Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 363/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Advokátska kancelária, Jarmočná

2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v konaní vedenom Daňovým úradom Nitra, pobočka Nové Zámky, pod

sp. zn. /Md a jeho rozhodnutím z 12. októbra 2011, v konaní vedenom

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho

rozhodnutím z 20. apríla 2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 15 S

37/2012 a jeho rozsudkom z 12. februára 2013, ako aj v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia , a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Daňovým úradom Nitra,

pobočka Nové Zámky (ďalej len „úrad“), pod sp. zn. /Md a jeho

rozhodnutím z 12. októbra 2011, v konaní vedenom Finančným riaditeľstvom Slovenskej

republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho rozhodnutím

z 20. apríla 2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. februára 2013, ako aj v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 29. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája

2015.

2

Zo sťažnosti vyplýva, že úrad ako správca dane vykonal v roku 2011 u sťažovateľa

daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2008.

Sťažovateľ v rámci svojich príjmov zo živnosti v daňovom priznaní za rok 2008 uplatnil

daňové výdavky vo výške 17 731 457 Sk.

Išlo najprv o výdavky na základe dvoch faktúr od dodávateľa Szi Ho JOB, s. r. o.

(ďalej len „dodávateľ 1“), za nákup pánskych a dámskych bermúd a za nákup stavebného

materiálu. V oboch prípadoch predložil výdavkový pokladničný doklad a príjmový

pokladničný doklad vyhotovený dodávateľom 1, ako aj zodpovedajúce účtovné zápisy

v peňažnom denníku. O uvedenom tovare uviedol, že ho ďalej predal spoločnosti YVEL,

s. r. o. Úradu sa nepodarilo predvolať, resp. následne predviesť konateľa dodávateľa 1, ale

ani kontaktovať dodávateľa 1 na dostupnej adrese. Napriek podkladom na uplatnenie

daňových výdavkov, ktoré sťažovateľ predložil, úrad v dodatočnom platobnom výmere

sp. zn. /Md z 12. októbra 2011 uviedol, že v prípade predaja stavebného

materiálu a pánskych, resp. dámskych bermúd sťažovateľovi sa nepodarilo preukázať

uskutočnenie týchto predajov. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane s predpísanými

náležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie nie sú samy osebe dôkazom

o tom, že výdavok bol uplatnený v súlade so zákonom. Podľa úradu totiž platí, že

predložením dokladov daňový subjekt len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť

schopný túto skutočnosť aj preukázať.

Ďalej išlo o výdavky na základe troch faktúr od dodávateľa AV Tech corporation,

s. r. o., ktorá neskôr zmenila obchodné meno na EMBE TECH, s. r. o. (ďalej len „dodávateľ

2“), za nákup pneumatík MICHELIN, za nákup obalov a vriec a za nákup zeleniny a ovocia.

V prípade nákupu pneumatík sťažovateľ predložil dodací list, kópie príjmových

pokladničných dokladov a zodpovedajúce účtovné zápisy v peňažnom denníku. Svedok

(bývalý konateľ dodávateľa 2) sa vyjadril, že vyfakturoval dodanie pneumatík

sťažovateľovi ako podnikateľovi. Napriek tomu a hoci výpoveď svedka netlmočil riadny

tlmočník, úrad preveroval dopravu pneumatík v spoločnosti OSM Kft. Vecsés. Informácie

o spoločnosti získal prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, pričom

táto spoločnosť nebola dodávateľom, ale ani odberateľom sťažovateľa ako podnikateľa

v rámci obchodu s pneumatikami. Úrad vo svojom dodatočnom platobnom výmere

konštatoval, že v prípade predaja pneumatík sa nepodarilo preukázať dodanie tovaru, pričom

sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly neodstránil vzniknuté pochybnosti

o preukázateľnosti výdavkov vlastnými dokladmi, prípadne inými dôkazmi, z ktorých by

vyplývalo, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane

s predpísanými náležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie samy osebe nie sú

dôkazom o tom, že výdavok bol uplatnený v súlade so zákonom. Podľa úradu predložením

dokladov sťažovateľ len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný plnenie

preukázať v skutočnosti.

V prípade nákupu obalov a vriec, ako aj zeleniny a ovocia sťažovateľ predložil

príjmový pokladničný doklad a zodpovedajúce účtovné zápisy v peňažnom denníku.

Svedok síce potvrdil, že sťažovateľ tovar prevzal, ale nevedel predložiť doklady

k týmto obchodným prípadom. Úradu sa nepodarilo predvolať konateľa dodávateľa 2

a nepodarilo sa ani nájsť dodávateľa 2 na adrese známej úradu. Úrad v

dodatočnom platobnom výmere konštatoval, že v prípade predaja vriec, zeleniny a ovocia sa

nepodarilo dodanie preukázať. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane s predpísanými

náležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie samy osebe nie sú dôkazom o

tom, že výdavok bol zaúčtovaný v súlade so zákonom. Predložením dokladov sťažovateľ len

tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný to aj v skutočnosti preukázať.

Podľa názoru sťažovateľa treba výklad dôkazného bremena, ktorý zastávajú úrad,

riaditeľstvo, krajský súd a najvyšší súd, považovať za nezákonný a protiústavný.

V rozhodnom období vyplývala problematika z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), ako aj

z ustanovenia o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Tento výklad neprimerane absolutizuje

4

dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno sťažovateľa ako daňového subjektu, keď sa od neho

okrem faktúr, príjmových a výdavkových dokladov a zápisov v peňažnom denníku

požadovali aj ďalšie dôkazy, „doklady“ a listiny na preukázanie uskutočnenia zdaniteľných

plnení. Sťažovateľ má v skutočnosti v súlade s princípom právneho štátu právo na právnu

istotu v právnom názore na jeho dôkazné bremeno v daňovom konaní, ako aj na ústavne

konformný výklad zákona o správe daní v spojení s ustanovením § 2 písm. i) zákona o dani

z príjmov. V opačnom prípade by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie, a to

či už pred správcom dane, alebo na všeobecnom súde.

V oblasti výkladu dôkazného bremena daňového subjektu existujú právne názory

najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú vo všeobecnosti dôkazného bremena daňového subjektu

v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. I keď tieto právne názory boli formulované

v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty, sú aplikovateľné na situáciu sťažovateľa, ktorá je

porovnateľná. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia najvyššieho

súdu, ktorých jadrom je, že od daňového subjektu nemožno požadovať preukázanie

skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal. Nemožno totiž vyvodiť dôkazné bremeno, čo sa

týka právnych vzťahov týkajúcich sa dodávateľa daňového subjektu a dodávateľových

subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu

a tento nemôže ani v súvislosti s uvedenými skutočnosťami znášať dôsledky dôkaznej núdze.

Uvedené právne názory neboli v prípade sťažovateľa aplikované, čím došlo k porušeniu jeho

práva na právnu istotu.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„Záverom požadujem, aby Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vyslovil, že

dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Nové Zámky č. /Md

zo dňa 12.10.2011, rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

č. 1020504/1/501856/2012 zo dňa 20.4.2012, Rozsudkom Krajského súdu Nitra sp. zn.

zo dňa 12.02.2013, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 29.01.2015 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 3 a 2 SR Dohovoru o ochrane základných práv

a ľudských slobôd, sťažovateľa a následne zrušil dodatočný platobný výmer

Daňového úradu Nové Zámky č. /Md zo dňa 12.10.2011, rozhodnutie

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1020504/1/501856/2012 zo dňa 20.4.2012,

Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 12.02.2013, Rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.01.2015.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2015, ktorý bol

právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 9. marca 2015, vyplýva, že ním bol potvrdený

rozsudok krajského súdu č. k. 76 z 12. februára 2013.

Podľa zistení najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že predmetom súdneho

preskúmania bolo rozhodnutie riaditeľstva, ktorým potvrdilo rozhodnutie úradu, podľa

ktorého bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel na dani fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie

rok 2008 v sume 97 615,48 € a zároveň mu nebola uznaná daňová strata za uvedené

zdaňovacie obdobie v sume 30 822,77 €. Sporným zostalo, či došlo k reálnemu

uskutočneniu obchodných prípadov s dodávateľom 1 a dodávateľom 2. Podľa názoru

najvyššieho súdu dokazovanie bolo daňovými orgánmi zamerané na preukázanie reálneho

dodania tovaru a služieb. Sťažovateľ však spôsobom vylučujúcim pochybnosti nepreukázal,

že ním v daňovom priznaní uvedené daňové výdavky možno považovať za výdavky podľa

§ 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Úrad na základe nedostatočného preukázania reálneho

uskutočnenia uvedených obchodov znížil sťažovateľovi sumu výdavkov ovplyvňujúcich

základ dane spolu vo výške 16 406 277 Sk a vyrubil mu rozdiel dane v sume 97 615,48 €.

Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane,

a skutočností, ktoré je daňový subjekt povinný uvádzať v priznaní, je na daňovom subjekte

(§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Sťažovateľ bol preto povinný preukázať reálne dodanie

tovaru a služieb, aby bolo možné výdavky uvedené v daňovom priznaní považovať za

výdavky podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Úrad správne postupoval, keď neuznal

6

úhradu faktúr od dodávateľa 1 a dodávateľa 2, pretože nebolo preukázané reálne dodanie

fakturovaného tovaru.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 24. septembra 2010 vyplýva, že sťažovateľ

pánske a dámske bermudy, ako aj stavebný materiál neskladoval, lebo nemal kde, a hneď

ako tovar kúpil, ho aj predal. Prepravu zabezpečoval odberateľ (YVEL s. r. o.). Zo správy

dožiadaného Daňového úradu Komárno vyplýva, že konateľovi dodávateľa 1 nebolo možné

doručiť predvolanie. Aj pokus o predvedenie konateľa zostal podľa relácie polície

neúspešný. Dodávateľ 1 sa na adrese sídla v skutočnosti nenachádza a je viac ako dva roky

nekontaktný. Na ďalšom pojednávaní 4. marca 2011 bol sťažovateľ vyzvaný, aby v lehote

8 dní preukázal reálne dodanie tovarov od dodávateľa 1. Sťažovateľ však žiadne nové

dôkazy nepredložil.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 24. septembra 2010 vyplýva, že podľa

sťažovateľa pneumatiky Michelin neprevzal od dodávateľa 2 a ani neskladoval. Tento tovar

prevzal u dodávateľa 2 priamo odberateľ spoločnosť MKM Trans, s. r. o. Bývalý konateľ

dodávateľa 2 na ústnom pojednávaní 8. decembra 2010 uviedol, že pneumatiky

nakúpil z Maďarska od spoločnosti OSM Kft. Vecsés. Rokoval pritom s konateľom

. Tovar bol dopravený z Maďarska až tretiemu odberateľovi, ktorého nevedel

identifikovať. Prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť OSM Kft. Vecsés priamo

k tretiemu odberateľovi. Sťažovateľ sa zúčastnil tohto ústneho pojednávania a svedkovi

tlmočil. S obsahom zápisnice prítomní súhlasili, čo potvrdili podpismi. Úrad

vykonal 28. septembra 2010 miestne zisťovanie, z ktorého vyplynulo, že dodávateľ 2 sa na

adrese sídla nenachádza. Pokiaľ sťažovateľ namietal spôsob výsluchu svedka , treba

uviesť, že správne orgány nerozhodovali len na podklade tejto výpovede. Dodávka

a preprava pneumatík od maďarského dodávateľa bola prešetrená aj v rámci medzinárodnej

výmeny daňových informácií, pričom sa zistilo, že konateľ spoločnosti OSM Kft.

sa nedostavil na maďarský daňový úrad aj napriek niekoľkým predvolaniam. Táto

spoločnosť obchodnú činnosť na registrovanom sídle nevykonáva. Zástupcovia spoločnosti

nevedeli o obchodovaní s pneumatikami a spoločnosť nemá zariadenie vhodné na ich

skladovanie. Konateľ nepozná spoločnosť dodávateľa 2 a s touto neobchoduje.

V súhrnom výkaze za obdobie IV. štvrťroku roku 2008 nie je uvedená dodávka tovaru pre

dodávateľa 2. Práve z týchto skutočností dospel úrad k názoru, že k uskutočneniu

zdaniteľného obchodu nedošlo. Sťažovateľ napriek výzve na predloženie nových dôkazov na

ústnom pojednávaní konanom 29. júla 2011 žiadne nové dôkazy nepredložil.

V súvislosti s úhradou faktúry za nákup obalového materiálu a faktúry za nákup

zeleniny, ovocia a obalového materiálu od dodávateľa 2 treba konštatovať, že podľa

vyjadrenia svedka tento tovar nakúpil v Maďarsku na tržnici. Tovar v spoločnosti

skladovaný nebol a bol hneď predaný sťažovateľovi, ktorý si preň prišiel do Budapešti na

vlastnom dodávkovom aute Citroen Jumper. Doklady k nákupu a predaju tovaru nevedel

predložiť, lebo ich predložil novému konateľovi . U tohto však nebolo možné

uvedené skutočnosti preveriť, pretože na udanej adrese nebol známy. Preto ani v tomto

prípade nebol výsluch svedka jediným podkladom rozhodnutia. I v tomto prípade bol

sťažovateľ vyzvaný predložiť nové dôkazy, čo však neurobil. Pre úplnosť treba uviesť, že

sťažovateľ mal možnosť uplatniť námietku k spôsobu výsluchu svedka v rámci práva

vyjadriť sa k protokolu o daňovej kontrole. Sťažovateľ však žiadne námietky neuplatnil.

Ak si daňový subjekt uplatňuje výdavok na základe listinného dôkazu, je dôležité,

aby údaje v ňom uvedené odrážali skutočnosť. Sťažovateľ však neuniesol dôkazné bremeno,

lebo nepreukázal v súlade s ustanovením § 29 ods. 8 zákona o správe daní, že skutočne

došlo k dodaniu tovarov dodávateľom 1 a dodávateľom 2.

V súvislosti s judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj Nejvyšší správního soudu Českej

republiky, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva, treba uviesť, že v označených konaniach sa

riešila iná skutková situácia, a to pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty, kde správca dane

nespochybňoval materiálnu existenciu deklarovaných služieb a dodávok tovaru, ale

spochybňoval dodanie tovaru konkrétnou spoločnosťou, resp. nepreukázanie prepravy

tovaru. Sťažovateľ však v danom prípade nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru.

III.

8

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniu vedenému

úradom pod sp. zn. /Md a jeho rozhodnutiu z 12. októbra 2011, proti

konaniu vedenému riaditeľstvom pod sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho rozhodnutiu

z 20. apríla 2012, ako aj proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 12. februára 2013 pre porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozhodnutiu úradu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči

rozhodnutiu úradu malo riaditeľstvo v rámci odvolacieho konania, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu. Proti rozhodnutiu riaditeľstva bola prípustná žaloba v zmysle piatej časti

druhej hlavy , v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu

vo vzťahu voči rozhodnutiu riaditeľstva mal krajský súd, čo tiež vylučuje právomoc

ústavného súdu. Napokon proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako

riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho

konania, čo takisto vylučuje právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že

sťažovateľ všetky označené možnosti nápravy dotknutých práv aj využil.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 29. januára 2015 pre

porušenie , a a 2 , ako aj dohovoru.

Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

10

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za

dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti

nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama

osebe porušenie jeho označených práv.

Jadrom argumentácie sťažovateľa je námietka nesprávneho posúdenia rozsahu jeho

dôkazného bremena. Sťažovateľ pritom vychádza z konkrétne označenej judikatúry

týkajúcej sa posudzovania otázky dôkazného bremena. Zdôrazňuje najmä, že od daňového

subjektu nemožno požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal.

To podľa neho znamená, že nepreukázanie takýchto skutočností nemožno vyhodnotiť v jeho

neprospech.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že judikatúra, na ktorú sťažovateľ

poukazuje, sa týka prípadov dane z pridanej hodnoty. Treba súhlasiť s najvyšším súdom, že

túto judikatúru nemožno na vec sťažovateľa aplikovať. Judikované prípady riešia situáciu,

keď v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým

podvodom, o ktorom daňový subjekt nevie alebo nemôže vedieť. V sťažovateľovom prípade

však nejde o preukazovanie skutočností, na ktorých by sa sám nepodieľal, pretože v jeho

prípade sa podozrenie vzťahuje na transakcie (tvrdenú kúpu tovarov od dodávateľa 1

a dodávateľa 2), ktorých bol priamym účastníkom, a to v postavení kupujúceho. Zákonná

požiadavka, aby uskutočnenie takýchto transakcií nepochybne preukázal, je preto na mieste.

Nemožno teda najvyššiemu súdu vyčítať nesprávne posúdenie otázky dôkazného bremena.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015

12