Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 234/2015
PDF · 592.86 KB
No categories available
II. ÚS 234/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Adriánom Cakom,
Rázusova 6, Trnava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3, čl. 6
ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 90/2014 a jeho
uznesením z 11. septembra 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 60/2014 a jeho uznesením z 25. septembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. novembra 2014 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Adriánom Cakom, Rázusova 6, Trnava, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 90/2014 a jeho
uznesením z 11. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“ alebo
„uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby“), ako aj postupom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 60/2014 a jeho
uznesením z 25. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin krádeže
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona. Uznesením
sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. Tp 21/2014 z 9. marca 2014
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 15/2014 z 27. marca 2014 bol sťažovateľ
vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že
väzba začala plynúť 7. marca 2014.
V priebehu prípravného konania bol sťažovateľ zastúpený advokátkou
. Dňa 21. augusta 2014 matka sťažovateľa zvolila sťažovateľovi
za obhajcu Mgr. Adriána Caka (ďalej aj „obhajca sťažovateľa“). Obhajca sťažovateľa
oznámil vyšetrovateľovi podaním z 21. augusta 2014 označeným ako „Oznámenie
o prevzatí obhajoby, žiadosť o oznamovanie miesta a termínov vyšetrovacích úkonov,
žiadosť o nazeranie do spisu“, že prevzal obhajobu sťažovateľa, pričom zároveň predložil
vyšetrovateľovi splnomocnenie podpísané matkou sťažovateľa.
Vyšetrovateľ sa po oboznámení s podaním obhajcu sťažovateľa z 21. augusta 2014
vyjadril, že na prevzatie obhajoby nepostačuje splnomocnenie udelené obhajcovi matkou
sťažovateľa a že je potrebný súhlas sťažovateľa s prevzatím obhajoby. Z tohto dôvodu mal
podľa sťažnosti obhajca navštíviť ešte toho istého dňa sťažovateľa v Ústave na výkon väzby
a predložiť mu splnomocnenie z 21. augusta 2014 udelené jeho matkou.
Sťažovateľ s prevzatím obhajoby vyjadril súhlas a na znak súhlasu splnomocnenie udelené
obhajcovi jeho matkou podpísal.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že splnomocnenie udelené obhajcovi sťažovateľa matkou
sťažovateľa 21. augusta 2014 doplnené o podpis sťažovateľa predložil obhajca
vyšetrovateľovi spolu so sprievodným listom 22. augusta 2014. Podľa sťažnosti sťažovateľ
25. augusta 2014 vypovedal splnomocnenie na svoju obhajobu udelené
a túto skutočnosť toho istého dňa oznámil vyšetrovateľovi.
Následne vyšetrovateľ prípisom z 28. augusta 2014 vyzval sťažovateľa, aby mu
oznámil, či si zvolí obhajcu alebo či mu má byť obhajca ustanovený súdom. Sťažovateľ
na výzvu vyšetrovateľa nereagoval.
Dňa 4. septembra 2014 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej
len „okresná prokuratúra“) návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa
do 19. decembra 2014 s odôvodnením, že v rámci prípravného konania bolo zabezpečené
množstvo stôp, na posúdenie ktorých je vykonávané rozsiahle znalecké dokazovanie
z rôznych odvetví z odboru kriminalistiky, ktoré sa vykonáva postupne a vyžaduje väčší
časový priestor. Podľa správ kriminalistického a expertízneho ústavu a kriminalistických
analýz, oddelenia biológie a kriminalistickej analýzy mal byť znalecký posudok vyhotovený
v predpokladanom termíne do 30. októbra 2014 a posudok kriminalistickej expertízy
do 31. októbra 2014. Okresná prokuratúra odôvodnila návrh na predĺženie lehoty trvania
väzby aj tým, že je ešte potrebné preveriť výsledky údajov o uskutočnenej telekomunikačnej
činnosti, a to minimálne výsluchom osoby, na ktorú sú evidované telefónne čísla, ktoré
používali zúčastnené osoby. Podľa prokuratúry bude taktiež potrebné preštudovať rozsiahly
spisový materiál.
Dňa 11. septembra 2014 bolo obhajcovi sťažovateľa prostredníctvom e mailu
okresným súdom doručené oznámenie o termíne výsluchu, na ktorom sa malo rozhodovať
o návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa s tým, že
termín výsluchu bol určený na 11. september 2014 o 12.30 h. Následne okresný súd
uznesením sp. zn. Tp 90/2014 z 11. septembra 2014 rozhodol o predĺžení lehoty väzby
do 19. decembra 2014 a zároveň zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.
V napadnutom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza, že sťažovateľ
pri výsluchu 11. septembra 2014 povedal: „Nechcem k návrhu nič uviesť a žiadam
o prepustenie z väzby na slobodu. V prípade prepustenia budem bývať u rodičov, v
. Pracoval by som v , vo veľkosklade. Pred vzatím
do väzby som bol 3 roky nezamestnaný, bol som evidovaný na úrade práce. Iné trestné
konanie sa voči mne nevedie.“
Obhajca sťažovateľa pri výsluchu svojho klienta konanom 11. septembra 2014 okrem
iného uviedol, že návrh okresnej prokuratúry na predĺženie väzby nečítal z dôvodu, „že to
považujem za stratu času“, pričom argumentoval porušením práva svojho klienta
na obhajobu. Tvrdené porušenie práva na obhajobu obhajca odôvodnil tým, že „Obhajobu
môjho klienta som prevzal 21. 8. 2014, toho istého dňa som oznámil prevzatie obhajoby dal
na vedomie vyšetrovateľovi, písomne som ho požiadal o nazeranie do spisu a, ako aj
o oznamovanie všetkých termínov úkonov. Ku dnešnému dňu uplynulo obdobie od toho času
troch týždňov, v priebehu ktorých nebol schopný vyšetrovateľ umožniť mi nahliadnuť
do spisu... V dôsledku namietaného postupu OČTK bolo môjmu klientovi odňaté právo
využiť inštitút nahradenie väzby prísľubom dôveryhodnej osoby, vyjadriť sa k formálnym
a materiálnym podmienkam väzby, k zásade proporcionality, ktorým existencia stanoviska
by mohla mať vplyv na rozhodnutie súdu...“. V nadväznosti na citovanú kritiku obhajca
sťažovateľa požiadal okresný súd , aby „v rozhodnutí zaujal stanovisko, z akého dôvodu mi
nebolo umožnené nahliadnuť do spisu... a z akého dôvodu mi nebolo doručené uznesenie
o začatí tr. stíhania uznesenie o vznesení obvinenia... Vzhľadom na uvedené žiadam
zamietnuť návrh OP Trnava a prepustiť obvineného na slobodu.“.
Vo vzťahu k námietkam obhajcu sťažovateľa týkajúcim sa zásahu do obhajobných
práv sťažovateľa okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„K vyjadreniu obhajcu obvineného, že boli porušené práva na obhajobu súd
konštatuje, že z obsahu vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obvinený vypovedanie plnej moci
obhajkyni , orgánom činným v trestnom konaní oznámil 25. 8. 2014
(č. l. 58a), neuviedol, že si zvolil nového obhajcu, na čo vyšetrovateľ vyzval obvineného
dňa 28. 8. 2014, aby v lehote troch dní oznámil, či si volí obhajcu, alebo mu má byť
ustanovený súdom. Nakoľko po podaní návrhu na predĺženie lehoty väzby obvinený nemal
zvoleného ani ustanoveného obhajcu, súd ustanovil obvinenému obhajcu, ktorého predvolal
na výsluch. Na výsluchu obvinený predložil kópiu oznámenia o prevzatí obhajoby, preto bol
výsluch prerušený a na tento bol volaný zvolený obhajca Mgr. Cako. O tom, že bol
splnomocnený na zastupovanie Mgr. Cako sa súd dozvedel až z kópií, ktoré predložil
obvinený a ktoré nie sú súčasťou vyšetrovacieho spisu. V spise podanie obhajcu o oznámení
a prevzatí obhajoby sa nenachádzali. Spis bol predložený súdu 4. 9. 2014.“
Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, ktorú
odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu podaním doručeným okresnému súdu
12. septembra 2014. Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť poukazom na porušenie svojich
obhajobných práv. K porušeniu obhajobných práv malo dôjsť jednak tým, že obhajcovi
sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, čím mu bola zmarená
možnosť kvalifikovane reagovať na návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby,
ako aj tým, že o prevzatí obhajoby sťažovateľa jeho (novým) obhajcom sa okresný súd
dozvedel až v deň rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby
11. septembra 2014, keďže oznámenie o prevzatí obhajoby nebolo súčasťou vyšetrovacieho
spisu (tým došlo aj k situácii, že obhajca sťažovateľa sa o termíne výsluchu dozvedel dve
hodiny pred jeho konaním). V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že ak by
aj bolo pravdou, že znalecké posudky v súčasnosti nie sú súčasťou spisu, táto skutočnosť by
nemala vplyv na obmedzenie jeho osobnej slobody.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 60/2014 z 25. septembra 2014 sťažnosť
sťažovateľa zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa najmä
uvádza:
„... Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť obvinený, ktorú bližšie
nezdôvodnil.
... Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že súd I. stupňa v súlade
so zákonom predĺžil väzbu obvineného do 19. 12. 2014, pričom vychádzal z objektívne
daných dôvodov, pre ktoré nemôže byť prípravné konanie v základnej 7 – mesačnej lehote
skončené. V tejto súvislosti preto posudzoval aj dôvody väzby obvineného, nakoľko
obvinený v rámci konania podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, a dospel k
správnemu záveru, že konkrétne skutočnosti a to, že obvinený je bez pracovného pomeru,
nemá stály zdroj príjmov, doposiaľ bol 1 – krát súdne trestaný pre majetkovú trestnú
činnosť, bol viackrát postihnutý za priestupky, dopustil sa pokračujúcej trestnej činnosti a
trestná činnosť vykazuje črty určitej organizovanosti, sofistikovanosti a nepochybne
vyžadovala náležitú mieru prípravy, odôvodňujú ďalšie trvanie väzby v zmysle ustanovenia
§ 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku.
... Súd I. stupňa sa dostatočne tiež zaoberal námietkou obhajcu obvineného v otázke
porušenia práv obvineného, uvedené údaje krajský súd overil a dospel k záveru, že
k porušeniu práv obvineného nedošlo.“
Súčasťou dokumentácie, ktorú sťažovateľ priložil k sťažnosti, je aj prípis okresnej
prokuratúry č. k. 2 Pv 224/14/2207 93 z 29. septembra 2014 označený ako „Obvinený
– trestné konanie vyrozumenie obhajcu“, ktorý je reakciou na žiadosť obhajcu
sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa z 19. septembra 2014.
V označenom prípise okresnej prokuratúry sa uvádza:
«Preskúmaním žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa zo dňa 19. 09. 2014
bolo zistené, že je obsahovo zhodná so žiadosťou o preskúmanie postupu vyšetrovateľa
zo dňa 26. 08. 2014, preto v podrobnostiach odkazujem na vyrozumenie zo dňa
18. 09. 2014.
Opakovane uvádzam, že Okresnému riaditeľstvu PZ v Trnave ste dňa 22. 08. 2014
predložili podanie, ktoré však neobsahovalo ako prílohu splnomocnenie zo dňa 21. 08.
2014 opatrené súhlasom obvineného , preto uvedené splnomocnenie nemohlo
byť ani založené do vyšetrovacieho spisu. Podotýkam, že obvinený mal v tom
čase ešte stále zvoleného iného obhajcu ( ), a preto nedošlo k porušeniu
práva obvineného na obhajobu. Zároveň nie je pravdou, že ste neboli prítomný pri
rozhodovaní o väzbe. Ihneď potom ako bolo súdu oznámené obvineným, že si zvolil obhajcu
a doložil aj splnomocnenie do spisu, ste boli upovedomený o termíne rozhodovania o väzbe
a tohto konania ste sa zúčastnili. Súd Vám dal možnosť oboznámiť sa s návrhom
prokurátora na predĺženie lehoty väzby, pričom ste uviedli, že čas na naštudovanie
„nepotrebujete“. Opätovne poukazujem tiež na skutočnosť, že od 04. 09. 2014 sa
vyšetrovací spis /rovnopis/ nachádzal na Okresnom súde Trnava, kde by Vám bolo
umožnené ako obhajcovi po predložení príslušného splnomocnenia nahliadnuť do spisu, na
čo poukázal aj súd na zasadnutí dňa 11. 09. 2014. Z úradného záznamu vyšetrovateľa zo
dňa 22. 09. 2014 je taktiež zistiteľné, že napriek predchádzajúcej dohode ste nevyužili
možnosť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu a ani ste sa neskontaktovali s vyšetrovateľom
za účelom dohodnutia si iného termínu.»
Súčasťou príloh sťažnosti je aj prípis vyšetrovateľa z 11. septembra 2014, ktorým
vyšetrovateľ reaguje na oznámenie obhajcu sťažovateľa o prevzatí obhajoby z 21. augusta
2014. V označenom prípise vyšetrovateľa sa uvádza:
„Dňa 21. 08. 2014 som obdržal oznámenie o prevzatí obhajoby, žiadosť
o oznamovanie miesta a termínov vyšetrovacích úkonov, žiadosť o nazretie do spisu na obv.
a obv. , ktorých prílohou bolo plnomocenstvo podpísané
, matkou oboch obvinených.
V § 39 ods. 1 Trestného poriadku sa uvádza, že obvinený alebo iná oprávnená osoba
zvolí obhajcu tým, že písomne splnomocní obhajobou advokáta.
V § 39 ods. 2 Trestného poriadku sa uvádza, že ak si obvinený nezvolí obhajcu sám
a ak mu ho nezvolí ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť príbuzný v priamom rade,
súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh alebo zúčastnená osoba. Orgány činné
v trestnom konaní a súd sú na žiadosť obvineného povinné obvinenému umožniť, aby
v určenej lehote požiadal oprávnenú osobu, aby mu zvolila obhajcu vo vlastnom mene.
Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné o žiadosti obvineného bez meškania
upovedomiť oprávnenú osobu.
mal v čase doručenia oznámenie o prevzatí obhajoby, žiadosti
o oznamovanie miesta a termínov vyšetrovacích úkonov a žiadosti o nazretie do spisu
zvolenú ako obhajkyňu s ktorou súhlasil aby ho zastupovala
vo veci vedenej na OKP OR PZ Trnava pod ČVS: ORP 347/1 VYS TT 14 Kh. Je pravdou,
že obhajcu môže obvinenému zvoliť aj príbuzný v priamom rade, súrodenec, osvojiteľ,
osvojenec, manžel, druh alebo zúčastnená osoba ale v zákone sa hovorí pokiaľ si ho
obvinený nezvolí sám. nebol zbavený spôsobilosti na právne úkony,
so zvoleným obhajcom súhlasil a preto mám za to, že plnomocenstvo podpísané jeho
matkou nevyjadruje vôľu .
Z uvedeného dôvodu Vám preto nebolo umožnené nahliadnuť do spisového materiálu
a takisto oznamované miesta a termíny vyšetrovacích úkonov.“
Sťažovateľ poukazuje na to, že splnomocnenie udelené obhajcovi jeho matkou je
v súlade s § 39 ods. 2 Trestného poriadku a predložením splnomocnenia orgánu činnému
v trestnom konaní (splnomocnenie bolo predložené dvakrát) nastali účinky zastupovania
sťažovateľa obhajcom v zmysle § 36 ods. 5 Trestného poriadku.
Podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní prevzatie obhajoby
obhajcom sťažovateľa ignorovali, neumožnili mu nazrieť pred rozhodovaním okresného
súdu o predĺžení lehoty trvania väzby do vyšetrovacieho spisu, čím mu znemožnili
„plnohodnotne, relevantne a vecne pri výsluchu kde sa o návrhu rozhodovalo na návrh
reagovať a účinne uplatňovať námietky schopné zabezpečiť iné rozhodnutie, ako urobené,
ktorým lehota trvania väzby bola predĺžená. Namietaním postupu a jeho dôsledkom
porušenia práv na obhajobu pri výsluchu kde sa o návrhu rozhodovalo, obhajca s ohľadom
na zásadu súdnej ochrany zásahov do základných práv a slobôd očakával, že súd zabezpečí
nápravu nezákonného stavu a porušenia ustanovení upravujúcich práva na obhajobu resp.
nezákonných zásahov do práv na obhajobu vyvolanými orgánmi činnými v trestnom konaní,
vyvodí dôsledky. Tak sa však nestalo. V zmysle zásady, ktorou mal byť viazaný nekonal
a nápravu zásahov do mojich práv nezabezpečil. Záver, ktorý vyvodil nezodpovedal
skutočnosti o existencii prevzatej obhajoby dňa 21. 08. 2014, ktorú som pri výsluchu
preukázal splnomocnením a podaniami zo dňa 21. 08. 2014 a 22. 08. 2014.
Namietaným postupom ako aj oznámením termínu výsluchu o rozhodovaní o návrhu
na predĺženie lehoty trvania väzby na Okresnom súde v Trnave v časovom predstihu dvoch
hodín došlo mimo iného aj k zásahu do práva na primeraný čas na prípravu obhajoby.
Sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trnava o návrhu na predĺženie lehoty
trvania väzby som prostredníctvom obhajcu písomne odôvodnil. Krajský súd v Trnave, ako
súd odvolací sa však jej dôvodmi nezaoberal. Konštatoval len, že sťažnosť som neodôvodnil
a stereotypne interpretoval odôvodnenie Okresného súdu Trnava V dôsledku namietaného
postupu, ako aj toho, že Krajský súd v Trnave nevzal na vedomie dôvody mojej sťažnosti,
bolo tiež porušené moje právo na účinný opravný prostriedok.“.
Sťažovateľ argumentuje, že okolnosť, že nereagoval na výzvu vyšetrovateľa
z 28. augusta 2014 v súvislosti s voľbou obhajcu, ani skutočnosť, že okresný súd mu
ustanovil v konaní obhajcu, nemá nijaký vplyv na to, že k neprípustnému zásahu do ním
označených práv došlo, keďže podaniami z 21. a 22. augusta 2014 vyšetrovateľovi oznámil
prevzatie obhajoby jeho obhajcom a nič to nemení na fakte, že tieto jeho podania netvorili
súčasť spisového materiálu.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„I. Postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp. zn.: Tp 90/2014 zo dňa
11. 09. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn: 3 Tpo/60/2014, zo dňa
25. 09. 2014, o predĺžení lehoty trvania väzby boli porušené základné práva a slobody
sťažovateľa podľa čl. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) čl. 5 ods. 3 čl. 6 ods. 3 písm.
b) písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Uznesenie Okresného súdu Trnava č. k.: Tp 90/2014 zo dňa 11. 09. 2014 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo/60/2014, zo dňa 25. 09. 2014 sa zrušujú.
III. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby na slobodu.
IV. Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave sú povinní nahradiť sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur na účet jeho
právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 90/2014 a jeho
uznesením o predĺžení lehoty trvania väzby, ako aj postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 60/2014 a jeho napadnutým uznesením z 25. septembra 2014.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:... mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:... obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to
záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
II.1 K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 90/2014 a jeho uzneseniu z 11. septembra 2014
Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby
sťažovateľa do 19. decembra 2014, zároveň zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu a rozhodol o nenahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj
postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť, čo aj urobil a krajský súd bol oprávnený
a aj povinný o tejto sťažnosti rozhodnúť. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľa, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na ústavný prieskum
napadnutého uznesenia okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpo 60/2014 a jeho uzneseniu z 25. septembra 2014
Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa, ktorú
zahlásil do zápisnice ihneď po vyhlásení napadnutého uznesenia okresného súdu o predĺžení
lehoty trvania väzby.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta, že
neodstránil pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ignorovali prevzatie
obhajoby obhajcom sťažovateľa, neumožnili mu nazrieť pred rozhodovaním okresného súdu
o predĺžení lehoty trvania väzby do vyšetrovacieho spisu, čím mu znemožnili realizáciu
jeho obhajobných práv, keďže bez znalosti vyšetrovacieho spisu nebol jeho obhajca
schopný sa relevantne vyjadriť k dôvodom návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty
trvania väzby. Ďalej sťažovateľ namieta, že jeho obhajcovi nebol poskytnutý primeraný čas
na prípravu obhajoby, keďže bol o termíne výsluchu informovaný dve hodiny pred jeho
konaním. Napokon sťažovateľ namieta, že krajský súd nedisponoval pri svojom rozhodovaní
jeho sťažnostnými námietkami, a teda nereagoval na ne napriek tomu, že svoju sťažnosť
zahlásenú do zápisnice 11. septembra 2014 odôvodnil písomným podaním doručeným
okresnému súdu 12. septembra 2014, čím malo byť porušené jeho právo na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd si zabezpečil zápisnicu o výsluchu o návrhu okresnej prokuratúry
na predĺženie lehoty väzby konanom pred okresným súdom 11. septembra 2014 vo veci
sp. zn. Tp 90/2014 (ďalej len „zápisnica o výsluchu“).
Zo zápisnice o výsluchu vyplýva, že výsluch sťažovateľa začal 11. septembra 2014
o 8.15 h. Prítomní boli sudkyňa pre prípravné konanie, asistentka, prokurátorka okresnej
prokuratúry, sťažovateľ, obhajca sťažovateľa , pričom sťažovateľ, ako aj
obhajca boli o termíne výsluchu upovedomení 8. septembra 2014.
V úvodnej časti výsluchu predstúpil sťažovateľ, ktorý uviedol, že si zvolil obhajcu
Mgr. Caka, pričom túto skutočnosť oznámil aj vyšetrovateľovi, a preto žiadal, aby jeho
obhajca bol prítomný pri výsluchu. Následne bol výsluch prerušený do 12.15 h, pričom
obhajca sťažovateľa bol opakovane telefonicky a e mailom kontaktovaný vo veci
prebiehajúceho výsluchu sťažovateľa. V čase 12.15 h okresný súd pokračoval v prerušenom
výsluchu s konštatovaním, že sa dostavil obhajca sťažovateľa.
Sudkyňa pre prípravné konanie krátkou cestou doručila obhajcovi sťažovateľa návrh
okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby. Obhajca sťažovateľa v tejto
súvislosti uviedol: „Čas na naštudovanie návrhu nepotrebujem.“. Po oboznámení návrhu
okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby okresný súd pristúpil k výsluchu
sťažovateľa, ktorý uviedol: „Nechcem k návrhu nič uviesť a žiadam o prepustenie z väzby na
slobodu. V prípade prepustenia budem bývať u rodičov, v .
Pracoval by som v , vo veľkosklade. Pred vzatím do väzby som bol 3 roky
nezamestnaný, bol som evidovaný na úrade práce. Iné trestné konanie sa voči mne
nevedie.“ Ani okresná prokurátorka, ani obhajca sťažovateľa nemali na sťažovateľa žiadne
otázky.
Sudkyňa pre prípravné konanie následne oboznámila obsah spisového materiálu
Tp 90/2014, pripojený spis okresného súdu sp. zn. 0 Tp 75/2014 a 0 Tp 21/2014
a vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava (ďalej aj „okresné
riaditeľstvo Policajného zboru“) OKP: ČVS: ORP 347/1 VYS TT 2014 Kh.
K oboznámeným spisom žiadna zo strán nemala pripomienky ani návrhy, a preto okresný
súd vyhlásil dokazovanie za skončené.
Prítomná prokurátorka okresnej prokuratúry uviedla, že na návrhu na predĺženie
lehoty trvania väzby trvá, a uviedla, že „časové rozloženie dokazovania, kedy je potrebné
pripočítať lehotu na podanie obžaloby 20 pracovných dní, čas potrebný na ukončenie
vyšetrovania, ako aj čas potrebný na ukončenie znaleckého dokazovania, ktorý je
predpokladaný k 31. 10. 2014. v zákonnej lehote nebolo možné skončiť dokazovanie,
napriek zákonnému postupu orgánov činných v tr. konaní. Zároveň navrhujem žiadosť
obvineného o prepustenie na slobodu zamietnuť.“.
Obhajca sťažovateľa uviedol: „Ja som návrh OP Trnava dnes nečítal, z dôvodu, že to
považujem za stratu času. Nakoľko postupom OČTK bolo porušené právo môjho klienta
na obhajobu, v dôsledku čoho by som dnes aj tak nevedel zaujať k návrhu relevantné
stanovisko a odopreté mi bolo právo reagovať na argumenty, ktoré majú slúžiť
pre navrhovaný postup. Obhajobu môjho klienta som prevzal 21. 8. 2014, toho istého dňa
som oznámil prevzatie obhajoby dal na vedomie vyšetrovateľovi, písomne som ho požiadal
o nazeranie do spisu a, ako aj o oznamovanie všetkých termínov úkonov. Ku dnešnému dňu
uplynulo obdobie od toho času troch týždňov, v priebehu ktorých nebol schopný
vyšetrovateľ umožniť mi nahliadnuť do spisu, tak by som dnes vedel využívať práva môjho
klienta na obhajobu. Za porušenie práva na obhajobu nepovažujem ani tak to, že o
dnešnom rozhodovaní o väzbe som sa dozvedel zhruba pred dvomi hodinami, ale to, že mi
nebolo možné predložiť spis k nahliadnutiu. V dôsledku namietaného postupu OČTK bolo
môjmu klientovi odňaté právo využiť inštitút nahradenie väzby prísľubom dôveryhodnej
osoby, vyjadriť sa k formálnym a materiálnym podmienkam väzby, v zásade
proporcionality, ktorým existencia stanoviska by mohla mať vplyv na rozhodnutie súdu.
Právo na obhajobu je garantované nielen tr. poriadkom, ale aj ústavou SR a dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dohliadať nad zákonnosťou v prípravnom
konaní, ktorej súčasťou je aj právo obvineného na obhajobu, je povinnosťou prokurátora,
ktorý si ju však neplnil a preto žiadam súd, aby sa s vecou vysporiadal on sám záverom, že
rozhodne o nepredĺžení lehoty väzby, a prepustení obvineného na slobodu, z
dôvodu porušeného práva na obhajobu. Dovoľujem si dnes požiadať súd, aby v rozhodnutí
zaujal stanovisko, z akého dôvodu mi nebolo umožnené nahliadnuť do spisu, doposiaľ v
priebehu 3 týždňov, a z akého dôvodu mi nebolo doručené uznesenie o začatí tr. stíhania
uznesenie o vznesení obvinenia. Považujem za podstatné vo vzťahu k dôvodnosti návrhu OP
Trnava. Vzhľadom na uvedené žiadam zamietnuť návrh OP Trnava a prepustiť obvineného
na slobodu.“
Sťažovateľ na záver po vystúpení svojho obhajcu uviedol, že sa pridržiava jeho
vyjadrenia. Následne okresný súd vyhlásil napadnuté uznesenie, ktoré ihneď do zápisnice
kompletne odôvodnil. Po vyhlásení a odôvodnení uznesenia a poučení o opravnom
prostriedku a po poučení obhajcu sťažovateľa o tom, že k výroku o predĺžení lehoty trvania
väzby je potrebné sa vyjadriť ihneď, obhajca sťažovateľa uviedol, že podáva sťažnosť proti
vyhlásenému uzneseniu.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti zjavne vyplýva, že obhajca sťažovateľa
podaním doručeným Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Trnava 21. augusta 2014
k ČVS: ORP 347/1 VYS TT 2014 vyšetrovateľovi oznámil, že na základe splnomocnenia
udeleného matkou sťažovateľa prevzal obhajobu sťažovateľa, a zároveň požiadal
o oznamovanie miesta a termínov vyšetrovacích úkonov, ako aj o možnosť nazrieť
do vyšetrovacieho spisu. Prílohou podania malo byť splnomocnenie na obhajobu.
Ako predmet podania bolo označené nasledovné: „Vec: obv. – Oznámenie
o prevzatí obhajoby, žiadosť o oznamovanie miesta a termínov vyšetrovacích úkonov,
žiadosť o nazretie do spisu“. Z prezentačnej pečiatky okresného riaditeľstva Policajného
zboru vyplýva, že predmetné podanie bolo doručené 21. augusta 2014. V kolónke
prílohy/listy nie je uvedený nijaký údaj.
Z príloh sťažnosti ďalej nepochybne vyplýva, že obhajca sťažovateľa v podaní
doručenom okresnému riaditeľstvu Policajného zboru 22. augusta 2014 k ČVS: ORP 347/1
VYS TT 2014 oznámil vyšetrovateľovi, že na základe jeho stanoviska o neakceptovaní
prevzatia obhajoby sťažovateľa v dôsledku absencie súhlasu sťažovateľa s prevzatím
obhajoby obhajcom zvoleným matkou sťažovateľa mu opakovane predkladá predmetné
splnomocnenie udelené mu matkou sťažovateľa 21. augusta 20144, avšak s tým, že je
na ňom už vyznačený aj súhlas sťažovateľa s obhajobou. Obhajca sťažovateľa zároveň
zopakoval svoju požiadavku na nazretie do vyšetrovacieho spisu v čo najskoršom termíne.
Prílohou podania malo byť splnomocnenie na obhajobu. Ako predmet podania bolo
označené nasledovné: „Vec: obv. a spol. – Oznámenie o prevzatí obhajoby,
doplnenie.“
Z prezentačnej pečiatky okresného riaditeľstva Policajného zboru vyplýva, že
predmetné podanie bolo doručené 22. augusta 2014. V kolónke prílohy/listy nie je uvedený
nijaký údaj. Ústavný súd vzal do úvahy aj ďalšiu nespochybniteľnú skutočnosť, podľa ktorej
bol sťažovateľ do 25. augusta 2014 vo svojej trestnej veci zastúpený ním splnomocnenou
obhajkyňou .
Ďalej je nesporným faktom, že sťažovateľ na výzvu vyšetrovateľa z 28. augusta 2014,
ktorou vyšetrovateľ sťažovateľa vyzval, aby mu v lehote 3 dní oznámil, či si zvolí obhajcu
alebo či mu má byť obhajca ustanovený súdom, nikdy nereagoval. Zo zistení ústavného
súdu ďalej vyplynulo, že opatrením okresného súdu sp. zn. Tp 90/2014 z 5. septembra 2014
bol sťažovateľovi ustanovený obhajca . Predmetné opatrenie bolo
sťažovateľovi doručené faxom spolu s návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby 8.
septembra 2014. Poštou bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby doručený
sťažovateľovi 10. septembra 2014 a obhajcovi sťažovateľa
9. septembra 2014.
Z oboch prípisov okresnej prokuratúry (z 18. septembra a z 26. septembra 2014),
ktoré sú prílohami sťažnosti, vyplýva, že podanie obhajcu sťažovateľa doručené okresnému
riaditeľstvu Policajného zboru 22. augusta 2014 neobsahovalo prílohu – splnomocnenie
z 21. augusta 2014 opatrené súhlasom sťažovateľa. Rovnaký záver možno vyvodiť aj
z prípisu vyšetrovateľa z 11. septembra 2014, ktorý uvádza, že splnomocnenie udelené
obhajcovi sťažovateľa jeho matkou nevyjadruje vôľu sťažovateľa.
Podľa § 39 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo iná oprávnená osoba zvolí
obhajcu tým, že písomne splnomocní obhajobou advokáta.
Podľa § 39 ods. 21 Trestného poriadku ak si obvinený nezvolí obhajcu sám a ak mu
ho nezvolí ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť príbuzný v priamom rade,
súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh alebo zúčastnená osoba. Orgány činné
v trestnom konaní a súd sú na žiadosť obvineného povinné obvinenému umožniť, aby
v určenej lehote požiadal oprávnenú osobu, aby mu zvolila obhajcu vo vlastnom mene.
Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné o žiadosti obvineného bez meškania
upovedomiť oprávnenú osobu.
Podľa § 39 ods. 3 Trestného poriadku ak je obvinený pozbavený spôsobilosti
na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu mu
oprávnené osoby zvoliť obhajcu i proti jeho vôli.
Podľa § 39 ods. 4 Trestného poriadku obvinený alebo oprávnená osoba môžu zvoliť v
tej istej veci aj viacerých obhajcov.
Podľa § 39 ods. 5 Trestného poriadku obvinený môže namiesto obhajcu, ktorého si
zvolil alebo ktorého mu zvolila oprávnená osoba uvedená v odseku 1, zvoliť iného obhajcu.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku nepochybne vyplýva, že na účinné
prevzatie obhajoby sťažovateľa, ktorý nie je pozbavený spôsobilosti na právne úkony
a ktorého spôsobilosť na právne úkony nie je ani obmedzená, obhajcom zvoleným matkou
sťažovateľa bol potrebný súhlas sťažovateľa. Sťažovateľ tento súhlas na splnomocnenie
udelené obhajcovi jeho matkou následne aj udelil.
Kým sťažovateľ tvrdí, že splnomocnenie udelené obhajcovi jeho matkou opatrené aj
jeho následným súhlasom bolo prílohou podania jeho obhajcu, ktoré bolo okresnému
riaditeľstvu Policajného zboru doručené 22. augusta 2014, orgány činné v trestnom konaní
tvrdia opak. Rovnaký záver, teda že splnomocnenie opatrené následným súhlasom
sťažovateľa nebolo súčasťou vyšetrovacieho spisu, vyplýva aj z napadnutých uznesení
okresného súdu a tiež krajského súdu.
Záveru o absencii prílohy – splnomocnenia udeleného obhajcovi matkou sťažovateľa
a opatreného následným súhlasom sťažovateľa vo vyšetrovacom spise v relevantnom čase,
nasvedčuje v prvom rade skutočnosť, že nie je vyznačené ako príloha na prezentačnej
pečiatke okresného riaditeľstva Policajného zboru na podaní obhajcu sťažovateľa
z 22. augusta 2014, ktoré bolo okresnému riaditeľstvu Policajného zboru doručené
22. augusta 2014. Tento záver potvrdzuje tiež prípis vyšetrovateľa z 28. augusta 2014 (tento
síce nie je prílohou sťažnosti, ale jeho existencia nesporne vyplýva jednak zo samotnej
sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu, ako aj z napadnutého uznesenia
okresného súdu); vyšetrovateľ týmto prípisom vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil, či si
zvolí obhajcu alebo či mu má byť obhajca ustanovený súdom. Sťažovateľ na označený prípis
však nereagoval, a preto mu bol opatrením okresného súdu z 5. septembra 2014 ustanovený
za obhajcu .
Pri akceptácii dosiaľ uvádzaných skutočností možno bez zásadnejších pochýb dospieť
k záveru, že okresný súd rozhodujúci o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania
väzby sa o súhlase sťažovateľa s prevzatím obhajoby obhajcom sťažovateľa splnomocneným
jeho matkou dozvedel pri rozhodovaní o predmetnom návrhu 11. septembra 2014 a
okamžite na túto skutočnosť reagoval prerušením výsluchu a informovaním obhajcu
sťažovateľa o termíne výsluchu.
Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, ústavný súd považuje pre svoje rozhodovanie
za podstatné to, že obhajca sťažovateľa nežiadal výsluch určený na 11. september 2014
z dôvodu prípravy obhajoby preložiť na iný termín, pričom taktiež počas výsluchu vyhlásil,
že nepotrebuje čas na naštudovanie návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty
trvania väzby.
Navyše, vo vzťahu k námietke, že obhajca sťažovateľa nemal možnosť nahliadnuť
do vyšetrovacieho spisu, a tým mu bolo znemožnené kvalifikovane reagovať na návrh
okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, považuje ústavný súd za potrebné
poukázať na skutočnosť, že zo zápisnice z výsluchu vyplýva, že po výsluchu
sťažovateľa sudkyňa pre prípravné konanie oboznámila prítomných s vyšetrovacím spisom
ČVS: ORP 347/1 VYS TT 2014 Kh, t. j. sťažovateľ a jeho obhajca mali možnosť oboznámiť
sa s jeho obsahom.
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd námietky sťažovateľa týkajúce sa
namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru za zjavne neopodstatnené a účelové. K námietke
sťažovateľa, že mu nebol poskytnutý primeraný čas na prípravu svojej obhajoby, ústavný
súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi
bol návrh okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby
doručený 8., resp. 9. septembra 2014.
Na podporu svojho záveru o zjavnej neopodstatnenosti argumentácie sťažovateľa
smerujúcej proti porušeniu práva na obhajobu ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že sťažovateľ
bol počas celého prípravného konania až do 25. augusta 2014 zastúpený ním zvolenou
obhajkyňou a následne od 5. septembra 2014 obhajcom
.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namietal neprípustný zásah do svojho práva
na obhajobu v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania väzby, preskúmal
ústavný súd aj odôvodnenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu
vo vzťahu k dôvodom predĺženia lehoty väzby a dospel k záveru, že tieto zodpovedajú
zákonným kritériám, odôvodnenie predmetných rozhodnutí je zrozumiteľné, logické
a nemožno ho považovať za arbitrárne.
Ústavný súd považuje za vhodné svoj záver o ústavne akceptovateľnom odôvodnení
napadnutého uznesenia okresného súdu dokumentovať poukazom na jeho relevantnú časť,
v ktorej sa uvádza: „Dôvody väzby:
. obvinený je bez pracovného pomeru, nemá stály zdroj príjmov
. doposiaľ bol jedenkrát súdne trestaný a to trestným rozkazom Okresného súdu
Trnava pod č. k. 7 T/179/2007 zo dňa 29. 10. 2008, právoplatným dňa 07. 11. 2008,
rovnako za prečin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3
písm. a) Trestného zákona, na podmienečný trest odňatia slobody
. od roku 2010 dvadsaťkrát postihnutý za priestupok, prevažne na úseku cestnej
premávky
. obvinený páchal trestnú činnosť s vysokou frekvenciou, keďže v priebehu necelých
troch dní bol schopný spolu s ďalšou osobou odcudziť tri vozidlá
. trestná činnosť vykazuje črty určitej organizovanosti, sofistikovanosti a nepochybne
vyžadovala náležitú mieru prípravy
. stíhané konanie má charakter pokračovacej trestnej činnosti
S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti v ich súhrne možno sa dôvodne
domnievať, že v prípade prepustenia obvineného z väzby na slobodu, tento bude pokračovať
v páchaní trestnej činnosti, aby si tak zabezpečil finančné prostriedky na živobytie, čím je
u neho aj naďalej daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Vzhľadom na požiadavku, aby trvanie väzby s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu neprekročilo nevyhnutný čas, bolo nevyhnutné preveriť aj doterajší postup orgánov
činných v trestnom konaní a to, či postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením v prípade takejto dlhšie trvajúcej väzby.
Oboznámením sa so spisovým materiálom sudkyňa pre prípravné konanie zistila, že
voči osobe obvineného boli doteraz plynule vykonávané jednotlivé úkony
trestného stíhania. V rámci prípravné konania bol vypočutý obvinený ,
poškodený , , , svedok ,
, , bola vykonaná domová prehliadka, prehliadka iných priestorov,
osobná prehliadka obvineného a svedka , boli porovnané
pachové stopy, do konania bol pribraný Kriminalistický a expertízny ústav PZ v Bratislave
na podanie znaleckých posudkov z odvetvia daktyloskopie, odvetvia kriminalistickej
biológie a genetickej analýzy, metalografie, metalurgie, informatiky a elektrotechniky.
Doposiaľ neboli vypracované znalecké posudky z odboru prírodovedného skúmania
a kriminalistických analýz, oddelenie biológie a genetickej analýzy a z odboru
kriminalistickej expertízy (elektrotechniky a metalurgia), ktoré by podľa správ
kriminalistického a expertízneho ústavu a kriminalistických analýz mali byť vyhotovené
v predpokladanom termíne do 30. 10. 2014 a do 31. 10. 2014. Na základe poskytnutých
údajov o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti bolo dňa 26. 08. 2014 urobené
vyhodnotenie, ktorého výsledky je potrebné preveriť. Z tejto analýzy vyplýva možná účasť
ďalších osôb na páchaní trestnej činnosti, resp. tieto osoby by mohli objasniť ďalšie
okolnosti páchania trestnej činnosti obvineným . Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti nebolo možné prípravné konanie v základnej sedemmesačnej lehote
väzby ukončiť. Tieto dôvody spočívajú mimo procesnej aktivity (činnosti) súdu alebo
orgánov činných v trestnom konaní, čiže ich nespôsobili orgány činné v trestnom konaní
alebo súd svojou nečinnosťou. Úkony trestného stíhania boli pritom vykonávané plynule
a bez prieťahov.
Keďže i napriek iniciatíve orgánov činných v trestnom konaní sa vec doposiaľ
nepodarilo ukončiť a prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, sudkyňa pre prípravné konanie
skonštatovala, že návrh na predĺženie trvania väzby u obvineného považuje
za dôvodný, preto lehotu trvania väzby predĺžila do 19. 12. 2014.“
Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti bez toho, aby
poznal jej dôvody, pričom sťažovateľ svoju sťažnosť prostredníctvom obhajcu odôvodnil
podaním doručeným do podateľne okresného súdu na druhý deň po vyhlásení uznesenia.
Túto námietku sťažovateľa ústavný súd považuje za opodstatnenú, keďže tvrdenie krajského
súdu obsiahnuté v odôvodnení napadnutého uznesenia, podľa ktorého „Proti tomuto
uzneseniu podal... sťažnosť obvinený, ktorú bližšie nezdôvodnil“, nezodpovedá skutočnosti.
Zo zistení ústavného súdu totiž jednoznačne vyplynulo, že odôvodnenie sťažnosti
sťažovateľa doručené okresnému súdu 12. septembra 2014 je súčasťou spisu, nachádza sa na
č. l. 34 spisu a bolo jeho súčasťou už pred predložením spisu okresným súdom
krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti, keďže spis bol krajskému súdu predložený
18. septembra 2014.
Napriek uvedenému ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, že týmto
pochybením krajského súdu nedošlo k neprípustnému zásahu do práva sťažovateľa
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a ani do iného ústavou či dohovorom
garantovaného práva sťažovateľa.
Ústavný súd totiž zistil, že obsah argumentácie obhajcu sťažovateľa, ktorú
prezentoval v konaní pred okresným súdom (pozri zápisnicu o výsluchu) a v odôvodnení
sťažnosti adresovanej krajskému súdu, je v podstate identický a smeroval (len) k tvrdenému
neprípustnému zásahu do obhajobných práv sťažovateľa. Príslušná sťažnostná argumentácia
sťažovateľa teda nepredstavovala pre krajský súd nové, dosiaľ neznáme skutočnosti, keďže v
nej uvedené dôvody boli obsahom prednesu obhajcu sťažovateľa počas výsluchu sťažovateľa
konaného pred okresným súdom 11. septembra 2014.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd podčiarkuje, že aj pri akceptácii formálneho
pochybenia krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa v súvislosti s rozhodovaním
o predĺžení trvania jeho väzby z materiálneho hľadiska k neprípustnému zásahu do jeho
ústavou a dohovorom garantovaných práv nemohlo dôjsť, keďže tak okresný súd, ako aj
krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnili svoje
rozhodnutia. Procesné pochybenia, ktoré ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistil, podľa jeho názoru nedosahujú takú intenzitu, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľom
označených základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 dohovoru. Ústavný súd preto
túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2015