Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 330/2015
PDF · 352.76 KB
No categories available
III. ÚS 330/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť a , obe
, zastúpených Advokátskou kanceláriou hbr advokáti s. r. o., Obchodná 58,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Martin Holič, ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 73/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014
doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovateľky“,
v citáciách aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 73/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľky v úvodnej časti sťažnosti opísali priebeh prvostupňového konania
vedeného Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn: 25 C 304/2009, ktorý ich žalobu
rozsudkom z 26. októbra 2011 v celom rozsahu zamietol.
Proti predmetnému rozsudku Okresného súdu Bratislava IV podali sťažovateľky
odvolanie, pričom konanie o odvolaní bolo vedené krajským súdom pod sp. zn.
K priebehu napadnutého konania sťažovateľky okrem iného v sťažnosti uviedli:
«Napriek tomu, že neexistovali žiadne prekážky postupu súdu, v čase od podania
odvolania sťažovateľov dňa 16.11.2011 až do verejného vyhlásenia rozsudku dňa
27.05.2014., neboli vykonané žiadne úkony zo strany súdu 30 mesiacov, ktoré by viedli
k rozhodnutiu o odvolaní.
Vzhľadom na nečinnosť súdu sťažovatelia podali dňa 19.12.2013 žiadosť o urýchlené
prejednanie veci, ktorá poukazovala na postup súdu vo veci porušovania práva na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže ku dňu podania žiadosti to už bolo viac
ako 24 mesiacov odo dňa, kedy bolo konanie postúpené odvolaciemu sudu
(dňa 15.02.2012), počas ktorých sa nevykonal žiaden ďalší krok smerujúci k preskúmaniu
veci, či k odstráneniu nežiaduceho stavu. Na žiadosť sťažovateľov súd nijakým spôsobom
nereagoval.
Dňa 25.01.2014 podali sťažovatelia sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej
republiky proti porušovaniu základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorá bola Ústavnému súdu
Slovenskej republiky doručená dňa 27.02.2014. Uznesením Ústavného súdu zo dňa
18.03.2014 bola sťažnosť odmietnutá pre neprípustnosť. V odôvodnení sa uvádza:
„Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil
označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov...“
„Špecifickosť sťažností podľa či. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k podaniu môže dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj
z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.“
„Ústavný súd zistil, že sťažovateľky dosiaľ nepodali predsedovi krajského súdu
kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému
sudu...“
Vzhľadom na závery uznesenia Ústavného súdu SR podali dňa 07.05.2014
sťažovateľky sťažnosť na postup súdu v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení
neskorších predpisov predsedovi Krajského súdu v Bratislave. V odpovedi zo dňa
19.05.2014 Krajský súd v Bratislave uvádza: „Vašu sťažnosť som prešetrila v intenciách
citovaných zákonných ustanovení z hľadísk nevyhnutných pre jej náležité vybavenie
a dospela som k záveru, že Vaša sťažnosť je dôvodná.“
„Šetrením v predmetnej právnej veci som zistila, že vec napadla na Krajský súd
v Bratislave dňa 15.02.2012 do senátu 5 Co a bola jej pridelená sp. zn. 5 Co 73/2012.
Z vyjadrenia referujúcej sudkyne vyplýva, že vo veci nebolo
doteraz rozhodnuté vzhľadom na stav v súdnom oddelení 5 Co, 5 CoPr, 5 CoD a 5 NcC
(418 nevybavených vecí k 30.04.2014), ako aj prednostné vybavovanie starších vecí, ktoré
sa vybavujú priebežne podľa poradia, v akom napadli.“ Na záver uviedla, že vo veci bude
rozhodnuté verejným vyhlásením rozsudku dňa 27.05.2014.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2014, sp. zn. 5Co/73/2012 bol
doručený právnemu zástupcovi sťažovateliek dňa 08.08.2014, do dnešného dňa však
nenadobudol právoplatnosť alebo o tejto skutočnosti sťažovateľky nemajú vedomosť,
nakoľko pri opakovanom telefonickom dopytovaní sťažovateľkám oznámili, že uvedené
rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť...
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky od podania odvolania zo dňa 16.11.2011 až
doteraz, nakoľko rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, teda 34 mesiacov, žijú v právnej
neistote.“»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
krajský súd postupom v napadnutom konaní porušil ich základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby im priznal finančné
zadosťučinenie každej v sume 3 500 €, ako aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva
nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05).
Zo zistenia ústavného súdu a samotnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie
krajského súdu vedené pod sp. zn. 5 Co 73/2012 bolo skončené rozsudkom z 27. mája 2014,
ktorý nadobudol právoplatnosť 13. augusta 2014.
Keďže sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému
súdu až 7. októbra 2014, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené,
a preto k namietanému porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať a
právna neistota sťažovateliek už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015