Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 374/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou LYSO & PARTNERS spol. s r. o.,

Námestie sv. Michala 30/27, Hlohovec, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

Mgr. Michala Lysa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1 a 2 a , ako aj práv podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2015

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Korunného súdu

v Sheffielde sp. zn. T20097410 z 11. decembra 2009 uznaný za vinného zo spáchania

trestných činov pašovania ľudí do Spojeného kráľovstva na účely sexuálneho

vykorisťovania, obchodovania s ľuďmi v rámci Spojeného kráľovstva, na účely sexuálneho

vykorisťovania, obmedzenia osobnej slobody, nútenia k detskej prostitúcii alebo pornografii

a trestný čin riadenia detskej prostitútky alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii,

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov. Sťažovateľ nastúpil na výkon

trestu vo Veľkej Británii.

Na základe návrhu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky Krajský

súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 5. novembra 2013 o uznaní rozsudku Korunného súdu v Sheffielde vo výroku o treste

v trvaní 17 rokov a nariadil sťažovateľovi vykonať zvyšok uloženého trestu odňatia slobody

na území Slovenskej republiky, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom

poukazoval, že týmto rozhodnutím sa de facto zhoršilo jeho postavenie, pretože vo Veľkej

Británii by mal po vykonaní polovice uloženého trestu automaticky nárok na podmienečné

2

prepustenie z jeho výkonu s podriadením sa probačnému dohľadu až do uplynutia pôvodne

uloženého trestu a navyše v prípade odsúdených cudzincov, ktorí majú byť po vykonaní

trestu deportovaní, môže byť výkon trestu skrátený o ďalších 270 dní. Takto by sťažovateľ

mohol byť podmienečne prepustený v marci 2017. Naproti tomu v Slovenskej republike

sú stanovené prísnejšie podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody podľa a nasl. .

Sťažovateľ uviedol, že „za skutkovej a právnej situácie ako je vyššie opísaná,

mal súd prvého stupňa odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie alebo mal v zmysle § 17

primerane upraviť trestnú sankciu tak, aby nedošlo k zhoršeniu

postavenia odsúdeného a takto upravená trestná sankcia by svojou dĺžkou zodpovedala

právnej úprave automatického podmienečného prepustenia odsúdeného v štáte pôvodu“.

Okrem toho v odvolaní poukazoval na to, že „listom z 13. 12. 2013 adresovaným

príslušnému orgánu štátu pôvodu vyjadril svoj nesúhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia

do Slovenskej republiky z dôvodu, že jeho pôvodný súhlas bol získaný v rozpore s právom

štátu pôvodu a to tak, že odsúdenému zo strany úradníka The Foreign national Office

v HMP Full Sutton mala byť poskytnutá informácia, že jeho repatriácia na Slovensko

nebude mať žiaden vplyv na jeho prepustenie v marci 2017... Tým, že odsúdený

nebol poučený o následkoch udelenia súhlasu s vydaním na výkon trestu odňatia

slobody do vykonávajúceho štátu v súlade s právom štátu pôvodu, sa odsúdený domnieva,

že takýto súhlas nebol účinne udelený a preto by bolo v rozpore so spomenutými

ustanoveniami Rámcového rozhodnutia rady, ak by bol odovzdaný výkon trestu odňatia

slobody zo štátu pôvodu do vykonávajúceho štátu.“.

Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn.

z 5. marca 2014 s odôvodnením, že krajský súd postupoval správne a najvyšší súd rovnako

nezistil žiadny z dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16 zákona

č. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená

s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení o výkone

väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ

napadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), h)

a i) . Najvyšší súd jeho dovolanie uznesením sp. zn.

z 20. novembra 2014 odmietol.

Sťažovateľ s rozhodnutiami najvyššieho súdu nesúhlasí z dôvodov už uvedených

a namieta, že v dôsledku rozdielnych podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu

trestu odňatia slobody „došlo de facto k výraznému sprísneniu pôvodne uloženého trestu

britským súdom... a takéto ďalšie uväznenie (presahujúce dátum automatického

podmienečného prepustenia vo Veľkej Británii) nemožno považovať za zákonné v zmysle

čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru“, v súvislosti s čím namieta aj porušenie svojho základného

práva podľa a 2 .

Porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru sťažovateľ namieta v súvislosti s nedostatočným odôvodnením napadnutých

rozhodnutí, v ktorých sa podľa sťažovateľa najvyšší súd obmedzil „len na konštatovanie,

že k porušeniu zákona o uznávaní a výkone rozhodnutia nedošlo resp. že súd nezistil

potrebu nahradenia či primeranej úpravy trestu. Toto stanovisko súdu nebolo bližšie

vysvetlené t. j. nebolo odôvodnené, prečo nemožno uložený trest upraviť resp. cudzie

rozhodnutie neuznať, aj keď muselo byť súdu zrejmé k ako podstatnému zhoršeniu

postavenia odsúdeného dôjde. Súd sa tiež nevysporiadal presvedčivým

spôsobom s námietkou odsúdeného týkajúcou sa absenciou právne

perfektného súhlasu s vydaním (jednak čo do okolnosti jeho odvolania odsúdeným a jednak

čo do okolnosti, že jeho súhlas bol potrebný, pretože aj keď je občanom SR, v skutočnosti

pred uväznením nežil v SR ale vo Veľkej Británii).“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva

podľa a 2 a a práva podľa a

dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil

4

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z

dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho

nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s

konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa rozhodnutie možno v Slovenskej republike

uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa

právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak

a) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území

Slovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné

väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej

s odňatím slobody na území Slovenskej republiky,

b) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá obvyklý pobyt

na území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody

má byť vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní alebo správnom

konaní na územie Slovenskej republiky, alebo

c) odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo na území členského

štátu a súd na základe postupu podľa § 13 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia na jeho

uznanie a výkon v Slovenskej republike na základe žiadosti príslušného orgánu členského

štátu.

6

Podľa na účely tohto zákona sa rozumie

obvyklým pobytom trvalý pobyt alebo prechodný pobyt.

Podľa ak nie je dôvod na odmietnutie uznania

a výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne

rozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnom

uznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu

pôvodu.

Podľa ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia

spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej

republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou,

ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá

o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej

miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatím

slobody nemožno nahradiť peňažným trestom.

Podľa ak sa rozhodnutím o trestnej sankcii

uložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej

republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví.

Takto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanie

ustanovené pre rovnaké trestné činy podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Podľa súd nesmie podľa odsekov 1 až 3 uložiť

prísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky, ako bola uložená v rozhodnutí.

Podľa súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone

rozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnej

sankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv vo vzťahu k obidvom napadnutým

rozhodnutiam z rovnakých dôvodov:

nesprávne právne posúdenie podmienok uznania a výkonu rozsudku, ktorým

mu bol uložený trest odňatia slobody, a to v súvislosti s rozdielnymi podmienkami

podmienečného prepustenia z jeho výkonu vo Veľkej Británii a v Slovenskej republike

a v súvislosti s neudelením súhlasu s vydaním zo strany sťažovateľa a

nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí k námietkam, ktoré uplatnil

v opravných prostriedkoch.

Z argumentácie v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

v podstate z dôvodu, že v odvolacom ani v dovolacom konaní nebol úspešný, pričom

v obidvoch konaniach predložil rovnaké argumenty. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva

rovnaký právny názor odvolacieho aj dovolacieho súdu na splnenie podmienok uznania

a výkonu rozsudku Korunného súdu v Sheffielde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola podaná v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde včas vo vzťahu k obidvom rozhodnutiam, ústavný súd sa zameral

pri predbežnom prerokovaní na preskúmanie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená,

pričom posudzoval obidve napadnuté rozhodnutia spoločne, a to aj s prihliadnutím na to,

že najvyšší súd v rozhodnutí o odmietnutí dovolania odkázal na odôvodnenie rozhodnutia

o zamietnutí odvolania s tým, že odvolací súd sa s námietkami sťažovateľa náležite

vysporiadal.

Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) − zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, písm. h) − bol uložený trest mimo zákonom

ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný

trestný čin nepripúšťa, a písm. i) − rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

8

Najvyšší súd konštatoval, že je zrejmé, že argumenty sťažovateľa sa týkajú

len dovolacieho dôvodu podľa , a posúdil ich takto:

„Pokiaľ ide o okolnosť tvrdeného skoršieho možného podmienečného prepustenia

podľa právneho poriadku štátu pôvodu, túto okolnosť nemožno použiť. Ako dovolateľ sám

uvádza, Slovenská republika nevyužila možnosť podľa ustanovenia § 17 ods. 4 rámcového

rozhodnutia Rady ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom alebo podmienečnom

prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom

pôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné alebo podmienečné prepustenie

v istom stanovenom čase. Z uvedeného vyplýva, že nemôže ísť o nesprávnu aplikáciu

predmetného ustanovenia vo vzťahu k rozhodnutiu o výkone trestu (jeho zvyšku) uloženého

orgánom štátu pôvodu (a to z dôvodu možnosti skoršieho podmienečného prepustenia

v štáte pôvodu). Pri rozhodovaní o výkone trestu nejde o otázku podmienečného

prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Trestného

zákona Slovenskej republiky.

Z predloženého spisového materiálu, konkrétne z časti g/ osvedčenia Ministerstva

spravodlivosti Veľkej Británie z 12. júla 2013 vyplýva, že rozsudok a osvedčenie sa zaslali

vykonávajúcemu štátu, pretože orgán štátu pôvodu bol presvedčený o tom, že výkon trestu

zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej

osoby a vykonávajúci štát je štát, ktorého je odsúdená osoba štátnym príslušníkom

a v ktorom žije (str. 5), čo dovolací súd ani ďalej nie je oprávnený v dovolacom konaní

preskúmavať. Rovnako nie je oprávnený preskúmavať údajný rozpor s právom štátu pôvodu

pri získaní súhlasu obvineného s výkonom trestu v Slovenskej republike, pričom v konaní

pred slovenskými súdmi boli všetky obhajobné práva menovaného zachované. Preto

neprichádza do úvahy splnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/

Navyše je zrejmé, že súhlas obvineného v danom konaní, tak ako uvádza aj

odvolací súd nebol potrebný.

Splnenie dôvodu dovolania podľa (bol uložený

trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý

zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa) nie je dovolateľom nijako vecne

argumentované ( ), zrejme je odvodené od otázky možnosti

podmienečného prepustenia, ktorá je riešená vyššie.“

V rozhodnutí o odvolaní najvyšší súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol:

„Ako vyplýva z osvedčenia Ministerstva spravodlivosti Veľkej Británie

z 12. júla 2013 (č. l. 8), z časti h/ bod 2/, trestné činy pašovanie ľudí do Spojeného

kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obchodovanie s ľuďmi v rámci

Spojeného kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obmedzenie osobnej

slobody..., nútenie k detskej prostitúcii alebo pornografii..., riadenie detskej prostitútky

alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii..., boli označené v osvedčení ako

obchodovanie s ľuďmi, sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia. V danom prípade

bola teda splnená podmienka uvedená v § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí

(tento trestný čin patrí do kategórie trestných činov uvedených v § 4 ods. 3 zákona

o uznávaní a výkone rozhodnutí, konkrétne § 4 ods. 3 písm. c/, písm. d/ zákona o uznávaní

a výkone rozhodnutí).

Najvyšší súd, rovnako ako súd krajský, nezistil žiadny dôvod pre odmietnutie uznania

a výkonu predmetného rozhodnutia, uvedený v ustanovení § 16 zákona o uznávaní a výkone

rozhodnutí, a to ani dôvod uvedený v § 16 ods. 1 písm. g/ predmetného zákona (odsúdený

neudelil súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje).

V súvislosti s námietkou obhajcu, že odsúdený odvolal svoj súhlas s odovzdaním na výkon

trestu na Slovensko, najvyšší súd poukazuje na článok 6 bod 2 písm. a/ Rámcového

rozhodnutia, podľa ktorého sa súhlas odsúdenej osoby nevyžaduje, ak sa rozsudok spolu

osvedčením postupuje členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba

a v ktorom žije.

Na záver najvyšší súd vo vzťahu k danému trestu poznamenáva, že rovnako ako

krajský súd nezistil s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 až ods. 4 zákona o uznávaní

a výkone rozhodnutí potrebu jeho nahradenia, či primeranej úpravy a ako správne hodnotí

tiež i zaradenie odsúdeného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

10

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

o odvolaní odsúdeného tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia.“

Z citovaných častí odôvodnení rozhodnutí vyplýva, že sa najvyšší súd v odvolacom

aj v dovolacom konaní zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, ktoré posudzoval

podľa podmienok ustanovených v Vychádzajúc z zákona

č. a zo skutočnosti, že sťažovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalým

pobytom na území Slovenskej republiky, ktorý mal byť po vykonaní trestu deportovaný

z územia Veľkej Británii (spolu s ďalšími príslušníkmi jeho rodiny odsúdenými za rovnaké

trestné činy), sťažovateľ svojím všeobecným tvrdením, že pred spáchaním trestných činov

žil vo Veľkej Británii, nemôže nijako spochybniť záver najvyššieho súdu, že jeho súhlas

s odovzdaním výkonu rozhodnutia nebol potrebný.

Pokiaľ ide o namietané zhoršenie situácie sťažovateľa v súvislosti s prísnejšími

podmienkami podmienečného prepustenia, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ

nepredložil relevantné argumenty, ktoré by spochybňovali zákonnosť pozbavenia jeho

osobnej slobody v Slovenskej republike v zmysle a 2 a

písm. a) dohovoru. V prípade sťažovateľa neboli dané podmienky na úpravu trestu

uloženého rozsudkom Korunného súdu v Sheffielde z 11. decembra 2009 podľa § 17 ods. 1,

2 a 3 , opak netvrdí ani sťažovateľ. Úpravy dĺžky trestu

sa dovolával v súvislosti s predpokladanou dobou jeho skutočného výkonu vzhľadom

na rozdielne podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Táto okolnosť však nie je relevantná pre posudzovanie, či sú splnené podmienky na uznanie

a výkon rozhodnutia podľa

Vychádzajúc aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Veermäe v. Fínsko z 15. 3. 2005, samotná možnosť, že odsúdená osoba zostane vo väzení

dlhšiu dobu, ako by bola zrejme nútená odpykať si v krajine, v ktorej jej bol trest uložený

(práve aj s ohľadom na rozdielnu právnu úpravu podmienok podmienečného prepustenia

z výkonu trestu odňatia slobody), neznamená rozpor s čl. 5 ods. 1 dohovoru za predpokladu,

že dĺžka skutočne vykonaného trestu odňatia slobody nepresiahne výmeru uloženého trestu.

Okrem toho otázka podmienečného prepustenia sťažovateľa nebola ešte v trestnom

konaní riešená, a preto je podľa názoru ústavného súdu predčasné robiť závery

týkajúce sa primeranosti dĺžky skutočne vykonaného trestu odňatia slobody.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru sťažovateľ

poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru ústavného

súdu najvyšší súd reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa, a to aj s odkazom na

zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani

právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní

podľa v celom rozsahu z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015

12