Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 125/2015
PDF · 260.65 KB
No categories available
III. ÚS 125/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , a maloletého
, , zastúpeného matkou , obaja zastúpení
Mgr. Róbertom Liškom, advokátska kancelária, Štefánikova 882, Poprad, vo veci
namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 P 42/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
a maloletého , , zastúpený matkou
(ďalej len „sťažovateľ“), obaja zastúpení Mgr. Róbertom Liškom, advokátska
kancelária, Štefánikova 882, Poprad, vo veci namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“)
a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 P 42/2013.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a určenia rozsahu vyživovacej
povinnosti vedeného pred okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím pod
sp. zn. 4 P 42/2013.
Sťažovatelia v sťažnosti formulujú námietku porušenia požiadavky nestrannosti
rozhodovania súdu v predmetnej veci dôvodiac tvrdením o zaujatosti osoby zákonného
sudcu okresného súdu, v čom vidia porušenie princípu rovnosti podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci postupu okresného súdu v namietanom konaní.
V ďalšom bode sťažovatelia namietajú porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa,
kde argumentujú podľa ich názoru nesprávnymi skutkovými závermi týkajúcimi sa
určenia schopností a možností povinného rodiča (otca sťažovateľa), ktoré boli podkladom
pre určenie výšky jeho vyživovacej povinnosti rozsudkom okresného súdu v označenom
konaní. Sťažovatelia v uvedenom bode takisto namietajú nesprávnosť skutkových záverov
okresného súdu o nesplnení dôvodov hodných osobitného zreteľa ako predpokladu
pre priznanie tzv. spätného výživného podľa § 77 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Opierajúc sa o predostretú argumentáciu sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby
vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa postupom okresného súdu
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 42/2013, priznal primerané
finančné zadosťučinenie sťažovateľke v sume 2 000 € a sťažovateľovi v sume 3 000 €, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný
súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia
ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Sťažovatelia sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu
okresného súdu mohli podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhali) využitím opravného
prostriedku odvolania. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný
poskytnúť ochranu namietaným právam sťažovateľov. Právomoc ústavného súdu je preto (s
ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k postupu okresného
súdu predchádzajúcemu prijatiu meritórneho rozhodnutia vylúčená. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených čl. ústavy,
dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 P 42/2013 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o sťažovateľmi formulované porušenie označených článkov ústavy,
dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v odvolacom konaní,
poukazuje ústavný súd hneď v úvode na obsah ustanovení § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého návrh na začatie konania podaný ústavnému súdu musí obsahovať
označenie, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého
rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
V časti námietok smerujúcich proti postupu krajského súdu sťažnosť sťažovateľov
nespĺňala všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a síce v nej absentuje náležité
a zrozumiteľné odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo nevyhnutný východiskový rámec
pre preskúmanie označeného postupu krajského súdu z pozície sťažovateľmi namietaného
porušenia označených článkov ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa. Ústavný súd
musí konštatovať, že sťažnosť sťažovateľov neobsahuje žiadne konzistentné zdôvodnenie, t.
j. vymedzenie konkrétnych nedostatkov postupu krajského súdu v odvolacom konaní,
prípadne nedostatkov prijatého rozhodnutia odvolacieho súdu. Celá argumentácia, ktorú
sťažovatelia v obsahu podanej sťažnosti predostreli, totiž smeruje a týka sa postupu
a rozhodnutia prvostupňového súdu.
Sťažovatelia navyše nesplnili ani ďalšiu zo zákonných náležitosti požadovanú § 50
ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde, a síce k sťažnosti nepriložili kópiu právoplatného
rozhodnutia týkajúceho sa postupu v konaní, proti ktorému ich námietky smerujú.
Ústavný súd zdôrazňuje, že takýto charakter nedostatkov v zákonom predpísaných
náležitostiach nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v časti námietok týkajúcich sa postupu
krajského súdu v označenom konaní odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd na záver dodáva, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015