Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 401/2015
PDF · 271.94 KB
No categories available
II. ÚS 401/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 461/2006 a uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoE 46/2014 a uznesením zo 17. júna 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 461/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a uznesením z 23. apríla 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 CoE 46/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a uznesením
zo 17. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo
v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi
zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného , (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka
iniciovala začatie exekučného konania.
Potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesením
okresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie ex offo
zastavené.
Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že
postupom a uznesením okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené
základné práva podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkového
protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz
udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako
súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie
v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa
sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento je
nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani
krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,
ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá
§ 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne
právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa
sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej
doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa
sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie
výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté
uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti zistil,
že 23. októbra 2014, teda deň pred tým, ako bola podaná táto sťažnosť, bola ústavnému súdu
doručená sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 13857/2014, ktorou žiadala
o vydanie rozhodnutia, ktorým by rovnako ako v prípade tejto sťažnosti ústavný súd vyslovil
porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 461/2006 a
uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE
46/2014 a uznesením zo 17. júna 2014, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu i
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie
vedenej v prospech sťažovateľky, a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 13857/2014 a sp. zn.
Rvp 14176/2014 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postupy a uznesenia
okresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiada
v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv a zrušiť napadnuté uznesenia
okresného súdu i krajského súdu, priznať finančné zadosťučinenie a priznať úhradu trov
konania.
Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia tejto sťažnosti
ústavnému súdu, kedy podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie začína, t. j.
24. októbra 2014, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 13857/2014 konanie
začaté o deň skôr. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn.
Rvp 14176/2014 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým
došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou
v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015