Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 401/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných práv

podľa a a podľa Charty

základných práv Európskej únie, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením zo 17. júna 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a uznesením z 23. apríla 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv

podľa a a podľa Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového

protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a uznesením

zo 17. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo

v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi

zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného , (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala

rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého

rozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka

iniciovala začatie exekučného konania.

Potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesením

okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie ex offo

zastavené.

Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu

potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že

postupom a uznesením okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené

základné práva podľa a charty, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne

začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz

udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako

súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie

v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa

sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento je

nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani

krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,

ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá

o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne

právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa

sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej

doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa

sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie

výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt

proti Csaba Csipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1

a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a a podľa charty, ako aj práv podľa

dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté

uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti zistil,

že 23. októbra 2014, teda deň pred tým, ako bola podaná táto sťažnosť, bola ústavnému súdu

doručená sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. , ktorou žiadala

o vydanie rozhodnutia, ktorým by rovnako ako v prípade tejto sťažnosti ústavný súd vyslovil

porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa ods.

1 dohovoru a podľa dodatkového protokolu a tiež porušenie a

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a

uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a podľa charty, ako aj práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE

46/2014 a uznesením zo 17. júna 2014, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu i

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie

vedenej v prospech sťažovateľky, a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. a sp. zn.

Rvp 14176/2014 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postupy a uznesenia

okresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiada

v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv a zrušiť napadnuté uznesenia

okresného súdu i krajského súdu, priznať finančné zadosťučinenie a priznať úhradu trov

konania.

Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia tejto sťažnosti

ústavnému súdu, kedy podľa konanie začína, t. j.

24. októbra 2014, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. konanie

začaté o deň skôr. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn.

ako neprípustnej podľa , keďže tým

došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25

ods. 2 , ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015