Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 225/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. Ústav na výkon väzby ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 7. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2015 doručená sťažnosť , , t. č. Ústav

na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. januára

2015.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Uznesením zo dňa 01.10.2014 mi bolo vznesené

obvinenie pre trestný čin Nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d),

ods. 2 písm. c) Tr.z.

Dňa 02.10.2014 bol Okresnému súdu Levice podaný návrh na moje vzatie do väzby,

pričom o tomto návrhu bolo rozhodnuté Uznesením sp. zn.: zo dňa 03.10.2014

tak, že som bol vzatý do väzby z dôvodu podľa Proti

predmetnému uzneseniu som podal sťažnosť.

Uznesením sp. zn.: zo dňa 14.10.2014 Krajský súd v Nitre rozhodol

tak, že moju sťažnosť zamieta.

Dňa 14.11.2014 som podal žiadosť o prepustenie na slobodu a o tejto rozhodol

Okresný súd Uznesením sp. zn.: zo dňa 15.12.2014 tak, že návrh

na prepustenie z väzby na slobodu zamieta, ponuku dôveryhodných osôb na prevzatie

záruky za ďalšie správanie neprijíma a žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka zamieta.

Proti vyššie citovanému uzneseniu som podal sťažnosť, ktorá bola písomne

odôvodnená dňa 18.12.2014, pričom v predmetnej sťažnosti som namietal spornosť

skutkových zistení týkajúcich sa obdobia, počas ktorého som sa mal dopúšťať trestnej

činnosti a súdom konštatovanej mojej závislosti na návykových látkach. Tento rozpor medzi

skutkovými zisteniami a odôvodnením, resp. nesúlad právnych záverov s vykonaným

dokazovaním spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Ďalej som v sťažnosti poukazoval na výnimočnú okolnosť prípadu, ktorou je

nečinnosť orgánov činných v trestnov konaní, nakoľko z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že

vyšetrovateľ od 01.10. 11.12.2014, t.j. po dobu 10 týždňov, resp. 70 dní nevykonal žiadny

vyšetrovací úkon, hoci ide o väzobnú vec, ktorú je potrebné riešiť prednostne a urýchlene.

Obsahom sťažnosti boli aj procesné nedostatky uznesenia súdu prvého stupňa a to:

že nepoučil poskytovateľov záruky o možnosti podania sťažnosti ako riadneho

opravného prostriedku, hoci sa ich uznesenie priamo týka a dokonca dali na moje

prepustenie vo svojom výsluchu dňa 15.12.2014 návrh ( ) a teda ako

oprávneným osobám im bolo odňaté právo podať sťažnosť,

že moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bola vedená pod sp.zn.

, t.j. pod rovnakou spisovou značkou, pod ktorou bolo realizované konanie

o mojom vzatí do väzby, hoci ide o samostatný návrh a iné konanie – nie o návrhu

prokurátora na vzatie do väzby, ale o rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby,

skutočnosť, že hoci v žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 14.11.2014 sa výslovne

uvádza, že žiadam nahradiť väzbu zárukami, pričom o nahradení väzby môže rozhodnúť len

súd a preto nepredkladám žiadosť o prepustenie z väzby dozorujúcemu prokurátorovi (§ 79

ods. 3 ), súd ju postúpil prokurátorovi na vyjadrenie, čím došlo k zbytočnému

oddialeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.: zo dňa 07.01.2015 bolo

rozhodnuté o mojej sťažnosti tak, že súd túto ako nedôvodnú zamieta.

V odôvodnení predmetného uznesenia Krajský súd v Nitre uvádza, že obdobie od

01.10.2014 do 15.12.2014 nie je možné považovať za prieťahy v konaní, keď neuplynulo

obdobie troch mesiacov od vznesenia obvinenia. Rovnako súd nepovažoval namietané

prieťahy ani za výnimočnú okolnosť prípadu. Toto tvrdenie súdu bez ďalšieho neobstojí

a rovnako mám za to, že sa Krajský súd v Nitre s mojou námietkou prieťahov nevysporiadal

takým dostatočným spôsobom s ohľadom na obsah, spôsob, kvalitu, výstižnosť,

presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia.“

Sťažovateľ bol toho názoru, že napriek závažnosti zločinu, za ktorý je stíhaný,

nemožno hovoriť o tom, že by v danej veci bolo opodstatnené zdĺhavé zabezpečenie

dôkazov, a že jeho právo ako obvineného v prípravnom konaní bolo porušované

nečinnosťou alebo nesprávnou činnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Ďalej v sťažnosti poukazoval na zmysel a účel väzby a na skutočnosť, že krajský súd

sa nevysporiadal s otázkou zákonnosti trvania väzby v súvislosti s namietanými prieťahmi

v konaní, pretože len vyhodnotil nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní ako postup,

ktorý nemožno považovať za prieťahy. Sťažovateľ zdôraznil, že ku dňu podania sťažnosti

ubehlo od vznesenia obvinenia 111 kalendárnych dní, počas ktorých orgán činný v trestnom

konaní vykonával procesné úkony len 2. novembra 2014 a 11. decembra 2014 formou

výsluchu svedkov. Takéto konanie orgánov činných v trestnom konaní zakladá podľa jeho

názoru porušenie zásady prednostného a urýchleného vybavenia trestnej veci a vykazuje

znaky prieťahov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo postupom a uznesením Krajského súdu

v Nitre vedené pod spisovou značkou zo dňa 07.01.2015 porušené.

2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000, € (slovom tisíc eur), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.

1 ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z

hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný

súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k

tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v

situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , III. ÚS

2/05). Tvrdenia o porušení iných práv, resp. iným subjektom (v danom prípade okresný súd,

orgány činné v trestnom konaní) ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je

podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne

, ). V zmysle uvedeného ústavný súd vec posudzoval.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým krajský súd zamietol

jeho sťažnosť (v namietanom konaní obvineného) podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho tvrdenie o nezákonnosti väzby v súvislosti

s namietanými prieťahmi v konaní. Z toho dôvodu sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom

krajského súdu, ktorý sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s právnym názorom Okresného

súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v danej veci.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s otázkou zákonnosti trvania väzby

v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní, pretože len vyhodnotil nečinnosť orgánov

činných v trestnom konaní ako postup, ktorý nemožno považovať za prieťahy. Vzhľadom na

to, že ku dňu podania jeho sťažnosti ubehlo od vznesenia obvinenia 111 kalendárnych dní,

počas ktorých boli vykonané procesné úkony len v priebehu dvoch dní, bol toho názoru, že

v danom prípade došlo k markantnému porušeniu zásady prednostného a urýchleného

vybavenia jeho väzobnej veci. Podľa názoru sťažovateľa pri posudzovaní jeho žiadosti

o prepustenie z väzby a jej nahradenie prispel k neodôvodnenému predĺženiu času konania

aj okresný súd, ktorý postúpil jeho žiadosť o prepustenie z väzby na vyjadrenie

k prokurátorovi, čím došlo k zbytočnému oddialeniu rozhodnutia okresného súdu,

ku ktorému došlo až 15. decembra 2014.

Krajský súd v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa ako vecne správne, uviedol:

„Krajský súd k jednej z materiálnych podmienok existencie dôvodu väzby

u obvineného poukazuje na doteraz vykonané dôkazy orgánmi činnými v trestnom konaní

a to predovšetkým výpoveď obvineného a výpovede svedkov, ktoré dôkazy dôvodnosť

podozrenia, že skutok sa stal a skutok mal spáchať obvinený, nespochybňujú, ba naopak,

z dôkazov doteraz vykonanými orgánmi činnými v trestnom konaní je daná dôvodnosť tohto

podozrenia.

Pokiaľ ide o druhú z materiálnych podmienok, u obvineného sú dané konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce dôvodnú obavu, že tento by v prípade prepustenia na slobodu,

pokračoval v páchaní trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý...

Od vzatia obvineného do väzby do podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu (predloženie ponuky na nahradenie väzby zárukou dôveryhodnej osoby je

potrebné pokladať za žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, a preto bol aj dôvodný

postup súdu I. stupňa na predloženie žiadosti na ďalší postup prokurátorovi) pričom krajský

súd pripomína, že ide o obdobie siedmych týždňov a od právoplatnosti rozhodnutia o vzatí

obvineného do väzby ide o obdobie štyroch týždňov, nenastala jednak žiadna skutočnosť,

ktorá by spochybnila dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku obvineným a ani žiadna

zmena v konkrétnych skutočnostiach odôvodňujúcich dôvodnú obavu z pokračovania

v trestnej činnosti obvineným.

K namietaným prieťahom v konaní krajský súd poznamenáva, že v prípade

obvineného ide o stíhanie za obzvlášť závažný zločin, pričom trestné stíhanie je vedené

od 18.07.2014 a obvinenému bolo vznesenie obvinenia oznámené dňom 01.10.2014

a obdobie od 01.10.2014 do 15.12.2014, kedy bolo rozhodované súdom I. stupňa o žiadosti

obvineného, nie je možné považovať za prieťahy v konaní, keď neuplynulo obdobie ani troch

mesiacov od vznesenia obvinenia obvinenému .

Pokiaľ ide o návrh obvineného na nahradeniu účelu jeho väzby prevzatím záruky

za ďalšie správanie obvineného, krajský súd opätovne pripomína, že v prípade obvineného

ide o stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. V danom prípade možno účel väzby nahradiť len

v prípade existencie výnimočných okolností prípadu. V danom prípade si preto súd I. stupňa

mal vyriešiť otázku, či existujú u obvineného výnimočné okolnosti prípadu a až v prípade,

ak by dospel k záveru, že výnimočné okolnosti prípadu u obvineného existujú, mohol o jeho

návrhu na nahradenie účelu väzby prevzatím záruky rozhodovať a konať s rodičmi

obvineného ako s dôveryhodnými osobami. Pokiaľ súd I. stupňa dospel k záveru, že

výnimočné okolnosti prípadu u obvineného nie sú dané, mal návrh na prevzatie záruky

zamietnuť bez výsluchu dôveryhodných osôb a aj bez vyriešenia otázky, či osobám

ponúkajúcim prevzatie záruky takého postavenie prizná. Krajský súd zotrváva na svojom

závere, že v prípade obvineného ani okolnosti spáchania skutku a ani jeho osoba existenciu

výnimočných okolností neodôvodňujú. V tejto súvislosti treba uviesť, že obvinený sa mal

trestnej činnosti dopúšťať pomerne dlhé obdobie, ide o trestný čin pomerne vysokej miery

závažnosti, keď mal distribuovať psychotropné látky širšiemu okruhu osôb za finančnú

odplatu. Takouto výnimočnou okolnosťou prípadu nie je v danom prípade ani nečinnosť

orgánov činných v trestnom konaní, pričom s touto námietkou sťažovateľa sa krajský súd

vyporiadal.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, že jeho rodičia neboli poučení o možnosti

podať proti vyhlásenému uzneseniu sťažnosť, krajský súd v tejto súvislosti jednak poukazuje

na predchádzajúce úvahy týkajúce sa ponúknutej záruky rodičov obvineného za ďalšie

správanie obvineného a jednak poukazuje na to, že v danom konaní rozhoduje o sťažnosti

obvineného proti napadnutému uzneseniu.“

K namietanému porušeniu a dohovoru ústavný súd

uvádza, že o žiadosti o prepustenie na slobodu zo 14. novembra 2014 bolo okresným súdom

rozhodnuté 15. decembra 2014, pričom po podaní sťažnosti sťažovateľom 18. decembra

2014 bol spis zaslaný na nadriadený krajský súd príslušný na rozhodnutie o sťažnosti.

Krajský súd sťažnosť dostal 30. decembra 2014 a o sťažnosti rozhodol 7. januára 2015.

Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd o sťažnosti

proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol v primeranej lehote a v jeho konaní nedošlo

k žiadnym prieťahom, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť väzby sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

podanú z dôvodu namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec petitu sťažnosti ústavný súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého

uznesenia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti

sťažovateľa spochybňujúcemu právny názor okresného súdu nevyhovel a pre ktoré

sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom sa

dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa.

Právny záver, ktorý krajský súd v napadnutom uznesení prijal, vyplýval z popísaného

skutkového stavu a bol odôvodnený v súlade s požiadavkou na riadne odôvodnenie

rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015