Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 374/2015
PDF · 433.98 KB
No categories available
II. ÚS 374/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou LYSO & PARTNERS spol. s r. o.,
Námestie sv. Michala 30/27, Hlohovec, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa
Mgr. Michala Lysa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Urto 2/2014 a jeho uznesením
z 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 15/2014 a jeho uznesením
z 20. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2015
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Urto 2/2014 a jeho
uznesením z 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 15/2014 a jeho
uznesením z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Korunného súdu
v Sheffielde sp. zn. T20097410 z 11. decembra 2009 uznaný za vinného zo spáchania
trestných činov pašovania ľudí do Spojeného kráľovstva na účely sexuálneho
vykorisťovania, obchodovania s ľuďmi v rámci Spojeného kráľovstva, na účely sexuálneho
vykorisťovania, obmedzenia osobnej slobody, nútenia k detskej prostitúcii alebo pornografii
a trestný čin riadenia detskej prostitútky alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov. Sťažovateľ nastúpil na výkon
trestu vo Veľkej Británii.
Na základe návrhu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky Krajský
súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Ntc 10/2013
z 5. novembra 2013 o uznaní rozsudku Korunného súdu v Sheffielde vo výroku o treste
v trvaní 17 rokov a nariadil sťažovateľovi vykonať zvyšok uloženého trestu odňatia slobody
na území Slovenskej republiky, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom
poukazoval, že týmto rozhodnutím sa de facto zhoršilo jeho postavenie, pretože vo Veľkej
Británii by mal po vykonaní polovice uloženého trestu automaticky nárok na podmienečné
2
prepustenie z jeho výkonu s podriadením sa probačnému dohľadu až do uplynutia pôvodne
uloženého trestu a navyše v prípade odsúdených cudzincov, ktorí majú byť po vykonaní
trestu deportovaní, môže byť výkon trestu skrátený o ďalších 270 dní. Takto by sťažovateľ
mohol byť podmienečne prepustený v marci 2017. Naproti tomu v Slovenskej republike
sú stanovené prísnejšie podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody podľa § 66 a nasl. Trestného zákona.
Sťažovateľ uviedol, že „za skutkovej a právnej situácie ako je vyššie opísaná,
mal súd prvého stupňa odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie alebo mal v zmysle § 17
zákona č. 549/2011 Z. z. primerane upraviť trestnú sankciu tak, aby nedošlo k zhoršeniu
postavenia odsúdeného a takto upravená trestná sankcia by svojou dĺžkou zodpovedala
právnej úprave automatického podmienečného prepustenia odsúdeného v štáte pôvodu“.
Okrem toho v odvolaní poukazoval na to, že „listom z 13. 12. 2013 adresovaným
príslušnému orgánu štátu pôvodu vyjadril svoj nesúhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia
do Slovenskej republiky z dôvodu, že jeho pôvodný súhlas bol získaný v rozpore s právom
štátu pôvodu a to tak, že odsúdenému zo strany úradníka The Foreign national Office
v HMP Full Sutton mala byť poskytnutá informácia, že jeho repatriácia na Slovensko
nebude mať žiaden vplyv na jeho prepustenie v marci 2017... Tým, že odsúdený
nebol poučený o následkoch udelenia súhlasu s vydaním na výkon trestu odňatia
slobody do vykonávajúceho štátu v súlade s právom štátu pôvodu, sa odsúdený domnieva,
že takýto súhlas nebol účinne udelený a preto by bolo v rozpore so spomenutými
ustanoveniami Rámcového rozhodnutia rady, ak by bol odovzdaný výkon trestu odňatia
slobody zo štátu pôvodu do vykonávajúceho štátu.“.
Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. 3 Urto 2/2014
z 5. marca 2014 s odôvodnením, že krajský súd postupoval správne a najvyšší súd rovnako
nezistil žiadny z dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16 zákona
č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená
s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone
väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“). Sťažovateľ
napadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), h)
a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd jeho dovolanie uznesením sp. zn. 1 TdoV 15/2014
z 20. novembra 2014 odmietol.
Sťažovateľ s rozhodnutiami najvyššieho súdu nesúhlasí z dôvodov už uvedených
a namieta, že v dôsledku rozdielnych podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu
trestu odňatia slobody „došlo de facto k výraznému sprísneniu pôvodne uloženého trestu
britským súdom... a takéto ďalšie uväznenie (presahujúce dátum automatického
podmienečného prepustenia vo Veľkej Británii) nemožno považovať za zákonné v zmysle
čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru“, v súvislosti s čím namieta aj porušenie svojho základného
práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.
Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľ namieta v súvislosti s nedostatočným odôvodnením napadnutých
rozhodnutí, v ktorých sa podľa sťažovateľa najvyšší súd obmedzil „len na konštatovanie,
že k porušeniu zákona o uznávaní a výkone rozhodnutia nedošlo resp. že súd nezistil
potrebu nahradenia či primeranej úpravy trestu. Toto stanovisko súdu nebolo bližšie
vysvetlené t. j. nebolo odôvodnené, prečo nemožno uložený trest upraviť resp. cudzie
rozhodnutie neuznať, aj keď muselo byť súdu zrejmé k ako podstatnému zhoršeniu
postavenia odsúdeného dôjde. Súd sa tiež nevysporiadal presvedčivým
spôsobom s námietkou odsúdeného týkajúcou sa absenciou právne
perfektného súhlasu s vydaním (jednak čo do okolnosti jeho odvolania odsúdeným a jednak
čo do okolnosti, že jeho súhlas bol potrebný, pretože aj keď je občanom SR, v skutočnosti
pred uväznením nežil v SR ale vo Veľkej Británii).“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva
podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1
dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil
4
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z
dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s
konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodnutie možno v Slovenskej republike
uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak
a) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území
Slovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné
väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej
s odňatím slobody na území Slovenskej republiky,
b) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá obvyklý pobyt
na území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody
má byť vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní alebo správnom
konaní na územie Slovenskej republiky, alebo
c) odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo na území členského
štátu a súd na základe postupu podľa § 13 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia na jeho
uznanie a výkon v Slovenskej republike na základe žiadosti príslušného orgánu členského
štátu.
6
Podľa § 3 písm. g) zákona č. 549/2011 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie
obvyklým pobytom trvalý pobyt alebo prechodný pobyt.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. ak nie je dôvod na odmietnutie uznania
a výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne
rozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnom
uznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu
pôvodu.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia
spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou,
ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá
o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej
miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatím
slobody nemožno nahradiť peňažným trestom.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z. ak sa rozhodnutím o trestnej sankcii
uložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, súd rozhodnutím podľa odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví.
Takto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanie
ustanovené pre rovnaké trestné činy podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 549/2011 Z. z. súd nesmie podľa odsekov 1 až 3 uložiť
prísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky, ako bola uložená v rozhodnutí.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone
rozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnej
sankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv vo vzťahu k obidvom napadnutým
rozhodnutiam z rovnakých dôvodov:
nesprávne právne posúdenie podmienok uznania a výkonu rozsudku, ktorým
mu bol uložený trest odňatia slobody, a to v súvislosti s rozdielnymi podmienkami
podmienečného prepustenia z jeho výkonu vo Veľkej Británii a v Slovenskej republike
a v súvislosti s neudelením súhlasu s vydaním zo strany sťažovateľa a
nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí k námietkam, ktoré uplatnil
v opravných prostriedkoch.
Z argumentácie v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
v podstate z dôvodu, že v odvolacom ani v dovolacom konaní nebol úspešný, pričom
v obidvoch konaniach predložil rovnaké argumenty. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva
rovnaký právny názor odvolacieho aj dovolacieho súdu na splnenie podmienok uznania
a výkonu rozsudku Korunného súdu v Sheffielde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola podaná v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde včas vo vzťahu k obidvom rozhodnutiam, ústavný súd sa zameral
pri predbežnom prerokovaní na preskúmanie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená,
pričom posudzoval obidve napadnuté rozhodnutia spoločne, a to aj s prihliadnutím na to,
že najvyšší súd v rozhodnutí o odmietnutí dovolania odkázal na odôvodnenie rozhodnutia
o zamietnutí odvolania s tým, že odvolací súd sa s námietkami sťažovateľa náležite
vysporiadal.
Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) − zásadným
spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, písm. h) − bol uložený trest mimo zákonom
ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný
trestný čin nepripúšťa, a písm. i) Trestného poriadku − rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
8
Najvyšší súd konštatoval, že je zrejmé, že argumenty sťažovateľa sa týkajú
len dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a posúdil ich takto:
„Pokiaľ ide o okolnosť tvrdeného skoršieho možného podmienečného prepustenia
podľa právneho poriadku štátu pôvodu, túto okolnosť nemožno použiť. Ako dovolateľ sám
uvádza, Slovenská republika nevyužila možnosť podľa ustanovenia § 17 ods. 4 rámcového
rozhodnutia Rady ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom alebo podmienečnom
prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom
pôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné alebo podmienečné prepustenie
v istom stanovenom čase. Z uvedeného vyplýva, že nemôže ísť o nesprávnu aplikáciu
predmetného ustanovenia vo vzťahu k rozhodnutiu o výkone trestu (jeho zvyšku) uloženého
orgánom štátu pôvodu (a to z dôvodu možnosti skoršieho podmienečného prepustenia
v štáte pôvodu). Pri rozhodovaní o výkone trestu nejde o otázku podmienečného
prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Trestného
zákona Slovenskej republiky.
Z predloženého spisového materiálu, konkrétne z časti g/ osvedčenia Ministerstva
spravodlivosti Veľkej Británie z 12. júla 2013 vyplýva, že rozsudok a osvedčenie sa zaslali
vykonávajúcemu štátu, pretože orgán štátu pôvodu bol presvedčený o tom, že výkon trestu
zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej
osoby a vykonávajúci štát je štát, ktorého je odsúdená osoba štátnym príslušníkom
a v ktorom žije (str. 5), čo dovolací súd ani ďalej nie je oprávnený v dovolacom konaní
preskúmavať. Rovnako nie je oprávnený preskúmavať údajný rozpor s právom štátu pôvodu
pri získaní súhlasu obvineného s výkonom trestu v Slovenskej republike, pričom v konaní
pred slovenskými súdmi boli všetky obhajobné práva menovaného zachované. Preto
neprichádza do úvahy splnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por. Navyše je zrejmé, že súhlas obvineného v danom konaní, tak ako uvádza aj
odvolací súd nebol potrebný.
Splnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. poriadku (bol uložený
trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa) nie je dovolateľom nijako vecne
argumentované (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), zrejme je odvodené od otázky možnosti
podmienečného prepustenia, ktorá je riešená vyššie.“
V rozhodnutí o odvolaní najvyšší súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol:
„Ako vyplýva z osvedčenia Ministerstva spravodlivosti Veľkej Británie
z 12. júla 2013 (č. l. 8), z časti h/ bod 2/, trestné činy pašovanie ľudí do Spojeného
kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obchodovanie s ľuďmi v rámci
Spojeného kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obmedzenie osobnej
slobody..., nútenie k detskej prostitúcii alebo pornografii..., riadenie detskej prostitútky
alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii..., boli označené v osvedčení ako
obchodovanie s ľuďmi, sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia. V danom prípade
bola teda splnená podmienka uvedená v § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí
(tento trestný čin patrí do kategórie trestných činov uvedených v § 4 ods. 3 zákona
o uznávaní a výkone rozhodnutí, konkrétne § 4 ods. 3 písm. c/, písm. d/ zákona o uznávaní
a výkone rozhodnutí).
Najvyšší súd, rovnako ako súd krajský, nezistil žiadny dôvod pre odmietnutie uznania
a výkonu predmetného rozhodnutia, uvedený v ustanovení § 16 zákona o uznávaní a výkone
rozhodnutí, a to ani dôvod uvedený v § 16 ods. 1 písm. g/ predmetného zákona (odsúdený
neudelil súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje).
V súvislosti s námietkou obhajcu, že odsúdený odvolal svoj súhlas s odovzdaním na výkon
trestu na Slovensko, najvyšší súd poukazuje na článok 6 bod 2 písm. a/ Rámcového
rozhodnutia, podľa ktorého sa súhlas odsúdenej osoby nevyžaduje, ak sa rozsudok spolu
osvedčením postupuje členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba
a v ktorom žije.
Na záver najvyšší súd vo vzťahu k danému trestu poznamenáva, že rovnako ako
krajský súd nezistil s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 až ods. 4 zákona o uznávaní
a výkone rozhodnutí potrebu jeho nahradenia, či primeranej úpravy a ako správne hodnotí
tiež i zaradenie odsúdeného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
10
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
o odvolaní odsúdeného tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.“
Z citovaných častí odôvodnení rozhodnutí vyplýva, že sa najvyšší súd v odvolacom
aj v dovolacom konaní zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, ktoré posudzoval
podľa podmienok ustanovených v zákone č. 549/2011 Z. z. Vychádzajúc z § 4 ods. 1 zákona
č. 549/2011 Z. z. a zo skutočnosti, že sťažovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalým
pobytom na území Slovenskej republiky, ktorý mal byť po vykonaní trestu deportovaný
z územia Veľkej Británii (spolu s ďalšími príslušníkmi jeho rodiny odsúdenými za rovnaké
trestné činy), sťažovateľ svojím všeobecným tvrdením, že pred spáchaním trestných činov
žil vo Veľkej Británii, nemôže nijako spochybniť záver najvyššieho súdu, že jeho súhlas
s odovzdaním výkonu rozhodnutia nebol potrebný.
Pokiaľ ide o namietané zhoršenie situácie sťažovateľa v súvislosti s prísnejšími
podmienkami podmienečného prepustenia, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ
nepredložil relevantné argumenty, ktoré by spochybňovali zákonnosť pozbavenia jeho
osobnej slobody v Slovenskej republike v zmysle čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1
písm. a) dohovoru. V prípade sťažovateľa neboli dané podmienky na úpravu trestu
uloženého rozsudkom Korunného súdu v Sheffielde z 11. decembra 2009 podľa § 17 ods. 1,
2 a 3 zákona č. 549/2011 Z. z., opak netvrdí ani sťažovateľ. Úpravy dĺžky trestu
sa dovolával v súvislosti s predpokladanou dobou jeho skutočného výkonu vzhľadom
na rozdielne podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.
Táto okolnosť však nie je relevantná pre posudzovanie, či sú splnené podmienky na uznanie
a výkon rozhodnutia podľa zákona č. 549/2011 Z. z.
Vychádzajúc aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Veermäe v. Fínsko z 15. 3. 2005, samotná možnosť, že odsúdená osoba zostane vo väzení
dlhšiu dobu, ako by bola zrejme nútená odpykať si v krajine, v ktorej jej bol trest uložený
(práve aj s ohľadom na rozdielnu právnu úpravu podmienok podmienečného prepustenia
z výkonu trestu odňatia slobody), neznamená rozpor s čl. 5 ods. 1 dohovoru za predpokladu,
že dĺžka skutočne vykonaného trestu odňatia slobody nepresiahne výmeru uloženého trestu.
Okrem toho otázka podmienečného prepustenia sťažovateľa nebola ešte v trestnom
konaní riešená, a preto je podľa názoru ústavného súdu predčasné robiť závery
týkajúce sa primeranosti dĺžky skutočne vykonaného trestu odňatia slobody.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ
poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru ústavného
súdu najvyšší súd reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa, a to aj s odkazom na
zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani
právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015
12