Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 232/2015
PDF · 373.31 KB
No categories available
III. ÚS 232/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 predbežne
prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4184/2014 a Rvp 4203/2014 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici vedenými pod spisovými značkami: 13 Co 789/2013 z 20. novembra 2013
(Rvp 4184/2014) a 15 Co 90/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4203/2014) a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 4184/2014 a Rvp 4203/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 232/2015.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
2
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vedené spisovými značkami: Rvp 4184/2014 a Rvp 4203/2014,
ktorými namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 789/2013 z 20. novembra 2013
(Rvp 4184/2014) a sp. zn. 15 Co 90/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4203/2014).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaniach
vedených Okresným súdom Žiar nad Hronom a Okresným súdom Lučenec (ďalej aj
„okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných
súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu
spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných
súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu
v obvode krajského súdu.
Sťažovateľka tvrdí, že okresné súdy ju svojimi uzneseniami špecifikovanými
v sťažnostiach (sp. zn. 5 C 91/2012 z 27. marca 2013 ̶Okresný súd Žiar nad Hronom
a sp. zn. 5 C 138/2013 z 19. septembra 2013 – Okresný súd Lučenec) zaviazali na
zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní
podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky
zaujatosti, mal krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdiť uznesenia okresných súdov
ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil
právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku
zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť
finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil
majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom
posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania
neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle
sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách mali vyhodnotiť ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jej
prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za
podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od súdnych
poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pozn.),
a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj námietkové konania by
mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podania
sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
4
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského
súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie
a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súd
o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých
uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom
súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,
tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom napadnutými uzneseniami
krajského súdu
Sťažovateľka v sťažnostiach tvrdí, že napadnutými uneseniami krajský súd potvrdil
ako vecne správne rozhodnutia okresných súdov, ktorými tieto mali sťažovateľku zaviazať
na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti, a tým porušil ňou
v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového
6
protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi,
ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti
podľa jej názoru nepodala.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní oboch sťažností sťažovateľky zistil, že tieto
absolútne nekorešpondujú so skutočnosťami, ktoré sú obsahom napadnutých rozhodnutí
a ktoré sťažovateľka predložila ako prílohy svojich sťažností.
Uznesením sp. zn. 13 Co 789/2013 z 20. novembra 2013 krajský súd odvolanie
sťažovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 C 91/2012
z 27. marca 2013, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za vznesenú námietku zaujatosti, odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) Občianskeho
súdneho poriadku z dôvodu jeho oneskoreného podania, a preto sa dôvodmi odvolania už
nezaoberal.
Vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Co 90/2014 krajský súd uznesením zo 4. februára
2014 potvrdil uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5 C 138/2013 z 19. septembra
2013, ktorým však nebolo rozhodnuté o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok
za podanú námietku zaujatosti, ale o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorému nevyhovel.
Je evidentné, že sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka obrátila na ústavný súd, sú zjavne
neopodstatnené, pretože námietky v nich uvedené nezodpovedajú tomu, čoho sa
v skutočnosti napadnuté rozhodnutia týkali.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že medzi označenými
napadnutými uzneseniami krajského súdu a namietaným porušením základných práv
zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru
a v čl. 1 dodatkového protokolu absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, preto sťažnosti
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na
odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015
8