Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 361/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1, a , 2 a 4 , práv zaručených

ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv Európskej únie a čl. 54 Charty základných práv

Európskej únie postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom

pod sp. zn. , upovedomením predsedníčky Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014 a upovedomením

predsedníčky Krajského súdu v Trenčíne o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr 2090/14

zo 7. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a , 2 a 4 (ďalej len „“), práv

zaručených čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 17

a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 54 charty

postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“), upovedomením

predsedníčky okresného súdu o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014

(ďalej aj „upovedomenie predsedníčky okresného súdu“) a upovedomením

predsedníčky Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) o vybavení sťažnosti

sp. zn. Spr 2090/14 zo 7. októbra 2014 (ďalej aj „upovedomenie predsedníčky krajského

súdu“).

Nosným dôvodom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom okresného

súdu v napadnutom konaní po vydaní čiastočného rozsudku okresného súdu

č. k. z 21. júla 2009, ktorým okresný súd zamietol návrh na určenie, že

kúpna zmluva uzavretá 24. mája 2000 medzi Slovenským pozemkovým fondom

a nadobúdateľom a o prevode nehnuteľnosti je

neplatná, návrh na určenie, že odporcovia v 1. a 2. rade sú neoprávnenými držiteľmi

parc. č. 4657/2, k. ú. Krajné, ako aj návrh voči odporcom vo 4. a v 5. rade. Vo svojej

argumentácii sťažovateľ napáda postup (procesné úkony) sudkyne okresného súdu, ktorej

bola jeho vec pridelená na konanie (napríklad nariadenie ohliadky, nariadenie

pojednávania), z dôvodu, že táto vec «sa ako celok vydaním rozhodnutia vo veci

primárneho návrhu stala vecou „res iudiacata“, a to z dôvodu, že tento primárny návrh...

bol prejudiciálny voči ostatným návrhom... a odpadol tak právny dôvod prejednávania

a rozhodovania o týchto ďalších návrhoch». Z tohto dôvodu zostalo podľa názoru

sťažovateľa okresnému súdu rozhodnúť len o trovách konania a o vrátení súdnych poplatkov.

Sťažovateľ taktiež namieta, že procesné úkony realizované okresným súdom po vydaní

čiastočného rozsudku vedú k porušeniu jeho práva na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie práva vlastniť majetok

podľa zase dáva do spojitosti s úhradou súdnych poplatkov „bez právneho

dôvodu“ a vznikom škody „v dôsledku protizákonného a protiústavného postupu“

a porušenie sťažovateľ vidí vo výkone právomoci konajúcej sudkyne

okresného súdu „spôsobom odporujúcim zákonu s úmyslom zabezpečenia neoprávneného

majetkového prospechu štátu ako aj odporcom“. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ

opisuje priebeh napadnutého konania, a to procesné úkony vykonané okresným súdom, ako

aj obsah podaní doručených sťažovateľom vo veci samej a vyslovuje podozrenie

z manipulácie súdneho konania sudkyňou okresného súdu a v tejto súvislosti i s naplnením

znakov v sťažnosti označených trestných činov.

Z rovnakých dôvodov sťažovateľ napáda aj postup predsedníčok okresného súdu

a krajského súdu ako orgánov riadenia a správy súdov pri vybavení jeho sťažnosti podanej

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a nadväznej žiadosti

o prešetrenie tejto sťažnosti podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch. Sťažovateľ

považuje názor predsedníčok oboch súdov, že nie sú oprávnené „posudzovať správnosť

procesného postupu nezávislého sudcu pri vybavovaní veci... ani správnosť jeho

rozhodnutia“, za zavádzajúci a ich záver o nedôvodnosti sťažnosti za nesprávny. Z tohto ich

postupu, ako aj postupu okresného súdu v ním predloženom prípade sťažovateľ vyvodzuje,

že bola „odmietnutá súdna ochrana základných práv účastníka súdneho konania“, ako aj

„okamžitá náprava protiprávneho stavu spôsobeného... konaním sudkyne prvostupňového

Okresného súdu“.

Vo vzťahu k nedostatku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

sťažovateľ prezentuje názor o rozpore § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) s , , , , , čl. a a a

dohovoru, ktoré ako predpisy vyššej právnej sily „nezakazujú občanovi priamu

a samostatnú obhajobu svojich práv v súdnom konaní“, pričom poukazuje na to, že každý

sa môže „domáhať svojho práva bez diskriminácie z akýchkoľvek dôvodov“. Stanovenie

povinnosti právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom dáva do súvislosti aj

s obsahom práva na slobodu prejavu zaručeným a

dohovoru.

V záveroch svojej sťažnosti sťažovateľ ústavný súd žiada, aby vo svojom rozhodnutí

vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

upovedomením predsedníčky okresného súdu a upovedomením predsedníčky krajského

súdu boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a , 2 a 4 , práva zaručené , a dohovorom

a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 1 dohovoru, práva zaručené čl. 17 a čl. 47 charty

a čl. 54 charty. Nadväzne na to žiada zrušiť uznesenie okresného súdu sp. zn. „4P/57/2011“

z 26. marca 2012, uznesenie okresného súdu č. k. z 9. júla 2012

a uznesenie okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2014 a vrátiť vec okresnému

súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

Napokon sťažovateľ žiada aj vydanie predbežného opatrenia, ktorým by ústavný súd

nariadil okresnému súdu zdržať sa ďalšieho postupu v napadnutom konaní podľa uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2014, ktorým okresný súd nariadil

pojednávanie s výnimkou rozhodnutia o trovách konania a o návrhu na vrátenie súdnych

poplatkov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v .

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho,

proti komu návrh smeruje.

V prvom rade považuje ústavný súd za nevyhnutné vyjadriť sa k nedostatku právneho

zastúpenia a argumentácii sťažovateľa o protiústavnosti

vyžadujúceho pripojenie splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom k návrhu

na začatie konania. Hoci posudzovanie ústavnosti právnych predpisov patrí do právomoci

ústavného súdu, táto právomoc sa však realizuje v inom konaní, ako je konanie

o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa a môže sa začať len

na návrh aktívne legitimovaných subjektov uvedených v . Ústavný súd

preto konštatuje, že prezumpcia ústavnosti právnych predpisov platí, aj pokiaľ ide o § 20

ods. 2 .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že v právnych systémoch rôznych

členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššej

inštancie podaný advokátom, bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80

z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny

procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami

zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike,

č. 60224/00 z 9. 10. 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002).

Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.

Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným

súdom právne zastúpený advokátom, v opačnom prípade podanú sťažnosť odmietne

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (, ,

, ).

Argumentácia sťažovateľa v 1. rade, ktorou sa snaží dosiahnuť prerokovanie sťažnosti

ústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, nie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá odôvodniť procesný postup,

ktorý by sa odchyľoval od uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Povinné právne

zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je ustanovené zákonom o ústavnom

súde, ktorý upravuje podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním

a o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe . v

priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností realizácie základného práva

na súdnu ochranu, pričom uvedeného základného práva sa možno domáhať len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú ( ). Viazanosť sudcov

ústavného súdu a ústavnými zákonmi pri svojom rozhodovaní v zmysle

neznamená, že sa pri prerokúvaní vecí nemá ústavný súd riadiť

procedurálnymi pravidlami ustanovenými zákonom vydaným podľa .

Zakotvenie povinného právneho zastúpenia v určitom druhu súdneho konania (vrátane

konania vedeného pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahom

sťažovateľom označených článkov a dohovoru. Napokon povinné právne zastúpenie

ustanovené pre sťažovateľa mu nebráni vyjadriť svoj názor na

okolnosti prípadu a na ich podporu formulovať vlastnú právnu argumentáciu.

Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavného

súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až

na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ v petite svojej sťažnosti domáha. Petit musí byť vymedzený presne, určito

a zrozumiteľne (v súlade s a ), teda takým

spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci

(, , ).

Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa sa podľa názoru

ústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (119 strán), v ktorej sa

hodnotenie napadnutého postupu a rozhodnutí okresného súdu a orgánov riadenia a správy

súdov, ako aj sťažovateľom formulovaná argumentácia mnohonásobne opakujú, čo napokon

viedlo k nekonzistentnosti, ba až neurčitosti doručeného návrhu.

Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahový

nedostatok petitu brániaci meritórnemu preskúmaniu sťažnosti považuje ústavný súd

nedostatočné označenie práv, ktoré mali byť postupom a rozhodnutiami sťažovateľom

označených orgánov uskutočnené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná

a zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, by

mal obsahovať presné a riadne označenie práva (resp. základného práva), ktoré malo byť

porušené, pričom nestačí len uvedenie ustanovenia , dohovoru, charty, dodatkového

protokolu bez slovného vymedzenia práva, ktoré malo byť postupom či rozhodnutím

porušené. Mnohé ustanovenia týchto právnych predpisov totiž obsahujú viacero rôznych

práv, pričom zo znenia petitu sťažnosti nie je vždy zrejmé, ktoré konkrétne právo malo byť

porušené. Uvedené je nevyhnutné pre vymedzenie hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada

realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach

realizovaných súdmi.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Keďže sťažnosť v predloženej podobe nespĺňala náležitosti, ktoré pre uplatnenie

právomoci ústavného súdu ustanovuje a , ústavný súd

sťažnosť, ktorou boli namietané porušenia označených článkov , dohovoru,

dodatkového protokolu a charty postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , upovedomením predsedníčky okresného súdu o vybavení sťažnosti

sp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014 a upovedomením predsedníčky krajského súdu

o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr 2090/14 zo 7. októbra 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Na prieskum postupu a rozhodnutí okresného súdu vo veci je spravidla príslušný

krajský súd v odvolacom konaní, okrem prípadov, v ktorých procesné predpisy podanie

týchto opravných prostriedkov nepripúšťajú. Z tohto pohľadu sa už na prvý pohľad javí, že

ústavný súd nemá právomoc na vykonanie ústavného prieskumu porušenia sťažovateľom

označených ustanovení , dohovoru, dodatkového protokolu a charty okresným

súdom. K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o napadnutý postup orgánov

riadenia a správy súdov podľa zákona o súdoch, ktorý majú právomoc preskúmavať orgány

prokuratúry v súvislosti s vybavovaním podnetov podľa a nasl.

Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, keďže ani uvedené orgány nie sú vyňaté

z ich prieskumnej právomoci. Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a jemu

obdobného práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, sťažovateľom uvádzané

skutočnosti o dĺžke napadnutého konania (5 a pol roka) a o jeho stave (najmä, že vo veci bol

už 18. novembra 2009 čiastočný rozsudok č. k. ) a zistení ústavného súdu,

že okresný súd uznesením č. k. z 9. decembra 2014 konanie vo zvyšnej

časti zastavil, nesignalizujú takú ústavnoprávnu intenzitu porušenia označených práv, ktorá

by vyžadovala zásah ústavného súdu, a tak odôvodňujú záver o zjavnej neopodstatnenosti

tejto časti sťažnosti.

S prihliadnutím na uvedené, ako aj na jednoznačnosť argumentácie sťažovateľa

o odmietaní svojho právneho zastúpenia advokátom považoval ústavný súd za nadbytočné

sťažovateľa vyzývať na odstránenie nedostatkov náležitostí jeho sťažnosti vrátane nedostatku

kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Preto bolo už na jej

predbežnom prerokovaní rozhodnuté tak, ako vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015