Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 273/2015
PDF · 356.57 KB
No categories available
III. ÚS 273/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8, Michalovce, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Peter Szárszoi, pre namietané porušenie základného práva podľa čl.
12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 79/2013 z 25. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 79/2013 z 25. júna 2014.
Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd tým, že
označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 2 Sd 6/2013 19 z 2. apríla 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 460 113 7280 zo 6. decembra 2012,
bez zákonného dôvodu zasiahol do jeho základného práva na slobodu a rovnosť
v dôstojnosti a právach (čl. 12 ústavy) a tiež základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe (čl. 39 ústavy).
K okolnostiam tvrdeného porušenia uvedených základných práv sťažovateľ uviedol:
„V roku 2004 som požiadal o predčasný starobný dôchodok, pričom až neskôr som sa
dozvedel, že výpočet tohto dôchodku bol urobený z rozhodujúceho obdobia posledných 10
rokov a dôchodok bol znížený o 25 %. V roku 2005 bola schválená zmena, v dôsledku ktorej
sa výpočet dôchodku robil z rozhodujúceho obdobia 20 rokov. Toto pokladám
za diskrimináciu oproti ostatným dôchodcom a žiadam, aby dôchodok bol prepočítaný
z posledných minimálne 20 rokov tak, ako to bolo vypočítavané ostatným dôchodcom.“
Dodal, že pri uplatnení ochrany tohto jeho základného práva využil všetky právne
prostriedky, ktoré mu právne predpisy poskytujú.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo upravené v čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Sociálnej poisťovne a súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So/79/2013 porušené
bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 9 So/79/2013 zo dňa 25. 6. 2014 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva trovy konania/právneho zastúpenia
284,08 Eur (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktoré je Najvyšší súd (iný
orgán verejnej moci) povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Hoci v texte sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na porušenie jeho základného práva
podľa čl. 39 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu, v petite sťažnosti
navrhuje jeho zrušenie už len z dôvodu porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 12
ods. 1 ústavy.
Faktický spôsob, akým malo byť uvedené základné právo sťažovateľa porušené,
podľa sťažovateľa spočíva v tom, že na základe jeho žiadosti o predčasný starobný
dôchodok od 1. januára 2004 mu bol tento vyrátaný podľa právneho stavu platného
a účinného v danom čase, pričom neskôr došlo k takej zmene relevantných právnych
predpisov [zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon o sociálnom poistení“)], na základe ktorej by v prípade podania žiadosti až
v roku 2005 viedla k vyššej výške predčasného starobného dôchodku (resp. starobného
dôchodku, na ktorý vznikol sťažovateľovi nárok v roku 2008) sťažovateľa. Vo svojej
podstate tak namieta nesúlad zákona (zákona č. 244/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 280/2002 Z. z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon č. 244/2005 Z. z.“) s ústavou, ústavnými
zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada
Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], na ktoré podanie však nie je kvalifikovaným
subjektom [§ 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde].
Ako z príloh sťažnosti vyplýva, sťažovateľovi bol od 1. februára 2004 priznaný
predčasný starobný dôchodok. Keďže sťažovateľ 13. januára 2008 dovŕšil dôchodkový
vek, v zmysle § 69 ods. 2 zákona o sociálnom poistení (v znení platnom a účinnom
do 12. júna 2008), jeho predčasný starobný dôchodok sa stal starobným dôchodkom.
Rozhodnutím č. 460 113 7280 zo 6. decembra 2012 Sociálna poisťovňa podľa § 82
a § 293ce zákona o sociálnom poistení a § 1 opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky č. 329/2012 Z. z., ktorým sa ustanovuje pevná suma zvýšenia
dôchodkovej dávky a percento zvýšenia úrazovej renty v roku 2013, zvýšila od 1. januára
2013 starobný dôchodok sťažovateľa na sumu 283,90 eur mesačne.
Rozhodnutím, ktorého zákonnosť bola predmetom súdneho prieskumu v konaní
pred krajským súdom a najvyšším súdom, nebolo rozhodnutie o určení výšky predčasného
starobného dôchodku sťažovateľa, ale až jedno z rozhodnutí o zvýšení už starobného
dôchodku. Nech by teda najvyšší súd rozhodol akýmkoľvek spôsobom, označeným
rozsudkom nemohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, dokonca
ani základné právo sťažovateľa podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, pretože medzi rozsudkom
najvyššieho súdu a základnou výškou starobného dôchodku sťažovateľa neexistuje vecná ani
právna súvislosť.
Sťažovateľ neuvádza iné dôvody, pre ktoré považuje namietaný rozsudok najvyššieho
súdu za ústavne nekomformný, než zmenu právneho stavu – spôsobu výpočtu sumy
predčasného starobného dôchodku zákonom č. 244/2005 Z. z. účinným od 1. februára 2005.
Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že v danom prípade najvyšší súd
rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Sd 6/2013 19
z 2. apríla 2013 vyslovil svoj právny názor, vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia
a prihliadol tiež na osobitnú povahu veci – spor o výšku predčasného starobného dôchodku,
resp. starobného dôchodku. Sociálnu poisťovňu tiež upozornil na nedostatky v jej
rozhodovacej činnosti vo veci sťažovateľa, ktorá jeho žiadosť o prepočet starobného
dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 244/2005 Z. z. vybavila
listom z 30. januára 2013 bez vydania rozhodnutia.
Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dostačujúco vysvetlil, prečo
na základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľa
č. 460 113 7280 zo 6. decembra 2012 potvrdil, pričom jeho závery možno považovať
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
druhej vety zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015