Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 160/2015
PDF · 471.72 KB
No categories available
I. ÚS 160/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i jeho opravným uznesením
sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 3/2013
z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako i jeho opravným uznesením sp. zn.
7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 (ďalej ako „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti, ako i z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení
navrhovateľa v pôvodnom konaní bol účastníkom konania o invalidnom dôchodku. V úvode
sťažnosti, poukazujúc na pochybenie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sp. zn.
7 So 3/2013 z 28. mája 2014, sťažovateľ upriamuje pozornosť na vydanie opravného
uznesenia zo strany najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 na základe
jeho písomnej žiadosti.
Sťažovateľ sa domnieva, že „... najvyšší súd v opravnom uznesení vychádzal
z nesprávnej skutočnosti predpokladu, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa
21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 je právoplatné. Nie je tomu tak. Nemôže byť
právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré mi Sociálna poisťovňa odmieta vydať
a nevysporiadal sa s tým ani Krajský súd v Košiciach, napriek tomu, že práve Najvyšší súd
vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9 So 123/2009 zo dňa 30. júna 2010 poukázal na to, že Krajský
súd v Košiciach sa nevysporiadal so zásadnou otázkou v tomto prípade, a to rozhodnutím
Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, ktoré som ja ako
navrhovateľ nikdy nedostal. Sociálna poisťovňa toto rozhodnutie tajila a tají, aj napriek
urgenciám navrhovateľa, písomne aj prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. Toto
rozhodnutie Krajský súd v Košiciach od Sociálnej poisťovne ústredie nevyžiadal, mne ho
nezabezpečil, a tým mne ako navrhovateľovi a ako občanovi, tak Krajský súd v Košiciach,
ako aj Sociálna poisťovňa ústredie, odopreli poznať toto rozhodnutie štátneho orgánu.“.
3. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznamuje podanie dovolania prostredníctvom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak proti napadnutému rozsudku, ako
i proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Pozornosť ústavného súdu taktiež
upriamuje na oznámenie krajského súdu zo 14. januára 2015, ktorým mu krajský súd okrem
iného oznámil neprípustnosť podania dovolania v dôchodkových veciach v zmysle
ustanovenia § 250s zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“), z čoho sťažovateľ následne dôvodí „... vyčerpanie opravných
prostriedkov ako jeden z atribútov prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy...“.
4. Podľa názoru sťažovateľa „... došlo k porušeniu jeho základného práva na
spravodlivý súdny proces...“, v dôsledku čoho žiada ústavný súd o zrušenie rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i jeho opravného uznesenia
sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014. Súčasne ústavný súd žiada o ustanovenie
advokáta v konaní pred ústavným súdom.
5. Po tom, čo ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupnenia
právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo
3. marca 2015 ústavnému súdu doručené splnomocnenie udelené advokátke
JUDr. Lechmanovej na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom v konaní vedenom
pod sp. zn. Rvp 143/2015, ako i doplnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľ v celom
rozsahu zotrváva na svojej pôvodnej sťažnosti a opakovane zdôrazňuje, že „... rozhodnutie
Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 nikdy nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, pretože sťažovateľovi nikdy nebolo doručené a doklad o tom, že
by uvedené rozhodnutie malo byť sťažovateľovi doručené Sociálna poisťovňa ani v súdnom
konaní preukázať nevedela. ...
V prípade sťažovateľa vychádzal najvyšší súd z nesprávnej a ničím neoverenej
skutočnosti, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 08. marca
2006 je právoplatné.
V danej právnej veci sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a to
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa
k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, keďže mu
toto rozhodnutie nikdy nebolo doručené a podľa názoru sťažovateľa ani nebolo zo Sociálnej
poisťovne doručované.
Sťažovateľ trvá na tom, že v rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku
dňu 8. marca 2006 malo dôjsť k prepočítaniu dôchodku poistenca, čiže sťažovateľa,
z dôvodu výšky invalidného dôchodku pre poistenca. Nároky sťažovateľa mal teda súd
v danom prípade posudzovať podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu
vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 pri
rešpektovaní § 79 ods. 2 citovaného zákona. ...
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky je ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať
za arbitrárne. Sťažovateľ trvá na tom, že medzi napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a obsahom základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
označených v sťažnosti existuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.“.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1.) Právo sťažovateľa , na prístup k súdu, na súdnu
ochranu a právo na účinný opravný prostriedok zaručený v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru a
čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So
3/2013 zo dňa 28. mája 2014, ako aj opravným uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.7 So
3/2013 zo dňa 24. septembra 2014 porušené bolo.
2. ) Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So
3/2013 zo dňa 28. mája 2014, ako aj opravné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So
3/2013 zo dňa 24. septembra 2014 a vec vracia na ďalšie konanie.
3. ) , , sa
priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € (slovom tisíc Eur), ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. ) Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
296,44 € (slovom dvestodeväťdesiat šesť Eur a štyridsať štyri centov) na bankový účet
právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“
II.
6. Ústavný súd z obsahu sťažnosti (vrátane jej doplnenia), príloh, ako aj z obsahu
súdneho spisu vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 6 Sd 77/2011 (týkajúceho sa konania
sťažovateľa vo veci invalidného dôchodku) zistil tento skutkový stav relevantný pre
posúdenie veci:
6.A Podaním zo 4. októbra 2011, doručeným Sociálnej poisťovni, ústredie
(v právnom postavení odporkyne v pôvodnom konaní) 7. októbra 2011, sa sťažovateľ
na krajskom súde domáhal preskúmania rozhodnutia 1 č. 500 824 0800 0 z 2. septembra
2011 (ďalej len „rozhodnutie 1“) a rozhodnutia 2 č. 500 824 0800 0 z 2. septembra 2011
(ďalej len „rozhodnutie 2“).
Rozhodnutím 1 odporkyňa v zmysle ustanovenia § 263a ods. 1 písm. b) zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 529/2006 Z. z. priznala
sťažovateľovi nárok na čiastočný invalidný dôchodok podľa § 37 zákona č. 100/1988 Zb.
o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov od 8. marca 2006 v sume 4 372 Sk.
Zároveň rozhodla, že v súlade s § 263a ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení zákona č. 529/2006 Z. z. sťažovateľovi od 8. marca 2006 nárok na čiastočný
invalidný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov zaniká
a naďalej mu od 8. marca 2006 patrí invalidný dôchodok v sume 7 858 Sk mesačne určenej
podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom poistení“).
Rozhodnutím 2 následne odporkyňa v zmysle ustanovenia § 73 a § 112 ods. 4 zákona
o sociálnom poistení sťažovateľovi zvýšila sumu invalidného dôchodku od 2. mája 2007 na
18 911 Sk mesačne z dôvodu zmeny miery poklesu schopnosti sťažovateľa vykonávať
zárobkovú činnosť od 2. mája 2007 zo 45 % na viac ako 70 %. Následne odporkyňa
zvyšovala invalidný dôchodok sťažovateľa podľa osobitných predpisov s konečnou sumou
785,90 € od 1. januára 2011.
Predmetnými rozhodnutiami (rozhodnutím 1 aj rozhodnutím 2) bol zo strany
odporkyne realizovaný rozsudok krajského súdu č. k. 6 Sd 9/2011 44 z 19. mája 2011
v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 123/2009 z 30. júna 2010.
6.B Krajský súd následne rozsudkom č. k. 6 Sd 77/2011 66 z 11. októbra 2012
potvrdil napadnuté rozhodnutie 1 a rozhodnutie 2 a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.
Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
7 So 3/2013 z 28. mája 2014 rozsudok krajského súdu č. k. 6 Sd 77/2011 66 z 11. októbra
2012 potvrdil a sťažovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
6.C Po tom, čo sťažovateľ zistil, že v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
7 So 3/2013 z 28. mája 2014 je od strany 4 uvedené odôvodnenie z iného rozhodnutia
najvyššieho súdu, žiadosťou doručenou najvyššiemu súdu 21. augusta 2014 žiadal o opravu
písomného vyhotovenia predmetného rozsudku a o nápravu tohto pochybenia zo strany
najvyššieho súdu.
6.D Najvyšší súd opravným uznesením sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014
vzhľadom na skutočnosť, že v písomnom vyhotovení odôvodnenia jeho rozsudku sp. zn.
7 So 3/2013 z 28. mája 2014 došlo k zrejmej nesprávnosti [keď od strany 4 za odsekom
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací...“ namiesto pôvodného správneho
odôvodnenia týkajúceho sa sťažovateľovej veci najvyšší súd omylom uviedol odôvodnenie
z počítačovej formy iného rozsudku], podľa § 164 OSP na návrh sťažovateľa opravil
odôvodnenie predmetného rozsudku od strany 4 za odsekom „Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací ...“ tak, že uviedol správne znenie odôvodnenia rozsudku sp. zn.
7 So 3/2013 z 28. mája 2014.
6.E S ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom krajského súdu podal
voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako aj voči opravnému
uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 dovolanie, krajský
súd listom z 12. januára 2015 sťažovateľovi s ohľadom na znenie ustanovenia § 250s OSP
oznámil neprípustnosť dovolania v dôchodkových veciach.
III.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákone neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom krajského súdu podal
voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i voči opravnému
uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 dovolanie (bod 6.E),
ústavný súd v úvode dospel k záveru, že s ohľadom na znenie ustanovenia § 250s OSP
(v zmysle ktorého obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie v konaní podľa tretej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné) podanie dovolania
zo strany sťažovateľa nepovažuje za účinný prostriedok nápravy a v dôsledku tejto
skutočnosti neodmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej neprípustnosti, ale v potrebnom
rozsahu ju ďalej preskúmal v rámci jej predbežného prerokovania.
10. Ústavný súd sa následne zaoberal otázkou, či sú naplnené ostatné predpoklady
meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti, a dospel k záveru, že ide o zjavne
neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené
ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto
súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu
rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,
ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť
bez ďalšieho, len na základe priebehu namietaného konania či na základe obsahu
napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej
sťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu)
orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak
napadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným
vadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné práva
a slobody sťažovateľa, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.
11. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na prístup
k súdu podľa čl. 46 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako aj napadnutým
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 (bod 1 a 5).
IV.
12. V zmysle čl. 46 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,
môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví
inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd.
Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. ...
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
14. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
15. Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať
účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili
osoby pri plnení úradných povinností. (čl. 13 dohovoru)
16. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa
čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená na
jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní
a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené
práva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená, že ani
prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,
lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo rámec
všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci
prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich
judikatúru.
17. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014 v spojení s napadnutým opravným
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 nemožno
z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť.
Najvyšší súd vyslovil názor náležite odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takej
úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať právne otázky
v dôchodkových veciach.
18. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna dimenzia,
keď jej základom bolo iba vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu (sťažovateľ bol toho názoru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
v spojení s napadnutým opravným uznesením je ústavne neudržateľný a arbitrárny)
a niekoľkokrát zdôrazňovaná argumentácia sťažovateľa o tom, že „... najvyšší súd
v opravnom uznesení vychádzal z nesprávnej skutočnosti predpokladu, že rozhodnutie
Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 je právoplatné“ a že
„... nemôže byť právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré... Sociálna poisťovňa
odmieta vydať a nevysporiadal sa s tým ani Krajský súd v Košiciach, napriek tomu, že práve
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9 So 123/2009 zo dňa 30. júna 2010 poukázal na
to, že Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal so zásadnou otázkou v tomto prípade, a to
rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, ktoré som ja
ako navrhovateľ nikdy nedostal...“.
19. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité, právne správne a podrobné
odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s napadnutým opravným
uznesením, v rámci ktorého najvyšší súd správne poznamenal, že „... z dávkového spisu
odporkyne vyplýva, že nárok na invalidný dôchodok vznikol navrhovateľovi 14. februára
2002 za účinnosti zákona o sociálnom zabezpečení. Rozhodnutím odporkyne z 21. apríla
2006 č. 500 824 0800 bol podľa § 73, § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení zvýšený
invalidný dôchodok navrhovateľa s účinnosťou od 8. marca 2006 na 7 858 Sk, lebo pokles
schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť bol od 8. marca 2006 45 %. Uvedené
rozhodnutie navrhovateľ nenapadol opravným prostriedkom a nadobudlo právoplatnosť.
Navrhovateľ sa domáhal doručenia rozhodnutia odporkyne z 8. marca 2006, avšak ako aj
krajský súd, tak ani najvyšší súd nezistil, že by existovalo rozhodnutie z 8. marca 2006.
Odporkyňa až rozhodnutím z 21. apríla 2006 č. 500 824 0800 na podklade Lekárskej správy
posudkovej lekárky sociálneho poistenia z 8. marca 2006, o
invalidnom dôchodku navrhovateľa rozhodla znova. Z obsahu lekárskej správy vyplýva, že
predmetom skúmania invalidity navrhovateľa bolo posúdenie jeho dlhodobo nepriaznivého
zdravotného stavu na základe kontrolnej lekárskej prehliadky, určenej na február 2006.
Uvedenú lekársku správu podpísal aj samotný navrhovateľ. V tomto súdnom konaní,
ktorého predmetom bolo preskúmanie neskorších rozhodnutí odporkyne sa preto súdy
nemohli zaoberať zákonnosťou rozhodnutia a postupu pri vydaní skoršieho rozhodnutia
odporkyne, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. V rámci tohto súdneho konania sa tiež
nemožno domáhať doručenia akéhokoľvek rozhodnutia odporkyne, lebo na to slúžia iné
právne prostriedky, akým je napríklad sťažnosť pre nečinnosť podľa zákona o sťažnostiach.
Zo spisov ďalej vyplýva, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. júna 2010 sp. zn. 9So/123/2009 boli zrušené dve rozhodnutia odporkyne z 25. februára
2008, obe pod č. 500 824 0800 0 v spojení s rozhodnutím z 15. októbra 2008
č. 500 824 0800 0 z dôvodu, že podľa lekárskej správy, ktorá bola podkladom pre
rozhodnutie bolo zistené zhoršenie zdravotného stavu v porovnaní so stavom v roku 2002
a došlo k zmene čiastočnej invalidity na invaliditu od 2. mája 2007, avšak lekárska správa
neobsahovala posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa § 70
a nasl. zákona o sociálnom poistení, teda podľa zákona účinného v čase podania žiadosti
navrhovateľa o prehodnotenie čiastočného invalidného dôchodku (11. apríla 2007).
Obsahovala posúdenie zdravotného stavu len podľa § 263a zákona o sociálnom poistení
a § 29 zákona o sociálnom zabezpečení. V ďalšom konaní mala preto odporkyňa posúdiť
zdravotný stav navrhovateľa k 2. máju 2007 aj podľa zákona o sociálnom poistení
a vypočítať dôchodok podľa aktuálne účinného právneho predpisu. Krajský súd v Košiciach
rozsudkom z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011 44 zrušil rozhodnutia odporkyne 1, 2, 3
z 9. novembra 2010, všetky pod číslom 500 824 0800 0, ako aj rozhodnutie odporkyne
z 9. marca 2011 č. 500 824 0800 0 z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí
odporkyne a nevysporiadania sa s námietkami navrhovateľa vo vzťahu k výpočtu
invalidného dôchodku.
Preskúmavanými rozhodnutiami v tomto konaní tak odporkyňa realizovala rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 9 So 123/2009, ako aj
rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011 44.
Rozhodnutím 1 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 bolo v súlade s § 263a ods. 1
písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 529/2006 Z. z.) odporkyňa rozhodla
o nároku navrhovateľa na čiastočný invalidný dôchodok podľa § 37 zákona o sociálnom
zabezpečení v sume 4 372 Sk s účinnosťou od 8. marca 2006 (teda od dátumu zmeny výšky
invalidného dôchodku z dôvodu preskúmania trvania invalidity podľa § 263 ods. 2 účinného
do 18. júla 2006). Odporkyňa ďalej v súlade s § 263a ods. 5 zákona o sociálnom poistení
rozhodla, že súčinnosťou od 8. marca 2006 nárok na čiastočný invalidný dôchodok
navrhovateľovi podľa zákona o sociálnom zabezpečení zaniká a naďalej má navrhovateľ
s účinnosťou od 8. marca 2006 nárok na invalidný dôchodok v sume, určenej podľa zákona
o sociálnom poistení (z dôvodu, že navrhovateľovi patrí invalidný dôchodok vo vyššej sume,
teda v sume určenej podľa zákona o sociálnom poistení). Výška invalidného dôchodku
uvedená v tomto rozhodnutí vypočítaná podľa oboch právnych predpisov (zákona
o sociálnom zabezpečení ako aj zákona o sociálnom poistení) ani nemohla byť sporná, lebo
odporkyňa už onej právoplatne rozhodla predchádzajúcimi rozhodnutiami (rozhodnutie
odporkyne z 2. apríla 2002 č. 500 824 0800 a rozhodnutie odporkyne z 21. apríla 2006
č. 500 824 0800), ktoré nadobudli právoplatnosť.
Rozhodnutím odporkyne 2 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 bola
navrhovateľovi podľa § 73, § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení zvýšená suma
invalidného dôchodku od 2. mája 2007 z dôvodu zvýšenia miery poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola u navrhovateľa zistená od 2. mája 2007 o viac ako
70 %. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okrem výpočtu sumy invalidného
dôchodku, pre výpočet ktorej sa použili hodnoty z rozhodnutia o priznaní čiastočného
invalidného dôchodku, ktorý bol navrhovateľovi priznaný podľa predpisov účinných do
31. decembra 2003, odporkyňa vypočítala, berúc do úvahy rozsudky najvyššieho
a krajského súdu, aj sumu invalidného dôchodku pre situáciu, ak by navrhovateľovi od
2. mája 2007 vznikla nová invalidita. Suma invalidného dôchodku, ktorá by navrhovateľovi
patrila, ak by invalidita vznikla od 2. mája 2007 bola však nižšia ako suma invalidného
dôchodku, pre ktorú sa použili hodnoty z predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia
o priznaní čiastočného invalidného dôchodku navrhovateľa (rozhodnutie odporkyne
z 2. apríla 2002 č. 500 824 0800).
Pri výpočte výšky invalidného dôchodku uvedeného v napadnutom rozhodnutí 2
z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 mal navrhovateľ námietky k určeniu osobného
mzdového bodu v rokoch, v ktorých získal aj vymeriavací základ aj náhradnú dobu. Podľa
názoru navrhovateľa mu mal byť osobný mzdový bod v týchto prípadoch počítaný ako
podiel osobného vymeriavacieho základu a alikvotnej časti všeobecného vymeriavacieho
základu. ...
Ak podľa názoru navrhovateľa mu mal byť za rok 2001 (obdobne za roky 1998
a 1999) vypočítaný osobný mzdový bod ako podiel osobného vymeriavacieho základu
alikvotnej časti všeobecného vymeriavacieho základu, uvedený názor nemá podklad
v platných právnych predpisoch. Iné dôvody nesprávnosti napadnutých rozhodnutí
odporkyne navrhovateľ neuviedol.
Výpočet invalidného dôchodku navrhovateľa uvedený v rozhodnutiach odporkyne
považoval aj odvolací súd za zodpovedajúci zákonu a intenciám rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 9 So 123/2009, ako aj rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011 44. ...
Pre úplnosť treba uviesť, že v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. januára 2009 sp. zn. 7 So 197/2007, ktorým podporoval navrhovateľ svoje tvrdenia, sa
riešila iná právna situácia, lebo odporkyňa tu počítala osobný mzdový bod tak, že vôbec
nezohľadnila skutočnosť, že časť kalendárneho roka bolo čerpané voľno (kedy si
navrhovateľ zvyšoval kvalifikáciu). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom
rozhodnutí teda primárne zaoberal skutočnosťou, že odporkyňa vôbec do výpočtu
výsledného osobného mzdového bodu nezahrnula alikvotnú časť osobného mzdového bodu
patriaceho za náhradnú dobu štúdia. Veta, ktorú citoval navrhovateľ z uvedeného rozsudku
je preto vytrhnutá z kontextu celého jeho odôvodnenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s právnym názorom krajského
súdu a považuje rozhodnutia odporkyne za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľa nevyhovel a rozsudok Krajského
súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“.
20. S ohľadom na už uvedené zmienené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s napadnutým opravným uznesením
a označenými právami sťažovateľa (bod 1) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie v petite označených práv sťažovateľa po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
21. Najvyšší súd na základe žiadosti sťažovateľa (bod 6.C) v zmysle ustanovenia
§ 164 OSP vykonal nápravu, keď v napadnutom opravnom uznesení uviedol správne
odôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 6.D), v ktorom sa v súlade so zákonom v plnom
rozsahu vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa. Takýto postup
a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.
22. Keďže sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie v petite
označených práv (bod 5), ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jeho
návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
23. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015