Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 363/2015
PDF · 431.59 KB
No categories available
II. ÚS 363/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Advokátska kancelária, Jarmočná
2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v konaní vedenom Daňovým úradom Nitra, pobočka Nové Zámky, pod
sp. zn. 631/230/57198/11/Md a jeho rozhodnutím z 12. októbra 2011, v konaní vedenom
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho
rozhodnutím z 20. apríla 2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 15 S
37/2012 a jeho rozsudkom z 12. februára 2013, ako aj v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 a jeho rozsudkom z 29. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Daňovým úradom Nitra,
pobočka Nové Zámky (ďalej len „úrad“), pod sp. zn. 631/230/57198/11/Md a jeho
rozhodnutím z 12. októbra 2011, v konaní vedenom Finančným riaditeľstvom Slovenskej
republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho rozhodnutím
z 20. apríla 2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 15 S 37/2012 a jeho rozsudkom z 12. februára 2013, ako aj v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 a
jeho rozsudkom z 29. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája
2015.
2
Zo sťažnosti vyplýva, že úrad ako správca dane vykonal v roku 2011 u sťažovateľa
daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2008.
Sťažovateľ v rámci svojich príjmov zo živnosti v daňovom priznaní za rok 2008 uplatnil
daňové výdavky vo výške 17 731 457 Sk.
Išlo najprv o výdavky na základe dvoch faktúr od dodávateľa Szi Ho JOB, s. r. o.
(ďalej len „dodávateľ 1“), za nákup pánskych a dámskych bermúd a za nákup stavebného
materiálu. V oboch prípadoch predložil výdavkový pokladničný doklad a príjmový
pokladničný doklad vyhotovený dodávateľom 1, ako aj zodpovedajúce účtovné zápisy
v peňažnom denníku. O uvedenom tovare uviedol, že ho ďalej predal spoločnosti YVEL,
s. r. o. Úradu sa nepodarilo predvolať, resp. následne predviesť konateľa dodávateľa 1, ale
ani kontaktovať dodávateľa 1 na dostupnej adrese. Napriek podkladom na uplatnenie
daňových výdavkov, ktoré sťažovateľ predložil, úrad v dodatočnom platobnom výmere
sp. zn. 631/230/57198/11/Md z 12. októbra 2011 uviedol, že v prípade predaja stavebného
materiálu a pánskych, resp. dámskych bermúd sťažovateľovi sa nepodarilo preukázať
uskutočnenie týchto predajov. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane s predpísanými
náležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie nie sú samy osebe dôkazom
o tom, že výdavok bol uplatnený v súlade so zákonom. Podľa úradu totiž platí, že
predložením dokladov daňový subjekt len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť
schopný túto skutočnosť aj preukázať.
Ďalej išlo o výdavky na základe troch faktúr od dodávateľa AV Tech corporation,
s. r. o., ktorá neskôr zmenila obchodné meno na EMBE TECH, s. r. o. (ďalej len „dodávateľ
2“), za nákup pneumatík MICHELIN, za nákup obalov a vriec a za nákup zeleniny a ovocia.
V prípade nákupu pneumatík sťažovateľ predložil dodací list, kópie príjmových
pokladničných dokladov a zodpovedajúce účtovné zápisy v peňažnom denníku. Svedok
(bývalý konateľ dodávateľa 2) sa vyjadril, že vyfakturoval dodanie pneumatík
sťažovateľovi ako podnikateľovi. Napriek tomu a hoci výpoveď svedka netlmočil riadny
tlmočník, úrad preveroval dopravu pneumatík v spoločnosti OSM Kft. Vecsés. Informácie
o spoločnosti získal prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, pričom
táto spoločnosť nebola dodávateľom, ale ani odberateľom sťažovateľa ako podnikateľa
v rámci obchodu s pneumatikami. Úrad vo svojom dodatočnom platobnom výmere
konštatoval, že v prípade predaja pneumatík sa nepodarilo preukázať dodanie tovaru, pričom
sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly neodstránil vzniknuté pochybnosti
o preukázateľnosti výdavkov vlastnými dokladmi, prípadne inými dôkazmi, z ktorých by
vyplývalo, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane
s predpísanými náležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie samy osebe nie sú
dôkazom o tom, že výdavok bol uplatnený v súlade so zákonom. Podľa úradu predložením
dokladov sťažovateľ len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný plnenie
preukázať v skutočnosti.
V prípade nákupu obalov a vriec, ako aj zeleniny a ovocia sťažovateľ predložil
príjmový pokladničný doklad a zodpovedajúce účtovné zápisy v peňažnom denníku.
Svedok síce potvrdil, že sťažovateľ tovar prevzal, ale nevedel predložiť doklady
k týmto obchodným prípadom. Úradu sa nepodarilo predvolať konateľa dodávateľa 2
a nepodarilo sa ani nájsť dodávateľa 2 na adrese známej úradu. Úrad v
dodatočnom platobnom výmere konštatoval, že v prípade predaja vriec, zeleniny a ovocia sa
nepodarilo dodanie preukázať. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane s predpísanými
náležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie samy osebe nie sú dôkazom o
tom, že výdavok bol zaúčtovaný v súlade so zákonom. Predložením dokladov sťažovateľ len
tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný to aj v skutočnosti preukázať.
Podľa názoru sťažovateľa treba výklad dôkazného bremena, ktorý zastávajú úrad,
riaditeľstvo, krajský súd a najvyšší súd, považovať za nezákonný a protiústavný.
V rozhodnom období vyplývala problematika z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), ako aj
z ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Tento výklad neprimerane absolutizuje
4
dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno sťažovateľa ako daňového subjektu, keď sa od neho
okrem faktúr, príjmových a výdavkových dokladov a zápisov v peňažnom denníku
požadovali aj ďalšie dôkazy, „doklady“ a listiny na preukázanie uskutočnenia zdaniteľných
plnení. Sťažovateľ má v skutočnosti v súlade s princípom právneho štátu právo na právnu
istotu v právnom názore na jeho dôkazné bremeno v daňovom konaní, ako aj na ústavne
konformný výklad zákona o správe daní v spojení s ustanovením § 2 písm. i) zákona o dani
z príjmov. V opačnom prípade by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie, a to
či už pred správcom dane, alebo na všeobecnom súde.
V oblasti výkladu dôkazného bremena daňového subjektu existujú právne názory
najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú vo všeobecnosti dôkazného bremena daňového subjektu
v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. I keď tieto právne názory boli formulované
v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty, sú aplikovateľné na situáciu sťažovateľa, ktorá je
porovnateľná. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktorých jadrom je, že od daňového subjektu nemožno požadovať preukázanie
skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal. Nemožno totiž vyvodiť dôkazné bremeno, čo sa
týka právnych vzťahov týkajúcich sa dodávateľa daňového subjektu a dodávateľových
subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu
a tento nemôže ani v súvislosti s uvedenými skutočnosťami znášať dôsledky dôkaznej núdze.
Uvedené právne názory neboli v prípade sťažovateľa aplikované, čím došlo k porušeniu jeho
práva na právnu istotu.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„Záverom požadujem, aby Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vyslovil, že
dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Nové Zámky č. 631/230/57198/11/Md
zo dňa 12.10.2011, rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 1020504/1/501856/2012 zo dňa 20.4.2012, Rozsudkom Krajského súdu Nitra sp. zn.
15S/37/2012 zo dňa 12.02.2013, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Sžf/1/2013 zo dňa 29.01.2015 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 3 čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv
a ľudských slobôd, sťažovateľa a následne zrušil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Nové Zámky č. 631/230/57198/11/Md zo dňa 12.10.2011, rozhodnutie
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1020504/1/501856/2012 zo dňa 20.4.2012,
Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15S/37/2012 zo dňa 12.02.2013, Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžf/1/2013 zo dňa 29.01.2015.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 1/2013 z 29. januára 2015, ktorý bol
právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 9. marca 2015, vyplýva, že ním bol potvrdený
rozsudok krajského súdu č. k. 15 S 37/2012 76 z 12. februára 2013.
Podľa zistení najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že predmetom súdneho
preskúmania bolo rozhodnutie riaditeľstva, ktorým potvrdilo rozhodnutie úradu, podľa
ktorého bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel na dani fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
rok 2008 v sume 97 615,48 € a zároveň mu nebola uznaná daňová strata za uvedené
zdaňovacie obdobie v sume 30 822,77 €. Sporným zostalo, či došlo k reálnemu
uskutočneniu obchodných prípadov s dodávateľom 1 a dodávateľom 2. Podľa názoru
najvyššieho súdu dokazovanie bolo daňovými orgánmi zamerané na preukázanie reálneho
dodania tovaru a služieb. Sťažovateľ však spôsobom vylučujúcim pochybnosti nepreukázal,
že ním v daňovom priznaní uvedené daňové výdavky možno považovať za výdavky podľa
§ 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Úrad na základe nedostatočného preukázania reálneho
uskutočnenia uvedených obchodov znížil sťažovateľovi sumu výdavkov ovplyvňujúcich
základ dane spolu vo výške 16 406 277 Sk a vyrubil mu rozdiel dane v sume 97 615,48 €.
Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane,
a skutočností, ktoré je daňový subjekt povinný uvádzať v priznaní, je na daňovom subjekte
(§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Sťažovateľ bol preto povinný preukázať reálne dodanie
tovaru a služieb, aby bolo možné výdavky uvedené v daňovom priznaní považovať za
výdavky podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Úrad správne postupoval, keď neuznal
6
úhradu faktúr od dodávateľa 1 a dodávateľa 2, pretože nebolo preukázané reálne dodanie
fakturovaného tovaru.
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 24. septembra 2010 vyplýva, že sťažovateľ
pánske a dámske bermudy, ako aj stavebný materiál neskladoval, lebo nemal kde, a hneď
ako tovar kúpil, ho aj predal. Prepravu zabezpečoval odberateľ (YVEL s. r. o.). Zo správy
dožiadaného Daňového úradu Komárno vyplýva, že konateľovi dodávateľa 1 nebolo možné
doručiť predvolanie. Aj pokus o predvedenie konateľa zostal podľa relácie polície
neúspešný. Dodávateľ 1 sa na adrese sídla v skutočnosti nenachádza a je viac ako dva roky
nekontaktný. Na ďalšom pojednávaní 4. marca 2011 bol sťažovateľ vyzvaný, aby v lehote
8 dní preukázal reálne dodanie tovarov od dodávateľa 1. Sťažovateľ však žiadne nové
dôkazy nepredložil.
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 24. septembra 2010 vyplýva, že podľa
sťažovateľa pneumatiky Michelin neprevzal od dodávateľa 2 a ani neskladoval. Tento tovar
prevzal u dodávateľa 2 priamo odberateľ spoločnosť MKM Trans, s. r. o. Bývalý konateľ
dodávateľa 2 na ústnom pojednávaní 8. decembra 2010 uviedol, že pneumatiky
nakúpil z Maďarska od spoločnosti OSM Kft. Vecsés. Rokoval pritom s konateľom
. Tovar bol dopravený z Maďarska až tretiemu odberateľovi, ktorého nevedel
identifikovať. Prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť OSM Kft. Vecsés priamo
k tretiemu odberateľovi. Sťažovateľ sa zúčastnil tohto ústneho pojednávania a svedkovi
tlmočil. S obsahom zápisnice prítomní súhlasili, čo potvrdili podpismi. Úrad
vykonal 28. septembra 2010 miestne zisťovanie, z ktorého vyplynulo, že dodávateľ 2 sa na
adrese sídla nenachádza. Pokiaľ sťažovateľ namietal spôsob výsluchu svedka , treba
uviesť, že správne orgány nerozhodovali len na podklade tejto výpovede. Dodávka
a preprava pneumatík od maďarského dodávateľa bola prešetrená aj v rámci medzinárodnej
výmeny daňových informácií, pričom sa zistilo, že konateľ spoločnosti OSM Kft.
sa nedostavil na maďarský daňový úrad aj napriek niekoľkým predvolaniam. Táto
spoločnosť obchodnú činnosť na registrovanom sídle nevykonáva. Zástupcovia spoločnosti
nevedeli o obchodovaní s pneumatikami a spoločnosť nemá zariadenie vhodné na ich
skladovanie. Konateľ nepozná spoločnosť dodávateľa 2 a s touto neobchoduje.
V súhrnom výkaze za obdobie IV. štvrťroku roku 2008 nie je uvedená dodávka tovaru pre
dodávateľa 2. Práve z týchto skutočností dospel úrad k názoru, že k uskutočneniu
zdaniteľného obchodu nedošlo. Sťažovateľ napriek výzve na predloženie nových dôkazov na
ústnom pojednávaní konanom 29. júla 2011 žiadne nové dôkazy nepredložil.
V súvislosti s úhradou faktúry za nákup obalového materiálu a faktúry za nákup
zeleniny, ovocia a obalového materiálu od dodávateľa 2 treba konštatovať, že podľa
vyjadrenia svedka tento tovar nakúpil v Maďarsku na tržnici. Tovar v spoločnosti
skladovaný nebol a bol hneď predaný sťažovateľovi, ktorý si preň prišiel do Budapešti na
vlastnom dodávkovom aute Citroen Jumper. Doklady k nákupu a predaju tovaru nevedel
predložiť, lebo ich predložil novému konateľovi . U tohto však nebolo možné
uvedené skutočnosti preveriť, pretože na udanej adrese nebol známy. Preto ani v tomto
prípade nebol výsluch svedka jediným podkladom rozhodnutia. I v tomto prípade bol
sťažovateľ vyzvaný predložiť nové dôkazy, čo však neurobil. Pre úplnosť treba uviesť, že
sťažovateľ mal možnosť uplatniť námietku k spôsobu výsluchu svedka v rámci práva
vyjadriť sa k protokolu o daňovej kontrole. Sťažovateľ však žiadne námietky neuplatnil.
Ak si daňový subjekt uplatňuje výdavok na základe listinného dôkazu, je dôležité,
aby údaje v ňom uvedené odrážali skutočnosť. Sťažovateľ však neuniesol dôkazné bremeno,
lebo nepreukázal v súlade s ustanovením § 29 ods. 8 zákona o správe daní, že skutočne
došlo k dodaniu tovarov dodávateľom 1 a dodávateľom 2.
V súvislosti s judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj Nejvyšší správního soudu Českej
republiky, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva, treba uviesť, že v označených konaniach sa
riešila iná skutková situácia, a to pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty, kde správca dane
nespochybňoval materiálnu existenciu deklarovaných služieb a dodávok tovaru, ale
spochybňoval dodanie tovaru konkrétnou spoločnosťou, resp. nepreukázanie prepravy
tovaru. Sťažovateľ však v danom prípade nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru.
III.
8
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniu vedenému
úradom pod sp. zn. 631/230/57198/11/Md a jeho rozhodnutiu z 12. októbra 2011, proti
konaniu vedenému riaditeľstvom pod sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho rozhodnutiu
z 20. apríla 2012, ako aj proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 15 S 37/2012
a jeho rozsudku z 12. februára 2013 pre porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozhodnutiu úradu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči
rozhodnutiu úradu malo riaditeľstvo v rámci odvolacieho konania, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu. Proti rozhodnutiu riaditeľstva bola prípustná žaloba v zmysle piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu
vo vzťahu voči rozhodnutiu riaditeľstva mal krajský súd, čo tiež vylučuje právomoc
ústavného súdu. Napokon proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako
riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v rámci odvolacieho
konania, čo takisto vylučuje právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že
sťažovateľ všetky označené možnosti nápravy dotknutých práv aj využil.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 a jeho rozsudku z 29. januára 2015 pre
porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
10
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel.
Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať za
dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti
nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama
osebe porušenie jeho označených práv.
Jadrom argumentácie sťažovateľa je námietka nesprávneho posúdenia rozsahu jeho
dôkazného bremena. Sťažovateľ pritom vychádza z konkrétne označenej judikatúry
týkajúcej sa posudzovania otázky dôkazného bremena. Zdôrazňuje najmä, že od daňového
subjektu nemožno požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal.
To podľa neho znamená, že nepreukázanie takýchto skutočností nemožno vyhodnotiť v jeho
neprospech.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že judikatúra, na ktorú sťažovateľ
poukazuje, sa týka prípadov dane z pridanej hodnoty. Treba súhlasiť s najvyšším súdom, že
túto judikatúru nemožno na vec sťažovateľa aplikovať. Judikované prípady riešia situáciu,
keď v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým
podvodom, o ktorom daňový subjekt nevie alebo nemôže vedieť. V sťažovateľovom prípade
však nejde o preukazovanie skutočností, na ktorých by sa sám nepodieľal, pretože v jeho
prípade sa podozrenie vzťahuje na transakcie (tvrdenú kúpu tovarov od dodávateľa 1
a dodávateľa 2), ktorých bol priamym účastníkom, a to v postavení kupujúceho. Zákonná
požiadavka, aby uskutočnenie takýchto transakcií nepochybne preukázal, je preto na mieste.
Nemožno teda najvyššiemu súdu vyčítať nesprávne posúdenie otázky dôkazného bremena.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015
12