Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 438/2015
PDF · 387 KB
No categories available
II. ÚS 438/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti AB restructuring k. s.,
Dostojevského rad 19, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Berecom,
DOMUS PETRA, Pod Sokolice 1/B, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 1/2014 z 27. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti AB restructuring k. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2014
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť spoločnosti AB restructuring k. s.,
Dostojevského rad 19, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 1/2014
z 27. marca 2014 (ďalej len „uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Dňa 31. 10. 2013 doručil Správca súdu návrh
na priznanie odmeny v 6.638.78 € Správcu podľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhl. MS SR
č. 665/2005 do konanie prvej schôdze veriteľov.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 6K/81/2013 320 zo dňa 20. 11. 2013
súd rozhodol o priznaní odmeny v celkovej výške 4.779,09 €...
Dňa 20. 12. 20013 správca osobne doručil súdu odvolanie proti Uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I č. k. 6K/81/2013 320 zo dňa 20.11.2013.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014 360 zo dňa 27. 3. 2014
súd odvolanie odmietol (ďalej len „Uznesenie“)...
Hlavný argument Krajského súdu, ktorý vychádza z lehoty 15 dní na podanie
odvolania je zjavne arbitrárny. Súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo by lehota
na odvolanie v tomto prípade, keď sťažovateľ riadne argumentoval že poučenie pri uznesení
nie je správne, mala byť lehota 15 dní. Poukazujeme aj na skutočnosť, že sťažovateľ
v podanom odvolaní explicitne uviedol prečo má zato, že lehota na odvolanie v tomto
prípade do troch mesiacov od doručenia...
Rovnako za rozporné s princípom právnej istoty je potrebné považovať tvrdenie súdu,
že „odvolací súd jeho argumentáciu týkajúcu so zachovania lehoty na podanie odvolania
v zmysle § 204 ods. 2 O. s. p. – z dôvodu nesprávneho poučenia súdu o lehote na podanie
odvolania vyhodnotil ako nesprávnu, a jeho odvolanie považoval za podané oneskorene.“
V zmysle § 196 zák. č. 7/2005 Z. z. v platnom znení (ďalej len „ZKR“) ak tento zákon
neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie
reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len
„konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku.
Odvolací súd toto tvrdenie ale žiadnym spôsobil neodôvodnil súd v jednom odseku
pripúšťa primeranosť použitia O. s. p. na inštitúty neupravené v ZKR v jednom odseku, ale
v druhom si protirečí. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že inštitút § 204 ods. 2 O. s. p.,
a to nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, je z dôvodu jeho absencie
v ZKR plne aplikovateľné na konkurzné konanie...
Sťažovateľ poukazuje aj na rozpor výroku Uznesenia s odôvodnením, keď nie je
zrejmý dôvod odmietnutie odvolania. Súd neúplne vymenoval taxatívne uvedené dôvody, pre
ktoré môže súd odmietnuť odvolanie – súd vymenoval len dôvody v písm. a) až c) § 218
ods. 1 O. s. p.
Máme zato, že súd v odôvodnení najprv nesprávne právne hodnotí odvolanie ako
oneskorene podané, pričom v predposlednom odseku odôvodnenie už uvádza, že odmietol
odvolanie podľa § 218 ods. l písm. c) O. s. p. Navodzuje tak právne neistý stav, keď
sťažovateľovi nie je zrejmé, či by odvolací súd odvolanie odmietol aj keby bolo podané
v ním tvrdenej ako záväznej 15 dňovej lehote...
Máme zato, že týmto arbitrárnym a zmätočným postupom Krajského súdu
v Bratislave a Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014 360 zo dňa
27. 3. 2014, ktorým súd odmietol jeho odvolanie bolo porušené sťažovateľove právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. l Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa AB restructuring k. s. podľa ust. čl. 46 ods. ústavy
Slovenskej republiky v spojení s ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ust. Čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ust. čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014 360 zo dňa 27. 3. 2014, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014 360 zo dňa
27. 3. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
označeným uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd argumentáciu sťažovateľa
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd pripúšťa, že časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu obsiahnutá
na jeho 3. strane a pojednávajúca o odbornej spôsobilosti správcov, resp. o oneskorenom
podaní odvolania zo strany sťažovateľa sa javí byť nadbytočná, v dôsledku čoho môže
spôsobovať čiastočnú zmätočnosť odôvodnenia uznesenia. Za zásadné však ústavný súd
považuje to, že prípadná čiastočná zmätočnosť odôvodnenia uznesenia, prípadne jeho
nadbytočné časti, nie sú z ústavno právneho pohľadu natoľko zásadnými, aby dokázali
zasiahnuť do sťažovateľom označených práv s intenzitou opodstatňujúcou prípadné zrušenie
napadnutého uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd za hlavný argument pre odmietnutie
odvolania považoval samotnú neprípustnosť odvolania v danej veci s ohľadom na princíp
neprípustnosti odvolania proti uzneseniu v konaní podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), pokiaľ tento zákon odvolanie výslovne
nepripúšťa.
V zmysle § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľa
tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní,
v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to
ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému
v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.
Krajský súd pritom v odôvodnení na 3. strane uznesenia uviedol, že „Občiansky
súdny poriadok v zásade pripúšťa odvolanie proti všetkým rozhodnutiam súdu prvého
stupňa a súčasne taxatívne vymedzuje rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné.
Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam v konaní podľa ZKR je založená na opačnom
princípe – odvolanie je prípustné len vtedy, ak to zákon pri jednotlivých uzneseniach
výslovne pripúšťa; ak však ZKR túto otázku pri určitom uznesení nerieši, je potrebné riešiť
prípustnosť odvolania podľa ustanovení O. s. p. primerane.
Z ustanovenia § 43 ods. 1 ZKR vyplýva, že správca má za výkon funkcie do konania
prvej schôdze veriteľov... nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd na jeho návrh
po konaní prvej schôdze veriteľov. Výška paušálnej odmeny je v danom prípade upravená
v ustanovení § 12 ods. 2 písm. c/ vyhlášky č. 665/2005 Z. z. sumou 6.638,78 eur; citované
ustanovenia otázku prípustnosti odvolania neupravujú, a preto v zmysle ustanovenia § 198
ods. 1 ZKR nie je prípustné.
Z uvedeného teda bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že súd prvého stupňa
nepochybil, keď v poučení napadnutého uznesenia uviedo1, že proti nemu nie je prípustné
odvolanie.“.
V závere odôvodnenia uznesenia krajský súd napokon uviedol, že „Vzhľadom
na vyššie uvedené dôvody odvolací odvolanie odvolateľa podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
odmietol.“.
Z jednoznačného záveru krajského súdu o aplikácii § 218 ods. 1 písm. c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s jeho
úvahou obsiahnutou na 3. strane odôvodnenia uznesenia, týkajúcou sa neprípustnosti
odvolania v danej veci ústavný súd vyvodzuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu je
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za prejav
interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje
medzi uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými právami taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
tejto sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2015