prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. Toto

rozhodnutie Krajský súd v Košiciach od Sociálnej poisťovne ústredie nevyžiadal, mne ho

nezabezpečil, a tým mne ako navrhovateľovi a ako občanovi, tak Krajský súd v Košiciach,

ako aj Sociálna poisťovňa ústredie, odopreli poznať toto rozhodnutie štátneho orgánu.“.

3. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznamuje podanie dovolania prostredníctvom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak proti napadnutému rozsudku, ako

i proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Pozornosť ústavného súdu taktiež

upriamuje na oznámenie krajského súdu zo 14. januára 2015, ktorým mu krajský súd okrem

iného oznámil neprípustnosť podania dovolania v dôchodkových veciach v zmysle

ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), z čoho sťažovateľ následne dôvodí „... vyčerpanie opravných

prostriedkov ako jeden z atribútov prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

...“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „... došlo k porušeniu jeho základného práva na

spravodlivý súdny proces...“, v dôsledku čoho žiada ústavný súd o zrušenie rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2014, ako i jeho opravného uznesenia

sp. zn. z 24. septembra 2014. Súčasne ústavný súd žiada o ustanovenie

advokáta v konaní pred ústavným súdom.

5. Po tom, čo ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupnenia

právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo

3. marca 2015 ústavnému súdu doručené splnomocnenie udelené advokátke

JUDr. Lechmanovej na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. , ako i doplnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľ v celom

rozsahu zotrváva na svojej pôvodnej sťažnosti a opakovane zdôrazňuje, že „... rozhodnutie

Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 nikdy nemohlo

nadobudnúť právoplatnosť, pretože sťažovateľovi nikdy nebolo doručené a doklad o tom, že

by uvedené rozhodnutie malo byť sťažovateľovi doručené Sociálna poisťovňa ani v súdnom

konaní preukázať nevedela. ...

V prípade sťažovateľa vychádzal najvyšší súd z nesprávnej a ničím neoverenej

skutočnosti, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 08. marca

2006 je právoplatné.

V danej právnej veci sťažovateľa došlo k porušeniu SR a to

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa

k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, keďže mu

toto rozhodnutie nikdy nebolo doručené a podľa názoru sťažovateľa ani nebolo zo Sociálnej

poisťovne doručované.

Sťažovateľ trvá na tom, že v rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku

dňu 8. marca 2006 malo dôjsť k prepočítaniu dôchodku poistenca, čiže sťažovateľa,

z dôvodu výšky invalidného dôchodku pre poistenca. Nároky sťažovateľa mal teda súd

v danom prípade posudzovať podľa v znení účinnom ku dňu

vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 pri

rešpektovaní § 79 ods. 2 citovaného zákona. ...

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať

za arbitrárne. Sťažovateľ trvá na tom, že medzi napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a obsahom základných práv podľa a práv podľa dohovoru

označených v sťažnosti existuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.“.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Právo sťažovateľa , na prístup k súdu, na súdnu

ochranu a právo na účinný opravný prostriedok zaručený v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru a

a SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So

3/2013 zo dňa 28. mája 2014, ako aj opravným uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.7 So

3/2013 zo dňa 24. septembra 2014 porušené bolo.

2. ) Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So

3/2013 zo dňa 28. mája 2014, ako aj opravné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So

3/2013 zo dňa 24. septembra 2014 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. ) , , sa

priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € (slovom tisíc Eur), ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. ) Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

296,44 € (slovom dvestodeväťdesiat šesť Eur a štyridsať štyri centov) na bankový účet

právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

6. Ústavný súd z obsahu sťažnosti (vrátane jej doplnenia), príloh, ako aj z obsahu

súdneho spisu vedeného na krajskom súde pod sp. zn. (týkajúceho sa konania

sťažovateľa vo veci invalidného dôchodku) zistil tento skutkový stav relevantný pre

posúdenie veci:

6.A Podaním zo 4. októbra 2011, doručeným Sociálnej poisťovni, ústredie

(v právnom postavení odporkyne v pôvodnom konaní) 7. októbra 2011, sa sťažovateľ

na krajskom súde domáhal preskúmania rozhodnutia 1 č. 500 824 0800 0 z 2. septembra

2011 (ďalej len „rozhodnutie 1“) a rozhodnutia 2 č. 500 824 0800 0 z 2. septembra 2011

(ďalej len „rozhodnutie 2“).

Rozhodnutím 1 odporkyňa v zmysle ustanovenia § 263a ods. 1 písm. b) zákona

č. o sociálnom poistení v znení priznala

sťažovateľovi nárok na čiastočný invalidný dôchodok podľa

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov od 8. marca 2006 v sume 4 372 Sk.

Zároveň rozhodla, že v súlade s o sociálnom poistení

v znení sťažovateľovi od 8. marca 2006 nárok na čiastočný

invalidný dôchodok podľa v znení neskorších predpisov zaniká

a naďalej mu od 8. marca 2006 patrí invalidný dôchodok v sume 7 858 Sk mesačne určenej

podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“).

Rozhodnutím 2 následne odporkyňa v zmysle ustanovenia § 73 a § 112 ods. 4 zákona

o sociálnom poistení sťažovateľovi zvýšila sumu invalidného dôchodku od 2. mája 2007 na

18 911 Sk mesačne z dôvodu zmeny miery poklesu schopnosti sťažovateľa vykonávať

zárobkovú činnosť od 2. mája 2007 zo 45 % na viac ako 70 %. Následne odporkyňa

zvyšovala invalidný dôchodok sťažovateľa podľa osobitných predpisov s konečnou sumou

785,90 € od 1. januára 2011.

Predmetnými rozhodnutiami (rozhodnutím 1 aj rozhodnutím 2) bol zo strany

odporkyne realizovaný rozsudok krajského súdu č. k. z 19. mája 2011

v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2010.

6.B Krajský súd následne rozsudkom č. k. z 11. októbra 2012

potvrdil napadnuté rozhodnutie 1 a rozhodnutie 2 a účastníkom náhradu trov konania

nepriznal.

Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. mája 2014 rozsudok krajského súdu č. k. z 11. októbra

2012 potvrdil a sťažovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

6.C Po tom, čo sťažovateľ zistil, že v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. mája 2014 je od strany 4 uvedené odôvodnenie z iného rozhodnutia

najvyššieho súdu, žiadosťou doručenou najvyššiemu súdu 21. augusta 2014 žiadal o opravu

písomného vyhotovenia predmetného rozsudku a o nápravu tohto pochybenia zo strany

najvyššieho súdu.

6.D Najvyšší súd opravným uznesením sp. zn. z 24. septembra 2014

vzhľadom na skutočnosť, že v písomnom vyhotovení odôvodnenia jeho rozsudku sp. zn.

z 28. mája 2014 došlo k zrejmej nesprávnosti [keď od strany 4 za odsekom

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací...“ namiesto pôvodného správneho

odôvodnenia týkajúceho sa sťažovateľovej veci najvyšší súd omylom uviedol odôvodnenie

z počítačovej formy iného rozsudku], podľa na návrh sťažovateľa opravil

odôvodnenie predmetného rozsudku od strany 4 za odsekom „Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací ...“ tak, že uviedol správne znenie odôvodnenia rozsudku sp. zn.

z 28. mája 2014.

6.E S ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom krajského súdu podal

voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2014, ako aj voči opravnému

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014 dovolanie, krajský

súd listom z 12. januára 2015 sťažovateľovi s ohľadom na znenie ustanovenia

oznámil neprípustnosť dovolania v dôchodkových veciach.

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákone neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom krajského súdu podal

voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2014, ako i voči opravnému

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014 dovolanie (bod 6.E),

ústavný súd v úvode dospel k záveru, že s ohľadom na znenie ustanovenia

(v zmysle ktorého obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie v konaní podľa tretej

hlavy piatej časti nie je prípustné) podanie dovolania

zo strany sťažovateľa nepovažuje za účinný prostriedok nápravy a v dôsledku tejto

skutočnosti neodmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej neprípustnosti, ale v potrebnom

rozsahu ju ďalej preskúmal v rámci jej predbežného prerokovania.

10. Ústavný súd sa následne zaoberal otázkou, či sú naplnené ostatné predpoklady

meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti, a dospel k záveru, že ide o zjavne

neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia . Uvedené

ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto

súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu

rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,

ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť

bez ďalšieho, len na základe priebehu namietaného konania či na základe obsahu

napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej

sťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu)

orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak

napadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným

vadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné práva

a slobody sťažovateľa, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.

11. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na prístup

k súdu podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2014, ako aj napadnutým

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014 (bod 1 a 5).

IV.

12. V zmysle sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,

môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví

inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd.

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. ...

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

14. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

15. Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili

osoby pri plnení úradných povinností. (čl. 13 dohovoru)

16. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa

voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená na

jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní

a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené

práva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená, že ani

prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,

lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo rámec

všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci

prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich

judikatúru.

17. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2014 v spojení s napadnutým opravným

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014 nemožno

z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť.

Najvyšší súd vyslovil názor náležite odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takej

úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať právne otázky

v dôchodkových veciach.

18. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna dimenzia,

keď jej základom bolo iba vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom

odvolacieho súdu (sťažovateľ bol toho názoru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

v spojení s napadnutým opravným uznesením je ústavne neudržateľný a arbitrárny)

a niekoľkokrát zdôrazňovaná argumentácia sťažovateľa o tom, že „... najvyšší súd

v opravnom uznesení vychádzal z nesprávnej skutočnosti predpokladu, že rozhodnutie

Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 je právoplatné“ a že

„... nemôže byť právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré... Sociálna poisťovňa

odmieta vydať a nevysporiadal sa s tým ani Krajský súd v Košiciach, napriek tomu, že práve

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 30. júna 2010 poukázal na

to, že Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal so zásadnou otázkou v tomto prípade, a to

rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, ktoré som ja

ako navrhovateľ nikdy nedostal...“.

19. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité, právne správne a podrobné

odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s napadnutým opravným

uznesením, v rámci ktorého najvyšší súd správne poznamenal, že „... z dávkového spisu

odporkyne vyplýva, že nárok na invalidný dôchodok vznikol navrhovateľovi 14. februára

2002 za účinnosti zákona o sociálnom zabezpečení. Rozhodnutím odporkyne z 21. apríla

2006 č. 500 824 0800 bol podľa § 73, § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení zvýšený

invalidný dôchodok navrhovateľa s účinnosťou od 8. marca 2006 na 7 858 Sk, lebo pokles

schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť bol od 8. marca 2006 45 %. Uvedené

rozhodnutie navrhovateľ nenapadol opravným prostriedkom a nadobudlo právoplatnosť.

Navrhovateľ sa domáhal doručenia rozhodnutia odporkyne z 8. marca 2006, avšak ako aj

krajský súd, tak ani najvyšší súd nezistil, že by existovalo rozhodnutie z 8. marca 2006.

Odporkyňa až rozhodnutím z 21. apríla 2006 č. 500 824 0800 na podklade Lekárskej správy

posudkovej lekárky sociálneho poistenia z 8. marca 2006, o

invalidnom dôchodku navrhovateľa rozhodla znova. Z obsahu lekárskej správy vyplýva, že

predmetom skúmania invalidity navrhovateľa bolo posúdenie jeho dlhodobo nepriaznivého

zdravotného stavu na základe kontrolnej lekárskej prehliadky, určenej na február 2006.

Uvedenú lekársku správu podpísal aj samotný navrhovateľ. V tomto súdnom konaní,

ktorého predmetom bolo preskúmanie neskorších rozhodnutí odporkyne sa preto súdy

nemohli zaoberať zákonnosťou rozhodnutia a postupu pri vydaní skoršieho rozhodnutia

odporkyne, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. V rámci tohto súdneho konania sa tiež

nemožno domáhať doručenia akéhokoľvek rozhodnutia odporkyne, lebo na to slúžia iné

právne prostriedky, akým je napríklad sťažnosť pre nečinnosť podľa zákona o sťažnostiach.

Zo spisov ďalej vyplýva, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. júna 2010 sp. zn. boli zrušené dve rozhodnutia odporkyne z 25. februára

2008, obe pod č. 500 824 0800 0 v spojení s rozhodnutím z 15. októbra 2008

č. 500 824 0800 0 z dôvodu, že podľa lekárskej správy, ktorá bola podkladom pre

rozhodnutie bolo zistené zhoršenie zdravotného stavu v porovnaní so stavom v roku 2002

a došlo k zmene čiastočnej invalidity na invaliditu od 2. mája 2007, avšak lekárska správa

neobsahovala posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa § 70

a nasl. zákona o sociálnom poistení, teda podľa zákona účinného v čase podania žiadosti

navrhovateľa o prehodnotenie čiastočného invalidného dôchodku (11. apríla 2007).

Obsahovala posúdenie zdravotného stavu len podľa § 263a zákona o sociálnom poistení

a § 29 zákona o sociálnom zabezpečení. V ďalšom konaní mala preto odporkyňa posúdiť

zdravotný stav navrhovateľa k 2. máju 2007 aj podľa zákona o sociálnom poistení

a vypočítať dôchodok podľa aktuálne účinného právneho predpisu. Krajský súd v Košiciach

rozsudkom z 19. mája 2011 č. k. 44 zrušil rozhodnutia odporkyne 1, 2, 3

z 9. novembra 2010, všetky pod číslom 500 824 0800 0, ako aj rozhodnutie odporkyne

z 9. marca 2011 č. 500 824 0800 0 z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí

odporkyne a nevysporiadania sa s námietkami navrhovateľa vo vzťahu k výpočtu

invalidného dôchodku.

Preskúmavanými rozhodnutiami v tomto konaní tak odporkyňa realizovala rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. , ako aj

rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2011 č. k. 44.

Rozhodnutím 1 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 bolo v súlade s § 263a ods. 1

písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení ) odporkyňa rozhodla

o nároku navrhovateľa na čiastočný invalidný dôchodok podľa § 37 zákona o sociálnom

zabezpečení v sume 4 372 Sk s účinnosťou od 8. marca 2006 (teda od dátumu zmeny výšky

invalidného dôchodku z dôvodu preskúmania trvania invalidity podľa § 263 ods. 2 účinného

do 18. júla 2006). Odporkyňa ďalej v súlade s § 263a ods. 5 zákona o sociálnom poistení

rozhodla, že súčinnosťou od 8. marca 2006 nárok na čiastočný invalidný dôchodok

navrhovateľovi podľa zákona o sociálnom zabezpečení zaniká a naďalej má navrhovateľ

s účinnosťou od 8. marca 2006 nárok na invalidný dôchodok v sume, určenej podľa zákona

o sociálnom poistení (z dôvodu, že navrhovateľovi patrí invalidný dôchodok vo vyššej sume,

teda v sume určenej podľa zákona o sociálnom poistení). Výška invalidného dôchodku

uvedená v tomto rozhodnutí vypočítaná podľa oboch právnych predpisov (zákona

o sociálnom zabezpečení ako aj zákona o sociálnom poistení) ani nemohla byť sporná, lebo

odporkyňa už onej právoplatne rozhodla predchádzajúcimi rozhodnutiami (rozhodnutie

odporkyne z 2. apríla 2002 č. 500 824 0800 a rozhodnutie odporkyne z 21. apríla 2006

č. 500 824 0800), ktoré nadobudli právoplatnosť.

Rozhodnutím odporkyne 2 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 bola

navrhovateľovi podľa § 73, § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení zvýšená suma

invalidného dôchodku od 2. mája 2007 z dôvodu zvýšenia miery poklesu schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola u navrhovateľa zistená od 2. mája 2007 o viac ako

70 %. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okrem výpočtu sumy invalidného

dôchodku, pre výpočet ktorej sa použili hodnoty z rozhodnutia o priznaní čiastočného

invalidného dôchodku, ktorý bol navrhovateľovi priznaný podľa predpisov účinných do

31. decembra 2003, odporkyňa vypočítala, berúc do úvahy rozsudky najvyššieho

a krajského súdu, aj sumu invalidného dôchodku pre situáciu, ak by navrhovateľovi od

2. mája 2007 vznikla nová invalidita. Suma invalidného dôchodku, ktorá by navrhovateľovi

patrila, ak by invalidita vznikla od 2. mája 2007 bola však nižšia ako suma invalidného

dôchodku, pre ktorú sa použili hodnoty z predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia

o priznaní čiastočného invalidného dôchodku navrhovateľa (rozhodnutie odporkyne

z 2. apríla 2002 č. 500 824 0800).

Pri výpočte výšky invalidného dôchodku uvedeného v napadnutom rozhodnutí 2

z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 mal navrhovateľ námietky k určeniu osobného

mzdového bodu v rokoch, v ktorých získal aj vymeriavací základ aj náhradnú dobu. Podľa

názoru navrhovateľa mu mal byť osobný mzdový bod v týchto prípadoch počítaný ako

podiel osobného vymeriavacieho základu a alikvotnej časti všeobecného vymeriavacieho

základu. ...

Ak podľa názoru navrhovateľa mu mal byť za rok 2001 (obdobne za roky 1998

a 1999) vypočítaný osobný mzdový bod ako podiel osobného vymeriavacieho základu

alikvotnej časti všeobecného vymeriavacieho základu, uvedený názor nemá podklad

v platných právnych predpisoch. Iné dôvody nesprávnosti napadnutých rozhodnutí

odporkyne navrhovateľ neuviedol.

Výpočet invalidného dôchodku navrhovateľa uvedený v rozhodnutiach odporkyne

považoval aj odvolací súd za zodpovedajúci zákonu a intenciám rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. , ako aj rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 19. mája 2011 č. k. 44. ...

Pre úplnosť treba uviesť, že v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. januára 2009 sp. zn. , ktorým podporoval navrhovateľ svoje tvrdenia, sa

riešila iná právna situácia, lebo odporkyňa tu počítala osobný mzdový bod tak, že vôbec

nezohľadnila skutočnosť, že časť kalendárneho roka bolo čerpané voľno (kedy si

navrhovateľ zvyšoval kvalifikáciu). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom

rozhodnutí teda primárne zaoberal skutočnosťou, že odporkyňa vôbec do výpočtu

výsledného osobného mzdového bodu nezahrnula alikvotnú časť osobného mzdového bodu

patriaceho za náhradnú dobu štúdia. Veta, ktorú citoval navrhovateľ z uvedeného rozsudku

je preto vytrhnutá z kontextu celého jeho odôvodnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s právnym názorom krajského

súdu a považuje rozhodnutia odporkyne za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľa nevyhovel a rozsudok Krajského

súdu v Košiciach ako vecne správny podľa a potvrdil.“.

20. S ohľadom na už uvedené zmienené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s napadnutým opravným uznesením

a označenými právami sťažovateľa (bod 1) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie v petite označených práv sťažovateľa po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

21. Najvyšší súd na základe žiadosti sťažovateľa (bod 6.C) v zmysle ustanovenia

vykonal nápravu, keď v napadnutom opravnom uznesení uviedol správne

odôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 6.D), v ktorom sa v súlade so zákonom v plnom

rozsahu vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa. Takýto postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

22. Keďže sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie v petite

označených práv (bod 5), ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jeho

návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

23. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015